Prinášame hlbšiu analýzu biblického príbehu o Abrahámovi a Izákovi, ktorý nám umožňuje hlbšie uvedomiť si prítomnosť Boha, ktorý hovorí a pozýva nás počúvať jeho Slovo. Nech naše nevyhnutné vyjdenie zo seba samých vždy prežívame ako skúsenosť návratu k Tebe. Vezmi, Pane, do Tvojich rúk naše slabosti, námahy, nepokoje a obavy a predovšetkým naše pokušenia uzatvoriť sa do seba samých, do toho, čo už poznáme, čo máme a čo sme. Urob nás poddajnými Tvojmu slovu a teda Tvoje vôli, formuj nás a pripodobni nás Tvojej nekonečnej láske, v ktorej sa ani Tvoj jednorodený Syn nepridŕžal len svojej rovnosti s Tebou, Otče, ale prijal naše ľudské jestvovanie, aby si nás Ty vyslobodil zo všetkých našich slabostí (porov. Flp 2,6-7). Cez neho nech stúpa vo svetle Ducha táto naša prosba k Tebe, ktorý si naším Pánom po všetky veky vekov.
Rembrandt - The Sacrifice of Isaac
Abrahám - praotec veriacich
Môžeme si pripomenúť, že Abrahám je praotec vyvoleného izraelského národa podľa tela a svojou vierou je praotcom všetkých veriacich v jedného Boha. Pochádzal z rodiny, v ktorej uctievali viaceré božstvá, ale Abrahám, vedený Božím hlasom, opustil svoju rodinu a svoju rodnú krajinu a odišiel na základe Božieho prisľúbenia do neznámej krajiny v nádeji, že tá krajina bude patriť jemu a jeho potomstvu, ako mu to Boh prisľúbil. Spolu s ním odišla jeho manželka Sára, jeho synovec Lót s rodinou a ich služobníctvo.
Prišli do prisľúbenej krajiny Kanaán a očakávali naplnenie prísľubu o potomstve. Boh však zopakoval a rozšíril prísľub, že Abrahám bude otcom mnohých národov (porov. Gen 17,5) a pri tej príležitosti prišlo aj k zmene jeho mena. Abrahámova budúcnosť však závisela celkom od Božej moci a Božej dobroty a tak nakoniec aj Abrahám a Sára splodili vlastného syna Izáka.
Vzťah Boha ku Abrahámovi sa ďalej rozvíjal a Boh viedol Abraháma, aby dozrieval vo vzťahu k Bohu a cez prežívanie všetkých životných situácií. A tak dnes sa zahĺbime do posolstva z 22. kapitoly knihy Genezis.
Božia skúška Abraháma
Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: "Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." A on hovoril: "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny "Morja"! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem."
Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. Tu Abrahám povedal svojim sluhom: "Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám." Abrahám si je vedomý, že sa musí stať niečo neslýchané a že sa to musí udiať medzi ním a Bohom, nechce tam mať svedkov, ani dokonca osla.
Rozhovor medzi Abrahámom a Izákom
Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: "Otče!" On mu odvetil: "Hľa, tu som, syn môj!" A on mu povedal: "Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?" Abrahám mu odvetil: "Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj." A išli obaja spolu ďalej.
Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna.
Biblické príbehy pre deti: Abrahám a Izák
Boží zásah
Tu sa dostávame v posvätnom texte k miestu, ktoré opisuje tretí Boží vstup do tohto príbehu: “Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: "Abrahám, Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." On mu povedal: "Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne."
Boží zásah je potom ešte bližšie opísaný v nasledujúcom verši: “Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna.
Štvrtú časť nášho úryvku tvorí posolstvo o potvrdení Božích prísľubov Abrahámovi, ide o zopakovanie prísahy: “Na seba samého prisahám to je Pánov výrok -: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu.
“Potom sa Abrahám vrátil k svojim sluhom a spolu šli do Bersaby. Ak budeme pozerať na text ako na celok, uvedomíme si, že všetko má svoj teologický zámer. V 1. verši bolo konštatované, že Boh skúšal Abraháma, a v druhej časti 12. verša je zaznamenané: Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne.” To je teologický rámec skúšky. Do tohto teologického rámca je vložené rozprávanie, v ktorom sú vedľa seba dva protirečivé príkazy.
Skúška viery
Je potrebné, aby sme sa priblížili viac k tomu, ako Sväté Písmo predstavuje a chápe skutočnosť životnej skúšky, čiže čo to znamená byť vystavený skúške. Sväté Písmo v žiadnom prípade nepozná obraz takého Boha, ktorý by vystavoval človeka skúške tým, že by vytvoril osobitnú, umelú, ťažkú situáciu, aby mohol vidieť, ako bude človek reagovať. Čo to teda znamená, že Boh vystavuje skúške? Vo Svätom Písme sa častejšie používa táto formulácia. Napríklad aj putovanie vyvoleného národa po púšti v knihe Deuteronomium je označená ako skúška.
Čo teda znamená, že Boh skúša človeka? Chce to jednoducho povedať , že vzťah, ktorý má človek s Bohom, je vo svojej podstate skúška. Skutočnosť, že Boh jestvuje, vystavuje človeka skúške v tom zmysle, že Boh nie je nejakým výtvorom človeka. Boh je Bohom a tým činom aj prevyšuje ľudské jestvovanie, je transcendentný, čiže presahuje pozemské jestvovanie človeka, je odlišný od našich predstáv. Žiť vo vzťahu s Bohom, ktorý nás takto prevyšuje, to je skutočnosť skúšky, lebo tento vzťah vyžaduje z našej strany vieru, vyžaduje dôveru, musíme vyjsť zo seba samých a vstúpiť do vzťahu s niekým, ktorý nás prevyšuje, ktorého nevládzeme úplne pochopiť. A v tom spočíva naša skúška, že sme odkázaní na vieru. A preto všetky udalosti v našom živote sú skúškou, lebo sú to situácie, ktoré chceme prežívať vo vzťahu s Bohom, teda s niekým, kto nás prevyšuje, kto je neviditeľný a kto nás prekvapuje a my sa musíme znova a znova učiť chápať aspoň čiastočne jeho myšlienky a jeho cesty.
Keď teda Sväté Písmo hovorí, že Boh skúšal Abraháma, chce jednoducho vyjadriť, že Boh žiadal od Abraháma, aby kráčal s ním a ísť s Bohom, skôr či neskôr prináša situácie, ktoré sú skúškou. Lebo ako Abrahám, ktorý je vzorom vo viere, sa dostal do situácie, v ktorej sa mu zdalo, že Boh si protirečí, tak aj pre každého veriaceho nastávajú situácie, v ktorých si myslí, že Boh si protirečí, že najprv žiadal jednu vec, potom zasa inú.
Nový Zákon a obeta Božieho Syna
Nový Zákon využíva tento príbeh na porozumenie obety jediného Božieho Syna (porov. Jn 1,14). Text o obetovaní Izáka je dojímavým textom formujúcim schopnosť veriaceho človeka dúfať v Boha a dôverovať mu aj v najkrajnejších životných situáciách. Preto požiadavka Boha od Abraháma je nad jeho ľudské sily. Text kap. 22 vykresľuje Abraháma v plnosti jeho ľudskej ušľachtilosti, ale aj oddanosti Bohu.
Abrahám sa počas života so svojím prisľúbeným synom Izákom učí chápať, že Boží prísľub nezávisí iba od Izáka, ale že aj za Izákom je Boh. Tento príbeh prerušuje bezprostrednosť vzťahu otca k synovi, aby začal platiť aj tu jediný vzťah, ktorý uzavrel Boh s Abrahámom. Abrahám po tejto skúške opäť získa svojho syna, ale na inom podklade, Boh mu ho opäť nanovo daroval. Medzi ľuďmi niet opravdivého vzťahu, ak nejde cez Boha. Medzi otcom a synom bude po návrate z vrchu Morja navonok všetko ako predtým, a predsa je všetko nové, pretože Boha spoznali v konečnom dôsledku ako prostredníka medzi sebou. Príbeh o obetovaní Izáka stavia Boha do stredu veľmi úzkeho rodinného vzťahu, kde je Boh hodný úplnej lásky (porov.
Môžeme rozumieť, že takým “naším izákom” sú tie Božie dary, ktoré sú pre nás také dôležité, ktoré sú ako Božie dary iste krásne, dobré, veľké, ale sú stále len Božími darmi, nie sú Bohom. A potom aj my hovoríme: Boh mi prisľúbil Izáka, a tak mi Boh musí dovoliť, aby som si Izáka ponechal, lebo ak mi nedovolí ponechať si Izáka, potom nie je dobrým Bohom. A tu vidíme, že z toho Izáka sa stal pre nás boh, vidíme, že sme Darcu zamenili za dar. Izák je stále dar, Darca zostáva darcom. Boh je ten, ktorý darúva zem, ktorý dáva synov a dcéry, ten, ktorý žehná, ktorý dáva dobré zdravie, úspech v práci, ale toto všetko nám nesmie zastrieť samotného Boha.
Abrahámova viera a poslušnosť
Abrahám prijal zasľúbenie o synovi bez námietok, no nečakal kým Boh splní svoje slovo, kedy a ako sám uzná za vhodné. Keďže mal svojho syna rád, zvolal: „Kiežby len Izmael žil pod tvojím dohľadom!“ Znova však dostal prísľub, ktorý nemohol nepochopiť: „Tvoja žena Sára ti porodí syna; dáš mu meno Izák a ja ustanovím svoju zmluvu s ním.“ Boh však splnil aj prianie otcovo. Narodenie Izáka, ako splnenie vrcholnej nádeje po celoživotnom čakaní, bolo pre všetkých radosťou.
| Udalosť | Popis |
|---|---|
| Boží príkaz | Boh žiada od Abraháma obetovanie Izáka. |
| Abrahámova poslušnosť | Abrahám sa pripravuje na obetovanie svojho syna. |
| Boží zásah | Anjel zastavuje Abraháma a ukazuje na barana ako náhradu. |
| Potvrdenie prísľubu | Boh potvrdzuje svoje zasľúbenia Abrahámovi. |
V poslušnej viere odišiel Abrahám zo svojho rodiska, kde zanechal hroby otcov i príbytok svojich príbuzných. Teraz, keď vytúžený syn dosiahol mužný vek a keď si patriarcha myslel, že sa mu splnili nádeje, stojí pred ťažšou skúškou, než boli všetky doterajšie. Nikto nepochybuje, že príkazné slová museli patriarchovo srdce zovrieť úzkosťou: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ... a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť“ (1 Moj 22,2). Izák bol svetlom Abrahámovej domácnosti, no predovšetkých dedičom zasľúbeného požehnania.
Abrahám nakoniec svojho syna predsa len zobudil a oznámil mu, že dostal príkaz na vzdialenom vrchu priniesť obeť. Preto ho táto výzva nijako neprekvapila. Keď sa patriarcha na úsvite tretieho dňa chystal na ďalšiu cestu, severným smerom zbadal sľúbené znamenie: nad vrchom Mórija sa vznášal oblak slávy. Patriarcha pochopil, že hlas, ktorý ho oslovil, bol z neba. Abrahám ani teraz nereptal proti Bohu. Posilu čerpal zo spomienok na dôkazy Božej dobroty a vernosti. Nemá teda ten, ktorý mu tento vzácny dar prepožičal, právo vziať si svoje vlastníctvo späť? Keď sa okom viery podíval ponad to, čo je viditeľné, usúdil, že „Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť“ (Žid 11,19).
Náhle mu však ktosi zadržal ruku. Patriarchu oslovil z neba Boží anjel: „Abrahám, Abrahám!“ Patriarcha pohotovo odvetil: „Tu som.“ Znova sa ozval hlas: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna“ (1 Moj 22,11.12).
Abrahám sa podíval a „v húští zbadal barana zachyteného za rohy“. Patriarcha ho vzal ako novú obeť a obetoval ho „namiesto svojho syna“. Od radosti a z vďačnosti nazval Abrahám toto sväté miesto „Hospodin sa postará“. Boh na vrchu Mórija obnovil svoju zmluvu a slávnostnou prísahou potvrdil požehnanie Abrahámovi a jeho semenu pre všetky budúce pokolenia.
Abrahámov veľký skutok viery je ako maják, ktorý osvecoval cestu Božích služobníkov vo všetkých nasledujúcich vekoch. Abrahám neuhýbal pred plnením Božej vôle. Mnohí nechápu vzťah viery a skutkov. Vravia: „Ver v Krista a nemusíš sa báť. O zachovávanie zákona sa nemusíš starať.“ Pravá viera sa však prejavuje poslušnosťou.
Genezis 22 - svedectvo o Kristovi
Mnohí dospeli k záveru, že pre moderné cítenie je to vrcholne zahanbujúce, že je to urážka našej ľudskosti. Genezis 22 by sme mali čítať tak, ako by sme mali čítať celú Bibliu. V prvom rade je to životopis - svedectvo Ducha o Synovi. Kľúčom k tomuto biblickému textu je položiť si túto otázku: Kto je Izák? Odpoveď: Abrahámovo potomstvo. Je bezprostredným naplnením vesmírnych zasľúbení, ktoré Boh dáva od 12. kapitoly knihy Genezis. Abrahámovo potomstvo bude záchranou a požehnaním pre svet (Gn 12:2-3; Gn 12:7; Gn 15:5; Gn 17:4-8).
Predstavte si malého Izáka, ako leží v Abrahámovom náručí. Čo máte? Máte nádej sveta. Žiadny Izák, žiadny Izrael. Žiadny Izrael, žiadny Kristus. Žiadny Kristus, žiadna spása. Každý je týmto veršom šokovaný, ale pre pozorného čitateľa je v skutočnosti viac, nie menej šokujúci, pretože vieme, kto je Izák. Je to Abrahámov potomok, nádej sveta! Cez Izáka príde všetko Božie požehnanie národom. A teraz ho Boh chce zabiť ako spaľovanú obetu (t. j. obeť zmierenia, Lv 1:4).
Všimnite si, že tento vrch sa nachádza v kraji Morija. Hora Morija sa stane chrámovou horou v Jeruzaleme (2Krn 3:1). Zrazu akoby niekto pustil elektrický prúd do dievčaťa v prvom rade. V dobrom slova zmysle. Keď čítame Písmo takto, začne nám dávať zmysel. Namiesto toho, aby bola kniha Genezis 22 neprekonateľnou prekážkou pre vieru, s Ježišom v strede sa stáva neuveriteľnou vzpruhou pre vieru.
Abrahám vie, že Izák je ten zasľúbený, nádej sveta. Pri tejto príležitosti je obetovaný baran. Čo znamená, že „baránok“ je ešte v budúcnosti. Tak sa celá epizóda uzatvára: „Abrahám nazval toto miesto ‘Hospodin sa postará’. Všimnite si budúci čas. Boh sa postará. O čo sa postará? Jedného dňa, práve na tomto vrchu, sa Boh postará o konečné vykúpenie. A mnohí to vedeli.
Boh nežiadal od Abraháma, aby obetu vykonal. Ale v jeden temný piatok sa Boh postará. Milovaný Otcov Syn bude dobrovoľne kráčať hote na ten vrch, nesúc drevo na chrbte. Keď však Písmo čítame tak, ako bolo zamýšľané, vidíme ho ako svedectvo o Kristovi.