Grécka mytológia je plná príbehov o bohoch, hrdinoch a mýtických bytostiach. S gréckou mytológiou však nesúvisia len bohovia a náboženstvo, ale aj predstava vzniku sveta a neskoršieho zrodenia vlastných božsiev. Ľudia si o nich rozprávali mnohoé príbehy, legendy, či báje a tým ich prezentovali ako autority, ktoré treba uctievať, ale aj ako dobrých radcov. Grécka mytológia je radostná, vychádza z prírody a radostného pozemského života; bohovia sú ľudskej podstaty i s povahovými chybami, nič nie je na nich posvätne velebného; nie sú všemohúci ani vševediaci, i nad nimi vládne Osud.
Podľa tohto starovekého národa bol na počiatku Chaos: bezodná prázdnota alebo zmätok živlov; a prvou pôsobivou silou na svete bol Eros, teda „Láska“. Z chaosu sa zrodili Nyx, Erebos, Tartaros a Gaia, alebo tiež „Zem“, ktorá porodila Urana, ktorý predstavoval „Nebo“. Títo dvaja boli manželia. Potom Uranos objal Gaiu, a z tohto objatia vznikli Hekatoncheirovia, „storukí obri“, (Briareos, Kottos a Gyes). Potomkami týchto boli Kyklopi, „guľatookí“ obri, (Brontes, Steropes a Arges), ktorí mali jediné guľaté oko uprostred čela. (Oni zhotovujú Diovi blesky vo svojich podzemných dielňach pod vedením Hefaista.)
Sám Uranos sa zhrozil nad svojimi príšernými deťmi; spútal ich a zvrhol do Tartaru, priepasti rovnako vzdialenej od Zeme ako Zem od Neba. Ďalší synovia Urana a Gaie sú Titani: Okeanos, Koios, Hyperion, Krios, Iapetos a Kronos. Gaia sa hnevala na Urana, že jej prvé deti nahádzal do Tartaru, a preto nahovorila Titanov, aby sa mu pomstili.
Titani sa dali presvedčiť - len Okeanos sa k nim nepridal - a najmladší z bratov, Kronos, prijal od matky kosák, zmrzačil otca a tým oddelil Nebo od Zeme. Z krvi, ktorá kvapkala z Uranovej rany na Gaiu, sa zrodili Erínye (lat. Fúrie), bohyne pomsty a výčitiek svedomia: Allekto - „neustávajúca“, Tisifone - „pomstiteľka vraždy“ a Megaira - „nežičlivá“.
Titani zbavili Urana moci, svojich súrodencov vyviedli z Tartaru a vládu odovzdali Kronovi. Kronos potom uvrhol do želiez storukých bohov a Kyklopov a oženil sa s Rheou. Keď Uranos a Gaia predpovedali, že ho vlastné dieťa zbaví vlády, pojedol všetky svoje deti hneď, ako sa narodili: Hestiu, Demeter, Héru, Hádesa a Poseidóna.
Preto keď Rhea čakala svoje najmladšie dieťa Dia, skryla sa pred Kronom na ostrove Kréta, a keď sa Zeus narodil, zabalila do plienok kameň a podala ho Kronovi, ktorý ho prehltol. Zatiaľ sa o malého Dia starali pastieri. Neskôr si Rhea zobrala svojho syna naspäť na Olymp, Palác bohov. Dia predstavila Kronosovi ako nového posluhovača. V noci potom Rhea a Dio pridali do Kronosovho nápoja horčicu. Kronos zvracal a vyvrátil všetky svoje deti, lebo keďže boli bohovia, Kronos ich nemohol stráviť.
Tak sa stalo, že v opačnom poradí uzreli po druhý raz svetlo sveta. Potom začal Zeus vojnu proti Kronovi a Titanom. Táto vojna trvala už desať rokov, keď Gaia predpovedala, že zvíťazí ten, kto si zavolá na pomoc zajatcov Tartaru. Zeus vyslobodil Kyklopov a storukých obrov.
Kyklopi zhotovili pre Dia blesk, pre Háda prilbu, ktorá ho robila neviditeľným, a pre Poseidóna trojzubec. V strašnom boji, ktorý sprevádzalo hromobitie otriasajúce nebom a zemou a príšerné burácanie mora, Zeus premohol Krona a ostatných Titanov, zvrhol ich do Tartaru a ustanovil storukých obrov za ich strážcov.
Traja Kronovi synovia si potom lósom rozdelili vládu nad svetom tak, že Zeus vládol v nebi, Poseidón na mori a Hádes v podsvetí. Zem a Olymp boli spoločné všetkým bohom. V boji Titanov postihol Diov hnev z mladších Titanov len Menoitia: Zeus ho zároveň s Kronovými bratmi zvrhol do Tartaru.
Olympskí Bohovia
Grécki bohovia boli v ich mytológii považovaní za vládcov na Olympe a bolo ich niekoľko desiatok. No z nich bolo „hlavných" len 13, ktorých tiež najviac ucitievali.
Zeus bol najmocnejší spomedzi všetkých bohov, vládca Olympu, boh počasia (boh hromu a blesku) a nebies. Jeho symbol: blesk. Bol tiež vládca ľudí, darca života a ľudských osudov, ochranca zákonov a poriadku. Preto aj boli jeho družkami Themis (bohyňa poriadku), Diké (bohyňa spravodlivosti) a Nemesis (bohyňa pomsty).
Héra bola bohyňa sobášov a pôrodov. Jej symboly: ľalia, krava, páv. Bola považovaná za bohyňu matku, jej manžel bol Zeus.
Hádes bol boh podsvetia, strážca mŕtvych, pán podzemného bohatstva. Je Diovým najstarším bratom. Hádes sa stal vládcom Podsvetia, kde neskôr uniesol Persefonu, aby z nej urobil svoju manželku a spoluvládkyňu.
Poseidón bol boh mora. Otváral pramene, krotil kone a býky. Jeho symboly: trojzubec, kôň a ryba. Je jedným z pôvodných bohov. Bol obľúbený u žien a hoci mal manželku, nebol práve verný.
Héfaistos bol vládcom ohňa a sopiek. Kováč a čarodejník. Jeho symbol: nákova. Údajne bol najškaredší boh a kríval, no aj tak mal za manželku Afroditu, ktorú mu "prisúdil" práve Zeus, jeho otec.
Áres bol boh vojny. Jeho symbol: sup. Bol jedným zo synov Dia a Héry. Bol všeobecne nenávidený a neobľúbený. Sám Zeus ho neznášal kvôli jeho krvilačnosti a hašterivosti. Vo všeobecnosti ho považovali za boha, ktorý najčastejšie porušoval pravidlá.
Dionýzos bol boh vína, úrody, plodnosti, divadla. Jeho symboly: vinič, brečtan, leopard, palica ovenčená viničom a brečtanom, roh hojnosti. Bol syn Dia a jeho milenky.
Apollón bol boh svetla, veštby, poézie, hudby. Zosielal aj liečil epidémie. Jeho symboly: vavrín, luk, delfín, lýra, havran. Je synom Dia a bratom Artemis. Bol nesmierne krásny, no aj napriek tomu nemal u žien veľký úspech. Bol tiež patrónom múz a známy bol svojou súťaživotsťou.
Hermes bol boh rečníkov, obchodníkov, zlodejov. Posol a sprievodca duší mŕtvych. Jeho symbol: berla s krídlami. Syn Dia a okrídlený posol bohov. Bol známy svojou vynaliezavosťou a múdrosťou. Vymyslel lýru, čím sa stal patrónom nielen hudobníkov, ale aj vynálezcov.
Aténa (alebo tiež Pallas Aténa) bola bohyňa umenia a remesiel, mieru a vojny. Jej symboly: štít, kopija, oliva, sova. Podľa legiend ju vždy sprevádzala sova a bohyňa víťazstva Niké. Tiež ju považovali za poradkyňu a ochrankyňu hrdinov a najmúdrejšiu bohyňu. Aténa bola jednou z mála bohýň, ktorá nikdy nemala žiadneho potomka a ostala pannou.
Artemis bola bohyňa zveri, lovu, rastlín, detí. Jej symboly: céder, laň.
Afrodita bola bohyňa lásky, krásy, smiechu. Jej symboly: labuť, vrabec, holub. Bola veľmi krásna, preto sa Zeus obával, že bude predmetom sporov bohov aj smrteľníkov, tak ju vydal za Héfaista. Ona s ním však nikdy nebola šťastná a často ho podvádzala.
Demeter bola bohyňa roľníctva, obnovy života. Jej symboly: obilný klas, mak, prasa. Bola sestrou Dia, Poseidóna a Háda. Postihol ju rovnaký osud ako dvoch starších bratov a jej otec ju prehltol. Vyslobodil ju odtiaľ až práve Zeus a keď sa stal vládcom bohov, vyzdvihol ju na Olymp a ustanovil bohyňou roľníctva, aby tomuto umu naučila aj obyčajných ľudí.
Okrem hlavných bohov boli uctievaní aj iní, niektorí dnes známi iní nie. Nemezis, ktorá bola bohyňou spravodlivej pomsty. Nyx bola považovaná za bohyňu noci. Preslávila sa najmä v posledných mesiacoch ako bohyňa zo Školi noci (P. C. Psyché zosobňovala dušu a bola patrónkou spriaznených duší. Bohyňa duševnej krásy, ktorá sa narodila ako smrteľná dievčina, no vďaka zlatému šípu Erosa sa doňho zamilovala. Niké bola bohyňou víťazstva. Thethis (známa tiež ako Tetis) bola morskou bohyňou - nymfou. V dnešnej dobe je známa len ako Achillova matka. Povráva sa, že nesúhlasila so sobášom s Achillovým octom Péleom, tak sa mu zjavovala vo všelijakých podobách (ako had, drak, či oheň), no on vytrval. Diké bola bohyňou spravodlivosti. Spolu s Themis bola vždy pri Diovi, keď "sudcoval". Styx je rieka v podsvetí, po ktorej prievozník preváža duše do Podsvetia, ale aj bohyňa prísahy. Zeus ju za ňu ustanovil potom, čo mu pomohla v boji proti Titanom. Kéry boli bohyne násilnej smrti. Pôvodne bola len jedna taká bohyňa, pretože je však veľa druhov násilnej smrti, počet týchto bohýň sa neustále zvyšoval. Každému človeku je už pri narodení prisúdená niektorá z Kér. Erebos je považovaný za boha večnej tmy. Asklepios bol najskôr lekárom, no neskôr sa stal samotným bohom lekárstva. Eros je známy v dvoch podobách - v prvotnej bol stelesnením pudovej potreby ľudí a bohov spájať sa. V druhotnej stelesňoval nežnú lásku medzi partnermi. Nebol boh v pravom slova zmysle, ale mnohí ho zaň považovali. Označovali ho za boha lásky, hoci tento monopol si nárokovala Afrodita. Známy bol tiež svojou nezbednosťou a rôznymi kúskami. Často láskou spojil ľudí, ktorí sa k sebe vôbec nehodili (svojimi zlatými šípmi). To sa mu nakoniec vypomstvilo, pretože takýmto šípom zasiahol aj smrteľníčku Psyché, ktorá sa doňho zamilovala. Pan bol bohom lesov, lovcov a pastierov. Nežil na Olympe, pretože ho za jeho vzhľad (zobrazuje sa ako polovičný človek s rohami, kozou briadkou a kopytami) vysmiali. Vedel veštiť a tomuto umeniu naučil aj Apollóna. Tanathos bol boh smrti a jej zosobnenie. Mal srdce z kameňa a keď sa dostavil deň smrti určený osudom, prišiel k človeku a zobral mu dušu, ktorú zaniesol Hádovi do Podsvetia. Hekaté bola bohyňou ciest, križovatiek, pôrodov, mládeže a tiež bola vládkyňa tajomných síl, mesiaca, noci a Podsvetia. Bola tiež veľmi mocnou čarodejnicou. Vystupovala ako bohyňa u mnohých národov a často bývala stotožňovaná s Persefonou (ako bohyňa Podsvetia), alebo s Artemidou (pretože, rovnako ako ona, pomáhala pri pôrode). Hestia bola panenskou bohyňou a ochrankyňou domáceho kozubu. Mala veľmi významnú úlohu, pretože ako ochrankyňa domáceho kozubu bola aj ochrankyňa rodiny ako takej. Po Diovom víťažstve sa s ňou chcel oženiť Apollón a Poseidón, ale ona sa zaviazala k večnému panenstvu. Persefona síce nebola ako taká bohyňa (bola to dcéra Demeter a niektorí ju považujú za bohyňu jarných kvetov, ktoré nadovšetko milovala), ale dodnes je veľmi známa. Bola Hádovou manželkou a aj spoluvládkyňou Podsvetia. Starala sa o to, aby sa žiadna duša nestratila a aby sa tam dostasla načas.
Hádes s Kerberom
Ďalšie postavy spojené so smrťou a podsvetím
Okrem Háda existovali aj ďalšie postavy, ktoré zohrávali dôležitú úlohu v gréckych predstavách o smrti a podsvetí:
- Thanatos: Boh smrti a jej zosobnenie. Mal srdce z kameňa a keď sa dostavil deň smrti určený osudom, prišiel k človeku a zobral mu dušu, ktorú zaniesol Hádovi do Podsvetia.
- Nyx: Bohyňa noci.
- Erebos: Boh večnej tmy.
- Tartaros: Boh rovnomennej bezodnej priepasti večnej tmy, kam putovali duše najhorších spomedzi ľudí, aby v nekonečných mukách pykali za svoje viny.
- Cháron: Hádov prievozník, ktorý prevážal mŕtvych cez rieku Acherón do podsvetia.
- Kéry: Bohyne násilnej smrti. Každému človeku je už pri narodení prisúdená niektorá z Kér.
- Hekaté: Bohyňou ciest, križovatiek, pôrodov, mládeže a tiež bola vládkyňa tajomných síl, mesiaca, noci a Podsvetia.
- Persefona: Manželka Háda a spoluvládkyňa podsvetia. Dbala na to, aby žiadny zomrelý z ich kráľovstva neunikol, a aby sa každý smrteľník do neho včas dostal. Bola neúprosná a neľútostná ako sám Hádes.
Mytologické bytosti
Grécka mytológia však nerozpráva len príbehy bohov, ale aj iných bytostí, ktoré dodnes poznáme z rôznych rozprávok alebo filmov. Pripravili sme vám len zopár najznámejších.
- Kerberos je jednou z najznámejších bytostí gréckej mytológie. Ide vlastne o bájneho trojhlavého psa a strážcu Podsvetia. Svetlo sveta vraj videl len jediná raz a to vtedy, keď ho von vyviedol Herakles pri plnení poslednej úlohy kráľa Eurysthea. Stal sa námetom pre rôzne knižné aj filmové zobrazenia.
- Chiméra bola sestra Kerbera. Mala telo a jednu hlavu leva, druhá bola kozia a tretia dračia (niekde sa uvádza, že to bol had). Sídlila vraj v sopke a na nepovolaných, ktorí chceli vstúpiť do Podsvetia, chrlila oheň. Dodnes sa táto bytosť zachovala v spojení s označením v novodovom slovníku. Znamená prelud, vidinu, či niečo nereálne. Údajne je tomu tak preto, že samotný zjav gréckej Chiméry bol nereálny.
- Harpye sú veľmi špecifické bytosti s nejasným pôvodom aj podobou. Prvotná predstava zosobňovala búrku a ich poslaním bolo unášať duše mŕtvych do Podsvetia.
- Minotaurus predstavuje bytosť s ľudským telom a býčou hlavou považovanú za krvilačnú beštiu z labyrintu na ostrove Kréta. Údajne ho porodila kráľovná Pasifae, manželka Mínosa. Láska k bielemu býkovi mala byť pomstou za to, že ho kráľ neobetoval bohom tak, ako sľúbil, ale začlenil ho do vlastného stáda. Za pomoci Afrodity potom kráľovná zahorela láskou k býkovi a splodila s ním dieťa. Mínos sa snažil zatajiť existenciu svojho nevlastného, krvilač...
Ako už bolo spomenuté vyššie, niektorí bohovia často menili milenky a bohyne zase veľmi rady menili postele milencov. Preto určite nie je prekvapivé, že sa z takýchto vzťahov rodili často veľmi silné a nadané deti, ktoré sa nedokázali dlho skrývať pred zrakom Olympu. Tieto deti boli často považované za gréckych hrdinov.
Grécki Hrdinovia
Tieto deti boli často považované za gréckych hrdinov.
Herakles bol asi najznámejším hrdinom svojej doby. Je synom Dia a smrteľnej ženy menom Alkména. Bol veľmi mocný (obdarený nadľudskou silou bohov), odvážny a dôvtipný. Héra bola známa tým, že žiarlivo strážila každý Diov krok a jeho deti a milenky nenávidela a zosielala na ne rôzne protivenstvá. Nevyhol sa tomu ani Herakles. Diovou ľsťou sa z neho stal nesmrteľný (sama Héra ho v nevedomosti dojčila svojim mliekom), za čo sa mu Héra pomstila tým, že na jeho syna poslala dvoch hadov. On si s nimi však poradil a oboch zaškrtil. Detstvo prežil v úzadí, väčšinou na vidieku. Ľudia si ho začali všímať až keď prišiel do Théb, kde sa postavil do čela obrancov mesta a vyhral tak boj s obrovskou armádou kráľa Ergínosa. Kráľ Théb mu za to dal za ženu svoju jedinú dcéru Megaru, s ktorou mal troch synov. Héra to nemohla strpieť, tak naňho zoslala šialenstvo. Posadnutý chorobou zabil svoju ženu i synov, jediný, kto prežil tú pohromu, bol jeho synovec. Zronený chcel odčiniť svoj hriech a tak dostal vo veštiarni v Delfách jasnú odpoveď - musí splniť desať úloh kráľa Eurysthea. On ho ponižoval a urážal, hoci sa ho veľmi bál. Z pôvodných desiatich úloh nakoniec vzišlo dvanásť, pretože kráľ dve neuznal - zabitie hydry, pretože mal pri tom pomoc a vyčistenie stajní, za ktoré si "nechal zaplatiť". Po splnení všetkých úloh, po ôsmych rokoch, si začal hľadať novú manželku. Po smrti, údajne zhorel na pohrebnej hranici na hore Oeta, ho Zeus vyzdvihol na Olymp ako hrdinu a "povýšil" ho na boha.
Perseus je veľmi známy hrdina, ale skôr filmový. Je synom Dia a smrteľníčky Danaé. Ešte pred Perseovým narodením si otec Danaé Akrisios vypočul proroctvo, že ho zabije jeho vlastný vnuk. Preto ho po jeho narodení aj s telom svojej údajne mŕtvej dcéry, ktorá neprežila pôrod, uložil do truhly a pustil ich na more, tešiac sa, že budú obaja mŕtvi. Truhlu však zavialo až k brehom ostrova Serifos, kde ju vylovil brat kráľa Diktys, ktorý Persea vychoval ako vlastného. Keď dosiahol dospelosť, bol pozvaný na svadbu kráľa Polydektésa, ktorý od neho ako svadobný dar žiadal hlavu Medúzy, jednej z Gorgón. Bolo to však z obavy, aby jeho manželka nepodľahla jeho nevídanej kráse a sile. Perseus neváhal a privolil. Cestou mu sama Athéna darovala meč z adamantia, ktorým by mohol Medúzu zabiť a štíť tak lesklý, že sa v ňom videl ako v zrkadle. Od nýmf potom dostal aj zázračnú tašku, ktorá sa prispôsobí rozmerom veci, ktorú do nej vloží, okrídlené topánky, aby mohol uletieť jej sestrám, no a potom prilbicu neviditeľnosti samotného Háda. Keď prišiel na ostrov Gorgón, nasadil si prilbicu, aby ho nevideli. Medúzu zabil tak, že ju oslepil pohľadom na vlastnú podobizeň. V štíte sa pozeral, kde je, pretože nepriamy pohľad do jej očí nikomu neublíži. Hlavu jej uťal Athénim mečom a s pomocou topánok rýchlo odletel jej dvom sestrám. Na ceste späť sa zatúlal až do ďalekej Aithiopie, kde zachránil pred smrťou krásnu princeznú Andromedu, ktorá mala byť obetovaná Krakenovi, ktorého poslal Hádes. Perseus použil hlavu Medúzy, aby obluda skamenela a už oslobodenú princeznú si zobral so sebou na ostrov Serifos, kde odovzdal hlavu Medúzy. Andromedu si neskôr zobral za ženu a povráva sa, že spolu vládli práve na ostrove Serifos. Čo sa týka starej veštby, že zabije kráľa Akrisia - splnila sa. Údajne kráľa zabil nešťastnou náhodou na športových hrách.
Smrť a Umieranie v Modernom Kontexte
Po smrti manželky jsme měli dědické jednání. Snacha se ušklíbla: „Teď!“ Já jen otevřel složku
Otázkou umierania, príčin a príznakov smrti sa zaoberá aj novodobá vedecká disciplína, ktorá sa volá „tanatológia“ (Thanatos bol starogrécky boh smrti; smrť sama).
Umieranie a smrť nie je otázka jednej sekundy; dochádza k nej sukcesívne (postupne) a môže trvať aj niekoľko hodín. Človek, ktorý upadá do závažnej choroby alebo ktorý sa približuje k smrti napr. z dôvodu pokročilej staroby, zvyčajne upadá do hlbokej apatie, do nezáujmu a nechuti reagovať na podnety z prostredia. Hoci je človek ešte pri vedomí, pomaly stráca záujem o „živú“ komunikáciu a o okolie.
Prvou fázou skutočného umierania je tzv. „agónia“. Umierajúci človek zostane nehybný; môže byť nepokojný a blúzniť. Oslabí sa dýchacia a srdcová činnosť a otupia sa reflexy. „Riadiace centrum“ postupne „zanedbáva“ tie menej dôležité orgány, aby čo najdlhšie „prežili“ tie dôležitejšie.
Preto môže dochádzať k tzv. „parciálnej smrti“, čiže k zastaveniu niektorých orgánov, pričom ostatné „ešte ťahajú ďalej“. Niečo podobné robí aj naša vedomá myseľ a robí to omnoho skôr ako biologické telo. Ak človek cíti, že sa blíži jeho posledný moment, zvyčajne sa prestáva vedome zaujímať o to menej dôležité (bezcenné), napr. o pozemské veci či osoby a začne sa zaoberať svojím vlastným „ja“ a vnútrom, - svojou dušou, hoci ju možno dovtedy úplne zanedbával a nemyslel na svoj ďalší osud.
Po agónii nasleduje „klinická smrť“ alebo „nevlastná, zdanlivá smrť“, ktorá je príznačná zastavením krvného obehu, dýchania a nervového systému (mozgu). Tento stav je ešte „zvratný“, avšak trvá iba okolo 5 minút (za odbornej pomoci maximálne 30 minút). Po klinickej smrti nasleduje „mozgová smrť“, „biologická smrť“ alebo „totálna smrť“, ktorá je už ireverzibilná (nezvratná) a znamená definitívny koniec.
Ako posledný vraj umiera sluch; umierajúci údajne do poslednej chvíle počuje. Náš „telesný život“ sa i tak ešte nekončí. Definitívne odumretie jednotlivých orgánov, vnútorných systémov a najmä buniek nie je okamžité a trvá ešte niekoľko hodín po biologickej smrti. Úplná smrť všetkých buniek v tele a zastavenie všetkých, aj „posmrtných“, zmien by malo nastať (s istotou) po 48 hodinách. Mŕtve telo postupne vychladne a stuhne. K rastu tkanív ako fúzov, chlpov na brade či nechtov už by nemalo dochádzať.
Mnohé svedectvá pacientov, ktorí prežili klinickú smrť, sa viac-menej zhodujú. Počas klinickej smrti mali pocit, akoby boli unášaní mimo svoje telo, akoby sa stali pozorovateľmi svojho vlastného tela a začali byť vťahovaní do akéhosi veľkého tunelu, na konci ktorého žiari jasné a príťažlivé svetlo. V tomto bode si človek začne uvedomovať svoju existenciu z celkom inej, novej a dovtedy nepoznanej perspektívy. Zážitok klinickej smrti mnohým zmenil život a väčšina z nich sa smrti prestali úplne báť.
Toto je „smrť pozemského života“, ale nie „smrť života ako takého“. Veríme, že nositeľkou života človeka je duša. Duša dočasne žije v tele, pričom telo raz určite „umrie“. Duša môže žiť bez tela, ale telo bez duše nie. Duša človeka, veríme, existuje ďalej, je nesmrteľná.