Prečo Boh stvoril mužov? Pohľad na stvorenie a vzťah muža a ženy

Pri dnešnej generálnej audiencii sa Svätý Otec v katechéze venoval téme vzájomného vzťahu muža a ženy v ich odlišnosti a komplementárnosti. Hovoril o tajomstve človeka, ktorého Boh stvoril ako muža a ženu na svoj obraz a podobu.

Dnešná katechéza pápeža Františka bola výzvou znovuobjaviť krásu stvoriteľského plánu, oceniť Boží obraz vpísaný do samotného vzťahu medzi mužom a ženou. Príhovoru Svätého Otca predchádzalo priliehavé biblické čítanie z knihy Genezis: «Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.» (Gn 1,26-27)

Dnešná katechéza je venovaná ústrednému aspektu témy rodiny, a to obrovskému daru, ktorý dal Boh ľudstvu vo stvorení muža a ženy a vo sviatosti manželstva. Táto i nasledujúca katechéza sa budú dotýkať rozdielnosti i komplementárnosti medzi mužom a ženou, ktorí stoja na vrchole Božieho stvorenia. Ďalšie dve katechézy, ktoré budú nasledovať potom, sa budú venovať iným témam manželstva.

Začneme krátkym komentárom k prvému z príbehov o stvorení z knihy Genezis. Dočítame sa tu, že Boh po tom, ako stvoril vesmír a všetko živé bytie, stvoril majstrovské dielo, t. j. ľudskú bytosť na svoj vlastný obraz: „na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27) - takto hovorí Kniha Genezis.

Ako všetci vieme, rozdielnosť pohlaví je prítomná v mnohých formách života, v širokej škále živých bytostí. Avšak iba v prípade muža a ženy táto rozdielnosť v sebe nesie obraz a podobnosť s Bohom: biblický text to opakuje až trikrát v rámci dvoch veršov (vv. 26-27): muž a žena sú obrazom a podobou Boha. Týmto nám je povedané, že nielen muž sám osebe je obrazom Boha a nielen žena ako taká je obrazom Boha, ale muž i žena spoločne - ako pár - sú obrazom Boha. Rozdielnosť, ktorá existuje medzi mužom a ženou, teda nie je kvôli protikladu alebo kvôli podriadenosti, ale v záujme spoločenstva a plodenia, vždy na obraz a podobu Boha.

Učí nás to sama skúsenosť: k tomu, aby človek dospel k lepšiemu sebapoznaniu a mohol sa ďalej harmonickým spôsobom vyvíjať, je medzi mužom a ženou potrebná reciprocita. Ak k tomu nedochádza, je možné vidieť následky. Boli sme stvorení na to, aby sme sa vzájomne počúvali a navzájom si pomáhali. Môžeme povedať, že bez vzájomného obohacovania sa vo vzťahu - v myslení i konaní, v citových prejavoch i v práci, i vo viere - muž a žena ani nemôžu pochopiť hĺbku toho, čo to vlastne znamená byť mužom a byť ženou.

Moderná a súčasná kultúra otvorila nové sféry, nové slobody a novú hĺbku na obohatenie porozumenia tejto rozdielnosti. Priniesla však so sebou i mnohé pochybnosti a veľa skepticizmu. Napríklad, kladiem si otázku, či tá takzvaná teória gender nie je tiež vyjadrením istej frustrácie a rezignácie, ktorá smeruje k zrušeniu pohlavnej rozdielnosti, pretože sa s ňou ďalej nevie konfrontovať. Nuž, takto riskujeme, že urobíme krok dozadu. Odstránenie rozdielnosti v skutočnosti znamená problém, a nie riešenie. Pre vyriešenie svojich vzťahových problémov sa muž a žena musia totiž navzájom viac rozprávať, viac sa počúvať, viac sa spoznávať, viac sa mať radi. Musia k sebe pristupovať s úctou a spolupracovať v priateľskom duchu. Na týchto ľudských základoch, za podpory Božej milosti, je potom možné plánovať manželskú a rodinnú jednotu na celý život. Manželský a rodinný zväzok je seriózna záležitosť, a to pre všetkých, nielen pre veriacich.

Boh zveril zem spoločenstvu muža a ženy: jeho zlyhanie ochudobňuje svet o citové prejavy a zatemňuje nebo nádeje. Niet pochýb o tom, že musíme urobiť omnoho viac v prospech ženy, ak chceme viac posilniť reciprocitu medzi mužom a ženou. Je totiž nevyhnutné, aby žena nebola len vypočutá, ale aby jej hlas mal skutočnú váhu, autoritu uznanú v spoločnosti aj v Cirkvi. Ešte stále sme do hĺbky nepochopili, čo všetko nám ženskosť (ženský génius) môže dať; čo môže dať spoločnosti a tiež nám žena, ktorá sa dokáže pozerať na veci inými očami, dopĺňajúcimi mužské myslenie. Je tu teda cesta, ktorú treba ešte prejsť s väčšou kreativitou a odvahou. Pýtam sa, či kríza kolektívnej dôvery v Boha - ktorá nám tak škodí a spôsobuje nemoc rezignácie pred nevierou a cynizmom -, nie je tiež spojená s krízou vzájomnosti (spojenectva) medzi mužom a ženou.

Z tohto vyplýva veľká zodpovednosť Cirkvi, všetkých veriacich a predovšetkým veriacich rodín, znovu objaviť krásu stvoriteľského plánu, ktorý vpisuje Boží obraz aj do vzájomnosti medzi mužom a ženou. Zem sa napĺňa harmóniou a dôverou vtedy, keď je táto vzájomnosť medzi mužom a ženou prežívaná v dobrom. A ak sa o ňu muž a žena spoločne snažia medzi sebou a spolu s Bohom, bezpochyby ju nachádzajú. Ježiš nás výslovne povzbudzuje k vydávaniu svedectva o tejto kráse, ktorá je obrazom Božím.

1. Muža a ženu ich stvoril. Prečo Boh stvoril muža a ženu? Prečo chcel, aby v ľudskej dvojici, viac ako v ktoromkoľvek inom stvorení, žiaril jeho obraz? Prvé strany Biblie zobrazujú dobro, ktoré Boh zamýšľal pre svoje stvorenia. Boh stvoril muža a ženu rovných v dôstojnosti, a predsa rozdielnych: jedného mužského pohlavia a druhého ženského pohlavia. Podobnosť zjednotená v rozdielnosti pohlaví im dovoľuje vstúpiť do tvorivého dialógu, vytvorením životného zväzku. Zmluva s Pánom znamená v biblii to, čo dáva život ľudu vo vzťahu k svetu a dejinám celého ľudstva. Dejiny zmluvy Pána s jeho ľudom osvetľujú príbeh stvorenia muža a ženy. Rodina sa rodí z manželského páru, zamýšľaného v samotnej rozdielnosti pohlaví, ako obraz Boha, obraz zmluvy. V nej má jazyk tela veľký význam, vyjadruje niečo o Bohu samom. Spojenie, ktoré sú muž a žena vo svojej rozdielnosti a vzájomnom doplňovaní povolaní žiť, je na obraz a podobu Boha, ktorý je spojencom svojho ľudu. Ženské telo je určené na to, aby túžilo po tele muža a prijalo ho a naopak; to isté - ba ešte viac - platí pre „myseľ“ a „srdce“.

V rozprávaní druhej kapitoly Genezis Adam objavuje, že je mužom práve vo chvíli, keď spoznáva ženu - stretnutie so ženou mu dáva pochopiť a pomenovať to, že je mužom. Vzájomné spoznanie sa muža a ženy spôsobuje porážku zla samoty a zjavuje dobro manželského zväzku. V protiklade s tým, čo tvrdí rodová (gender) ideológia, rozdielnosť obidvoch pohlaví je veľmi dôležitá. Je predpokladom k tomu, aby každý mohol rozvíjať svoju ľudskosť vo vzťahu a v interakcii s druhým. Zatiaľ čo manželia sa darujú úplne jeden druhému, zároveň sa darujú deťom, ktoré by sa mohli narodiť.

2. Nie je dobre byť človeku samému. Boh, aby vyplnil Adamovu samotu, stvoril pre neho „pomoc, ktorá mu bude podobná“. V biblii sa výraz „pomoc“ viac menej spája s Bohom, až sa z neho stáva pomenovanie pre Boha samého („Pán je so mnou a pomáha mi“ Ž 118, 7); okrem toho „pomocou“ sa nemyslí nejaký všeobecný zásah, ale pomoc poskytnutá v ohrození života. Muž a žena sú jeden pre druhého „pomocou“, ktorá je „nablízku“, podopiera, zdieľa, komunikuje, a to spôsobom, v ktorom je vylúčená akákoľvek forma podriadenosti alebo nadradenosti.

Rovnaká dôstojnosť muža a ženy nepripúšťa žiadnu hierarchiu a zároveň nevylučuje rozdielnosť. Rozdielnosť dovoľuje mužovi a žene vytvoriť jednotu a toto spojenie im dáva pevnosť. Stvorenie ženy sa uskutočnilo, kým muž hlboko spal. Spánok, ktorý Boh na neho dopustil, vyjadruje jeho odovzdanosť tajomstvu, ktoré nemôže pochopiť. Pôvod ženy zostáva zahalený v tajomstve Boha, rovnako ako pre každú dvojicu zostáva tajomstvom pôvod ich lásky, príčina ich stretnutia a vzájomnej príťažlivosti, ktorá ich viedla k spoločenstvu života. Láska dvojice, tvorená príťažlivosťou, partnerstvom, dialógom, priateľstvom, starostlivosťou... má svoje korene v Božej láske, ktorá už od začiatku zamýšľala muža a ženu ako stvorenia, ktoré by sa milovali tou istou láskou, i za cenu toho, že nástrahy hriechu by mohli urobiť ich vzťah namáhavým a protichodným.

Muž a žena v jednote

3. Budú jedným telom. Žena, pretože je stvorená z mužovho rebra, je „telo z jeho tela a kosť z jeho kostí“. Z tohto dôvodu zdieľa žena slabosť muža - telo,ale i nosnú podporu - kosť. Adam v podstate hovorí: "Našiel som niekoho, kto sa mi podobá." "Bude sa volať žena, lebo bola vzatá z muža".

Výraz „jedno telo“ poukazuje zaiste na dieťa, ale ešte skôr znamená medziosobné spoločenstvo, ktoré úplne spojuje muža a ženu až do chvíle, keď vytvára novú skutočnosť. Takto spojení sa muž a žena môžu a majú dať k dispozícii pre odovzdávanie života, pre prijatie tým, že dávajú život deťom, ale tiež tým, že budú otvorení pre formy osvojenia a adopcie. V manželskom páre je prítomný úžas, prijatie, oddanosť, útecha v nešťastí a samote, zväzok a vďačnosť za úžasné Božie diela.

V živote rodiny tvoria medziosobné vzťahy základ a sú živené tajomstvom lásky. Kresťanské manželstvo je zväzok, prostredníctvom ktorého si muž a žena sľubujú, že sa budú milovať v Pánovi navždy a celým svojím bytím, je prameňom, ktorý živí a oživuje vzťahy medzi všetkými členmi rodiny. Také spoločenstvo má korene v prirodzených zväzkoch tela a krvi. Rozvíja sa a skutočne ľudsky zdokonaľuje tým, že vytvára a privádza k zrelosti hlbšie a bohatšie duchovné putá.

Všetci členovia rodiny, každý podľa vlastného daru, dostávajú milosť a úlohu, aby deň čo deň budovali spoločenstvo osôb tak, aby sa rodina stala „akousi školou úplnejšej ľudskosti“. Takou sa stáva starostlivosťou a láskou k deťom, chorým a starým, ďalej vzájomnou každodennou službou a účasťou na dobrách, radostiach i bolestiach. Rodina je povolaná spĺňať svoje úlohy počas celého života svojich členov, od narodenia až do smrti.

Rodina ako domáca cirkev je povolaná ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho a slúžiť mu. Rodina spĺňa svoje poslanie ohlasovania Evanjelia života predovšetkým výchovou detí. Slovom i príkladom, každodennými kontaktmi a rozhodnutiami, konkrétnymi prejavmi a znakmi rodičia učia svoje deti autentickej slobode, ktorá sa uskutočňuje nezištným sebadarovaním a rozvíja v nich úctu k druhým, zmysel pre spravodlivosť, postoj srdečného prijímania druhých, dialógu, obetavej služby a solidarity, ako aj všetkým ostatným hodnotám, ktoré pomáhajú prijímať život ako dar.

Výchovné úsilie kresťanských rodičov má slúžiť rastu viery detí a pomáhať im spĺňať povolanie, ktoré dostali od Boha. V rámci svojho výchovného poslania rodičia majú slovom i príkladom naučiť deti pravému zmyslu utrpenia a smrti: dokážu to, ak sami budú vo svojom okolí vnímať všetky formy utrpenia, ale najmä tým, že dokážu prejaviť srdečnosť, starostlivosť a spolucítenie chorým a starším osobám vo vlastnej rodine.

Na počiatku Boh stvoril muža a ženu pre spoločenstvo, pre vzájomné dobro oboch, aby spolu zakúsili šťastie. Prvotná plnosť lásky zahŕňala súlad štyroch dimenzií - telesnej, citovej, personálnej a náboženskej.

Zároveň Adam rozpoznal v Eve osobu, ktorá mu je rovnocenná, ale zároveň dopĺňa to, čo jemu chýba. Tak muži a ženy sú stvorení, aby spolu tvorili jednotu a vo vzájomnom vzťahu sa dopĺňali. Pre oboch je v tomto prípade skúsenosť ľudskej lásky aj odrazom skúsenosti Božej lásky. Cez skúsenosť lásky Boh volá človeka k činnosti, k milovaniu, t.j. láska nemá byť len príjemným pocitom či niečim pasívnym. Túžbou Boha je, aby človek vydal to najlepšie zo seba, stal sa darom a daroval sa druhému. V tomto duchu je každý človek povolávaný učiť sa umeniu milovať.

Osoba je schopná milovať, lebo najprv sama zacítila lásku, bola milovaná. Milovať v najhlbšom význame predstavuje túžbu chcieť a konať konkrétne dobro človeku, ktorého daná osoba nadovšetko miluje. Ak sa človek snaží milovať takým spôsobom, pripodobňuje sa Bohu, ktorý každého človeka miluje do krajnosti až do tej miery, že vydal sám seba za ľudstvo. Boh povolal celého človeka k láske. To znamená, že láska zahŕňajúca všetky dimenzie sa dotýka celého človeka, jeho tela, duše i ducha.

Z konkrétnych skutkov človeka je možné si overiť, tzn. vidieť, aké dobro chce daná osoba pre toho druhého. Skutky vypovedajú veľa o osobe, pretože je slobodnou bytosťou a ich prostredníctvom sa vyjadruje, je tvorcom vlastných skutkov. Človek si musí na základe svojho úsudku a svedomia voliť medzi prirodzenou túžbou i tým, aký skutok vykoná a s akým úmyslom. Čnostný človek je príkladom v takomto rozhodovaní a volení si dobra. Vďaka výchove a správnej formácii svedomia vie rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé.

Hlbšie pochopenie pravdy o láske mu pomáha uskutočniť premenu jeho túžob. Napríklad rozumie, že intímny sexuálny vzťah mimo alebo pred manželstvom ho neprivedie ku šťastiu, keďže nie je postavený na úplnom a vernom sebadarovaní. Dokáže odmietnuť túžbu po chvíľkovej rozkoši a uprednostniť hlboké a úprimné prežívanie lásky, naplnený život. Po nadobudnutí čnosti - ako trvalej dispozície konať dobro - tak koná stálo a pevne, nielen podľa aktuálnej nálady. Z jeho konania, ktoré odzrkadľuje jeho túžby, zároveň pramení skutočná radosť prinášajúca mu naplnenie. Taký človek napĺňa a žije Boží plán s ľudskou láskou.

Základom každého spoločenstva osôb a každej ľudskej lásky je vzájomná úcta. Správne prežívaná čistota sa neprežíva potláčaním či odmietaním telesných túžob. Predstavuje však premenu túžob, ktoré uznávajú dôstojnosť druhej osoby, i keď to vyžaduje určitý stupeň askézy. Túžba po pravej láske a spoločenstve osôb slúži ako hnací motor k žitiu čistoty. Človek, ktorý si pestuje čnosť čistoty, je pánom svojich túžob a vášní, v hlbšom zmysle vlastní sám seba. Aby človek mohol naplno darovať sám seba druhému, musí si najskôr vážiť seba samého, ovládať svoje túžby a v neposlednom rade mať úctu voči druhému. Všetky tieto aspekty sú vyjadrené v čnosti čistoty.

Ľudské telo má tak snubný význam, skrze ktorý sa v manželstve muž odovzdáva žene i naopak, s cieľom vytvoriť spoločenstvo osôb. Zároveň snubný význam tela odkazuje na večné zjednotenie človeka s Bohom, čo už tu na Zemi zjavuje zasvätený život. Boží plán s ľudskou láskou je výnimočný, verný a pozýva človeka, aby prežíval najhlbšie šťastie už tu na Zemi, darujúc seba v najvyššej možnej miere. Manželstvo možno nazvať ako výstižné odzrkadlenie Božej lásky na Zemi.

V dnešnej dobe je mimoriadne dôležité znovu objaviť a žiť skutočnosť, že čnosť čistoty je základom pravej lásky a prejavom úcty k dôstojnosti druhého človeka. I keď človek sa v živote môže odkloniť od cesty, ktorá je Božím plánom, Ježiš Kristus prichádza každému z nás v ústrety ako Vykupiteľ človeka a našej ľudskej prirodzenosti.

Michelangelova freska v Sixtínskej kaplnke zobrazujúca stvorenie Adama.

Manželstvo ako odraz Božej lásky.

tags: #boh #preto #stvoril #muzov