Boh rozkladu v hinduizme: Hľadanie rovnováhy medzi dobrom a zlom

Podľa hinduistickej, taoistickej, či budhistickej tradície by sa mal človek celým svojím bytím usilovať o pravé pochopenie skutočnosti, mal by nazerať na zlé ako na zlé a na dobré ako na dobré ale nestotožňovať sa ani s jedným z nich. Je známe, že dosiahnuť nirvánu sa nepodarí každému, jej dosiahnutie je skôr výnimkou, než bežnou praxou.

Spôsoby akými sa jednotliví ľudia vysporadúvajú s problematikou existencie zla vo svete sa rôznia. Inak sa na bolesť a utrpenie pozerá človek veriaci a inak ateista. Otázka existencie dobra, zla a ich relativity úzko súvisí s fenoménom morálky. Etické posolstvo každého z vierovyznaní má pre ducha spoločnosti bezpochybne obrovský význam. Božské autority a „nimi zoslaní“ proroci hlásajú spravodlivosť, lásku, pokoru, súcit, pravdu a česť.

Morálka a svedomie

Náboženskí hodnostári pyšne vyhlasujú, že to ich náboženstvo je tým morálnym zákonodarcom, vďaka ktorému možno v spoločnosti hovoriť o dobrých mravoch. Na druhej strane ateista, človek ktorého myšlienky a skutky nevidí nijaký boh, človek, ktorého myšlienky a skutky nepodliehajú nijakým zákonom karmy, je vo svojom rozhodovaní sa medzi dobrom a zlom odkázaný jedine na hlas svojho svedomia.

Je však možné prežiť dokonale cnostný život aj bez vedomia existencie nejakej vyššej vševediacej morálnej autority? Problematika dobra a zla vždy bola, je a pravdepodobne aj bude jedným z hlavných pilierov, na ktorom si takmer všetky náboženské systémy zakladajú svoje vierouky.

Svedomie má veľmi bohatú fenomenológiu. Našej vlastnej introspektívnej skúsenosti sa svedomie javí ako záhadný vnútorný hlas sprevádzajúci nás každý deň počas celého života. Svedomie, prítomné v nás neustále, je súčasťou našej osobnosti, nášho ja a aj keď sa nám sprvoti môže javiť ako nejaká samostatná bytôstka v našom vnútri (prípadne nad našimi hlavami) pokúšajúca sa neustále kontrolovať naše myšlienky, postoje a činy je jasné, že sme ním vlastne my sami.

„Citlivosť svedomia a schopnosť mravného usudzovania je závislá na našom predchádzajúcom jednaní a nejednaní. Čisté svedomie je to čo povznáša nášho ducha, čo nás robí veľkými. Máme ho všetci a predsa mnohým chýba. Jeho hlas môže byť jasný a naliehavý alebo tiež tichý až prepočuteľný. Jednou z charakteristických čŕt svedomia je jeho prepočuteľnosť či prehovoriteľnosť, resp. naša schopnosť zjednávať s ním (príp.

Z hľadiska psychológie je svedomie z veľkej časti iracionálne, pretože jeho hlas vychádza z nevedomia. Zaujímavý je potom vzťah svedomia a rozumu. „Ideálny je samozrejme ich plný súlad, no v mnohých prípadoch si môžu vzájomne odporovať“ Práve vďaka faktu, že veľká časť svedomia u človeka pochádza z nevedomia ho väčšina náboženských systémov spája s hlasom boha, či nejakej vyššej bytosti.

Svedomie je teda akýmsi vnútorným merítkom hodnôt prispôsobujúcim mu každé naše konanie, slovo, či dokonca myšlienku. Normy a hodnoty, ktoré svedomie zastáva a teda sú jeho obsahom sú internalizované (zvnútornené). To znamená, že nepotrebujú nijaké zdôvodnenie, svojmu nositeľovi sa javia ako samozrejmé. Pre veriaceho sú normy a hodnoty presadzované svedomím čímsi čo reprezentuje božiu vôľu. Svedomie tu síce má istú autonómiu no v konečnom dôsledku je vždy podriadené bohu.

Podľa psychológov a sociológov dochádza k zvnútorneniu vrodených morálnych noriem a hodnôt, ktorými svedomie oplýva identifikáciou s modelom, to znamená s človekom, ktorý má u subjektu (spravidla u dieťaťa) veľkú autoritu, ktorý je subjektom ľúbený, a ktorého sa (podľa Freuda) zároveň obáva. Svedomie dieťaťa je pritom viacmenej vernou kópiou svedomia modelu, pričom až tak nezáleží na tom, aké normy a hodnoty model chce dieťaťu vštepiť, o čom ho poučuje, za aké jednanie ho odmeňuje a trestá, ako na tom, čo sám naozaj rešpektuje, za aké konanie máva výčitky svedomia a podobne.

Od modelu dieťa zároveň preberá silu resp. slabosť, pružnosť či nekompromisnosť svedomia. Až v neskoršom živote človek na základe skúseností doplňuje a upravuje systém hodnôt a noriem, ktorými sa jeho svedomie riadi, avšak zásady prijaté identifikáciou sa menia len obtiažne.

Pravda a lož. Súcit a bezcitnosť. Láska a nenávisť. Čo si vybrať? Čo je za ľudským individuálnym rozhodnutím? Ak sa človek rozhodne pre zlo takmer vždy ho k tomu vedie túžba po dosiahnutí cieľa, ktorý je možné dosiahnuť len cestou necnostnou, respektíve cieľa, ktorého dosiahnutie je touto cestou najrýchlejšie či najschodnejšie.

Človeku pri tom očividne nejde o nič iné len o uspokojenie túžob, pudov a vášní v ňom. Rodičia nás odmala učia správať sa podľa istých spoločensky tradovaných morálnych vzorcov. V škole sme karhaní za neslušné správanie, neustále počúvame čo sa má, čo nemá, čo sa patrí a čo nie. V práci sme vystavovaní neustálemu drobnohľadu kolegov neúnavne hodnotiacich každé naše rozhodnutie, každý náš krok. Taktiež médiá majú v oblasti morálky a svedomia na náš život v dnešnej dobe značný vplyv.

Druhým faktorom dohliadajúcim na mravný život človeka sú právne zákony a normy spoločenského zriadenia, v ktorom žije. Prvý z nich je podľa môjho názoru veľmi podobný už spomínanému spôsobu právom sankciovaných zákonov a noriem, pretože rovnako ako on pracuje s princípom nejakej konkrétnej autority, ňou vytvoreného zákona a strachu z prípadného trestu za nedodržanie tohto zákona.

Ide o fenomén náboženstva, fenomén viery v existenciu boha, kohosi, pred kým sa zodpovedáme za každý náš čin, každé slovo a myšlienku rovnako, ba dovolím si tvrdiť, že dokonca viac, ako sami pred sebou. Posledným z faktorov držiacich ľudské správanie na uzde je svedomie. Samotné ničím, len nami samotnými, podmienené svedomie, veľmi dobre vediace čo je správne a čo nie. Radiace nám čo urobiť, ako sa zachovať, akí byť. Náš vnútorný hlas, ničí len náš, nie boží, nie hlas ľudu, nie hlas zákonov.

Hlas našej duše podliehajúci jedinému strachu a síce strachu zo sklamania samého seba. „U teológov“, píše Vajda, „pozorujeme značnú snahu presvedčiť ľudstvo, že jeho zmysel je v etizácii života a sama etizácia potrebuje hlbšie odôvodnenie - t.j. zdôvodnenie náboženstvom. ...Morálka podľa nich vznikla z náboženstva. Skutočnosť je však taká, že zo zamerania ľudí na lepší svet sa rodili náboženské predstavy o nebi, poslednom súde, bohu a podobne“.

Poslušnosť a vina akoby mali zmysel len v prípade, že existuje nejaká autorita, ktorej sme povinní zodpovedať sa. Vyzerá to tak, že dobro je pojem, viažuci sa na nejakú dokonalú dobrú bytosť, na nejakú autoritu. Otázka existencie dobrého človeka je podmienená rešpektovaním existencie autoritatívneho rebríka, ktorý končí u najvyššej autority. Rozhodujúcu úlohu tu zohrávajú normy zostavené touto autoritou.

Takouto autoritou je pre mnoho ľudí boh. Je dokonalý, absolútne dobrý, láskavý a nie je v ňom nič zlého. Viliam Judák na konferencii s názvom Dobrý človek predniesol rozhovor Ježiša Krista s mládencom, ako ho opisujú evanjelisti. „Na otázku: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“ odpovedal Ježiš protiotázkou: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik, nie je dobrý, jedine Boh“.

Podľa jeho učenia sa však môžeme snažiť, aspoň vzdialene sa priblížiť jeho dobrote. „Lebo ja Pán, som váš Boh! Svätým sa podľa mňa môže (a mal by sa) stať každý z nás a to nezávisle od nejakej vyššej autority. Základným predpokladom je nájdenie samého seba a následné znovuobjavenie morálnych hodnôt a pravého svedomia vyvierajúceho z nás samých a nie z autority „autoritárskeho typu liberálnej spoločnosti“ ako o nej hovorí Erich Fromm.

Podľa neho, rozhodujúca je povinnosť voči sebe samému. „Byť sám sebou, realizovať svoj tvoriaci potenciál a schopnosť byť šťastný, to je tá najvyššia forma humanistického svedomia“ Problém však je v tom, že akékoľvek socializačné úsilie spoločnosti toto pravé svedomie potláča, dieťaťu vštepuje a v dospelom upevňuje svedomie autoritárske. V súčasnej dobe sa teda človek musí k humanistickému svedomiu prebojovávať cez svedomie autoritárske.

Obsah oboch svedomí je v mnohom totožný (milovať blížneho, nezabíjať, atď.), takže v prvej fáze vývoja autorita dáva povely, ktoré sa neskôr plnia nie ako výraz podrobenia sa autorite, ale ako výraz zodpovednosti človeka voči sebe. Humanistické svedomie je bežne zatlačované do nevedomia, odkiaľ pôsobia pocity viny. „Tragédia je však v tom, že tieto svoje pocity interpretujeme ako hlas autoritárskeho svedomia. Človek sa vedome môže cítiť vinný preto, že sa znepáčil autorite, i keď nevedome sa cíti vinný preto, že nesplnil vlastné očakávanie samého seba“.

Súhlasím a myslím si, že na rovnakom princípe funguje aj fenomén náboženskej viery. Jedným z piatich dôkazov existencie Boha je dôkaz mravný. Jeho snahou je poukázať na to, že v existencii Boha nachádzame najlepší výklad všeobecnej ľudskej skúsenosti mravného vedomia a povinnosti. V teodiceách sa zlo všeobecne delí na prírodné, resp. prirodzené zlo a na zlo morálne, mravné.

Prirodzeným zlom sa tu chápe také zlo, ktoré nie je závislé na ľudskom konaní (napr. Morálnym zlom sa rozumie zlo stotožňované s krutosťou, nespravodlivosťou, či zlomyseľnosťou ľudí, skrátka s konaním človeka spôsobujúcim utrpenie, alebo škodu svojmu okoliu (patrí sem napríklad krádež, klamstvo, vražda, atď.)

Dobro a zlo sú ale veľmi relatívne pojmy. Vezmime si napríklad zlo ponímané v podobe už spomínaného ničivého zemetrasenia. Pokiaľ by zemetrasenie prebehlo kdesi v neobývanej časti sveta a nevyžiadalo si tým nijakú obeť, či už ľudskú alebo zvieraciu, bolo by pre nás len akýmsi zaujímavým divadielkom, bolo by niečím, čím sa prejavuje tento svet, bolo by len nevyhnutnosťou prírody, čímsi samozrejmým, čímsi čo patrí k rozmanitosti tejto planéty, k jej silám, pohybom, zákonom. Úplne rovnaké je to i s morálnym zlom.

Vezmime si jeden z náboženstvami najviac odsudzovaných hriechov samotnú vraždu a človeka ležiaceho na smrteľnej posteli s veľkými bolesťami. Vražda je nami všeobecne ponímaná ako čosi zlé. Avšak môže byť aj vyslobodením. Zbavením bolesti. A teda dobrým. Utratenie smrteľne raneného zvieraťa. Je to dobrý skutok, alebo zlý? Existuje nejaká všeobecná skúsenosť správneho a nesprávneho? Existujú objektívne záväzné mravné zákony?

Nie všetky kultúry sa zhodnú na tom, čo je správne a čo nesprávne. Ako je to potom so svedomím? Ak chceme konať čo najsprávnejšie, ako máme vedieť čo je skutočne dobré a čo nie? Mnohé náboženstvá sa práve tu stavajú do úlohy hlásateľov, udržiavateľov a šíriteľov univerzálnej morálky. Boh jediný môže vedieť čo je správne a čo nie, čo je dobré a čo zlé, čo je skutočné a čo zdanie, čo je pravda, čo je lož.

V súvislosti s morálnym dôkazom božej existencie hovorí Tomáš Akvinský o našej skúsenosti s vecami vo svete, ktoré sú vznešené, pravdivé, dobré a hodnotné. Tieto veci podľa neho musia svoju skutočnú existenciu získať od vecí, ktoré sú ešte viac vznešené, pravdivé, dobré a hodnotné. Hovorí, že uchopiť dobré či zlé možno jedine porovnaním ich akosti s niečím čo je od nich „lepšie“ či „horšie“. Aby sme sa však vyhli nekonečnému porovnávaniu musí podľa neho existovať niečo, čo je najpravdivejšie, najvznešenejšie, najlepšie a najhodnotnejšie a tým niečím je podľa Tomáša Akvinského Boh.

Pavel Říčan naopak poníma zlo (a dobro) predovšetkým ako výplod náboženstva. „Zviera sa môže správať veľmi „sebecky“ k príslušníkovi vlastného druhu, môže byť k nemu vysoko agresívne, šimpanzie tlupy môžu viesť medzi sebou vojny, ale to všetko je len „takzvané zlo“. Až Zákon - a ten bol, ako súdim podľa Eliadeho bezpochyby od počiatku posvätný - odlišuje dobro a zlo v plnom ľudskom zmysle, zakladá túto polaritu. To, že sa trápime problémom zla a upíname sa k dobru, že odsudzujeme krivdu a radujeme sa z prejavov obetavej lásky je darom náboženstva“.

Fakt relativity dobra a zla vo svojich Troch esejach o náboženstve veľmi zaujímavo okomentoval aj John Stuart Mill. Hovorí, že „takmer všetky újmy, ktoré si ľudia vzájomne činia, a za ktoré sú popravovaní či väznení, sú každodennými prejavmi Prírody. Najväčší zločin, zabitie, spôsobí raz Príroda každému žijúcemu tvorovi“.

Dobro a zlo sú pojmy skutočne relatívne. Problematika dobra a zla je jedným z najdiskutovanejších problémov u všetkých (no najmä monoteistických) náboženstiev. „Samotný „fakt zla“ tvorí väčšinu vážnych námietok voči kresťanskej viere v Boha lásky“.

Ak Boh stvoril všetky veci, potom je jednoznačne aj tvorcom zla. Má Boh nejaké osobitné dôvody k dopúšťaniu zla vo svete? U Boha, ktorý je absolútne dobrý, predpokladáme snahu o odstránenie zla a keďže je v našich predstavách zároveň ponímaný ako všemohúci, by toho aj mal byť schopný. Zlo ale na svete stále existuje. Boh teda má schopnosť (moc) a motiváciu (lásku, dobrotu) k odstráneniu zla. Tak prečo to neurobí? Odpovedí môže byť podľa teológov viacero.

Podľa kresťanskej augustiánskej teodicei, zlo je len nesprávna funkcia čohosi, Bohom stvoreného, čo je samo o sebe dobré. „Boh“, hovorí svätý Augustín, „nemôže byť menej než dokonalý, ale jeho stvorené súcna môžu byť zničené alebo znehodnotené“.

Podľa Augustína, ako uvádza Peter Cole, „Boh túži po vstupe do milujúceho vzťahu s tými, ktorých stvoril. Skutočná láska je však výrazom slobodného vzájomného odovzdania sa obidvoch zúčastnených strán. Láska medzi Bohom a nimi stvorenými bytosťami je preto možná len vtedy ak sú slobodné - to znamená pokiaľ sú schopné jeho lásku ako odmietnuť, tak na ňu adekvátne odpovedať“.

Sloboda voľby (ako medzi láskou a ľahostajnosťou k Bohu tak i medzi dobrom a zlom) je teda nevyhnutnou podmienkou božieho stvorenia. Podľa Augustína, ako ďalej uvádza Cole, „Boh sa mohol rozhodnúť stvoriť svet bez slobodných tvorov. Takí tvorovia by ale boli roboti, a preto by potom skôr šlo o svet, v ktorom slovu morálka chýba zmysel“.

Sv. Augustín tvrdil, že príčinou všetkého zla, morálneho i prírodného, nie je nič iné len nesprávny výber slobodných bytostí. Popri augustiánskej teodicei existuje i druhá, irenejská teodicea objasňujúca existenciu zla dvomi spôsobmi. Po prvé ľudia podľa nej zámerne neboli stvorení ako bytosti dokonalé, ale...

Bohovia hinduizmu

V Indii je veľa bohov, možno "pomocníkov", ku ktorým si možno nájsť cestu. Patria k nim pravdaže aj svätci. Devovia sú zase už božské bytosti, ktorými sa stali aj ľudské tvory, napr. básnik Vyasa (Vjása) a iní. V Mahábhárate má napr. Krišna brata - Balarámu, tak aj tento je zaradený do panteónu božstiev. Hinduistickí bohovia majú veľa inkarnácií a z množstva mien vzniká často iba zdanlivý dojem, že v hinduizme je veľa bohov. Ak sa teda zamyslíte nad tým, že sa v Indii používa výraz "330 miliónov bohov" (a dokonca sa nájdu aj ľudia, ktorí o "330 miliónov bohov" píšu, ako že je to fakt), často sa v mnohých podobách hovorí iba o jednom. Podľa Bhagavadgíty samotní ľudia nie sú oddelení od Boha a kedysi dávno sa verilo, že bolo 330 miliónov ľudí na celej Zemi.

Ďalších bohov možno chápať aj ako akési "orgány", "stavy", "nálady" či "rozpoloženia" Jedného Boha, ktoré majú svoje pomenovania - prstom Jedného Boha je napr. Ganeš, nechtom Indra. Višnuisti často vidia aj Šivu iba ako "energiu Boha Višnua" a šivaisti zase naopak. U šaktistov je to podobné... Žiaľ, "prsty" či "orgány" Jedného Boha vidí západná i európska kultúra iba oddelene od "Hlavného Tela", treba teda povedať, že ide o akýsi konflikt medzi dvoma kultúrami, ktoré sú v myslení dosť nekompatibilné.

Agni je bohom (ohňa) a súčasťou tzv. "Dikpalas", čo je v sanskrite druh božstiev, ktoré riadia špecifické smery vo svete (toto učenie má aj Kalačakra). Rôzne náboženské prúdy môžu mať aj iné pohľady na koncept "Dikpalas". Hoci o bohu menom Ayyappa nie sú veľké zmienky v klasických hinduistických textoch, synonymom preň môže byť Šasta (Shastha) - slovo, ktoré sa vyskytuje aj v Mahábhárate. Historici dospeli k názoru, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide o dravidské božstvo. Ich názory sa opierajú predovšetkým o výskum rituálov v južnej Indii.

Hoci existujú hodnoverne preukázateľné príbehy o tom, ako Višnu vzal na seba ženskú podobu (tzv. formu Mohini), viera v Ayyappu sa skôr opiera iba o legendy, ktoré sú v rôznych zdrojoch iné. Ayyappa je synom Boha Šivu, ktorý neodolal ženskej kráse, ktorú na seba zobral Višnu. O ženskej podobe Višnua sa píše aj v Bhágavata Puráne (8.9.9): "Najzvrchovanejší Boh vo forme Mohini povedal démonom..." Ayyappa má milióny prívržencov a na juhu Indie je veľmi populárny.

Ayyappa

Dattatreya je hinduistický Boh, ktorý sa kedysi dávno zjavil tu na Zemi a ktorého hinduisti pokladajú za inkarnáciu Svätej Trojice - Brahmá, Višnu, Šiva. Slovo "Datta" znamená "odovzdať sa" a je odvodené od viery, že Svätá Trojica sa odovzdala jednej dvojici muža a ženy, ktorá bola svätá (Atri a Anasuya) a ktorá ho počala. Dattatreya bol skutočnou osobou, hoci o jeho historickom pôsobení sa vie málo. Existuje veľa jeho vyobrazení s troma hlavami - každá predstavuje jedného Boha z hinduistickej Svätej Trojice (Brahmá, Višnu, Šiva).

Čirandžívi je termín pre osem nesmrteľníkov a zároveň osem veľmi dôležitých postáv hinduizmu, ktorých tiež môžeme zaradiť medzi bohov - devov. Indra je bohom počasia a vojny, ale aj pánom Swarga loky (loka je v sanskrite slovo, ktoré znamená "svet", "dimenziu", "bydlisko"...). Madurai Veeran (Maduraj Víran) (bojovník z mesta Maduraj) je tamilský folklórny boh na juhu Indie najmä v indickom štáte Tamil Nadu a potom v oblastiach na juh od Indie (Singapúr, Malajzia atď.). Jeho meno je odvodené od mesta Maduraj. Tento boh je populárny medzi Tamilcami mimo Indie ako napríklad na francúzskom ostrove Réunion (francúzsky zámorský department patriaci do Európskej únie), ktorý leží na východ od Madagaskaru v Indickom oceáne.

Navagraha je deväť primárnych božstiev vo védskej astrológii (nava = deväť; graha = sféra). Mangala, boh planéty Mars. Je to boh vojny a celibátu. Ráhu (boh narastajúceho mesiaca, alebo hadia hlava) a Ketu (boh ubúdajúceho mesiaca) sú bohovia mesačného pohybu. Pardžánja je védske božstvo dažďa, často spájané s Indrom - "hromoboh", ktorý potrestá hriešnikov. Sú mu venované dva chválospevy v Rigvéde (5,63 a 7,101). Slovo Pardžánja (Parjanya) v sanskrite znamená "dážď" alebo "dažďový mrak".

V slovanskej mytológii je mu ekvivalentný Perún a u starých Germánov Perkunos (pomenovanie v dnes už neexistujúcom jazyku - v gótštine). Modlitby venované tomuto bohu pomáhajú, aby nás dažde požehnali. Sri Muneswaran vyšiel zo Šivovej tváre a nadobudol sedem podôb (inkarnácie): Sivamuni, Mahamuni, Thavamuni, Naathamuni, Jadamuni, Tharammamuni a Vaazhamuni.

Možno sa začudujete, ale Brahmá sa nenachádza pod svojím menom vo Védach; ani Šiva, ani Ganéš. Preto sú védski bohovia tu uvedení samostatne.

Šiva s rodinou

Nataraja

Trimurti

Šiva s rodinou

tags: #boh #rozkladu #hinduizmus