V kresťanskom učení zohrávajú pokora a milosť zásadnú úlohu. Biblia zdôrazňuje, že Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. Tento článok sa zaoberá významom pokory, jej protikladom v podobe pýchy a tým, ako tieto koncepty ovplyvňujú náš vzťah s Bohom a s ľuďmi okolo nás.
Milosť a jej význam
Milosť je božia nezaslúžená priazeň. Nikto z ľudí si nezaslúži milosť. Ak by sme mali dostať od Boha to, čo si skutočne zaslúžime, tak je to večné odlúčenie od Neho a večný trest. Milosť je nezaslúžené božie pôsobenie v srdci človeka uskutočnené skrze Ducha Svätého alebo božia priazeň prejavená hriešnikom, ktorí si zaslúžia boží hnev.
Lacná a supermilosť
Dnes je milosť veľmi zneužívané slovo. V mnohých súčasných cirkvách sa hlása milosť, ktorú si udeľuje človek sám, nazveme ju lacká milosť. Lacná milosť je výtvorom človeka, ktorý sa hlási k Bohu ústami, ale chce a žije život ako predtým. Ešte populárnejším trendom súčasnosti je supermilosť. V jeho čele stoja ľudia, ktorí označujú Kristovo panstvo za voliteľnú záležitosť.
Biblický pohľad na pokoru a pýchu
Jakub 4/6 hovorí: "Dáva však väčšiu milosť. Preto hovorí: Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť." Táto myšlienka je v Biblii až dvakrát od dvoch rôznych autorov - Petra i Jakuba. Ak chceš mať Boha na svojej strane, buď pokorný. Ak chceš čeliť Bohu ako nepriateľovi, pýcha je k tomu rýchla cesta.
Opakom pokory je pýcha. Pyšný človek sa môže prejavovať navonok výrazne, byť arogantný, agresívny, panovačný a hlučný. Čo však zvyčajne pyšnému človeku chýba, a pokornému nie, je radosť. Pyšný človek väčšinou druhých odpudzuje.
Jeden z najznámejších citátov o pokore pochádza od C. S. Lewisa, ktorý povedal: „Pokora neznamená myslieť si o sebe menej, ale myslieť na seba menej.“
Prečo je pokora dôležitá?
Pokora je ako perlový náhrdelník, tá nitka, na ktorej držia perly. Keď sa nitka roztrhne, perly sa rozkotúľajú… Ak stratíme pokoru, všetky naše dobré vlastnosti sa znehodnocujú. Už len toto by mohlo byť pre nás dostatočným dôvodom, aby sme sa o pokoru usilovali. Vďaka pokore budú ľudia radi v našej prítomnosti.
Je minimálne ešte jeden dôvod pre pokoru: Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. Preto sa Pavol v Rim 6/15 pýta : Čo teda? Máme azda hrešiť, pretože nie sme pod zákonom ale pod milosťou? A odpoveď je jasná. Určite nie.
Božia milosť nie je nečinná ale aktívna, dynamická, pôsobí vo veriacich. Tit 2/11-12 Zjavila sa totiž Božia milosť prinášajúca spásu všetkým ľuďom, 12 ktorá nás vychováva, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v terajšom veku rozvážne, spravodlivo a nábožne, Božia milosť premieňa srdce, myseľ a konanie spaseného človeka. Pôsobí jeho posvätenie, riadi jeho kresťanský život a uschopňuje veriaceho, aby konal dobré skutky, ktoré Boh už vopred pripravil.
Ef 2/10 Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na to, aby sme konali dobré skutky, ktoré nám Boh už vopred pripravil. Pôsobenie božej milosti v živote veriaceho musí byť vidieť, veď má novú identitu. 2 Kor 5/17 Preto ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením. Staré veci pominuli, nastali nové.
Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás povýšil, keď nastane Jeho čas. Na Neho zložte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará. Buďte triezvi, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, a hľadá koho by zožral; vzoprite sa mu, pevní vo viere, vedomí si toho, že také isté utrpenia doliehajú na spoločenstvo vašich bratov vo svete. Po krátkom utrpení Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ. Jemu patrí moc naveky vekov. Amen. (1. list Petrov 5, 5c - 11)
Vzoprieť sa dokáže len kto sa cíti silný. V čom je sila človeka, ktorá mu dáva nádej, že odpor bude úspešný? Touto silou je podľa citovaných slov viere. „Vzoprite sa mu, pevní vo viere.“ Viera znamená vnútornú istotu, ktorú môžeme vyjadriť a upevniť v modlitbe: Pane Bože, Tebe patrí všetka moc na veky vekov. Ty si mocnejší ako diabol. Tvoj Syn Ježiš Kristus zvíťazil nad diablom, aj vo svojich osobných pokušeniach, aj na kríži. Svoje absolútne víťazstvo vyjadril úžasnými slovami: „Nič vo mne nie je jeho“ - ani najmenšia časť pôdy Ježišovho srdca nepatrila a nepatrí diablovi.
Praktické aspekty pokory
Pokora je životný postoj, v ktorom nikdy nemôžete byť tak zlý, aby ste neboli hodní slúžiť iným, a zároveň, v ktorom nikdy nebudete dostatočne dobrý na to, aby ste s tým prestali. V staroveku to nebolo vôbec považované za cnosť. Je smutné, že v tomto ohľade sme sa dodnes nikam neposunuli. Pokorní ľudia sú aj v dnešnej dobe zosmiešňovaní a utláčaní. Dnešný svet ich stále nazýva strachopudmi a namiesto toho vyvyšuje pýchu, aroganciu a egoizmus.
Pokora dokáže udržiavať naše priority v správnom poradí. Chráni nás pred tým, aby sme boli ochromení vlastnými okolnosťami a zároveň nám pomáha sústrediť našu pozornosť na Božie plány a zámery s týmito okolnosťami. Pokora nás zároveň stavia do Božieho rozvrhu a nie do nášho vlastného.
Ako hovorí Peter: „aby vás povýšil svojím časom“ (1. Petra 5:6). Aký je teda ten správny čas? Je to Jeho čas, nie náš. Kedy príde ten čas? Môže sa to javiť ako nejasné, ale nie je sa čoho obávať, pretože Boh má dokonalé načasovanie. Koniec-koncov, aj naše spasenie záviselo len na Jeho dokonalom načasovaní.
Pavel tiež napísal, že nádej na večný život sa zjavila „vo vhodnom čase“ skrze Ježiša Krista (Títovi 1:1-3). Môžeme a mali by sme si byť istí, že nás Boh vyvýši presne podľa svojho dokonalého načasovania. Aké vyvýšenie by sme však mali očakávať? Pavel použil grécky výraz, ktorý hovorí o vyzdvihnutí z aktuálneho problému. Pre kresťana je aj tá najhoršia skúška len dočasná. Pamätajte na túto pravdu, keď budete v pokušení sa domnievať, že tomu nikdy nebude koniec. Neverte tomu ani na jedinú minútu.
Peter povedal: „A všetci spoločne opášte sa pokorou…“ (1. Petra 5:5), mal na mysli veľmi konkrétny obraz. Použil tu grécke slovo, ktoré znamená priviazať niečo na seba pomocou motúza alebo šnúry. Presnejšie to poukazuje na pracovnú zásteru. Bežne si otroci dávali pred prácou zástery, aby si udržali svoje šaty čisté, rovnako ako to zvykneme robiť aj my, keď sa ideme pustiť do nejakej špinavej práce.
Charakteristika pýchy a pokory
Pre lepšie pochopenie rozdielu medzi pýchou a pokorou si pozrite nasledujúcu tabuľku:
| Charakteristika | Pýcha | Pokora |
|---|---|---|
| Vzťah k Bohu | Protiví sa Bohu | Dostáva milosť od Boha |
| Vzťah k ľuďom | Odpudzuje | Priťahuje |
| Dôsledky | Znásabuje problémy | Udržiava priority v správnom poradí |
| Časovanie | Vlastný rozvrh | Boží rozvrh |
Pokora je životný postoj, v ktorom nikdy nemôžete byť tak zlý, aby ste neboli hodní slúžiť iným, a zároveň, v ktorom nikdy nebudete dostatočne dobrý na to, aby ste s tým prestali.
Ježiš Kristus - príklad pokory
Pán Ježiš Kristus sa pokoril. Odložil svoj majestát, prijal telo človeka so všetkými jeho slabosťami, život prežil v bezvýznamnej dedine, skrytý v obyčajnej rodine. Dobrovoľne sa stal obeťou za ľudský hriech, bol ponížený, potupený, popľuvaný a nakoniec zomrel potupnou smrťou spolu s vrahmi. Po tomto príkladnom ponížení ale začala cesta hore. Všimnime si slovko preto v deviatom verši. Vyvýšenie Ježiša Krista za Pána nad všetkým nebolo automatické. Bolo to preto, lebo sa pokoril.
Pravej pokore učí Ježiš: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29). Jedine Ježiš takto môže vyhlásiť o sebe. Kto ho môže usvedčiť z hriechu (porov. Jn 8,46)? On, ktorý má božskú prirodzenosť, nepridŕža sa svojej rovnosti s Bohom, prijal prirodzenosť sluhu, stal sa nám podobný, uponížil sa, prijal potupnú smrť kríža... (porov. Flp 2,6-8).
Ježiš umyl nohy učeníkom a on jediný mohol dať príkaz nasledovať ho. Pokora je stav odpútať sa od seba, slúžiť z lásky bratom a sestrám, nie z vypočítavosti, túžby po chvále, poctách, uznaní, ale vedome a dobrovoľne nasledovať Krista, plniť vôľu Božiu. Pokora je dar, ktorý dáva Boh každému a s ktorým máme spolupracovať.
Boh je pokora a to je jedna z najšťastnejších definícií Boha. Podobenstvom Ježiš učí, aby sme sa stali pokorní pred Bohom, aj pred blížnymi. Nie je to automatické. Kto chce vystaviť čím vyššiu budovu svätosti, tým hlbšie musí vyhĺbiť základy pokory.
Apoštol Peter bol jedným z tých, ktorí boli plní obáv. Začal sa obávať, že sa utopí, keď kráčal po vode, hoci Pán Ježiš bol priamo pri ňom (Matúš 14:29-31). Obával sa o to, čo bude s jeho Pánom v Getsemanskej záhrade, preto v tom momente tasil meč a snažil sa postaviť na odpor rímskym vojakom (Ján 18:2-3.10).
Keď Peter povedal: „A všetci spoločne opášte sa pokorou…“ (1. Petra 5:5), mal na mysli veľmi konkrétny obraz. Použil tu grécke slovo, ktoré znamená priviazať niečo na seba pomocou motúza alebo šnúry. Presnejšie to poukazuje na pracovnú zásteru. Bežne si otroci dávali pred prácou zástery, aby si udržali svoje šaty čisté, rovnako ako to zvykneme robiť aj my, keď sa ideme pustiť do nejakej špinavej práce.
Na podporu svojej výzvy, aby sme vyzbrojili pokorou jeden voči druhému, Peter citoval slová zo Starej zmluvy: „lebo Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť“ (1. Petra 5:5, Príslovia 3:34). Tieto verše sú motiváciou k horlivosti v preukazovaní pokory. Jednoducho povedané, budeme požehnaní, keď budeme pokorní. A keď nie, tak nás čaká karhanie. Na druhej strane, pýcha znásobuje naše problémy, keď sa poddáme starostiam. Keďže pyšný človek sa vyvyšuje nad Boha, preto mu neostáva nikto, na koho by sa mohol spoľahnúť, keď sa do jeho života vkradne úzkosť.
Ako máme teda jednať dovtedy, kým nenastane toto zasľúbenie pozdvihnutia? Peter hovorí: „Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás časom povýšil. Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará.“ (1. Petra 5:6-7).
Jeden náš brat tu svedčil, že mal strach odovzdať sa Bohu, lebo sa bál, že by chcel príliš veľa. Alebo je známy príbeh jednej mladej kresťanky z Ázie, ktorá aj keď už nejaký čas Bohu slúžila, bála sa Božej vôle vo veci jej manželstva, lebo mala strach, že jej Boh pošle muža, akého nebude chcieť. Táto oblasť jej súkromného života bola posledná, ktorú Bohu zverila. Zakrátko potom sa vydala a má skvelého manžela.
Ak sa kvôli strachu nerozhodneme k tomu, k čomu sme boli volaní, výsledkom je, že budeme musieť žiť s vecami ku ktorým sme povolaní neboli; ktoré proste neboli pre nás. Budeme potom nespokojní, budeme obviňovať ľudí, situácie a nakoniec Pána Boha. Pán nám hovorí, aby sme otáčaním sa a zaujímaním sa o iné nestratili zo zreteľa cieľ - oráč má poorať pôdu, obrobiť, osiať, dopestovať chlieb pre svoju rodinu. Aj my pracujeme na božom poli. Teda žiaden kompromis. Najprv si všetko premysli a zváž svoje náklady.
Musíme byť otvorení tomu, že nám Boh v našich zabehnutých (aj keď stále správnych) stereotypoch ukáže nové smerovanie. Čítajme Ž 25,5; Ž 27,1; Ž 143,10: “Veď ma a vyučuj ma… Pane ukáž mi svoju cestu… Nauč ma plniť tvoju vôľu, …veď ma po rovnej ceste (t.j. “stále vpred.”). Vidíme tu túžbu žalmistu byť vyučovaný.
Nemáme si hovoriť, “Vypočujem si, čo Boh hovorí a potom o tom porozmýšľam”. My máme rozlíšiť Boží hlas od iných hlasov, ale od chvíle, kedy sme rozpoznali, čo treba robiť, nesmieme premýšľať či je to Božie vedenie dobré, alebo nie. Či sa mi to hodí alebo nie. Keď nebudeme ochotní horlivo poslúchať, Boh sa nám nemusí toľko prihovárať. Totiž, stratíme citlivosť na to, čo Boh hovorí.
Boh odmieta pyšných a dáva sa poznať, iba pokorným. Stačí tu citovať štyri biblické citáty: Ž 25,9: “On pokorných vedie cestou práva, pokorných učí chodiť po svojej ceste.” Pr 11,2: “Za spupnosťou prichádza hanba, ale s pokornými je múdrosť.” Nu 12,3: “Ale Mojžiš bol najpokornejší zo všetkých ľudí na zemi.” Mojžiš, ako je o ňom písané na iných miestach Písma, naozaj poznal Pána a jeho tajomné cesty. Jk 4,10: “Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.” Čo dodať?
Nemusíme sa trápiť o to, aby sme dokonale našli a rozlíšili Božie vedenie. Veď Boh je verný. Máme urobiť proste jednoduchý krok, ako sv. František. Možno, že keby nad Božím hnutím v sebe pol roka premýšľal a modlil sa za to, tak by nešiel stavať ten kostolík, ale najdôležitejšie Bohu bolo, že poslúchol. Áno, je možné, že sa v nás objaví strach. Strach z rozhodnutia sa a dosiahli konečný cieľ.
Zjednodušenie pokory a integrity | Joe Sabini | TEDxUniversityofNevada
Strach je jasné znamenie nedôvery v Božie požehnanie. Môže tu byť aj strach urobiť chybu. Ani to nie je dôvera. Ak som úprimný, chcem a konám, teda poslúcham, potom aj keď neporozumiem celkom správne tomu, čo mám robiť, je to O.K. Vtedy pre nás platí verš z Rim 8.28, že “tým, ktorí milujú Boha, všetky veci slúžia na dobré.”