Ja Hospodin zpytujem srdce a zkúšam ľadviny, nato, aby som dal každému podľa jeho cesty, podľa ovocia jeho skutkov. (Jeremiáš 17:10) Boh sa díva na srdce. To sa nikdy nezmenilo a nikdy sa to nezmení.
V Biblii sa píše: “Pán spytuje ľadviny.” Slovo ‘spytovať’ znamená ‘stopovať’ alebo ‘sledovať’. Boh pátra po našich myšlienkach (ľadviny), On vie, čo je v našich srdciach. On vidí naše skutky, ktoré sú jasným prejavom toho, čo v nás leží. Je to srdce, z ktorého vychádza buď spravodlivosť alebo zloba.
Naše motívy, naše úmysly, to všetko je Mu známe, keď sleduje každú činnosť. A každý čin, každé slovo bude privedené na súd, keď budeme musieť vydať počet z našich životov.
“Ale pevný základ Boží stojí a má túto pečať: Pán zná tých, ktorí sú Jeho.” 2. Timotejovi 2:19. Tu, tak ako počas všetkých vekov, sú dve skupiny. Obe vyhlasujú, že ich zjavenie je od Boha a že ich vzťah je k Bohu.
Božie vnímanie a ľudské skutky
Naše motívy, naše úmysly, to všetko je Mu známe, keď sleduje každú činnosť. A každý čin, každé slovo bude privedené na súd, keď budeme musieť vydať počet z našich životov.
Pri tej falošnej vínnej réve nebolo žiadnej bázne Božej a draho za to zaplatia. Nech všetci, ktorí menujú Jeho Meno, žijú tak, ako sa sluší na svätých. Mohli by sme podviesť ľudí, ale nikdy nemôžeme podviesť Pána. W. M. Branham, Výklad siedmich cirkevných vekov, 6.
Zbor v Tyatírach: Príklad tolerancie a pravdy
Poštový kuriér so štvrtým listom od Pána cirkvi dorazil do zboru v Tyatírach. Určite ste si už všimli, že všetky listy sú po formálnej stránke veľmi podobné. List začína tým, čo je v živote zboru pozitívne. Pokračuje tým, čo je v živote zboru negatívne. Zbor je napomenutý a vyzvaný k náprave. A každý list končí zasľúbením pre víťazov. Pre naše duchovné usmernenie potrebujeme všetko troje. Potrebujeme byť uistení v tom, čo robíme dobre a správne. Potrebujeme byť napomenutí za to, čo nerobíme dobre. Znamená to, že zbor je miestom uistenia. Zbor je i miestom nápravy. Prichádzame, aby sme sa dozvedeli, čo robíme zle a počuli: Toto nie. A zbor je i miestom povzbudenia. Každý z nás potrebuje aj uistenie v dobrom, aj napomenutie za zlé, aj povzbudenie k vytrvalosti. Lebo nikto nie je len dobrý, aby nemusel počuť i slovo napomenutia. Nikto nie je len zlý, aby nemohol počuť i slovo uistenia.
“Poznám tvoje skutky”, hovorí Kristus. Obraz duchovného života mnohých kresťanov vyzerá tak, že začiatok je lepší a krajší ako pokračovanie. To bol i prípad zboru v Efeze. Ale prípad zboru v Tyatírach bol presne opačný. Pokračovanie duchovného života týchto veriacich bolo lepšie a krajšie ako jeho začiatok. “Viem, že tvoje posledné skutky sú početnejšie než prvé”, hovorí Kristus. Toto je obraz zdravého duchovného života.
V Efeze bol začiatok lepší ako pokračovanie, lebo láska, ktorá bola na začiatku, neskôr v živote veriacich ochladla. V Tyatírach bolo pokračovanie lepšie ako začiatok, lebo v živote veriacich rástla prvá láska. Nie náhodou ju Kristus uvádza na prvom mieste: „Poznám tvoju lásku“. Tu je láska, ktorá rastie.
Láska a pravda
Biblia spája lásku s pravdou ako nerozlučiteľné siamské dvojčatá. Lebo pravda bez lásky škodí rovnako ako láska bez pravdy. Ani v mene lásky nie je možné všetko tolerovať. Lebo ani láska nemá moc spojiť, čo je nespojiteľné. Nikdy nemôžete v mene lásky spojiť pravdu so lžou bez tragických dôsledkov. Ak oddelíme pravdu od lásky, naša silná stránka sa stane zároveň našou slabosťou. Dôraz na pravdu - sila Efezu, sa stal jeho slabosťou. Veriaci boli prísni, ale nemilujúci. Dôraz na lásku - sila Tyatír, sa tiež stal jeho slabosťou.
Na rozdiel od Smyrny a Pergamu veriaci v Tyatírach neboli vystavení žiadnemu prenasledovaniu a útlaku zo strany štátnej moci. Satan veľmi dobre vie, že Božiemu dielu viac uškodí zvnútra ako zvonku. Keď chce škodiť zvonku, berie na seba podobu revúceho leva, ktorý chce cez moc sveta nahnať veriacim strach.
Satanovým nástrojom sa v Tyatírach stala žena, ktorú Kristus symbolicky nazýva Jezábel. Prečo ju zbor vôbec počúval? Prečo ju nechal verejne vyučovať z kazateľnice? Táto žena si získala duchovnú autoritu v zbore tým, že sa vydávala za prorokyňu, ktorá má priame zjavenia od Boha, ktorá prináša priame posolstvo od Boha pre zbor.
Musíme si uvedomiť, že cirkev je spoločenstvo ľudí, kde sa veľmi vysoko cení, čo je duchovné, čo je z Božieho Ducha. Preto keď niekto príde s tým, čo znie ešte „duchovnejšie“ než duchovné, hneď získa pozornosť určitých poslucháčov. A keď chce dodať váhu a autoritu svojim slovám, tak sa zaštíti Božou autoritou a povie : Pán mi ukázal, Pán mi povedal. Povinnosťou veriacich je však skúmať takéto tvrdenia, nie všetko naivne prijímať. Lebo k životu viery patrí aj zdravá miera skepsy, pochybovačnosti, nevery. Zbor v Tyatírach zlyhal práve kvôli svojej láske. Veriaci boli príliš tolerantní. Možno sa báli ísť do otvorenej konfrontácie, aby nespôsobili nejednotu a rozdelenie zboru. Neskúmali tvrdenia samozvanej prorokyne. A to bolo zlé.
Kristus hovorí: „Učí a zvádza mojich služobníkov, aby smilnili a jedli mäso obetované modlám“. Mesto Tyatíry bolo centrom malých obchodných cechov. Rôzni remeselníci tu mali svoj vlastný cech: kováči, hrnčiari, krajčíri i ďalší. Lenže každý cech bol zasvätený niektorému pohanskému bohu, ktorý bol patrónom cechu. Čo mal kresťan remeselník robiť? Ak nevstúpi do cechu, bude znemožnený spoločensky i obchodne. Ak vstúpi do cechu, bude vystavený mravnému pokušeniu. Oni si riešili podobnú otázku, ktorú si riešime i my dnes: Ako má kresťan žiť vo svete, ktorý vyznáva iné hodnoty a žije iným životným štýlom? Ako mať účasť na živote svetskej spoločnosti a pritom zostať verný Kristovi?
Žena v Tyatírach učila: Niet takej hranice. Účasť na pohanských obradoch a mravne neviazaných hostinách vraj veriacemu duchovne neublíži. Bola to duchovná pýcha, výsledkom ktorej boli hriechy tela. Veriaci precenili svoje sily a podcenili silu pokušenia. Nielen veriaci v časoch Rímskej ríše, ale aj my dnes žijeme v presexualizovanej dobe. Náboženstvo voľnej lásky, ktorého bohyňou je grécka bohyňa Afrodita, je rovnako rozšírené dnes, ako bolo vtedy. Sex sa stal jednou z modiel moderného človeka. Sexualita má podľa Božieho stvoriteľského zámeru miesto len v kontexte manželského vzťahu muža a ženy. Dnes je však sexualita úplne vytrhnutá z tohto kontextu. Ale práve toto je oblasť, kde pre kresťana existuje jasná hranica, ktorú nesmie prekročiť. Učenie samozvanej prorokyne v Tyatírach túto morálnu hranicu v živote veriacich odstraňovalo. Výsledkom bolo modlárstvo a smilstvo. To je zákonité. Veď čo je modlárstvo? Je to falošný obraz Boha. Je to Boh, ktorého si človek tvorí na svoj vlastný obraz. Ale falošný obraz Boha vedie k falošnému obrazu morálky. Mravný úpadok cirkvi nie je príčina, ale následok duchovného úpadku. Čo samozvaná prorokyňa nazývala „hlbším“ učením, Kristus nazýva satanským: „čo sa nazýva satanove hlbiny“.
Všetky „hlbšie“ učenia sú príťažlivé, lebo ponúkajú „hlbšiu“ duchovnosť. Je zaujímavé, že Kristus neponecháva nápravu na zbor, ale berie ju do vlastných rúk. Situácia zrejme zašla priďaleko, takže jej riešenie musí prísť zhora. A na rozdiel od postoja zboru bude nekompromisné. Čím dlhšie trval kompromis, tým radikálnejšie bude riešenie. Ako prvá na „rane“ je falošná prorokyňa. Čas k pokániu dostala, ale ho nevyužila: „Dal som jej čas, aby sa kajala, ale ona sa zo svojho smilstva kajať nechce“, hovorí Kristus. V takom prípade už nezostáva nič iné len súd. Čas k pokániu dostanú i jej nasledovníci. V prípade, že ho nevyužijú, neminie ich prísny trest: „Jej deti zahubím smrťou“, hovorí Kristus. Tento exemplárny trest nie je samoúčelný, ale má výchovnú funkciu: „A všetky cirkvi spoznajú, že ja som ten, čo skúma vnútro i srdcia“.
Teraz už rozumieme, prečo sa Kristus na začiatku listu predstavuje ako ten, „ktorý má oči ako plameň ohňa“. On je Ten, ktorý skúma naše vnútro, naše srdce i myseľ. Jeho očiam nič neujde, ani sa pred nimi nič neskryje. Kto nevyužije čas daný ku pokániu, musí počítať s Bohom, ktorý síce kajúcnym odpúšťa, ale nekajúcnych trestá. Ale kto je v tomto prípade víťazom? Veriacim, ktorí sa dištancovali od falošneho učenia, Kristus hovorí: „Neukladám vám iné bremeno, len sa pridŕžajte toho, čo máte, kým neprídem“.
Veriaci nepotrebujú nové pravdy, nové zjavenia. Preto víťaz je ten, kto sa bude i naďalej držať toho, čo už raz od Krista prijal. Kto zostane verný učeniu Písma, biblickému zjaveniu. Víťazovi Kristus sľubuje účasť na svojej vláde, tej večnej vláde v Božom kráľovstve. Aká nesmierna výsada! Až sa tomu nechce veriť. Ale toto nie je predvolebný sľub politika. Toto je sľub Toho, ktorý už bol „zvolený“. Ktorý vládu nad svetom už prijal od svojho Otca. Kristus nevládne z vôle ľudu, ale z vôle Otca. Preto On nie je zaviazaný svojim „voličom“. On svoju vládu získal tým, že sa najprv všetkého vzdal. Stal sa prvým, lebo bol ochotný stať sa posledným. Vystúpil na vrchol, lebo najprv zostúpil na dno. Preto Ho Otec uznal hodným vlády. Do rúk ukrižovaného a vzkrieseného Krista bola vložená všetka moc a vláda nad svetom. Nad prítomnosťou i nad budúcnosťou. A s touto vládou sa chce podeliť s veriacimi. Na tejto moci im sľubuje podiel. Neuveriteľné, ale pravdivé. Lebo Kristus nikdy nesľubuje nesplniteľné. Nesľubuje niečo, čo ešte ani sám nemá. On už vládu má. Tento sľub v podstate znamená sľub večného života. V každom liste tak ide o ten istý sľub. Vždy je však zdôraznený iný aspekt večného života. Tu je to účasť na Kristovej vláde. Ale prečo Kristus končí svoje listy zborom práve sľubom večného života?
Len perspektíva večného života nás môže dostatočne motivovať k životu viery a svätosti až do posledného dychu. Len keď viem, že za hranicou smrti ma čaká niečo, čo svojou slávou, nádherou a blaženosťou nekonečne prevýši všetko, čo poznám v tomto živote, môžem svoju prítomnosť žiť ako Kristov verný svedok. Môžem ju žiť vo svetle budúcnosti. Môžem ísť cestou služby a obete, lebo viem, že tým nič nestrácam. Preto každý deň si potrebujem pripomínať: Som dieťa večnosti, nech to vidieť na mne i v tejto časnosti!