Aj vy, milí čitatelia, ste nepochybne aspoň raz zažili ten čudný nevysvetliteľný pocit, že za vami niekto nepozorovane stojí. Zažili ste to? Som si istý, že áno. Nemusíte mi o tom hovoriť. Zadržte. Nechcem počuť o čudnej predtuche v tú noc, keď si vaša teta Eliza zlomila nohu. Nezaoberajme sa vaším zážitkom.
„Mladý priateľ?“ spýtal som sa. Moja myseľ sa zamerala, ako je v takýchto situáciách bežné, na najmenej dôležitý detail. „Prepáč mi, prosím,“ odpovedal milo. Otec času mal vyberané spôsoby. „Chyba je v mojich slabých očiach.
„Pod sto?“ zvolal som vyčítavo. „Znovu mi prepáč,“ povedal Otec času, „chyba je v mojej slabej pamäti. Zabudol som. Dnes zriedka prekonáte túto hranicu, však? Hlboko a smutne si vzdychol. Ako tak vedľa mňa stál, pôsobil veľmi staro a nevýrazne. No neotočil som sa, aby som sa naňho pozrel. Nemusel som.
„Ako viete, že sa mýlim?“ spýtal som sa. „Povedal si to nahlas,“ odvetil Otec času, „no na tom nezáleží.
„Nuž,“ začal som, „ide o to, že tu sedím už hodiny a ktovie ako dlho do noci tu ešte budem sedieť a snažiť sa vymyslieť nejaký vianočný príbeh. Nedarí sa mi.
„Áno.
„Drahý bože, až v októbri! Aký zhon! Dobre si pamätám, ako to bolo v starovekom Egypte, myslím, že tak ho voláte.
„Pche, to je nič. Veď v Babylone vypaľovali žartovné vianočné príbehy z hliny už celé jedno zatmenie Slnka pred Vianocami.
„Egypt?“ spýtal som sa, „Babylon? Ale, Otec času, v tých časoch predsa ešte neexistovali Vianoce.
Mlčal som. Otec času prešiel ku kozubu a oprel sa o rímsu. Odpovedal som: „To, že všetku ich romantiku, radosť a krásu udupala, zničila a zabila nenásytnosť obchodu a hrôzy vojny. Nemám sto rokov, ako ste si mysleli, ale tak ako všetci si viem predstaviť Vianoce zo starých dobrých čias pred sto rokmi. Obrovské staromódne domy uprostred ihličnatých stromov so svetielkami v oknách, ktoré sa odrážali v snehu, vo vnútri teplo a útulne sálal kozub, okolo jeho žiary sa zhromaždili šťastní hostia, ich detičky tancovali vo vianočnom svetle ohňa a čakali na Otca Vianoc oblečeného v červeno-bielom kostýme s vatou na brade, aby im priniesol vianočné darčeky.
„Akoby to bolo včera,“ povedal Otec času a hlas mu znežnel pri spomienke na minulosť. „Ach,“ pokračoval som, „to boli pravé Vianoce. Vráťte ma späť do tých čias dobrej nálady, dostavníkov a hostincov so sedlovými strechami a vareného červeného vína, do starých dobrých čias imela a vianočných stromčekov.
„Uveríš v neho?“ opýtal sa potichu Otec času. „To by si teda mal.
„Vonku?“ vyhŕkol som. „Bojí sa,“ odvetil Otec času. „Bojí sa a neodváži sa vojsť, kým ho o to nepožiadaš.
Prikývol som. Otec času na chvíľu podišiel k oknu a pokynul smerom k tmavej ulici. Potom som na schodoch začul kroky, zdali sa mi ťarbavé a nerozhodné. Zrazu sa vo dverách zjavila postava. Bol to Otec Vianoc. Z detstva som si pamätal tvár a postavu Otca Vianoc tak dobre ako Otca času. Všetci vedia, ako vyzerá, aspoň kedysi vedeli. Srdečný malý zavalitý chlapík s huňatým šálom okolo krku, vrecom darčekov na chrbte, veselými ligotavými očami a ružovými lícami, ktoré dokáže vyčarovať len dotyk snehovej chumelice a divoké šantenie severáka. Stál vo dverách celý zablatený a mokrý, akoby ho za posledné tri roky nikto nepohostil. Balík hračiek, ktorý so sebou ťahal, bol mokrý a zničený, papierové škatule vo vnútri sa rozpadali. Ale predovšetkým som si všimol zmenu v jeho tvári. Starý známy odvážny, radostný a sebavedomý výraz Otca Vianoc zmizol. A vytratil sa aj žiarivý úsmev, ktorým odpovedal na veselé očká mnohých detí pod nespočetným množstvom vianočných stromčekov. Namiesto toho mal na tvári výraz nesmelého ospravedlnenia a obavy. Výraz niekoho, kto márne žiada o teplo a prístrešie ľudského domova.
„Vojdi,“ povedal Otec času. Otočil sa ku mne: „Máš v izbe tmu. Zažni. Je zvyknutý na jasné svetlo, veľa svetla. Otec Vianoc sa odvážil spraviť rozpačitý krok do miestnosti. „Nie, nie,“ povedal chlácholivo Otec času a zašepkal mi: „Bojí sa. Na Vianoce tisícdeväťstoštrnásť pod ním medzi zákopmi v zemi nikoho vybuchla mína.
„Môžem si zavesiť darčeky na tamten guľomet?“ spýtal sa nesmelo Otec Vianoc. „Nie je to guľomet,“ povedal milo Otec času. „Pozri, je to len kopa kníh za sedačkou.“ A opäť mi zašepkal: „V uliciach Varšavy naňho mierili guľometom. „Nie sú tu žiadne guľomety ani míny.
„Aha,“ odvetil Otec Vianoc, mávol rukou s roztrhanou čiapkou a pokúsil sa o zdvorilý úklon. „Spisovateľa?
„Nepochybujem o tom, že ste výborný,“ pokračoval starec so skromnou zdvorilosťou, ktorej sa zrejme priučil pred stáročiami, keď sa ešte na severe zimným slávnostiam hádam ani nehovorilo Vianoce. „Svet vďačí dobrým knihám za veľa. Pár skvelých kníh nosím vždy so sebou. Začal sa prehrabávať medzi chatrnými roztrhanými balíkmi, ktoré priniesol. „Pozrite! Jack stavia dom, skvelá a hlboká kniha, pane. A táto, Deti v lese. Vezmete si ju, pane? Chabý darček, ale stále je to darček. Nie tak dávno som ich rozdával počas Vianoc tisíce. „Nikto ich nechce,“ zopakoval a ja som postrehol, ako sa mu oči zaliali slzami. „Prečo je to tak?
„Celý svet blúdi v lese,“ počul som, ako s povzdychom zašepkal Otec času. Nahlas však Otca Vianoc veselo napomenul: „No tak, drahý kamarát, hlavu hore! Tu, sadni si sem do najväčšieho kresla, pekne vedľa ohňa. Priložíme viac polien a hneď bude lepšie. Počúvaj vietor vonku, drahý priateľ. Skoro ako na Vianoce, no nie? Otec Vianoc sa posadil ku kozubu a vystrel ruky k plameňu. „Už je mi lepšie,“ zamrmlal. „Bol som premrznutý, pane, premrznutý na kosť. To sa mi za starých čias nestávalo. Bez ohľadu na to, aký bol vietor, svet mi pripadal hrejivý.
„Vidíš, ako upadol a aký je zlomený?“ šepkal Otec času, aby som ho počul len ja. „Áno, šnaps. „Je to jeho slabosť,“ zašepkal Otec času, „a nie je jediná. Odpusť mu. Celé storočia bol na to zvyknutý.
„No jasné,“ povedal Otec času a na tvári sa mu mihol úsmev, „ak by si bol chorý! To hovorili aj v starovekom Babylone. Dovolíš, nalejem mu. A skvele sa pozeralo aj na to, ako sa mu tvár teplom z ohňa a výdatnou horúčavou z alkoholu zmenila a rozjasnila, až sa na nej opäť usadila stará veselosť.
„O tom nepochybujem!“ odpovedal Otec Vianoc a spustil veselý smiech, ktorý človeka tešil pri srdci. „Ako všetky deti! Boh mi je svedkom! Videl som ich toľko a každé jedno z nich je naozaj najrozkošnejšie na svete. A koľkože ste vraveli, že má rokov? Dva a pol roka bez dvoch mesiacov a týždňa? Stavím sa, že je to podľa vás ten najrozkošnejší vek, však?
„Ale počkajte,“ dodal. „Tento koník je rozbitý. Pravda, zadná noha je skoro odlomená. Vzápätí mal hračku v lone a opravoval ju. „Otec času,“ povedal a mňa rozveselilo, keď som postrehol náznak autority v jeho hlase. „Podaj mi kúsok motúza. Výborne. Tu, pritlač prst na uzol. Tuto! A teraz trochu včelieho vosku. Čože? Vy nemáte doma včelí vosk? No teda, domácnosti sú dnes veľmi slabo vybavené. Ako opravujete hračky bez včelieho vosku?
„Nezmysel,“ povedal, „to je nič. Tým sa živím. Možno by sa chlapček potešil aj nejakej knihe. Mám ich tu v batohu. Tu máte, pane, Janko a zázračná fazuľa, veľmi hlboká kniha. Ešte aj dnes sa do nej často začítam. Aká je len mokrá!
„Vďačne, len si poslúžte,“ odvetil som. „Všetky sú mokré a zničené!“ mrmlal a hlas sa mu lámal. „Nosím ich so sebou už tri roky. Pozrite! Tieto boli pre malé deti v Belgicku a Srbsku.
„Ale teraz možno áno,“ pokračoval Otec Vianoc, „keď ich vysuším a opravím. Pozrite, na niektorých je aj venovanie. Vidíte, napríklad tu je napísané ,S láskou od ocka‘. Prečo ju nikdy nedostal? Stál sklonený nad knižkami a ruky sa mu pri otáčaní stránok chveli.
„Ten zvuk!“ zvolal. „Počúvajte!
„Nie, nie, to nič nie je. „Počúvajte,“ nástojil. „Hlasy mojich detičiek!“ zvolal. „Všade ich počujem, prichádzajú za mnou s každým závanom vetra a vidím ich, keď blúdim nocou a búrkou. Moje deti nariekajú a zomierajú v zákopoch, udupané do zeme. Počujem ich nárek v nemocniciach, každého si pamätám ako malé dieťa.
„S veľkou radosťou. Postavil sa predo mňa vážne a dôležito. Bol iba nejasnou siluetou, no čiastočne som ho videl, keďže stál blízko.
„Svet, ktorý si poznal,“ začal Otec času, „je, zdá sa, zruinovaný a zničený. Nesmieš dopustiť, aby sa to dozvedeli deti. Dnešný svet sužujú hrôzy, krutosť a nenávisť. Nedopusť, aby sa dostali k deťom. Raz aj on pochopí,“ tu Otec času ukázal na zničenú postavu Otca Vianoc, „že deti, ktoré kedysi poznal, nezomreli nadarmo, že z ich obety vzíde vznešenejší a lepší svet pre všetkých. Svet, v ktorom bude mať nespočetné množstvo detí navždy radostnú myseľ. Dnešné deti zachráň a ušetri, ako len budeš môcť, pred zlom, nenávisťou a hrôzami vojny. Neskôr sa dozvedia a pochopia. Ale teraz ešte nie. Jeho hlas ustal. Zdvihol som zrak. Otec času a Otec Vianoc zmizli.
Poviedkou Merry Christmas z roku 1917 Stephen Leacock vyjadril smútok z hrôz prvej svetovej vojny a neodvratnej straty nevinnosti, ktorú vojna spôsobila. V krátkom príbehu využíva postavu Otca Vianoc ako symbolického strážcu nevinnosti, ktorý sa kruto zmenil na traumatizovanú, šokovanú obeť vojny. Touto poviedkou Leacock tiež vzdáva poctu svojmu obľúbenému autorovi Charlesovi Dickensovi a jeho novele Vianočná koleda. Hlavnú postavu, spisovateľa, totiž počas jednej noci navštívia dvaja duchovia.
Foto: Archív autora (1869 - 1944) bol významný kanadský spisovateľ, akademik a jeden z najznámejších svetových humoristov. Narodil sa v roku 1869 v anglickom Swanmore. Keď mal šesť rokov, rodina emigrovala do Kanady, kde prežil zvyšok života. Vyštudoval ekonómiu, históriu a politológiu a v rokoch 1903 až 1936 pôsobil ako profesor na katedre ekonómie a politických vied na McGillovej univerzite. V 90. rokoch 19. storočia začal publikovať humoristické články, ktoré vychádzali v časopisoch v New Yorku (Truth and Life) či v Toronte (Grip magazine). Medzi jeho najvýznamnejšie beletristické diela patrí zbierka humoristických poviedok z malomestského prostredia Sunshine Sketches of a Little Town (Slnečné skice z malého mesta, 1912) a jej voľné pokračovanie Arcadian Adventures with the Idle Rich (Idylické príhody lenivých boháčov, 1914). Prvá zo zbierok vtipne opisuje obchod, spoločenský život, náboženstvo, vzťahy a politiku v typickom kanadskom mestečku Mariposa. Arcadian Adventures opisuje život v nemenovanom americkom meste s ostrejšou satirou a menej zhovievavo. V roku 1919 zvolili Leacocka za člena Kanadskej kráľovskej spoločnosti. Získal Cenu Marka Twaina za humor, Cenu Lornea Piercea, ktorú udeľuje Kanadská kráľovská spoločnosť za zásluhy v oblasti literatúry a tiež prestížnu Literárnu cenu generálneho guvernéra. Od roku 1947 sa na jeho počesť každoročne udeľuje Cena Stephena Leacocka za najlepšiu kanadskú literárnu humoristickú tvorbu. Narodila sa 2. 12. 1996 v Trnave. V roku 2021 získala magisterský titul na Univerzite Komenského v Bratislave, kde vyštudovala filológiu so zameraním na prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii s anglickým a talianskym jazykom. Vo svojej diplomovej práci sa venovala dabingovému prekladu a prekladu titulkov. (1987) je prekladateľka a translatologička. Zo španielčiny preložila zbierky poviedok Jorgeho Luisa Borgesa Fikcie a Alef, výber z próz Claudie Piñeiro Kto z nás či román Aurory Venturini Sesternice, z angličtiny napríklad román Juliana Barnesa Jediný príbeh, román Anny Burns Mliekar alebo zbierku poviedok Nicole Krauss Byť mužom. Ako audiovizuálna prekladateľka spolupracovala s festivalmi Febiofest, Fest Anča, Jeden svet, Hviezdne noci, Viva la película a i. Venuje sa aj výučbe audiovizuálneho prekladu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Páči sa vám časopis Verzia?
V kontexte tohto článku, hoci priamo nehovoríme o bohovi slnka Ra z Egypta, môžeme nájsť paralely v symbolike svetla a tmy, radosti a smútku. Rovnako ako Ra prináša svetlo a život, Otec Vianoc by mal prinášať radosť a nádej. No vo vojnovej realite sa jeho svetlo vytratilo, nahradené temnotou a traumou.
Pre lepšie pochopenie kontextu si pozrite video o vplyve vojny na detskú psychiku:
Ako vojnová trauma ovplyvňuje detské mozgy
Pre lepšiu ilustráciu si pozrite túto infografiku o bohovi Ra:
A pre porovnanie, tu je tabuľka s porovnaním symboliky Ra a Otca Vianoc:
| Symbol | Ra (boh slnka) | Otec Vianoc |
|---|---|---|
| Svetlo | Život, nádej, nový deň | Radosť, šťastie, darčeky |
| Temnota | Smrť, chaos, nebezpečenstvo | Smútok, trauma, strata nevinnosti |
| Poslanie | Priniesť svetlo a život | Priniesť radosť a šťastie deťom |