Text prikázania Lásky k Bohu, ktorý židia označujú slovom „Shema (Počúvaj)“ tvorí zároveň základnú židovskú modlitbu, ktorá do dnešného dňa zaznieva z domácností zbožných židov každé ráno a večer - má teda veľký význam v židovskej tradícii.
Ide tu vlastne o liturgický text, ktorý je určený na to, aby sa stále opakoval, aby si ho človek pripomínal. Božie Slovo má v sebe náboj - potenciál, ktorý sa trvalým opakovaním v človeku uvoľňuje.
Príkaz nachádzame v Deuteronómiu: „Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes hovorím, budú v tvojom srdci, budeš ich opakovať svojim synom a hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome alebo cestovať, či budeš líhať alebo vstávať. Priviažeš si ich ako znamenie na ruku a budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami."
Boh, ktorý dal prvé prikázanie, Sám miluje človeka, ktorého stvoril. Človek dostal úžasnú možnosť i schopnosť milovať Boha. Ten, ktorého poznávame rozumom ako Rozumného Stvoriteľa, chce byť poznávaný srdcom ako Láska.
Možno nás zarazí skutočnosť, že sa hovorí o láske k Bohu ako o príkaze. Keby sme neboli postihnutí hriechom, v čistote srdca by sme poznávali Boha a prežívali by sme nesmiernu vďačnosť a lásku voči Tomu, ktorý nás stvoril. Po dedičnom hriechu sa rozum človeka zatemnil a vôľa sa naklonila k zlému.
Preto sa nám musí prikazovať, tak, ako sa prikazuje chorému človeku, musia sa nám prikazovať veci, ktoré slúžia k nášmu dobru, lebo naša chuť je pokazená. Chutí nám zlo, ale keď ho urobíme, sme nešťastní. Dobro nám nechutí, ale keď sa prekonáme, nachádzame svoje šťastie.
Počúvaj a poslúchaj
Základným predpokladom akejkoľvek lásky je prvá podmienka: „Počúvaj!“. Nedá sa hovoriť o láske, kde nie je ochota počúvať a poslúchať. V našom jazyku sú to vlastne dve slová, ktoré vyjadrujú toto jedno: „počúvať a poslúchať“.
Pán Ježiš hovorí, že základom lásky k nemu je „poslušnosť jeho príkazom!“ Nie cit ale vôľa je rozhodujúca. Teda „počúvaj a poslúchaj!“ V absolútnej miere to platí o láske k Bohu, relatívne aj o našich medziľudských vzťahoch. Koľko manželstiev i komunít stroskotá práve na tejto neochote počúvať sa navzájom.
Hovorili sme, že sa jedná o prikázanie lásky k Bohu. Možno nás prekvapí skutočnosť, že pri hlbšom štúdiu zistíme, že to vlastne v pravom význame slova nie je príkaz, lepšie by bolo hovoriť o norme, zákonitosti, ktorá platí medzi človekom a Bohom. Shema popisuje princíp, ktorý platí medzi počutým Božím Slovom a jeho pôsobením v nás.
Pri gramatickom rozbore hebrejského textu objavíme zaujímavú skutočnosť. V danom texte nachádzame jedine sloveso v tvare rozkazovacom, ostatné slovesá v spôsobe oznamovacom. Jediné sloveso v rozkazovacom tvare je práve ono prvé slovo „Počúvaj!“ (Počúvaj a poslúchaj) Všetky ďalšie sú v tvare oznamovacom.
Prvým z dôsledkov počutia a poslúchania je, že miluješ Boha, ďalej, že máš Jeho Slovo vo svojom srdci, v duši, v myslí, text pokračuje: vštepuješ ho svojim synom a dcéram to znamená ide to z teba von, a tiež je to vidieť okolo teba - na tvojich verajach, bránach …
Totiž kto Boha počúva, ten ho miluje! Keď som hovoril o Božom Slove, tak som spomenul, že týmto termínom označujeme dve skutočnosti: Božie slovo ako inšpirovanú zbierku kníh, teda Bibliu, ale zároveň Božie Slovo ako II. Božskú Osobu, teda Logos. Týmto Slovom je Boží Syn, jeden zo svätej Trojice, ktorý je jednej podstaty s Otcom, skrze Neho a pre Neho bolo všetko stvorené. A toto Božie Slovo je Živé a Účinné.
Keď ho počúvame a vierou prijímame, vstupuje do nášho srdca a naša duša sa začne rozvíjať k dokonalosti. Ježiš je Život našej duše. Pán Ježiš hovorí: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a On vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha Pravdy“.
Tak ako platí o viere, že je z počutia Božieho Slova, tak Láska je z uskutočňovania Božieho Slova. Láska je snahou žiť Božie Slovo. Poslušnosť Božiemu Slovu je láskou k Bohu, lebo On sa zjavil vo svojom Slove a nemá iný charakter ako ten, ktorý nám zjavuje Ježiš.
Je láskou aj k sebe samému, pretože naša Spása, naša dokonalosť a naše určenie je: „byť božím obrazom“. Toto úsilie o lásku spôsobí, že sám Boh - Láska, príde a obnoví v človeku svoj príbytok a z naplnenia prísľubu Božieho prebývania v človeku pramení naša Večná Blaženosť.
Izrael - Boží bojovník
Druhé slovko hovorí o tom, komu je toto prikázanie adresované: „Izrael!“ Слово Izrael sa prekladá ako Boží bojovník. Ak sa chceme Bohu páčiť musíme v tomto svete prijať duchovný zápas ako spôsob života, bez zápasu zo sebou, so zlými duchmi, bez zápasu s duchom tohto pomýleného sveta, nemôžeme hovoriť o láske k Bohu.
My všetci máme byť Izraelom a stávame sa ním natoľko, nakoľko zápasíme so zlom z lásky k Bohu. Zápas s hriechom má zmysel, lebo jeho ovocím je návrat do prvotného stavu Bohočlovečenstva. Boží prísľub týkajúci sa prebývania v človeku, je veľmi silnou motiváciou v zápase s hriechom. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránim hriechu v akejkoľvek podobe.
Vždy sme pokúšaní. U detí je to pokušenie sladkosti, u mladých zasa pokušenie zmyselnosti, pre nás v strednom veku pokušenie bohatstva a kariéry a pre ešte vekom starších pokušenie moci a lakomstva. Pokušenie ešte nie je hriechom, hriechom sa stáva až keď ho začneme nasledovať. My totiž nie sme povinní zhrešiť.
I keď naše vnútro postihnuté hriechom veľmi silne rezonuje s pokušením, niekedy až tak, že sa nám zdá, že toto je naša pravá prirodzenosť a že odmietnutie pokušenia znamená našu smrť, predsa, ak sa začneme otvárať Bohu a jeho Duchu, mení sa aj naše vnútro a naša prirodzenosť. Začína nám chutiť dobro.
Boh dáva nášmu pokušeniu iný zmysel. Sv. František hovorí, že „Každé prekonané pokušenie je akoby snubný prsteň, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka“. Z Božej strany sa nám pokušenie javí ako otázka na lásku k Bohu a prekonané pokušenie je dôkazom tejto lásky k Bohu, naším vyznaním.
Čo má človek počuť? „Pán, náš Boh, je jediný Pán!“ Слово Pán je prekladom slova Adonaj, ktoré zasa tvorí v hebrejských textoch náhražku za sväté Božie meno JHWH, ktoré Židia z veľkej bázne a úcty zbytočne nevyslovovali. V dobe cirkvi sa tento istý titul dáva Ježišovi, lebo „Ježiš je Pán“.
Náš Boh je jediný Boh a nikto a nič nemá právo na úctu pred ním. V pôvodnom texte je užité slovo jedináčik. Náš Boh je jedináčik. Boh jeden, jediný, alebo tiež jedinečný je ten, ktorý nás vyvádza z Egypta, z otroctva hriechu. To znamená, že s ním máme konkrétnu osobnú skúsenosť.
Zážitok nielen osobný, ale aj kolektívny. Boh je ten, ktorý sa prejavuje v tom, že vyvádza človeka z Egypta. Tu je možné tiež povedať, že tvar hebr. slová pre číslovku jeden „echat“, môže mať aj iný význam a to význam v 1. os. „Ja“ - Je to teda Pán, ktorý tvorí jednotu medzi Bohom a človekom. On sám je tou Jednotou a On ju aj tvorí. Zjednocuje počúvajúceho človeka so sebou a zjednocuje počúvajúcu obec veriacich so sebou a tiež medzi sebou.
Môžeme si ešte položiť otázku: O čo ide, keď sa hovorí, že si Božie slovo uviažeš na ruku, alebo si ich napíšeš na veraje domu? Opakovanie, vštepovanie, o ktorom sa tu hovori nie je opäť záväzným príkazom pre človeka. Naopak aj tu ide o akúsi prirodzenú reakciu človeka, ktorý je toho plný a preto to tak robí.
Pretože je človek plný do neho vloženého Slova a lásky k Bohu, tak kadiaľ chodí, je to z neho cítiť. Akonáhle človek počuje a je naplnený Božím slovom a láskou je to na ňom jednoducho vidieť. Láska preniká naše ruky, prechádza do konania dobrých skutkov. Ako na rukách, tak na tvári, na dome, na bráne pravdepodobne sa myslí na brány mesta - aj v meste, kde ľudia počúvajú Boha je to vidieť.
To, ako je to vidieť, ako sa to prejavuje, o tom text nehovorí, len konštatuje, že tomu tak je. Pán Ježiš dopĺňa toto prvé prikázanie ešte o ďalší rozmer. Najskôr povie: „Počúvaj a budeš milovať Boha“ a potom dodá - „tým tiež miluješ blížneho!“ Milovanie Boha nie je oddeliteľné od milovania človeka.
Teda do človeka počúvajúceho Boha, je vložené Božie Slovo a to Slovo preniká zvnútra jedinca von a to nielen k hraniciam vlastných dverí, alebo brán, ale aj za ne - k ďalším ľuďom, domom. Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto niet. To hovorí Pán Ježiš a je to skutočne Slovo Boha.
Milovať Boha znamená milovať život, lebo On je Život. Mimo neho niet Života. Kto miluje Boha, miluje sám seba, lebo kráča cestou k nesmierne blaženej večnosti. Láska k Bohu nás činí vrcholne slobodnými, ale aj vrcholne plodnými, lebo ovocím tejto lásky je Kristus v nás, naša normalita.
A tak ako sa Božie prikázania týkajú celého života, tak aj láska k Bohu preniká celým životom človeka, celou bytosťou: srdcom, dušou i mysľou. Boh, ktorý nás nesmierne a nekonečne prevyšuje, nám dovoľuje a dokonca nástojčivo prikazuje: „Mysli na mňa! Túž po mne! Teš sa na mňa! Miluj ma!“
Nám je dovolené na neho myslieť! Nám je prikázané po ňom túžiť! Ten, ktorý všetko stvoril, chce, aby si ho miloval. Máme ho milovať celou mysľou. My sami si uvedomujeme seba len čiastočne. Boh nás svojou myšlienkou tvorí a udržuje v bytí. On je základom pre každé vedomie a poznanie. Všetky naše myšlienky sú mu zrejmé. Preto je dôstojné a správne zo všetkých svojich myšlienok urobiť modlitbu.
Nemyslieť monologický ale dialogický. Nemyslieť tak akoby Boh nebol svedkom každej myšlienky, ale všetky myšlienky smerovať k Nemu. Je veľmi boľavé, keď je Božia pozornosť stále upriamená na človeka a človek myslí akoby Boh nebol svedkom jeho myšlienok. Nemyslieť na Boha je hriech. Veď je to vlastne súčasť prvého prikázania.
Sv. Gregor Nazianský (326-390) nám zanechal túto myšlienku o modlitbe: „Ustavične ži v modlitbe a vždy ďakuj Bohu za všetko, čokoľvek sa s tebou deje. Nech tvoj rozum neprestane myslieť na Boha a jazyk sa chráni od hriechu. Niečo iné je láska k múdrosti, a iné je pamätanie na Boha.