Pašiové príbehy (časti evanjelií o utrpení a smrti Ježiša Krista prednášané na Kvetnú nedeľu a Veľký piatok) sledujú ľudia s väčším záujmom. Opis utrpenia a smrti Pána nás vťahuje svojou vnútornou silou k väčšej vnútornej účasti. Ak je srdce človeka na „správnom mieste“, pohľad na utrpenie iného človeka spôsobí súcit a ten sa premení na konkrétny skutok lásky.
Boh tak miloval svet ✝️ // BCC WORSHIP #NARODENÝ
Práve rozjímanie o utrpení a smrti Pána dokáže prebudiť v našich srdciach lásku. Najmä lásku k Pánu Bohu, o ňu ide nadovšetko. Ak totiž láska k Bohu je skutočná, potom veci v našom živote dostávajú to správne miesto, čiže aj láska k blížnemu má tie správne parametre. Pašiové príbehy majú v sebe ale aj konkrétny, na prvý pohľad tvrdý odkaz. Spočíva v tom, že Boh nám nesľubuje ani život bez trápenia a smrti, ani nám veci nevysvetľuje. Túto vetu sa človek nemusí učiť ani spamäti, život sám jej dáva za pravdu.
Pokušenie chcieť život bez kríža a mať vysvetlenie na všetky ťažkosti, ktoré nás stretnú, bude číhať na nás až do posledného dychu nášho života. Pašie nás ale učia, že Boh urobil pre nás čosi nevídané. Tým, že Ježiš prijal ľudský osud neúspešnosti, zrady, bolesti, utrpenia a smrti za svoj a tak došiel povýšenia k svojmu Otcovi, tým všetkým pripravil cestu aj pre nás. Cesta, ktorá nevedie pomimo kríža utrpenia, ale práve skrze neho. Nevedie k nejakým pomyselným dobrým zajtrajškom, ale vedie k Bohu.
Utrpenie samo o sebe je zlé, nemá v sebe zmysel a nikam nevedie. Ale tým, že to všetko Ježiš vzal na seba, prešiel tým , urobil z toho cestu k nebeskému Otcovi. Tým, že ju urobil cestou k spáse, dal jej zmysel alebo presnejšie povedané, zbavil tieto temné stránky života ich nezmyselnosti. A tak my, ktorí veríme v Ježiša Krista Božieho Syna a veríme Ježišovi, nepotrebujeme prázdnu útechu ( hoc neraz dobre myslenú), že všetko bude dobre, nie! My sme oslobodení od strachu, že by to všetko utrpenie nemalo nijaký zmysel, čiže sme oslobodení k tomu, aby sme slobodne prijali kríže nášho života, ktorým sa aj tak nevyhneme a niesli ich s dôverou k Pánovi.
Nepotrebujeme prázdne útechy, nepravdy, ani nemusíme utekať pred stretnutím so zlom. My tieto veci môžeme s dôverou prežívať a isť skrze ne k cieľu, teda až k Bohu. Pašie nám neponúkajú falošnú ilúziu života bez bolesti, ale ukazujú na zdroj sily k ich prežívaniu. Okrem toho sú uistením, že utrpenie môže prinášať veľa požehnania, lásky a že je to cesta k vykúpeniu sveta.
Milí bratia sestry! Bolesťou súčasného kresťanstva aj u nás na Slovensku je strata fascinácie nad tým, aká úžasná môže byť cesta životom zvaná kresťanstvo. Táto veľmi hlboká kríza poukazuje na skutočnosť, že mnohí už vôbec nie sú fascinovaní príbehom Ježiša Krista a tým, čo nám zanechal vo svojej Cirkvi. To, s čím sa už boríme, je kresťanstvo viac ako kultúrny fenomén, než spôsob , ako kráčať denne cestami života. Kiež rozjímanie o utrpení a smrti nášho Pána znova vzkriesi v nás aj fascináciu a vďaku za to, ako Boh miloval svet, keď dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí… ( por. Jn 3,16).
Sväté písmo nám predstavuje Boha pri stvorení ľudského tela ako umelca, ktorý vytvára dielo vlastnou rukou - Boh utvoril človeka z hliny zeme. Už v ľudskom tele mala zažiariť Božia sláva; a tak mala byť aj ľudská duša obrazom Boha, so svojou silou, schopnosťou poznávať, so svojou slobodnou vôľou a schopnosťou milovať. Lebo človek vo vzťahu k Bohu je jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého. Boží obraz je prítomný v každom človeku. Je to prvá a základná pravda, ktorú Boh povedal ľuďom hneď na prvých stránkach Svätého písma: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!
Boli sme stvorení na Boží obraz, ale spreneverili sme sa svojej úlohe byť týmto obrazom. Zo Svätého písma sa dozvedáme, čo pre nás urobil Boh v Ježišovi Kristovi. Ponuka z Božej strany presahuje všetky naše očakávania, je nad našu predstavivosť a fantáziu, nedokážeme ju opísať ani vystihnúť žiadnymi ľudskými slovami. Z Božej lásky sme boli stvorení, z tej istej lásky zachránení a omilostení a z tej istej lásky budeme prijatí do večného života.
Život viery je povolaním k láske. Láska plodí radosť, napĺňa človeka pokojom a pozdvihuje ho k Bohu. Srdce je miestom stretnutia sa s Bohom. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Srdce je príbytok, kde sa zdržiavam, kde bývam.... Je to miesto rozhodovania... Je to miesto pravdy, kde si volíme život alebo smrť“ (KKC, 2563).
Zamyslime sa sami nad sebou, či sa dokážeme vymaniť z nátlaku všeobecne rozšírených názorov a postojov a dáme prednosť úprimnému hľadaniu pravdy. Pravda nie je závislá na množstve tých, ktorí sa na nej zhodujú, ale od vierohodnosti skutočného svedka. Nikodém nezačína otázkou, ale vyznaním: Vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, a že Boh je s tebou. Ježiš ale vie, že tento úprimný Izraelita sa prišiel predovšetkým pýtať a rád by sa dozvedel niečo viac o Božom kráľovstve, preto sám mu vychádza v ústrety. Nakoľko hovorí so vzdelaným učiteľom, môže mu zveriť niečo, čo ešte nikomu nepovedal: skutočné Božie kráľovstvo nie je z tohto sveta.
Vstúpiť do tohto života je možné len novým narodením. Pre Ježišovho hosťa, ktorý sa zatiaľ pohybuje len v ľudských kategóriách, to je niečo nepredstaviteľné. Nevzdávajme sa a neodchádzajme, ak hneď nerozumieme. Už len to, že môžeme byť účastní rozhovoru o takom tajomstve, je veľkým Božím darom. Pozorne sledujme Ježišovo vysvetlenie. Aby sme sa narodili pre nový život, nemusíme sa vrátiť do matkinho lona, ale musíme sa ponoriť do krstnej vody. Tá je vonkajším znamením vnútorného znovuzrodenia z Ducha Svätého.
Máme právo pýtať sa spolu s Nikodémom: Ako sa to môže stať? Ale zároveň si pritom uvedomme, že skutočnosť, o ktorej Pán hovorí, prekračuje všetky naše predstavy a skúsenosti. Keby sme sa obmedzili len na to, čo nám pripadá jasné a zrozumiteľné, bol by to pokus oklieštiť Boha a jeho tajomstvo tak, aby sa vtesnal do našej ľudskej obmedzenosti. Dnes sa musíme rozhodnúť, či sa chceme spoliehať len na naše poznanie a skúsenosť, alebo či chceme stavať na vierohodnom svedectve Božieho Syna. On hovorí o tom, čo vie a dosvedčuje to, čo videl.
Ježiš vie, že tu na zemi nemôžeme svojím rozumom preniknúť k podstate a skutočnej hodnote darovanej účasti na Božom živote, preto nám ponúka, aby sme ju zatiaľ hodnotili aspoň na základe ceny, ktorú za ňu platí sám Boh: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal život večný. Pre tento vyšší večný život, ktorého máme byť protagonistami, sa Boh angažuje celou svojou trojjedinou bytosťou: Otec, ktorý nás stvoril, obetuje svojho jednorodeného Syna. Syn bol kvôli nám povýšený na drevo kríža, aby sa Duch, oheň Božieho života, mohol stať naším životom.
Teraz sa možno náš pohľad trochu rozjasnil. Ale stále sme len na prahu predtuchy tej závratnej skutočnosti, ktorá nás očakáva, aby nás sýtila a oblažovala po celú večnosť. Zatiaľ nemáme inú možnosť, len povedať a vyznať: Verím a prijímam. Bez našej viery, ktorá dobrovoľne súhlasí a prijíma, nemôže Boh, napriek všetkému, čo kvôli nám podnikol, nič urobiť. Myslíme si, že môžeme tu na zemi dostať veľkodušnejšiu a výhodnejšiu ponuku?
Poďakujme sa dnes Najsvätejšej Trojici za jej lásku. Ďakujme, že nám dala dar viery, ktorý nám umožňuje, aby sme prekročili našu ľudskú malosť a obmedzenosť a spojili sa s Ňou.
Boh je jeden v troch osobách
V dnešnom evanjeliu máme hneď dve skvelé správy. Evanjelista Ján nám pripomína, že Bohu veľmi záleží na našom svete. Že svet i všetko, čo je na ňom (zebry, mačky, aj teba :-) veľmi ľúbi. Niektorí ľudia nemajú Ježiša moc radi, a skôr sa ho boja. Myslia si, že celé dni len kontroluje, kto čo urobil zle. Evanjelista nám dnes hovorí, prečo Ježiš prišiel. On je Záchranca.
Na kúpalisku alebo na pláži pri mori je vždy nejaký plavčík. Celý deň dáva pozor na ostatných. Je tam preto, aby zachránil niekoho, keby sa topil. Ježiš je ako taký plavčík. Presnejšie on je Záchranca, Spasiteľ.
Julka, myslím, že je druháčka, sa s ockom rozprávala práve o tomto evanjeliu. Vŕtala jej v hlave otázka: „Ja tomu nerozumiem,“ hovorila. „Povedal si, že Ježiš je Boh. Miško zase hovoril, že Boh je v nebi, taký ten s veľkou bradou. A že ešte je tam nejaký Svätý Duch. Ja už neviem, ktorý je ktorý,“ povzdychla si. „Tak poďme pekne postupne“, povedal ocko. „Ľudia už tisíce rokov vedia, že Boh nás i celý svet ľúbi a stará sa oň. Je ako poriadny ocko, ktorý sa stará o svoju rodinu. My sme jeho rodina, preto ho voláme Nebeský Otec. Boh je duch a preto určite nemá bradu. Ale Miško sa až tak veľmi nemýlil. Umelci často maľujú Boha ako múdreho, starého, starostlivého otca. A aby mu pridali mu pridali na vážnosti, maľujú ho obyčajne s dlhou bradou.“
„Áno, videla som taký obraz v jednom kostole, tam dokonca držal v ruke zemeguľu.“ „No dobre, to je Nebeský Otec. A kto je Ježiš?“ pýtala sa ďalej zvedavá Julka.„Boh chcel, aby ho ľudia lepšie poznali, aby sa ho nebáli, aby ho mali radi. A chcel ľudí zachrániť. Preto sa stal človekom. Narodil sa ako malé dieťatko, dostal meno Ježiš, vychovávala ho Mária s Jozefom. Ježiš je Boží Syn. Na tom obraze zo žilinského kostola sedí na tróne vedľa Nebeského Otca.“„Mám veľmi rada Ježiša,“ povedala Julka zasnene.
„A keď Ježiš odišiel do neba, poslal nám Ducha Svätého. On je duch, nedá sa vidieť. Preto sa raz zjavil ako holubica, inokedy ako hukot z neba alebo ohnivé jazyky.“ „O tom sme si čítali minulú nedeľu,“ spomenula si Julka.„Ale na náboženstve sme sa učili, že Boh je jeden,“ pokračovala. „Tak jeden jeden, alebo sú traja?“„Boh je jeden, ale v troch osobách: Otec, Syn (Ježiš) a Duch Svätý“, odpovedal ocko.
Keď ale videl zmätený výraz na jej tvári, bez slova ju vzal za ruku a odviedol do kuchyne. Posadil Julku za stôl, postavil pred ňu pohár, z mrazničky vybral niekoľko kociek ľadu a vložil ich do pohára. Potom jej pohár vložil do rúk. Ako tak prekvapene pozerala, pohár sa od jej dlaní zohrieval a ľad sa pomaly menil na vodu. Ocko rád robieva všelijaké pokusy a Julka už vedela, že vysvetlenie príde nakoniec.
Keď sa ľad úplne roztopil, ocko postavil na sporák hrnček a prelial doň vodu z pohára. O chvíľu sa začala variť a z hrnčeka unikali obláčiky pary. Za minútku či dve bol hrnček skoro prázdny.„Kam sa stratila voda?“ spýtal sa ocko. „Zmenila sa na paru“, odpovedala Julka.„A kam zmizol ľad?“ pokračovali otázky. „Roztopil sa.“„Ľad i para, to je tiež voda. Ibaže je buď tak studená, že stvrdne ako kameň, to je ľad, alebo tak horúca, až sa zmení na paru. Keby sme paru zachytili a schladili, zmenila by sa naspäť na kvapôčky vody. A keby sme vodu zamrazili, mali by sme opäť ľad. Ľad, tekutá voda, para… Stále je to tá istá voda, tá istá látka. Ale má rôzne podoby, múdro im hovoríme skupenstvá.“
„Takže Boh je ako voda?“ pýtala sa Julka.„V niečom áno“, odpovedal ocko.„Voda je len jedna, no v našom svete sa vyskytuje v troch skupenstvách - v pevnom (ľad), tekutom (voda) a plynnom (para). Aj Boh je jeden, ale v troch osobách - Otec, Syn a Duch Svätý.“
Ľudia najprv spoznali Boha ako mocného a starostlivého. Boh je pevný ako ľad, ľad, ktorý sa roztápa pre iných. Potom sa Boh stal človekom a ľudia vďaka tomu spoznali druhú Božskú osobu, Ježiša, ktorý zachraňuje a oživuje. Ježiš je ako voda pre človeka, ktorý zomiera od smädu, tak veľmi ho potrebujeme. On je prameň živej vody. A vďaka Ježišovi poznáme tretiu Božskú osobu, Ducha Svätého. On nás dvíha k nebu a dáva nám silu. Je ako para, väčšinou ho nevidíme a nevnímame. Iba občas. Ako keď cez zimu vyjdeš von a zbadáš, že tvoj dych sa mení na obláčiky pary. Para stúpa k nebu. A Duch Svätý nás dvíha do neba. Kedysi ľudia používali paru na poháňanie strojov, napríklad parných lokomotív. V pare je sila, ktorá dokáže pohnúť vlakom. Duch Svätý nám dáva silu pohnúť našim životom.
Boh je ako voda. A my máme byť ako Boh: Ľad. Ako ľad. Nie chladní a nepríjemní, ale pevní a ochotní sa pred druhých aj roztopiť.
| Skupenstvo vody | Božská osoba | Charakteristika |
|---|---|---|
| Ľad | Boh Otec | Pevný, starostlivý, mocný |
| Voda | Ježiš Kristus | Zachraňuje, oživuje, prameň živej vody |
| Para | Duch Svätý | Dvíha k nebu, dáva silu, neviditeľný |
Syn nie je moduláciou Otca, ako to učí modalizmus, ale je skutočná osoba a osobnosť. Syn je odlišný od Otca, ale je s ním v jednote. Boží Syn pre--existoval už pred tým, ako sa stal človekom, ako zobral na seba telo - pred vtelením.
Podľa Božieho Slova bol Kristus skôr, ako sa stal človekom, u Otca v nebi. Ján ukazuje Krista ako toho, ktorý prichádza zhora ako Slovo - Logos a zjaví sa v osobnej forme. Kristus bol osobou už pred vtelením. V Starej zmluve slúžil ako zosobnený pojem. Ján zobral slovo logos zo Starej zmluvy, a nie z gréckej filozofie.
Nie je možné mať patričnú úctu k Božiemu Synovi bez toho, aby nám bolo jasné, že Boží Syn bol od vekov, dávno pred tým, ako boli stvorené veci. Boží Syn je totožný s Božím slovom, Božou rečou - večným logosom. V tomto večnom Božom slove bolo všetko ešte dávno pred tým, ako to bolo zjavené. Kristus je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, skrze neho Boh hovorí. Božia prítomnosť je len tam, kde je logos, ktorý je osobným zjavením Otca a existoval skôr ako čokoľvek iné.
Kristus je odrazom Božej slávy v nebi i vo viditeľnom svete. Nosí v sebe obraz neviditeľného Boha a činí ho viditeľným. V Starom zákone sa to uskutočnilo cez Slovo zjavené Duchom Svätým. Slovo bolo Božou skutočnosťou na zemi. Od toho závisel pozemský i večný osud človeka. Po vydaní zákona určoval postoj k zákonu požehnanie alebo prekliatie človeka.
Pri stvorení sveta sa v Synovi objektivizovala Otcova sláva. Od Syna začala prúdiť Božia sláva na stvorený svet. V stvorených veciach je Synova sláva neosobne, keď sa človek stretne s Ježišom Kristom stretáva sa s Božou slávou osobne.
Otec vo večnosti videl vpád hriechu do sveta, preto ešte pred existenciou času učinil Syna ako Spasiteľa. Boh sa v Kristovi rozhodol, že pozdvihne ľudstvo nie bezprostredne, ale skrze Krista. Boh pripravil plán spasenia vo večnosti, Kristus tento plán ukázal svetu (Efež 3:10-11). Nielen skutočnosť spasenia, ale aj spôsob a cieľ boli naplánované v Kristovej preexistencii.
Cieľom Abrahámovej viery bol Kristus: „Abrahám, váš otec plesal, aby videl môj deň, aj videl a radoval sa.“ (Ján 8:56) Abrahám veril v osobný logos, veril v Krista. Keďže mu bola jasná úloha Krista, veril vo vzkriesenie. Pre Krista Boh nehľadel na Abrahámov hriech. Abrahám videl Kristov deň a dostal zjavenie o semene, pochopil veci súvisiace so vzkriesením, bol oslobodený od smrti, preto mu Boh dal ako závdavok nové narodenie.
Cieľom zákona nebolo ospravedlnenie, ale príprava na príchod Krista a poznanie hriechu, ktoré vedie k potrebe vykúpenia a k tomu, že človek pochopí, že skrze dobré skutky sa nemôže vyslobodiť z nadvlády zákona hriechu a smrti. Preto potrebuje nadprirodzenú pomoc. Boh dal v zákone normu, ale bolo mu jasné, že telesné židovstvo nie je schopné tento duchovný zákon zachovať.
Takto zákon povedie Židov k poznaniu hriechu a vzbudí v nich potrebu po vykúpení a Vykupiteľovi. Starozákonná bohoslužba prinášala obmedzené požehnanie a ohraničenú milosť (na 1 rok) a jej cieľom bolo, aby sa Izrael mohol stretávať s Bohom, aby mohol mať účasť na požehnaní a milosti a Božej prítomnosti v chráme.
Centrom starozákonnej bohoslužby bola krvavá obeť a spolu so zákonom sú obrazom základných právd o spasení. Mesiáš musí ako Boží baránok preliať krv a zomrieť, aby získal odpustenie hriechov pre tých, ktorí v neho veria ako v Božieho Syna.
Podľa Lukáša 3:1 začal Kristus svoju službu v 15. roku cisára Tibéria, ktorý vládol v rokoch 14-37 n.l. Ježišova služba trvala tri roky, v Jánovom evanjeliu je reč o troch Veľkých nociach, ktorých sa Ježiš zúčastnil. Mesiáš teda musel prísť pred týmto rokom. Ježišove narodenie z panny Židia neprijali.
Biblia nám zjavuje, že boli dva Betlehemy, jeden v Galilei (Jozua 19:15) a druhý v Judei, v ktorom sa mal narodiť Mesiáš. Po návrate z Egypta žil Ježiš v Nazarete a tým sa naplnilo toto proroctvo, volali ho Nazaretský.
Pred príchodom Mesiáša mal prísť prorok, ktorý pripraví Židov na jeho príchod. Tieto proroctvá sa naplnili v Jánovi Krstiteľovi, ktorý začal svoju službu v 29 roku n.l. Po Malachiášovi nebol v Izraeli 400 rokov žiadny prorok, preto vyvolalo vystúpenie Jána Krstiteľa veľký záujem. Ján vystúpil ako prorok, zapálil celý národ a spustil skutočné duchovné prebudenie. Jeho služba mala veľký vplyv na ľudí, preto sa ho ani vodcovia národa dlho neodvážili prenasledovať. Ján hlásal v judskej púšti krst pokánia na odpustenie hriechov.
Na základe Izaiáša 9:1-2 bude Mesiáš slúžiť najskôr v zemi Zabulona a Naftaliho, teda v Galilei, v okolí Genezaretského jazera. Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“
Otec sa zjavuje cez Syna a práve Syn nám umožňuje Boha úplne poznať. Obaja stoja vedľa seba v dvojjedinom úkone zjavenia. Boh sa nám ako Otec zjavuje v celom Svätom písme. Dokonca veľmi pekne. Tieto námietky voči Ježišovi môžeme vidieť napríklad u evanjelistu Jána: „Ježiš im povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu“ (Jn 5, 17-18).
Židia nenamietali voči myšlienke, že Boh je Otcom všetkých. Namietali však voči Ježišovmu tvrdeniu, že má výnimočný vzťah s Otcom. Vzťah, ktorý je taký blízky, že ho robí rovný Bohu.
Veľmi známy text z Listu Rimanom hovorí: „Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8,15-16). U Grékov a Rimanov bola adopcia bežná a zaručovala adoptovanému synovi rovnaké privilégiá, aké mal biologický syn. Kristus je Boží „biologický“ Syn a my sme adoptovaní vďaka milosti. Preto môžeme Boha nazývať Abba (Gal 4,6). Toto aramejské slovo znamená otec, ale emócia, ktorá sa za ním skrýva, vyjadruje veľmi blízky vzťah k otcovi.
Takže už nemáme právo na žiadne výhovorky. Boh to vyriešil tak, že sme úplne rovnako jeho deti, ako Ježiš. Máme rovnaké postavenie a výhody ako on. Naše členstvo v Božej rodine nie je vďaka nášmu pričineniu, ale vďaka milosti. Je to Boží dar. Ako to však s darmi býva, užívať si ho môžeme až vtedy, keď ho od darcu prijmeme.
Výhody Božieho synovstva
Aké sú výhody Božieho synovstva? Čo pozitívne to pre mňa znamená, keď sa rozhodnem byť kresťanom? Ako kresťania sme dostali plné privilégiá jeho detí. Keď je nám ťažko, máme problém, nemáme sa dobre, on je pri nás a berie naše ťažkosti na seba. Povinnosť nám plynie iba jedna. Na rodine je krásne aj to, že máme súrodencov, ktorí sú našimi priateľmi a môžeme sa na nich obrátiť. Naším veľkým starostlivým bratom je Ježiš, ktorý svojich učeníkov povzbudzoval, a teraz povzbudzuje aj nás. Syn nič nemôže činiť sám od seba, len čo vidí činiť Otca; lebo čo Otec činí, to podobne činí aj Syn. Otec totiž miluje Syna a ukazuje Mu všetko, čo sám činí; ešte aj väčšie skutky Mu ukáže ako tieto, aby ste sa divili. A Otec ani nesúdi nikoho, ale celý súd odovzdal Synovi, aby všetci ctili Syna tak, ako ctia Otca. Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý Ho poslal.
Pavol sa vo svojich listoch zameriava na ospravedlnenie z viery v Krista. Nepriamo tým vyjadruje, že Ježiš je viac než stvorenie. Často sa zdá, že na správnom učení o Ježišovej prirodzenosti už buduje a veľa k tomu nevysvetľuje. Napriek tomu v Pavlových listoch nájdeme niekoľko miest, ktoré Ježišovo božstvo zdôrazňujú a je veľmi ťažké ich bez viery v jeho božstvo vysvetliť.
Pavol, z Božej vôle povolaný za apoštola Krista Ježiša, a brat Sostenes Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým aj všetkým, čo vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista.
Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Tieto slová vyjadrujú, že narodenie Ježiša nebol začiatok jeho existencie, ako v prípade každého iného človeka. Ježiš Kristus sa rozhodol stať sa jedným z nás.
V liste Kolosanom 1,16 a 2,9 čítame: Všetko je stvorené skrze neho a pre neho… v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva. Podobne Pavol píše Títovi (2,13), že všetci kresťania očakávajú blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista.
Predchádzajúce myšlienky o Ježišovom božstve môžeme na záver potvrdiť a prehĺbiť svedectvom apoštola Jána v jeho evanjeliu a Zjavení. Jánovo evanjelium nezačína správou o okolnostiach Ježišovho narodenia, ale dáva nám nahliadnuť do hĺbky tajomstva jeho prirodzenosti. Už v prvých veršoch evanjelia je Kristus nazvaný Slovom (grécky LOGOS), ktoré má rovnocennú prirodzenosť s Otcom. Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. Slovo sa stalo telom - teda prijalo i ľudskú prirodzenosť. Ján priamo dosvedčuje, že ako bol Ježiš Bohom, tak bol i človekom.