V praxi kresťanskej viery sa vyskytuje niekoľko tém, ktoré sú v rôznych cirkvách a spoločenstvách chápané rôzne a následne tomu odpovedajú aj praktické prejavy osobnej a spoločnej zbožnosti a uctievania.
V tejto publikácii sa chcem venovať otázke pokrývania hlavy žien a mužov počas modlitieb a prorokovania. Ide mi o podelenie sa s čitateľom o pohľad na chápanie biblického textu a jeho príkazu tak, ako je zapísaný v 1. liste Korintským v 11. Celá táto pasáž o pokrývaní je náročnou témou na výklad a pochopenie a rovnako aj na praktickú aplikáciu v zborovom a každodennom živote veriacich žien a mužov.
V publikácii sa budeme zaoberať nasledovným textom (1. Korintským 11:1-19). Odcitujeme ho podľa Biblie v preklade prof. Roháčka:
2 A chválim vás, bratia, že vo všetkom pamätáte na mňa a držíte ustanovenia tak, ako som vám ich vydal. 3 Ale chcem, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus a hlavou ženy muž a hlavou Krista Boh. 4 Každý muž, keď sa modlí alebo keď prorokuje a má niečo na hlave, hanobí svoju hlavu. 5 A každá žena, keď sa modlí alebo keď prorokuje s nepokrytou hlavou, hanobí svoju hlavu, lebo je to jedno a to isté, ako keby sa bola oholila. 6 Lebo ak sa žena nepokrýva, nech sa aj ostrihá; a ak je žene mrzká vec ostrihať sa alebo sa oholiť, nech sa pokrýva. 7 Lebo muž nie je povinný pokrývať si hlavu súc obrazom Boha a jeho slávou, ale žena je slávou mužovou. 8 Lebo muž nie je zo ženy, ale žena z muža; 9 lebo ani nie je muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža. 10 Preto je žena povinná mať na hlave znamenie moci mužovej pre anjelov. 11 Avšak ani muž bez ženy ani žena bez muža v Pánovi. 12 Lebo ako je žena z muža, práve tak i muž skrze ženu, a všetko je z Boha. 13 Rozsúďte sami medzi sebou, či je to slušné, aby sa žena modlila k Bohu nepokrytá. 14 Alebo či vás neučí i sama príroda, že muž, keď má dlhé vlasy, je mu to necťou. 15 Ale žena, keď má dlhé vlasy, tej je to slávou.
Téma pokrývanie hlavy je obsiahnutá vo veršoch 1. Korintským 11:1-16. V citovanom texte apoštol Pavol vyučuje obecne o pokrývaní hlavy muža a ženy. Nielen ženy, ale aj muža! Pavol svoj výklad (vyučovanie) o pokrývaní hlavy začína uvedením biblickej hierarchie autorít (verš 3); o tom, kto je komu autoritou v zmysle ustanoveného poriadku v stvorení.
Verš 3 je jeden z troch kľúčových veršov (prvý) celej pasáže a témy. Kristus (Pomazaný) je podriadený Bohu (Boh je hlavou Krista) a nadriadený mužovi (Kristus je hlavou muža; pozri Dodatok A). Skrze Ježiša Krista bolo všetko stvorené a všetko Boh podriadil Kristovi (samozrejme okrem toho, kto mu to všetko podriadil, a tým je Boh sám).
Muž je podriadený Kristovi (Kristus mu je hlavou, je autoritou mužovi) a nadriadený žene (muž je hlavou ženy, je jej autoritou). Tento poriadok je daný Bohom ako Stvoriteľom a táto podriadenosť sa má vyjadrovať nepokrytou hlavou u muža a pokrytou hlavou u ženy. Ak muž má niečo pri modlitbách a prorokovaní na hlave, hanobí svoju hlavu (verš 4), ktorou je Kristus - u ženy je to naopak.
Slovo „hanobiť“ znamená aj: zneuctievať, zosmiešňovať, zľahčovať, znevažovať. Autorita je hanobená aj tým, že sa voči nej správame inak, ako je to stanovené predpísanou etiketou alebo ako je to nariadené tým, kto autoritu/autority ustanovil.
Hanobenie autority je pohŕdanie autoritou a je vlastne súčasne prejavom neposlušnosti voči tomu (a súčasne aj pohŕdanie tým), kto autority ustanovil. Hanobiť autoritu rovnako znamená aj to, že nám danú, ustanovenú autoritu neprijímame a ju odmietame, a tým sa nepodriaďujeme ani tomu, kto autority ustanovil.
Jediný správny postoj, ktorý môžeme voči svojej autorite zaujať, je: prijať ustanovenú autoritu a podriadiť sa jej. Ak žena nemá pri modlitbe a pri prorokovaní pokrytú hlavu, vyjadruje tým to, že sa nepodriaďuje svojej hlave (autorite), ktorou je muž (vo všeobecnom slova zmysle), a tým autoritu muža (hlavu) znevažuje (= hanobí) a neuznáva.
Inými slovami: Keď žena nemá pri modlitbe a pri prorokovaní pokrytú hlavu, vyjadruje tým to, že neuznáva a neprijíma Bohom ustanovený poriadok autorít - a súčasne tým vyjadruje aj to, že je vo vzbure a neposlušnosti voči Bohu Stvoriteľovi, ktorý tento poriadok autorít vo stvorení ustanovil.
Toto platí aj opačne: Keď sa žena modlí a prorokuje a má svoju vlastnú hlavu pokrytú (zakrytú, zahalenú), vyjadruje tým to, že prijíma Bohom pri stvorení ustanovený poriadok - tu hierarchie autorít, a že uznáva autoritu muža nad ženou.
Verše 4 a 5 hovoria o tom, ako muž hanobí svoju hlavu (Krista) a ako žena hanobí svoju hlavu (muža - rozumej: muža ako stvorenú bytosť, nie nevyhnutne manžela). Muž hanobí svoju hlavu (Krista) tým, že pri modlitbách a prorokovaní má pokrývku (čiapku, klobúk a pod.) na svojej fyzickej vlastnej hlave a u ženy je to naopak.
To, čo je stvorené, je na slávu svojho tvorcu alebo pôvodcu. O Kristovi sa nepíše, že je slávou Boha, pretože Ježiš Kristus je Boh, je nestvorený. On je Boh v tele a prišiel na tento svet tak, že prijal ľudskú podobu. Pretože muž je stvorený na Boží obraz, je obrazom Boha a jeho slávou. Žena je stvorená z muža (je vzatá z muža - 1. Mojžišova 2:21-22), a preto je slávou mužovou, zjavuje slávu muža.
Verš číslo 7 je druhý kľúčový verš. Žena slávu mužovu zjavuje dlhými vlasmi, ktoré nie sú znehodnotené ostrihaním alebo priam oholením. Pri modlitbe žena nemá a nesmie zjavovať mužovu slávu. Tým, že je žena slávou mužovou, pred Bohom, v Božej prítomnosti, má byť sláva človeka zastrená. Iba Božia sláva smie byť v Božej prítomnosti zjavená (odkrytá) a nie sláva mužova.
Je to preto, lebo: Pri modlitbách hovoríme s Bohom a pri proroctvách hovoríme v mene Boha. Muž má nepokrytú hlavu, aby nezakrýval Božiu slávu - slávu svojej hlavy (autority), ktorou je Kristus (Boží Syn = Boh). Žena - pred Bohom a v jeho prítomnosti, má mať pokrytú hlavu, aby sláva muža (človeka) bola zakrytá.
Toto všetko treba vnímať v línii stvorenia. Človek bol stvorený ako muž a žena a preto, keď sa tu hovorí o mužovi a žene, tak sa má na mysli muž a žena ako stvorené bytosti - nie ako manžel alebo manželka, alebo panna a žena, panic a muž, atď.
Tieto verše hovoria o postupnosti a spôsobe stvorenia muža a ženy a o účele stvorenia ženy (pomocnica jemu rovná = partner pre muža; 1. Mojžišova 2:18). Hovoria, že muž nie je stvorený zo ženy, nie je stvorený tak, žeby niečo bolo zo ženy vzaté a z toho bol stvorený muž, ale žena je stvorená práve takýmto spôsobom z muža (1.
V tomto texte sú sledované dve myšlienkové línie: Prvou je línia autority a podriadenosti tejto autorite - tým je odrazený/vyjadrený aj poriadok/postupnosť stvorenia (v stvorenstve) - žena je stvorená z muža (a nie naopak). S týmto súvisí aj druhá línia a tou je odrážanie (zviditeľňovanie, zjavovanie) slávy v zmysle postupnosti stvorenia - kto z skrze koho a kto z koho bol stvorený. Pretože žena bola stvorená z muža, vyjadruje slávu mužovu.
Dobre si uvedomme text verša 10 - nedáva žiadnu voľbu pre ženu. Nedáva jej žiadnu inú možnosť, len si pri modlitbách a prorokovaní pokryť hlavu. Verš 10 hovorí priam, že je to ženina povinnosť. Hovorí o tom, že žena je povinná mať na hlave znamenie mužovej moci, teda znamenie podriadenosti, čiže znamenie toho, že je pod autoritou muža, a že túto autoritu prijíma a rešpektuje, a tým aj toho, že sa podriaďuje Bohu a prijíma jeho ustanovený poriadok (a Jeho vôľu).
Práve tento verš je tretím kľúčovým veršom v tom zmysle, že priamo hovorí jednak o tom, že žena je povinná mať na hlave znamenie podriadenosti, a tým znamením je, že má pokrytú hlavu (zakryté vlasy) pri modlitbe alebo prorokovaní alebo v bežnom živote mimo modlitieb dlhé (neostrihané, neoholené) vlasy (verš 15).
Zatiaľ sme si všimli dve v texte uvedené veci: autorita (podriadenosť) a kto je čiou slávou (odrážanie/vyjadrovanie slávy). K týmto dvom pristupuje tretia vec, ktorá je uvedená vo verši 10 slovami: ...mať na hlave znamenie moci mužovej (ktoré to znamenie vyjadruje mužovu autoritu/moc) pre anjelov. Toto je, ako sme už naznačili, kľúčový verš číslo 3.
Treba vysvetliť: Ako súvisí pokrytie hlavy ženy s anjelmi? Tým, že žena sa modlí a prorokuje s pokrytou/nepokrytou hlavou, vysiela anjelom nejaký signál - niečo im tým signalizuje, niečo im tým naznačuje, oznamuje, hovorí. V tomto texte to, čo žena pokrývaním hlavy signalizuje anjelom, nie je uvedené.
Prvým miestom je text 3. Verš 10: Anjeli a všetky bytosti v ponebeských oblastiach, sú vyučovaní skrze cirkev (! - to je zaujímavé a dôležité). Presnejšie: Anjeli sú vyučovaní skrze to, čo robí cirkev a ako sa cirkev správa. Anjeli sa dívajú a pozorujú: Čo to tie Božie deti robia a prečo to robia?
Aj v 1. Petrovom 1:12 je naznačené, že anjeli chcú vedieť čo to cirkev zvestuje (evanjelium) a chcú o tom vedieť, chcú poznať a nahliadnuť do evanjelia poslanom z neba. To je to, čo si v súvislosti s výkladom textu 1.
Druhým miestom o tom, že sa anjelom niečo ukazuje/oznamuje je v 1. Timoteovi 3:16 - A vyznane veľké je tajomstvo pobožnosti: Boh zjavený v tele, ospravedlnený v Duchu, zjavený anjelom, kázaný pohanom, uverené mu na svete, hore vzatý v sláve.
V tomto verši je veľa toho na zamyslenie. Boh v tele je Ježiš Kristus, ale prečo sa píše, že je zjavený anjelom, keď anjeli ho veľmi dobre poznali, a to už od jeho vtelenia? Aj na púšti, aj v Getsemanskej záhrade a aj inde. Teda nie je im zjavený v zmysle, že im je predstavený ako pre nich nová, doteraz neznáma bytosť.
Ak Ježiš Kristus nie je anjelom zjavený poukázaním na jeho existenciu, tak ostáva len to, že im je zjavený poukázaním na jeho kvality, na jeho charakter. Čo je na Ježišovi Kristovi také, čo potrebujú anjeli vidieť a všimnúť si? Akú vlastnosť na ňom majú uvidieť?
Stručná odpoveď: Anjelom je zjavená synovská poslušnosť Ježiša Krista svojmu Otcovi. To je správa v celom Novom zákone a predovšetkým v Evanjeliách - Boží Syn poslúchol Otca, naplnil jeho vôľu, prijal telo, prišiel - a celú dobu ho poslúchal!
Svoju poslušnosť Otcovi ľuďom zjavil počas svojho života tu na tejto zemi svojím učením, skutkami a príkladom svojho života a ich úplnej zhody, až po poslušnosť smrti na kríži. Boží Syn vo všetkom poslúchol svojho Otca a naplnil vo všetkom jeho vôľu - a toto je tretia podstata pokrývania hlavy u ženy.
Cirkev má zjaviť poslušnosť svojej hlave (padlí anjeli sa vzbúrili) - poslušnosť a podriadenosť je to, čo cirkev má ukázať anjelom a anjeli majú vidieť, že cirkev je poslušná Pánovi tak, ako bol Kristus poslušný a podriadený Otcovi - a cirkev má svojim príkladom učiť anjelov a zjaviť im to aj cez pokrývanie hlavy ženy a nepokrývanie hlavy muža.
Má im ukázať, že rešpektuje a prijíma Bohom ustanovenú hierarchiu autorít v stvorenstve a to, že Bohom ustanoveným autoritám sa podriaďuje. Má im aj týmto spôsobom ukázať, že sláva patrí iba Bohu a nie stvoreným bytostiam, teda ani nie človeku/mužovi a ani nie anjelom (Lucifer sa vzbúril, chcel sa rovnať Bohu).
Biblické verše o mužovi ako hlave domácnosti a rodiny [ESV].
Ukázať im poslušnosť, podriadenosť a rešpektovanie poriadku daného Bohom v stvorenstve (cez rešpektovanie Bohom stanovenej hierarchie autorít). A aj to je zmysel pokrývania hlavy ženy a nepokrývania hlavy muža! Oboje: nepokrytie u muža a (povinnosť) pokrytia u ženy!
Žena si pokrývaním hlavy okrem iného oznamuje (!) anjelom prijatie poriadku hierarchie autorít ustanoveného v stvorení a podriadenosť a poslušnosť svojej autorite! Je im v tom vzorom.
Žena si pokrývaním hlavy robí v Božom kráľovstve dôležitú vec: Praktickým spôsobom demonštruje a dáva anjelom príklad rešpektovania autority a podriaďovania sa jej! Ale nielen anjelom! Ale aj ostatným bratom a sestrám!
Vo verši 11 apoštol vyjadruje, že hierarchia autorít a podriaďovanie sa ženy mužovi neznamená, že žena je menej cenná bytosť ako muž. Obaja, ako spasená žena, tak spasený muž (čo je vo verši 11 vyjadrené výrazom v Pánovi), sú Bohu rovnako cenní. To, že sú rovnako cenní, však nijako nie je v rozpore s tým, že medzi nimi bude existovať hierarchia autority a podriaďovanie sa.
Edmund Blair Leighton: Podpísanie záznamu o sobáši. zdroj: wikimedia commons / Bristol Museums, Galleries & Archives
Žena je stvorená z muža a nie naopak (verše 8 a 9). Takto bol ale stvorený iba prvý ľudský pár a iba tento prvý ľudský pár bol stvorený tak, ako je to opísané v 1. Mojžišovej 2:17 a 21-23 a tu v 1. Korintským 11:8-9. Všetko ostatné ľudstvo prišlo do existencie z tohto prvého ľudského páru prirodzeným spôsobom ľudského rozmnožovania sa. K vzniku nového ľudského jedinca po Adamovi a Eve je rovnako potrený muž a rovnako aj žena. Nijak inak to nejde!
Myslím si, že tieto dva verše 11 a 12 majú touto pripomienkou udržať muža v realite, skromnosti a pokore v tom, že žiaden súčasný muž by neexistoval, keby nebolo ženy. Preto sa žiaden muž nemá čo povyšovať nad ženu. Koniec koncov žena mu je daná za partnerku.
Celá žena (žena ako bytosť) je slávou mužovou, lebo bola stvorená tak, že bola vzatá z muža - a tak aj jej vlasy sú mužovou slávou. Vlasy ženy sú, podľa kontextu skúmaného textu Písma, najvýraznejším vonkajším prejavom a vyjadrením tejto mužovej slávy.
1. Ako sme už uviedli, v Božej prítomnosti (pri modlitbe a prorokovaní) sláva mužova má byť zakrytá, nemá byť zjavovaná. Zakrytie vlasov ženy je súčasne pre anjelov aj znamením mužovej moci, lebo toto znamenie mužovej moci (autority) má, podľa verša 10, žena mať na svojej hlave.
2. Vlasy aj pre samotnú ženu znamenajú veľa. Žena bez vlasov - ostrihaná, je nepekná, nie je vzhľadná (pohľadná), nie je to jej prirodzeným vzhľadom. Písmo uvádza, že vlasy ženy sú jej na krásu, na ozdobu, v bežnom živote sú jej závojom (verš 15). Závoj je vec, ktorá je ozdobou, krásou, podčiarknutím a zvýraznením pôvabu. Boh žene stvoril vlasy na krásu, aby bola krásna, príjemného vzhľadu, a preto by bolo škodou a necťou ich odstrániť alebo znehodnotiť ostrihaním alebo priam oholením.
c) Verše 14 a 15 učia, že muž a žena sa majú líšiť aj vonkajším vzhľadom (aj dĺžkou vlasov), a že táto vec je taká zrejmá, že ľudia to vedia alebo majú vedieť aj prirodzene. Mužovi sú dlhé vlasy necťou (hanbou). Ale žene sú dlhé vlasy slávou (verš 15), a to na slávu mužovu (lebo bola z neho vzatá). Preto by žena mala mať dlhé vlasy!
Z uvedených troch dôvodov by si žena nemala vlasy ostrihať (a už vôbec nie oholiť). Ženské vlasy majú mať takú dĺžku, aby bol aj podľa vlasov zrejmý rozdiel medzi mužom a ženou.
Verše 5 a 6 sú pozoruhodne vybudované na základe toho, čo apoštol Pavol píše vo veršoch 14 a 15, a čo považuje za prirodzené pochopenie a prijímanie, totiž, že žena v bežnom živote má mať dlhé vlasy - sú jej na krásu, na ozdobu a slávou mužovou.
Ak nechce rozumieť alebo odmieta inštrukciu o pokrývaní sa, tak apoštol Pavol (s určitou dáv... (Gn 2,18-24) Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný.“ Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetky nebeské vtáky, priviedol ich k Adamovi, aby videl, ako ich pomenuje. Lebo ako Adam nazval každú živú bytosť, tak sa ona volá.
A Adam dal mená všetkému dobytku, všetkým nebeským vtákom a všetkým poľným zvieratám. Ale pomocník, ktorý by bol podobný Adamovi, sa nenašiel. Pán, Boh, teda dopustil na Adama hlboký spánok. A keď zaspal, vybral jedno z jeho rebier a jeho miesto zaplnil mäsom. Z rebra, ktoré Pán, Boh, Adamovi vybral, utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi.
A Adam zvolal: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Prvé nedeľné čítanie je v liturgickom období „cez rok“ vybrané vždy vzhľadom na obsah následného úryvku z evanjelií. A keďže v evanjeliu 27. cezročnej nedele v nedeľnom cykle B sa hovorí o manželstve, konkrétne o jeho podstatných vlastnostiach jednote a nerozlučiteľnosti, dnešný úryvok z prvej knihy Pentateuchu nám prináša nesmierne cennú správu o ustanovení manželstva.
Biblia prirodzené, teda Bohom dané postavenie muža v manželstve (z istého hľadiska vyššie, alebo skôr prednostné postavenie ako je postavenie ženy, a to pri rešpektovaní základnej vzájomnej rovnocennosti) ako toho, ktorý je „hlavou ženy“, zatiaľ čo žena je „srdcom muža“, vyjadruje biblickým obrazom, akoby muž bol stvorený ako prvý, skôr ako žena.
Avšak zo znenia samotného biblického textu je takáto interpretácia sporná, nie je jednoznačná, nehovoriac o tom, že takýto názor je aj biologicky nepodložený, o čom snáď nikto nepochybuje a každý chápe, že ide naozaj len o obraz, symbol, ktorý chce vyjadriť skutočnosť istého prednostného, ale nie nadradeného postavenia muža voči žene (napokon tak, ako by muž mal mať prednosť v istých veciach ako hlava rodiny, napr. čo sa týka rozhodujúceho slova v istých závažných rozhodnutiach, ale použitie tohto práva v podstate aj tak závisí od toho, či ho žena pre svoje dobro dobrovoľne rešpektuje, žena má zase prednosť v mnohých iných oblastiach).
Tento rozšírený názor, že podľa Biblie bol muž stvorený skôr ako žena, vychádza z neporozumenia, resp. nesprávneho prekladu hebrejského slova „ádam“. Adam totiž nie je v hebrejskom origináli vlastné meno, je to pomenovanie kolektívne, hromadné. Keď Biblia hovorí o „ádamovi“, nemá na mysli muža, ale „človeka“, teda vlastne všetkých ľudí, čiže nielen muža ale aj ženu.
Hebrejský pojem „ádam“ totiž znamená „prach zeme“, resp. bytosť stvorenú z prachu, z hliny, a my to môžeme voľne preložiť ako „človek“, ale nie „muž“, pre ktorého má hebrejčina iné pomenovanie („íš“). Ani preklady Biblie do iných jazykov nehovoria o mužovi, ale o „Adamovi“, z čoho však mnohí usudzujú, že ide len o muža.
V dnešnom texte to môžeme napr. vidieť hneď na prvej vete, kde sa nehovorí: „nie je dobre, že je muž sám“, ale: „nie je dobre, že je človek sám“. A na viacerých miestach správy o stvorení v tejto knihe keď sa hovorí o „ádamovi“, hovorí sa v množnom čísle, napr. v prvej správe o stvorení nachádzame tento text: „A stvoril Boh človeka (t.j. ádam) na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža (hebrejsky „íš“, doslovne samec) a ženu (hebrejsky „išša“, doslovne samica - teda preklad „mužena“, ktorý sa objavuje v niektorých prekladoch, ktoré chcú vysvetliť podobnosť slov íš a išša, je zavádzajúci) ich stvoril.
Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora ...“ (Gn 1,27-28). Človek teda od počiatku svojho stvorenia jestvuje duálne, v dvoch pohlavne odlišných verziách, napokon podobne ako všetky živé tvory, a ani z textu Svätého Písma, až na jedno miesto, týkajúce sa stvorenia ženy z mužovho rebra, kde je mužova prednosť pred ženou symbolicky vyjadrená jeho skorším stvorením, priamo nevyplýva, že by muž bol stvorený skôr ako žena.
Názor, že muž bol podľa Biblie stvorený skôr ako žena teda pozoruhodne vznikol z toho, že pomenovanie „ádam“ bolo v prekladoch do iných jazykov ponechané v jeho pôvodnom hebrejskom znení, teda ako „Adam“ a s veľkým „A“, čiže ako osobné mužské meno.
Venujme sa však teraz samotnému textu dnešného úryvku evanjelia. Boh vie, že nie je dobré, aby človek žil sám. Súčasne vie, že spoločnosť človeku môže naplno robiť len taká bytosť, ktorá je mu rovnocenná, hoci je akosi od neho odlišná, v ktorej by človek na jednej strane poznával seba samého, ale na druhej strane by v nej nachádzal svoje doplnenie.
My dnes už vieme, že táto odlišnosť muža a ženy má vlastne akosi naznačiť spoločenstvo osôb v samotnom Bohu, najmä vzťah Otca a Syna. Na pochopenie tejto rovnocennosti a súčasne odlišnosti muža a ženy Biblia poukazuje na vzťah človeka k iným živým tvorom, osobitne k zvieratám.
Pri tejto príležitosti Biblia ukazuje človeka ako toho, ktorý akoby v Božom zastúpení dáva meno iným stvoreným veciam. Boh dáva tvorstvu život a človek dáva tvorom meno. Staroveké národy pripisovali menu veľkú, až magickú moc. Dať niekomu meno, znamenalo urobiť ho svojím majetkom.
Poznať niečie meno znamenalo mať nad ním moc. S touto tajomnou stránkou mena, najmä Božieho mena, sa stretávame na mnohých miestach. Dať meno však znamená aj poznať niečo. Úloha pomenovať všetko tvorstvo, ktorú dostal človek od Boha, teda znamená nielen to, že človek je akýmsi pánom, alebo skôr správcom tvorstva, ale ukazuje aj na jeho schopnosť poznať tajomstvá prírody, a tým sa približovať k Božej múdrosti a poznaniu, resp. mať účasť na Božom stvoriteľskom diele, lebo človek dostal úlohu stvorenie aj rozvíjať, ale k tomu je potrebné, aby ho najprv dobre poznal.
Tu je základ vedeckého pokroku civilizácií založených na Biblii, teda židovstva a kresťanstva, resp. Potom ako človek spozná svoju osamotenosť, a to zoči-voči obrovskej pestrosti prírody, prichádza mu na pomoc sám Boh. To, čo nasleduje, je zahalené do tajomstva. Biblia vznik manželstva zahaľuje do spánku a mrákot.
Boh sa v Biblii človeku často zjavuje v spánku alebo v stave, ktorý je mu podobný (napr. Jakubov sen alebo stretnutie Abraháma s tromi pocestnými, keď Abrahám „za najväčšej horúčavy dňa sedel pri vchode do stanu“, čiže driemal). Adamov tajomný spánok, či skôr extáza, do ktorej ho uviedol Boh, je obrazom lásky, ktorá je akousi extázou, do ktorej sa človek dostáva ani nevie ako, lebo láska je Božím darom.
Príťažlivosť medzi mužom a ženou je niečím, čo je tu skrátka dané, a hoci by sa človek takejto láske bránil, táto citová sila v ňom neustále kdesi v hlbinách jeho ľudskej prirodzenosti neustále pulzuje. Žena je skrátka lepšou polovičkou muža, a muž túto pravdu o žene ako najkrajšom Božom dare pre neho vyspieval v prvej piesni manželskej lásky, ktorú nachádzame na konci dnešného úryvku, ktorá je v podstate aj koncom druhej kapitoly knihy Genezis (táto kapitola sa končí 25.
Pozrime sa bližšie na jeden výraz, ktorý sa nachádza v Adamovej piesni lásky. Je to výraz „jedno telo“. Na čo sa tento výraz vzťahuje? Na intímny manželský život, alebo na plod tohto manželského spojenia, ktorým je dieťa? Iste, toto všetko táto symbolika v sebe obsahuje, ale aj niečo viac, bez čoho by tento výraz zostal dosť nejasným.