Komu Boh zjavil Desatoro prikázaní?

Desatoro prikázaní, známe aj ako Dekalóg, je súbor základných princípov, ktoré Boh zjavil izraelskému národu prostredníctvom Mojžiša na vrchu Sinaj. Týchto desať príkazov predstavuje základ a podmienky zmluvy, ktorú Pán uzavrel s Izraelom, a tak je aj podkladom pre dejinné poslanie vyvoleného národa.

Samotné prikázania sú zaznamenané v knihe Exodus (20, 1-17) a Deuteronómium (5, 6-21). Tieto prikázania sú základom pre morálny a etický kódex nielen pre židovstvo, ale aj pre kresťanstvo a islam.

Desatoro prikázaní

Desatoro prikázaní obsahuje v krátkosti povinnosti k Bohu a blížnemu. Tu je ich znenie:

1. "Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!"
2. "Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať!"
3. "Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!"
4. "Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil!"
5. "Cti svojho otca a svoju matku!"
6. "Nezabiješ!"
7. "Nescudzoložíš!"
8. "Nepokradneš!"
9. "Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!"
10. "Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!“

Tieto prikázania sa dajú rozdeliť na dve časti. Prvé štyri prikázania sa týkajú vzťahu človeka k Bohu, zatiaľ čo zvyšných šesť prikázaní sa týka vzťahu človeka k blížnemu.

Prvé prikázanie: Viera, nádej a láska

Prvé Božie prikázanie môžeme rozdeliť na dve časti. Prvá časť hovorí o našej odpovedi na zjavenú pravdu o Bohu. Ježiš túto odpoveď zhrnul do slov: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22,37) Tieto Ježišove slová obsahujú prikázanie viery, nádeje a lásky. Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku.

Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“ ako o prvej povinnosti. Hriechom proti viere je pochybovať, alebo odmietať, považovať za pravdivé to, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. Ak pochybovanie pestujeme vedome a dobrovoľne, môžeme svojho ducha priviesť k zaslepenosti. Teda nestačí len prijať krst alebo dať len svoje deti pokrstiť, treba sa aj naučiť zachovávať všetko, čo učil Ježiš a čo dnes učí Cirkev.

Keď sa Boh zjavuje a volá človeka, človek nemôže na Božiu lásku plne odpovedať svojimi vlastnými silami. Musí dúfať, že Boh mu dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky. Nádej je dôveryhodné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha. (KKC 2090) Hriechom proti nádejí je zúfalstvo a opovážlivosť. V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc alebo odpustenie hriechov. V opovážlivosti človek buď preceňuje svoje schopnosti - dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora, alebo sa opovážlivo spolieha na milosrdenstvo - dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy.

Láska k Bohu ako prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko a všetky stvorenia pre neho a kvôli nemu. Proti Božej láske sa možno prehrešiť: ľahostajnosťou, nevďačnosťou, vlažnosťou, duchovnou lenivosťou a nenávisťou voči Bohu. Všetky hriechy proti láske Božej pochádzajú z pýchy.

Druhá časť prikázania sa konkrétne zameriava na osobu Svätého Boha a márnivosti ostatných božstiev. Tu Boh výslovne zakazuje, pod výstrahou svojho hnevu, uctievať si niekoho iného, ako je on sám. Je tu reč o samotnom hriechu, ktorý je odmietnutím Boha, i jeho plánu s človekom. Vieme, že hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho prikázania, že je to strata priateľstva s Bohom, že je to strata jeho milosti, ktorá posväcuje a dáva večný život. Lebo mzdou hriechu je smrť, hovorí Boh (Gn 2, 17 ; Rim 6,23).

Pri spytovaní svedomia ale aj pri samotnej spovedi len málo koho trápia otázky o modloslužbe. Klaňať sa Bohu znamená uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje. Klaňať sa Bohu znamená s absolútnou podriadenosťou uznávať „ničotu stvorenia“ ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu (KKC 2096 -2097). Človek má len dve možnosti v svojom živote. Otvoriť sa Bohu alebo otvoriť sa Zlu. Preto má diabol jediný cieľ - zaujať miesto Božie v živote človeka. On je ten, ktorý sa hrá na boha a túži iba po jednom, aby ho človek uznával a klaňal sa mu. Nemôže nás prinútiť, nemôže vedieť čo si myslíme, môže len vplývať na našu slobodnú vôľu, môže pozorovať naše slabostí a potom vystupovať ako radca. O čo tu teda ide? Jednoducho povedané skutky ako sú mágia, veštenie, povery, okultizmus, špiritizmus, nekromancia a uhranutie sú priamym kontaktom so Zlom, teda s diablom.

Všeobecne v „duchovnom živote“ ako som už spomenul sa môžem obrátiť na Boha alebo na Diabla. Môžem žiť v požehnaní alebo v prekliatí, môžem požehnávať ale preklínať. Potom platí, že požehnanie je modlitba k Bohu, aby napĺňal dobrom a prekliatie je modlitba k Satanovi, aby napĺňal zlom. Diabol vždy bude vystupovať ako ten, ktorý má moc, ktorému patrí všetko bohatstvo a sláva tohto sveta a dá ju tomu komu chce. Ježiš sa však pýta: „Za čo vymení človek svoju dušu?“

Skúsme sa teraz pozrieť na jednotlivé nebezpečenstvá modloslužobných skutkov:

• Čierna mágia: ak prostredníctvom čarodejníka alebo zariekavača sa uvaľuje na iného človeka kliatba (zlo);
• Biela mágia: ak prostredníctvom čarodejníka alebo zariekavača sa „pomáha" inému človeku (je nebezpečnejšia ako čierna, lebo môžeme byť veľmi ľahko oklamaní: diabol chce, aby sme si mysleli, že zlá vec je dobrá).
• POVERA - Ide o iracionálne formy konania (strach z čísla 13, z piatku, nosenie amuletov, zariekavanie, určitý počet modlitieb a pod.), pri ktorých sa od neprirodzených prostriedkov očakávajú určité účinky. Ak sú rituály spojené s nejakými náboženskými obradmi - používanie posvätných obrazov a modlitebných textov, ide o priťažujúcu okolnosť. Človek si myslí, že preukazuje Bohu česť, ale robí to neprimeraným spôsobom (falošné prejavy zbožnosti).
• UHRANUTIE (stane sa z očí) Viera v uhranutie je veľmi stará a možno sa s ňou stretnúť na celom svete. Ide o akýsi druh zlého vplyvu počas stretnutia osôb cez pohľad. Mnohé prípady nie sú pravdivé, skôr je to autosugescia. Lebo ak si človek začne myslieť, že sa stal obeťou uhranutia, tak mechanizmus jeho psychiky začne automaticky vyhľadávať udalosti, ktoré sa skutočne stali, hoci sa im človek bránil. Títo ľudia potom zvyčajne vyhľadávajú nepriateľov - tých, ktorí im ublížili, ktorí zvolali na nich zlo. Motívom priania zla niekomu je zvyčajne závisť alebo nenávisť. Na druhej strane osoby, ktoré sú nositeľmi určitého negativizmu, môžu ho prenášať na iných. Často o tom ani nemusia vedieť (to, že to spôsobujú). Ale nepôsobia na všetkých, len na tých, ktorí sú citliví alebo psychicky slabí. Nie je dovolené nosiť na svojom tele magické predmety a amulety (porov. KKC 2117) alebo vykonávať nejaké magické rituály, aby sa človek chránil pred urieknutím alebo uhranutím (symbol oka, roh, červená niť a pod.). Potrebnú ochranu nám zaručí Ježiš, nie predmety. Po stretnutí s takou osobou je potrebné: prosiť Boha o ochranu, zrieknutie sa zlého vplyvu, nemyslieť na to, zaoberať sa inými vecami, modliť sa za tú osobu.
• OKULTIZMUS je akoby arénou diabla, lebo v okultizme diabol ponúka človeku moc (moc je pre neho najdôležitejšia). Diabol môže pomôcť človeku konať skutočné dobro (čiastočne), ale za predpokladu, že tým odtiahne človeka od Boha. Môže dať človeku aj moc uzdravovať, ale za predpokladu, že ho odtrhne od Boha. Tieto praktiky sú hriechom, lebo človek opúšťa Boha a vkladá svoju dôveru do rúk ľudí, rozličných rituálov a magických prostriedkov (talizmanov). Objavuje sa tu veľmi stará túžba človeka: Byť ako Boh. Človek v okultizme už nepotrebuje Boha, hľadá moc a spásu v sebe alebo iných. Preto tieto veci môžu byť vstupnou bránou pre diabla. Môžeme tu zahrnúť: horoskopy, astrológiu, povery, predpovedanie budúcnosti pomocou kariet, krištáľov, z dlane, zo zvyškov kávy, z magických doštičiek, špiritistické seansy a pod. Následky týchto hriechov siahajú až do tretieho - štvrtého pokolenia: „Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia ..." (Ex 20,4-5).
• ŠPIRITIZMUS a NEKROMANCIA Špiritizmus je snaha nadviazať kontakt s duchmi alebo s mŕtvymi prostredníctvom rituálneho vyvolávania alebo média, s cieľom dozvedieť sa isté tajné informácie (kladú sa im otázky a oni odpovedajú). Nekromancia je osobný kontakt s mŕtvymi, aby sa zistilo, či sú šťastní. Nie je možné, aby sa duše zosnulých, ktorí zomreli v Božej láske, ukazovali na týchto seansách. Ukazujú sa alebo zlí duchovia, alebo duše mŕtvych, ktorí boli vylúčení z Božej lásky a teraz sú v rukách diabla, ktorý ich využíva. Sv. Písmo: Neobracajte sa na vyvolávačov duchov ... Nevypytujte sa ich: poškvrnili by ste sa tým ... osobu, ktorá sa obráti na vyvolávačov duchov ... bude s nimi modlárčiť, proti takej osobe obrátim svoju tvár a vyhubím ju z jej ľudu. (Lv 19,26. 31. 20,6) Špiritizmus v konečnom dôsledku vždy odvádza ľudí od Boha a sviatostného života.

Teda ako sa chrániť? Kvalitný duchovný život je život v milosti posväcujúcej. Diabol je už porazený a Ježiš je víťaz. Diablovi sa vzoprime a ujde od nás.

Druhé prikázanie: Nevezmeš meno Božie nadarmo

„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha nadarmo! Druhé z Božích prikázaní je na prvé počutie ľahko vnímateľné. Myslím, že všetci môžeme chápať podstatu tohto zákazu, ale aj všetci si ho môžeme vysvetľovať po svojom. Pre mnohých meno Božie nadarmo, môže znamenať nerozprávať o Bohu zbytočne, ale hlavne neurážať Boha tým, že jeho meno zneužijeme ako vulgarizmus. Biblicky nevezmeš, doslovne znamená nevyslovíš a nadarmo, je potom zbytočne. Tu sa zakazuje vyslovovať meno Božie neúctivo, zneužívať ho na falošnú prísahu, kliať a rúhať sa.

Biblické chápanie mien je iné ako to naše súčasné, pevnejšie spája meno s osobou človeka. Veď keď vyslovíme niečie meno, nie je to iba zvuk - automaticky si vybavíme vzhľad menovanej osoby, charakter, a predovšetkým skutky, ktoré vykonal. Meno reprezentuje osobu. Každý spozornie, keď začuje svoje meno. Je zvedavý, čo sa o ňom hovorí, a nemá rád, ak je jeho meno spomínané zbytočne a uvádza sa v súvislosti s negatívnymi skutočnosťami. Ak toto platí medzi obyčajnými ľuďmi, tak vo vzťahu s Bohom musíme Jeho meno mať vo všetkej vážnosti a úcte.

„Medzi všetkými slovami Zjavenia má jedno slovo zvláštny význam, je to slovo, ktoré zjavuje Božie meno. Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti. Pánovo meno je sväté, preto ho človek nesmie zneužívať. Musí ho uchovávať v pamäti v tichu adorácie plnej lásky. Má ho vkladať do svojich slov len na to, aby ho velebil, chválil a oslavoval“ (KKC 2143). Úcta voči Božiemu menu vyjadruje úctu, ktorá patrí tajomstvu samotného Boha a celej posvätnej skutočnosti, ktorú toto meno pripomína. Zmysel pre posvätno patrí k čnosti nábožnosti. A veriaci má svedčiť o Pánovom mene tým, že bez strachu vyznáva svoju vieru pred týmto svetom (por. KKC 2144 - 2145).

Keď sa pozrieme na všetky Božie prikázania a chceli by sme určiť, ktoré je najviac prestupované tak musíme uznať, že meno Božie, Presvätej Bohorodičky a svätých je veľmi často nevhodne vyslovované, ako vulgarizmus. A na tomto je zaujímavé, že tento vulgarizmus používajú aj neveriaci, ktorí v podstate v Boha neveria, ale predsa hovoria v jeho mene. A prečo, keď na svete je veľa iných, ešte lichotivejších pomenovaní pre hnev či urážku. No ešte zaujímavejšie je, že ľudia, ktorí Boha uznávajú a vážia si jeho pravidlá, už pre maličkosť použijú jeho meno: „Boha....“ len tak nadarmo. Ďalšou formou zneužitia Božieho mena je, že sa používa namiesto citoslovca. Vo svojom okolí ťažko nájdete človeka, ktorý by nevykríkol „Ježíííš - Mária“, keď sa zľakne alebo ho niečo prekvapí.

Tu si uvedomme, že skutočne nábožný človek je ten, ktorý z lásky ku Kristovi, len tak nevysloví Jeho meno v bežnej hovorovej reči a už vôbec nie ako povzdych prekvapenia, úžasu či výkrik hnevu. Veď predsa toto je Božie prikázanie: „aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista... a skrze neho mali večný život“ (porov. 1Jn 3,23a; Jn20,31) A my, v mnohých prípadoch, ani len netušíme aká obrovská moc je za menom Ježiš. Lebo meno Ježiš sám Boh nad všetko povýšil a je to Meno nad všetky iné mená, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán! na slávu Boha Otca“. (porov.

Tretie prikázanie: Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil!

Pán povedal Mojžišovi: „Povedz Izraelitom: » Zachovávajte moju sobotu! Veď ona je znamením medzi mnou a vami z pokolenia na pokolenie, aby sa poznalo, že ja som Pán, ktorý vás posväcuje! Zachovávajte moju sobotu, nech vám je svätá! Kto ju znesvätí, musí zomrieť. Kto by v ten deň pracoval, bude vyhubený spomedzi svojho ľudu! Šesť budete pracovať, v siedmi deň je však Pánova svätá sobota, deň odpočinku. Každý, kto bude v sobotu pracovať, musí zomrieť! Nech Izraeliti zachovávajú sobotu a nech ju svätia z pokolenia na pokolenie ako večnú povinnosť zmluvy. Nech je ona na večné znamenie medzi mnou a Izraelitmi, lebo za šesť dní Pán stvoril nebo a zem, v siedmy deň však odpočíval a oddychoval! «“ (Ex 31,12-17)

Tretie prikázanie Desatora pripomína posvätnosť soboty. „Siedmy deň je... Pánova svätá sobota, deň odpočinku“. V tejto súvislosti Písmo pripomína stvorenie: „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal sobotný deň a zasvätil ho“ (Ex 20, 11). Boh zveril Izraelu sobotu, aby ju zachovával na znak neporušiteľnej zmluvy. Sobota je pre Pána; je úplne vyhradená na chválu Boha, jeho stvoriteľského diela a jeho spasiteľných činov v prospech Izraela. Božie konanie je vzorom pre ľudské konanie. Ak Boh „odpočíval“ v siedmy deň, aj človek má „prestať pracovať“ a nechať aj iných, najmä chudobných, aby „si oddýchli“. Sobota prerušuje každodenné práce a umožňuje oddych. Je to deň protestu proti otroctvu práce a kultu peňazí. (Porov. KKC 2168 - 2172)

Tu musíme silne vnímať skutočnosť, že Ježiš žil v starozákonných časoch a riadil sa zákonmi „Tóry“ Aj keď evanjelium uvádza mnoho udalostí pri 1 Tóra - zákon = náuka: Sú to knihy Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronómium. Tieto spisy sa často označujú aj názvom „päť kníh Mojžišových“ , lebo izraelský národ podľa tradície dostal tóru - zákon prostredníctvom zákonodarcu Mojžiša. Židia vždy pokladali tóru za základ náboženského života s väčšou záväznosťou, ako mali ostatné starozákonné spisy, 12 ktorých Ježiša obvinili, ž... 2050Rímsky pápež a biskupi ako autentickí... učitelia hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ktorú treba veriť a aplikovať v morálnom konaní. Oni sú aj oprávnení vynášať úsudok o morálnych otázkach, ktoré patria do oblasti prirodzeného zákona a rozumu.

Záverečné myšlienky

Desatoro prikázaní je základným kameňom morálneho života. Pripomínajú nám nielen naše povinnosti voči Bohu, ale aj voči blížnym. Ich dodržiavanie vedie k plnohodnotnému a zmysluplnému životu.

Je dôležité si uvedomiť, že Boh sa nezjavil, aby usmrtil ľud, naopak, zjavil sa, aby ľudí presvedčil o svojej velebe a takto v nich rozhojnil bázeň Božiu, ktorá ich uspôsobí a privedie k poslušnosti voči príkazom Božím a k odporu voči hriechu.

tags: #komu #podla #biblie #zjavil #boh #desatoro