Boh Ti Da Podľa Srdca: Význam a Kontext

Význam slov "Boh ti da podla srdca" je rovnako odsudzovaný ako aj uznávaný skupinami veriacich. Nie vždy je každému jasné o čo ide, čo tento výrok znamená a kedy má byť ako princíp používaný. Poďme sa teda spoločne pozrieť na hlbší výklad tohto spojenia.

Písma sú súborom kníh, ktoré vznikali v rozmedzí viac ako 1.500 rokov, ktoré boli spísané cca 45 autormi odlišného pôvodu a povolania. Medzi nich patrí vrchný veliteľ armády Jozue, čašník Nehemiáš, kráľ Dávid, pastier Ámos, rybár Peter, lekár Lukáš, colník Matúš, výrobca stanov Pavel. Ako vidieť, je to široké spektrum ľudí, viac či menej vzdelaných, no inšpirovaných a autorizovaných samotným Bohom.

Biblia obsahuje historické fakty, prorocké skutočnosti a hlavne biblické učenie o Bohu a Jeho plán spasenia človeka. Historické fakty sú overiteľné, podobne môžeme overiť i časť prorockých veršov, ktoré sa už splnili. Okrem nich Biblia obsahuje zasľúbenia, ktoré sa overiť nedajú a týkajú sa života po smrti a spôsobu cesty k večnému životu. K týmto častiam v Písme sa musí pristupovať vierou.

Dostávame sa k časti, ktoré význam spojenia slov Sola Scriptura najviac objasní. Mnohí sa domnievajú, že ide o nebiblické učenie, ktoré je výmyslom reformácie. Ako uvidíme, Písma boli i v čase SZ autoritou, ktorú mohol upraviť iba Boh, a v NZ ich naplnil a do konečnej podoby uviedol Boh-Pán Ježíš Kristus, v apoštolskej dobe ich do jasnej a zrozumiteľnej reči ustanovili apoštoli, s priamym poverením Krista a s pôsobením Ducha Svätého.

Božia Autorita a Sola Scriptura

Boh vo svojom Slove sám seba autorizoval ako toho, kto má skutočnú moc jednať, vlastniť, ovládať, odstraňovať. Jednotným biblickým presvedčením je, že oprávnenú moc nad stvorením má v konečnom dôsledku iba Stvoriteľ. Tak isto všetka ľudská autorita pochádza od Hospodina a každý človek, ktorému je zverená, nesie zodpovednosť za to, ako s ňou bude nakladať. Božia kráľovská autorita nad ľudstvom spočíva v Hospodinovom nespochybniteľnom práve a moci disponovať človekom tak ako sa Jemu páči, apoštol Pavol to prirovnáva spolu s Jeremiášom k hrnčiarovej moci nad hlinou Jer 18:6, Rim 9:21.

Celá Biblia dokazuje Božiu autoritu v skutočnosti, že všetci ktorí tento fakt ignorujú alebo ním opovrhujú tým na seba privolávajú Boží súd. Aj autorita Pána Ježiša Krista predstavuje jeden z aspektov kráľovského postavenia. Je osobné a oficiálne, lebo Ježíš je Božím Synom rovnako ako i Synom človeka, čo znamená Človek-Mesiáš. Ježišova autorita sa behom jeho služby prejavila v neodvolateľnosti a nezávislosti Jeho učenia, Mat 7:28 a násl., v moci vyháňania nečistých duchov, Mar 1:27, vo vláde nad prírodnými zákonmi ako je napr. búrka Luk 8:24 a násl., v Jeho tvrdení o odpúšťaní hriechov (čo prináleží len Bohu), a v tom, že Ježiš svoje tvrdenia dokázal, pokiaľ Ho niekto k tomu vyzval. Mar 2:5-12; porovnaj s Mat 9:8.

Po svojom zmŕtvychvstaní Mu bola dáná všetka moc na nebi i zemi. Prenos tejto autority na apoštolov vidieť v Jeho poverení, ktoré znamenalo, že apoštolovia sa stali svedkami, vyslancami a predstaviteľmi, Mat 10:40; Jan 17:18; 20:21; Sk 1:8; 2Kor 5:20; ktorí mali založiť, budovať a riadiť Cirkev. 2Kor 10:8; 13:10; porovnaj s Gal 2:7 a násl.. Apoštolmi predkladané učenie je Kristovou pravdou, ktorú im zjavil Duch Svätý a to spôsobom obsahovým i formálnym, 1Kor 2:9-13; porovnaj s 1Tes 2:13; a ktorá má byť normou pre vieru 2Tes 2:15; porovnaj s Gal 1:8; a pre chovanie 2Tes 3:4,6,14.

Dôležité je si uvedomiť, že apoštolovia predpokladali, že ich jednotlivé nariadenia budú prijímané ako prikázania samotného Pána, 1Kor 14:37 a odvolávajú sa na Evanjelia, učenia ktorého sa im dostalo a nikdy ho nemenia. Závažným faktom je, že každý apoštol obdržal svoju autoritu osobne a priamo od Ježiša Krista, nikto z nich nemal žiadneho zástupcu ani nástupcu! Na každej generácii pravých kresťanov teda musí byť poznať, že nadväzuje na tú prvotnú, ktorá patrí Kristovi.

Výklad Písma a Jeho Aspekty

Teraz sa teda pozrime, ako by mal výklad Písiem vyzerať a aké aspekty ho ovplyvňujú. Tento je v rukách všetkých veriacich a objasňuje pravdy Božie za istých presne definovaných podmienok. Každú časť Biblie je potrebné interpretovať v jej kontexte, ale nielen v bezprostrednom verbálnom, ale v širšom, časovom, miestnom a situačnom.

1. Idiomy a väzby vetných členov v biblických jazykoch sa môžu od dnešných dosť líšiť a pre správny výklad je potrebné o nich vedieť. Tak isto je treba brať do úvahy literárne kategórie, ktoré Biblia obsahuje. Väčšinou sú dobre známe, ale biblické proroctvá a apokalyptické spisy majú také rysy, ktoré sú typické iba pre ne a vyžadujú speciálne výkladové postupy. Viď koľko rôznych výkladov sa zaoberá Zjavením Jána.
2. Biblické Slovo sa vzťahuje na celé obdobie blízkovýchodnej civilizácie až do roku 100 po Kristovi, teda časové rozmedzie je dlhé niekoľko tisícročí, behom ktorých došlo k rade podstatných zmien. Jednotlivé etapy biblického obsahu musíme uvádzať do súvislostí s ich vlastným kontextom.
3. Náboženské konflikty v SZ často súvisia s prírodnými podmienkami Palestíny. Napríklad uctievanie boha Báála vzniklo v zemi, kde život závisel na daždi. Pre Kenaaejcov bol Báál bohom búrky, ktorý oplodňoval zem a tí, ktorí mu slúžili, si chceli pomocou rituálov zaistiť pravidelné dávky vlahy a hojnú úrodu.
4. Dôležitejšie ako otázky doby, miesta a jazyka sú však záležitosti, ktoré sa týkajú každodenného života ľudí s ktorými sa v Písme stretávame. Tými sú láska, nenávisť, nádeje a obavy, medziľudské vzťahy a pod. Ak čítame text s pravým zaujatím, umožňuje nám to samo o sebe vžiť sa do určitej miery do ich situácie a pozerať sa na svet ich očami. Až potom si uvedomíme, že trvalá pôsobnosť Biblie z časti pramení zo záujmu o tie rysy ľudského života, ktoré sú vo všetkých dobách a miestach prakticky bezo zmeny.

Biblický výklad nepredstavuje iba exegézu (výklad) niekoľkých kníh, ale ich interpretáciu v rámci celého Písma s ohľadom na to, že každá jeho časť prispieva k posolstvu Biblie ako celku, ako kompletného Božieho Slova. Písmo tak zachytáva Božie Slovo k človeku a to ako človek odpovedá Bohu. Pretože obsahuje všetko, čo je nutné k spaseniu, a tvorí pravidlá viery a života v Cirkvi, je potrebné v Biblii hľadať to spoločné, čo umožní objasniť každú jej časť vo svetle celku, teda jednotiaci princíp výkladu a tým je Sola Scriptura.

Aj v Novozákonnej rannej cirkvi a literatúre sú napr. predpovedi považované za jednotný celok, ktorý vyučuje čitateľa ku spáse a „vybavuje“ ho všetkým, čo k tomu a službe potrebuje. V apoštolských dobách ovplyvnil biblický výklad grécke predstavy o inšpirovanosti, čo znamenalo značnú alegorizáciu (obraznosť) textu. Tento spôsob výkladu bol rozšírený hlavne v Alexandrii, kde ho v prekresťanskom období reprezentoval Filón Tu panoval názor, že pomocou alegorizácie možno zistiť čo mal Svätý Duch na mysli a urobiť tak mnohé pasáže prijateľnými. Táto metóda v skutočnosti pôsobenia Ducha Svätého zastierala a potlačovala historický význam, povahu biblických zjavení pravdy.

Rozlišovanie medzi doslovným a duchovným výkladom Písma bolo rozpracované v stredoveku, pričom existovali tri rôzne druhy duchovného významu:

1. alegorický, ktorý učenie odvodzoval od rozprávania,
2. morálny, ktorý čerpal z textu poučenia pre život a chovanie,
3. analogický, ktorý odvodzoval zmysel „nebeského“ z pozemských vecí.

Reformácia a jej vodcovia položili nový dôraz na doslovný význam Písiem a na gramaticko-historickú metódu exegézie (výkladu), ktorá tento význam pomáhala určiť. Tento doslovný gramaticko-historický výklad predstavuje základ, na ktorom má stavať teologická exegéza a i praktická aplikácia. Okrem toho, stáročné používanie Biblie v živote Božieho ľudu prináša neustále nové aspekty jej významu, bez akýchkoľvek nových právd a učení. Typologický (zhody a rozdiely) výklad, obnovený v dnešnej dobe, je treba brať opatrne a s rezervou.

Kresťania však majú k dispozícii merítko a trvalý vzor v tom, ako Ježiš používal Písma, i keď On mal moc ich aj napĺňať kým jeho učeníci iba hlásať a vysvetlovať. Písmo i pri takomto prístupe ostáva nemenné a stále. Význam Sola Scriptura, Jedine Písmo, predstavuje princíp konečnej autority a zákona, na ktorý sa môže veriaci nielen spoľahnúť ale i kedykoľvek odvolať.

Kvôli objektivite sa musím ešte pristaviť pri veršoch, ktoré používajú oponenti výkladu Sola Scriptura, ktorí tvrdia, že Písmo je nedostatočné, že písané, nie je živé, že litera (písané) zabíja. Predovšetkým treba vedieť pri použití vyššie spomenutých princípov výkladu v akej súvislosti je tento výrok použitý. Litera, /je napísané/ patrí predovšetkým k Starej Zmluve. Boh už dopredu v nej oznamuje Novú Zmluvu, Jer 31:33, ktorá nebude tou zabíjajúcou literou. Stará zmluva sa týkala obriezky na tele a držania sa nedodržateľných pravidiel, kým Nová Zmluva bude zapísaná na srdce človeka a ohlasovaný život prichádza v nej spolu s Kristom.

Zákon, ktorý bol písaný na kameni a papieri, koži, má formu predpisu a práve preto zabíja, lebo svojím obsahom dáva hriechu „dozrieť“. Rim 7:7-11. Nejde tu o falošné používanie zákona, 2Kor 3:14-16, ale o neschopnosť „Litery“ ako „písaného prikázania“ viesť k novému životu, ku ktorému vedie iba služba vyvolaná Duchom Svätým 2Kor 3:6,8. Až potom sa Písmo stáva „blízkym slovom“ Rim 10:8 a prestáva byť iba Literou. Nič to ale nemení na tom, že napísané ostáva autoritatívnym Slovom Božím.

Pozrime sa, čo hovorí Boh skrze svojich inšpirovaných autorov k Svojmu zaznamenanému slovu:

• Ján 17:17 Posväť ich v svojej pravde! Tvoje slovo je pravda.
• Marek 13:31 Nebo a zem pominú, ale moje slová nikdy nepominú.
• Zjavenie 22:18 Lebo ja osvedčujem každému, kto čuje slová proroctva tejto knihy, že keby niekto pridal k tomu, na toho Bôh pridá rán, napísaných v tejto knihe; 19 keby niekto odňal zo slov knihy tohoto proroctva, tomu odníme Bôh jeho diel z knihy života a z toho svätého mesta a z toho, čo je napísané v tejto knihe.
• Žalmy 19:8 Zákon Hospodinov je dokonalý, občerstvujúci dušu; svedoctvo Hospodinovo verné, ktoré robí prostého múdrym.
• Žalmy 111:7 Dielami jeho rúk sú pravda a súd, verné všetky jeho nariadenia
• Ján 10:35 Ak tedy tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, - a Písmo nemožno zrušiť
• 1 Timoteovi 1:15 Verné je to slovo a hodno každého prijatia, že Kristus Ježiš prišiel na svet spasiť hriešnikov, z ktorých prvý som ja.
• 1 Timoteovi 4:9 Verné je to slovo a hodno každého prijatia.
• 2 Timoteovi 2:11 Verné je slovo: Lebo ak sme spolu zomreli, budeme spolu aj žiť;
• 2 Timoteovi 3:16 Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti
• 2 Peter 3:16 jako aj vo všetkých listoch, keď v nich hovorí o tomto, v ktorých sú niektoré ťažko pochopiteľné veci, ktoré neučení a neupevnení prekrúcajú ako aj ostatné písma na svoje vlastné zatratenie.
• Títovi 3:8 Verné je to slovo, a chcem, aby si o tom o všetkom pevne dotvrdzoval, aby tí, ktorí uverili Bohu, hľadeli konať dobré skutky.

Iba Biblia je zjavená od Boha. Naposledy k nám prehovoril Boh skrze svojho Syna Žid 1:1 a žiadne dodatočné zjavenia už nebudú, Zjav 22:18. Podľa toho, nie je možné k Slovu Biblie už nič pridať. Už Peter varuje svojho času o zhubných učeniach 2Pet 2:1, ktoré povedú ľudí do zatratenia. Prídavky, skomoleniny, nové pravdy, nie sú žiadnym božím posolstvom, ale poľutovaniahodnými omylmi falošných učiteľov a zvodcov. Boh nedáva žiadne dodatočné zjavenia, iba tak nové svetlo o tom, čo už prv v SZ a NZ uviedol.

Aj my sami, si v určitých životných situáciách často prajeme priamu Božiu reč. Boh by to mohol urobiť, ale nie je to Jeho metóda. Martin Luther, John Wesley, Hudson Taylor, alebo Billy Graham boli, popr. sú významní Boží služobníci s mimoriadnym poslaním. vyprosuje Boží zásah pre náš život. To môžeme zažívať a dodatočne spoznávať, to je Božie pôsobenie, ku ktorému dochádza i bez počuteľného Božieho hlasu. Biblia tak ostáva jediným záväzným zdrojom informácií a jediným merítkom, ktorým sa má všetko kontrolovať.

Slovensko kvôli tomu zažíva ďalšiu búrku v pohári, a to tak medzi katolíkmi, ako aj medzi tými, ktorí čakali na „moderný“ postup pápeža a Cirkvi v otázkach homosexuálnych párov. Jedni sú rozhorčení a s rozhodnutím pápeža nesúhlasia, druhí sa radujú, podporovaní titulkami médií. Pretože stále platí, že manželstvo ako sviatosť ostáva nedotknuteľné a ani požehnanie avizované pápežom nebude a nesmie mať podobu niečoho, čo by tieto dva stavy zrovnoprávňovalo. Faktom však je, že táto téma katolíkov na Slovensku vyrušila.

Možno je to - napriek mnohým siláckym či odmietavým komentárom - dobré. Pre všetkých nespokojných a protestujúcich by bolo potrebné znovu sa dôsledne vrátiť k čítaniu Biblie, minimálne k statiam o Ježišovom účinkovaní a začiatkoch prvej Cirkvi. Ak si niekto teraz idealisticky myslí, že Cirkev bola založená z dôsledne vybratých schopných jedincov a takto to má byť aj teraz, mýli sa.

Cirkev nie je spoločnosťou, kde sa vstupuje z výberového konania po niekoľkých kolách. Takýto pohľad mali na vieru aj farizeji a viacero rôznych radikálnych náboženských hnutí tých čias, počnúc Zelótmi. Striktne žiadali od ľudí dokonalosť, dôsledné dodržiavanie predpisov zákona a sám Ježiš hovoril, že nimi uviazali ľuďom jarmo na krk a sami ich oblúkom obchádzali. Ježišovo účinkovanie a láskavý prístup k všetkým trpiacim bez rozdielu vyrušoval vtedy rovnako ako čerstvé rozhodnutie pápeža Františka.

Pretože Ježiš si nevyberal, koho osloví a kto za ním pôjde. No zvlášť mal „nos“ na tých, ktorí boli vylúčení. A nebolo ich málo: Samaritánka výdatne striedajúca chlapov. Prostitútka. Daňový podvodník. Malomocní, ktorých sa nik nesmel dotknúť a svoju prítomnosť museli signalizovať, aby sa im všetci vyhli. Slepci, o ktorých sa tvrdilo, že ich strata zraku je daň za viny ich rodičov. Žena s nekončiacou menštruáciou, zrejme už vtedy s hormonálnou anomáliou. Ježiš dokonca strpel vedľa seba aj klamára a podvodníka s peniazmi, svojho apoštola Judáša. Ak sa stretával s takýmito ľuďmi (a isto ich bolo viac, ako Písmo zachytáva), malo to svoj presný dôvod: Nik z nich nebol pre neho ničím viac a ničím menej ako človekom túžiacim po láske a prijatí. A to chcel Ježiš zjaviť.

Presne títo ľudia, ktorí zacítili úprimný záujem, prijatie a rešpekt napriek svojim viditeľným bolestiam tela či duše, prejavujúcimi sa v krivom živote, radikálne zmenili svoj život a stali sa základom prvej Cirkvi. Druhým zásadným pohľadom, na ktorý sme zabudli a ktorý znovu pápež František pripomína, je vyjsť do ulíc a v ústrety tým, čo trpia. Každé ľudské zlyhanie, nesprávny spôsob života má totiž za sebou v konečnom dôsledku nejaké zranenie a neschopnosť žiť v pravde.

Tá sa zdá byť takémuto človeku veľmi ťažká, neuskutočniteľná, nedosiahnuteľná. Vylúčením, ktoré sa im od väčšiny vďaka takému spôsobu života či poznačeniu zdravia dostáva, ešte len zvyšuje ich zranenie, ktoré sa často prejaví agresívnym a nezdravo sebavedomým obhajovaním toho, čo žijú. Nemajú totiž síl sami vyjsť z tohto spôsobu života, potrebujú pomoc tých, ktorí to „dávajú“. Nás. Mňa. Teba. Ježiš totiž výstižne povedal: Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov. Šiel za stratenými, nie za ovcami, ktoré poslušne čakali v košiari. Za tými, čo sú za ohradou „slušného života“, „dobrého zdravia“, „nepoškvrneného PR“.

Ježiš by aj dnes šiel a slovami aj činmi pápeža Františka (a nielen jeho) znovu ide za tými, na ktorých sa dnes nevieme pozrieť, nevieme im prísť na meno. Za tými, ktorými opovrhujeme, lebo sú iní, žijú divne, škaredo, nesprávne. Presne k tomu nás pozýva Ježiš vyše dvetisíc rokov. Je to výzva. A to, k čomu nás smeruje pápež, je naozaj nebezpečné pre Cirkev.

Nebezpečné pre Cirkev, ktorej je (prirodzene ľudsky) pohodlne vo svojom zavretom gete, kde si pôjde podľa potreby každý na omšu, dá do zvončeka, vyspovedá sa, prispeje na misie a vybavené. Kde nás to nezabolí, kde sa nespotíme a nestratíme imidž „slušného človeka“, ktorý sa stretáva len so slušnými. Cirkev, ako už povedal aj pápež František, je poľná nemocnica.

Znamená to byť v ohrození už len preto, že vyjdem zo svojho pohodlia predstavy viery a budem bežať uprostred streľby situácie a spoločnosti k tým, čo sú zranení, čo krvácajú, čo strácajú sily. Znamená to opustiť to, čo je také príjemné a bezpečné, a vydať sa na cestu s adrenalínom a tisícimi otáznikmi, kde jedinou smerovkou je Kristova láska.

Ten niekto môže byť rozvedený, človek s vážnym psychickým či zdravotným hendikepom, čudák z ulice, osamotená suseda, chlap so zlou povesťou, alkoholik z miestnej krčmy, bezdomovec na stanici a rovnako aj tí, ktorí žijú inak ako väčšina heterosexuálov. Stále sa potrebujeme pri stretávaní s nimi naživo či online pýtať: Čo by teraz pre nich urobil Kristus?

Vylúčení totiž nemajú síl sami vyjsť z tohto spôsobu života, potrebujú pomoc tých, ktorí to „dávajú“. Nás. Mňa. Teba. Práve kvôli nim sme v nebezpečenstve - toho, že sa staneme izolovanými vo svojich predstavách Boha a viery a umrieme udusení vo vlastnom sväto obhájenom egoizme, s prázdnymi rukami a so slepými očami srdca. Ak to je pre niekoho ťažko pochopiteľné, je dobré si počas Vianoc pustiť starý, ale výstižný film Anděl Páně a pozerať dobre, celým svojím ja.

Sodomia: Skúmanie Pôvodu a Významu

V rámci výskumu pôvodu slova sodomia následne odcitujeme zo Stručného etymologického slovníka slovenčiny (2015), konkrétne nahliadneme do hesla sodoma, keďže sodomia sa ako samostatné heslo v slovníku nenachádza: „(…) porov. i staršie sodomský hriech, sodomské hrešenie ,neprirodzený pohlavný styk‘ (od 16. Následne môžeme citovať Historický slovník slovenského jazyka V (2000), keďže práve tam nájdeme najstarší výskyt daného hesla v slovenskej spisbe (konkrétne z roku 1775).

Heslo sodomia nájdeme v staršej forme - sodomárstvo: „nemravný život, perverznosť: sodomarstwjm, kdy se negdo aneb s muskym pohlavym neb s howadi proti prirozenj smessage (…)“.15 Z uvedeného (ako aj z výkladu hesiel Sodoma, sodomský, sodomec a pod.

Pre zaujímavosť dodávame, že v elektronickom Oxfordskom slovníku anglického jazyka (OED) nachádzame nasledujúcu definíciu: „neprirodzená forma sexuálneho styku, najmä medzi mužmi“.16 Podobne cituje heslo sodomy aj známa Lingea veľký slovník anglicko-slovenský a slovensko-anglický (2010): „sodomia (pohlavná zvrhlosť - análny styk alebo zoofília)“.17 Slovník Lingea je z biologického hľadiska pojmovo presný v tom, že nehovorí o sexuálnom styku osôb rovnakého pohlavia, ale drží sa veci sensu stricto, keď uvádza spojenie „análny styk“.

Oxfordský slovník anglického jazyka (OED) primárne uvádza homosexuálnu praktiku, análny styk, no zostáva otvorený pre ďalšiu neprirodzenú formu pohlavného styku, pre zoofíliu, ktorá sa uvádza v Lingei, ako aj v iných slovníkoch citovaných v článku. Takmer totožná a vzhľadom na biblickú podstatu adekvátna definícia je ukotvená aj v Longmanovom slovníku anglického jazyka a kultúry, kde sa na s. 1322 uvádza, že sodomia je „akýkoľvek sexuálny akt okrem bežného aktu medzi mužom a ženou, zvlášť akt vsúvania mužského pohlavného orgánu do (najmä mužského) konečníka“.18 Biblického zmyslu sa primárne pridŕža aj tretí významný anglický zdroj, ktorým je The New Encyclopaedia Britannica.

Na s. 932 nájdeme okrem iného aj nasledujúce tri výklady: „(1) akákoľvek homosexuálna praktika medzi mužmi odkazujúca na príbeh o Sodome z Knihy Genezis 19; (2) análny styk; (3) synonymum zoofílie“.19 Pre zaujímavosť môžeme citovať aj z francúzskeho Le nouveau petit Robert dictionnaire alphabétique et analogique de la langue française: „praktizovanie análneho koitu s mužom (…) alebo so ženou“.20 Takmer rovnaký výklad nachádzame v aktualizovanom španielskom Diccionario de la lengua española: „praktizovanie análneho styku“.

Ušakovov slovník uvádza dva významy: „1. Zoofília. Ďalší slovník, ktorý budeme citovať, je štvrtý zväzok Slovníka slovenského jazyka z roku 1964: „sodomia (…) neprirodzené ukájanie pohlavného pudu, obyč. so zvieratami“.24 Z uvedeného je zrejmé, že významový odtienok týkajúci sa úkonu medzi...

tags: #boh #ti #da #podla #srdca