Apoštol Ján uprostred dlhšej série videní o budúcich zápasoch cirkvi videl pozoruhodný výjav. Ľudia vo svete pracujú, prežívajú radosť i zármutok, dni bežia, a ich život plynie. V tom jeho pozornosť upútal posol, ktorý letel vysoko nad zemou a všetkým ľuďom na svete zvestoval večne platné záchranné posolstvo o Ježišovi Kristovi. Čo to znamená? Posol, ktorý oslovuje obyvateľov zeme, ich predsa vyzýva, aby sa „báli Boha“ a prijali „večné evanjelium“. Evanjelium je radostná správa o záchrane človeka prostredníctvom viery v Ježiša Krista. Posol vyzýva obyvateľov zeme, aby prijali Boha, ktorý „stvoril“ svet. Biblické proroctvá presne ukazujú na okamih v dejinách sveta, kedy na nebi začína vesmírny súdny tribunál svoje zasadanie a súčasne s tým sa na zemi začína odohrávať séria dôležitých udalostí. Začína „doba konca“, plnia sa znamenia Kristovho príchodu, ožíva záujem ľudí o Bibliu, o proroctvá. Evanjelium si razí cestu svetom a ľudia chápu, že žijú v slávnej dobe, kedy sa má vrátiť Spasiteľ.
I. Boží plán záchrany a Kristova úloha
Vo chvíli, keď Pán Ježiš zomrel, plán, ktorý Boh pripravil pre záchranu ľudí, sa začína odohrávať v novej rovine. Boh mal vopred pripravený záchranný plán, v ktorom Boží Syn hral veľmi dôležitú úlohu. To všetko malo starozákonnej cirkvi slúžiť ako predobraz služby Ježiša Krista. Proroci otvorene písali o tom, že „Mesiáš bude obetovaný za naše hriechy“ (Iz 53,4.5; Dan 9,26.27), že bude pravým pomazaným kňazom (Žalm 110,4-6). Boh svoj plán záchrany hriešneho človeka považoval za natoľko záväzný, že ľudia od počiatku Kristovu výkupnú obeť mohli považovať nie za sľub, ale za skutočnosť (Zj 13,8). Zjavenie 13,8 - píše: „…v knihe života Baránka, zabitého od založenia sveta.“ Apoštol Peter hovorí tú istú myšlienku v 1 Petr 1,18-20.
Pomaly plynuli storočia a ľudia stále obetovali zvieratá a kňazi vykonávali zmierujúce obrady vo svätyni. Kristus zostúpil na našu zem, symbolizovanú nádvorím svätyne. Aj keď to nepotreboval, prijal krst, obmytie, symbolizované umývaním kňaza v umývadle. Potom dobrovoľne zomrel na kríži na Golgote, ktorý symbolizoval obetný oltár. Prelial svoju svätú krv na očistenie hriechov všetkých ľudí (Žid.). Kristus po troch dňoch vstal z mŕtvych (1 Kor 15,1-6) a potom, ako zorganizoval cirkev a dal jej úlohu (Mat 28,18-20), odišiel späť do neba. Prijíma ďalšiu úlohu, ku ktorej bol teraz oprávnený svojou smrťou: stáva sa veľkňazom v nebeskej svätyni - PROSTREDNÍKOM MEDZI BOHOM A ČLOVEKOM (Žid 8,1.2; 1 Tim 2,5.6). Sám Kristus sa zmienil o svojej činnosti v nebi: „idem a prihotovím vám miesto“(Ján 14,3) Kristus pripravuje miesto pre vykúpených. Okrem toho prostredníctvom Ducha Svätého riadi cirkev (1 Kor 12,27 a Ef 4,15.16). Tou najdôležitejšou úlohou však je príhovorná služba za človeka (Žid.).
Boží záchranný plán však pokračuje v ďalšej fáze. Podobá sa službe v starozákonnej svätyni. Kňazi po celý rok vykonávali obrady zmierenia, krv zvierat snímala hriechy z hriešnikov a prenášala ich do svätyne. Za rok bola svätyňa neúnosne znečistená, preto raz v roku, v deň zmierenia, dochádzalo k očisteniu svätyne, ako o tom píše 3 Moj 16,16: „A pokryje hriech na svätyni a tak ju očistí od nečistôt synov Izraelových a od ich prestúpení čo do všetkých ich hriechov…“ (viď v.). V uvedenej kapitole v 33. verši však čítame, že v tento deň bola očistená nielen svätyňa, svätyňa svätých, oltár, ale i kňazi a všetok zhromaždený ľud. To znamená, že deň zmierenia bol dňom súdu a ako taký bol aj obrazom Božieho súdu nad veriacimi „zhromaždenými“ ľuďmi.
Zatiaľ čo deň zmierenia v Izraeli mal vyriešiť problém hriechu starozákonnej cirkvi, Kristus na Golgote začal riešiť problém hriechu vo vesmíre, hriechu ako takého. A práve tak ako Kristus svojou dokonalou obeťou ponúka všetkým ľuďom odpustenie hriechov a vykúpenie (Ján 3,16), musí jeho ďalší čin odsúdiť a zničiť hriech, zmieriť celý vesmír (Ef 1,10). Tým činom je Boží súd, znázornený dňom zmierenia. Očistenie svätyne od hriechov znázorňuje predadventný (vyšetrujúci) súd. Sústreďuje sa na cirkev, na tých, ktorí svoje hriechy vyznali. Jeho cieľom je prejsť mená všetkých vyznávačov kresťanstva a preskúmať hĺbku ich viery v Krista v porovnaní s ich životom. Nezáleží na hĺbke ich hriechov, ale na hĺbke ich viery a vzťahu ku Kristovi.
Vyhnanie kozla Azazela do púšte je znázornením druhej fázy súdu. Čistý tábor predstavuje tretiu časť súdu - vykonanie trestu nad bezbožnými a začiatok večného života veriacich. Práve tak, ako potrebovala v deň zmierenia očistenie pozemská svätyňa (3 Moj 16,16), potrebuje raz za celý čas svojej existencie očistenie i svätyňa v nebi. Pravdepodobne sa spýtame: Čím môže byť znečistená svätyňa v nebi, kde žijú iba bezhriešne bytosti? „Hľadel som, až boli postavené tróny, a posadil sa Starodávny dňov; jeho rúcho bolo biele ako sneh, a vlasy jeho hlavy ako čistá vlna;jeho trón plamene ohňa; jeho kolá horiaci oheň.
Počas celých ľudských dejín, od pádu prvého človeka do hriechu až dodnes, sú v nebi vedené záznamy o živote ľudí, záznamy o ich myšlienkach, slovách i činoch, veci zjavné i tajné (Kaz 12,13.14; Mat 12,36). Sú to práve záznamy o ľudskej vzbure proti Bohu, ZÁZNAMY HRIECHOV ĽUDÍ, ČO ZNEČISŤUJÚ SVÄTYŇU V NEBI.
II. Súd v nebi a doba konca
Môžeme predpokladať, že súd v nebi bude časovo spojený s „dobou konca“ na zemi. Zatiaľ čo na zemi sa postupne plnia znamenia Kristovho návratu a ľudia sa polarizujú buď na stranu Božiu alebo na stranu nepriateľa, i v nebi prebiehajú prípravy k ukončeniu zápasu dobra so zlom. V druhej kapitole Daniel predkladá náčrt dejín z politického pohľadu. Pomocou iných obrazov to isté opisuje 7. kapitola, ktorá si však detailne všíma aj Boží ľud a moc, ktorá ho bude prenasledovať. Je popísaná ako „malý roh“ (Dan 7,8), ktorý vyrástol na troskách starej Rímskej ríše. Táto moc má vládnuť 1260 rokov (v. 25). 8. kapitola Danielovho proroctva vysvetľuje ešte niektoré detaily zo 7. Daniel so svojím ľudom sú stále v zajatí v Babylone (a neskôr v Perzii) a túži po návrate do Palestíny. Preto sledujú zápas ríší, odkiaľ im príde vyslobodenie. Daniel 8 líči zápas medzi Médoperzskou ríšou (predstavenou baranom - v. 3) a medzi Gréckom (predstaveným kozlom - v.5-8).
Danielovo proroctvo však siaha omnoho ďalej. Prechádza obdobím, keď sa Izraelci vrátili do Palestíny a vybudujú Jeruzalem, dobou, keď prichádza Kristus a je ukrižovaný, a siaha až do dôb stredoveku, keď povstane tá protibožská moc: Dan 8,9-12 znovu hovorí o „malom rohu“ zo 7. kapitoly. Vo verši 14. Čo znamená číslo 2300 večerov a rán? Čo sa má po ich uplynutí odohrať? Od kedy sa má táto doba počítať? Akú súvislosť má táto veta s nebeskou svätyňou? Hľadajme v Biblii odpovede na uvedené otázky. Daniel uvedenému videniu nerozumel, bol zmätený a dokonca z toho ochorel (v. 27). Jedno však pochopil úplne jasne: Toto časové proroctvo „sa uskutoční za mnoho dní“ (v. 26) a týka sa „KONCA ČASU“ - posledných čias (v. Z toho vyplýva ešte jedna dôležitá skutočnosť. Výrok o „očistení svätyne“ sa nemôže týkať pozemskej svätyne, pretože v r. 70 po Kr. bola definitívne zničená pozemská svätyňa a Kristus svojou obeťou zrušil jej platnosť.
2300 večer a ráno znamená 2300 dní. V 1 Moj 1 čítame, že večer a ráno sú chápané ako deň. Ba čo viac, deň v prorockých statiach Biblie je obrazom jedného doslovného roku. (viď. Ez 4,5-6; 4 Moj 14,34). Boh v uvedenom proroctve v skutočnosti hovorí o čase dlhom 2300 rokov. KĽÚČ NACHÁDZAME V 9. Anjel, poslaný od Boha (v. 21-22), prichádza Danielovi podať výklad proroctva (v. „Sedemdesiat týždňov je vymerané (hebr. CHATHAK - oddelený, odkrojený) vzhľadom na tvoj ľud.“ 70 týždňov je 490 rokov. Z celkového počtu 2300 rokov Boh ešte 490 oddeľuje pre Izrael, ktorý sa má vrátiť zo zajatia späť do vlasti. Boh to s nimi ešte raz skúsi po návrate „z väzenia“.
Gabriel tých 70 týždňov - 490 rokov - ešte delí podľa jednotlivých udalostí. Aby sme mohli proroctvo začleniť do dejín a vyjadriť v rámci letopočtu, je potrebné poznať jeho začiatok. „A vedz a rozumej, že odkedy vyjde slovo navrátiť Izraela a vystaviť Jeruzalem…“ To je teda okamih začiatku. Traja panovníci umožnili Izraelčanom návrat zo zajatia, avšak definitívny výnos o návrate vydal perzský kráľ Artaxerxes v r. 457 pr. Keď 2300 rokov začína v r. 457, potom 490 rokov odpočítaných Izraeli končí v r. 34. Po pripočítaní zostávajúcich 1810 rokov sa dostávame do r. Podľa biblického proroctva sa v r. 1844 v nebi odohralo niečo dôležité. V tej dobe mnohí protestanti čakali na základe tohto proroctva príchod Ježiša Krista. Kristus však ešte neprišiel. Proroctvo je však pravdivé.
V nebi začala prvá fáza súdu a Kristus sa stáva príhovorcom, obhajcom veriacich na tomto súde. Veď Zj 14,6-7 hovorí, že súd v nebi začal už v dobe, keď na zemi ešte žijú ľudia. V nebi už viac ako 140 rokov prebieha súd nad veriacimi ľuďmi. Blíži sa jeho ukončenie. Dobu od r. 1844 nazývame „predadventným súdom“ alebo inak podľa proroctva „dobou konca“. Žijeme vo veľkej a dôležitej dobe. Ľudia na svete majú možnosť počuť „večné evanjelium“ (Zj 14,6.7) a v nebi medzitým prebieha posudzovanie ľudí. Boh nevynechá ani jedného jedinca. Do úvahy sa berú myšlienky, slová, činy ľudí, ale rozhodujúce je ich postoj ku Kristovi (Ján 3,16.17). Ak človek uverí a zmení spôsob svojho života, vzťahuje sa na neho Božia milosť, odpustenie. Sami o sebe sme stratení, nemôžeme sa dostať z priepasti hriechu. Boh nám však posiela svojho Ducha, necháva na svete zaznievať záchranné posolstvo (Mat 24,14) a až Boh ukončí prvú časť súdu, Kristus príde.
Dnes je rozhodujúci čas - povedzme to inak - ešte krátku dobu bude snáď možnosť záchrany než sa definitívne uzavrie.
Ježiš „zostúpil do nižších častí zeme. Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil“ (Ef 4,9-10). Apoštolský symbol vyznáva v tom istom článku viery Kristovo zostúpenie k zosnulým a jeho zmŕtvychvstanie na tretí deň, lebo on vo svojej Veľkej noci (t. j. vo svojej smrti a zmŕtvychvstaní) dal vyprýštiť životu z priepasti smrti: „Tvoj Syn Ježiš Kristus, ktorý slávne vstal z mŕtvych, osvecuje ľudstvo veľkonočným svetlom a s tebou žije a kraľuje na veky vekov.
Početné tvrdenia Nového zákona, že Ježiš „vstal z mŕtvych“ (1Kor 15,20), predpokladajú, že pred svojím vzkriesením sa zdržiaval na mieste pobytu zosnulých. To je prvý význam, ktorý apoštolské ohlasovanie dalo Ježišovmu zostúpeniu do pekiel (čiže k zosnulým): Ježiš zakúsil smrť ako všetci ľudia a svojou dušou zostúpil na miesto pobytu zosnulých.
Miesto pobytu zosnulých, kam po smrti zostúpil Kristus, volá Sväté písmo „predpeklie“ (po latinsky inferi), „šeól“ (po hebrejsky) alebo „hades“ (po grécky), lebo tí, čo sa tam nachádzajú, sú pozbavení videnia Boha. Taký bol totiž pred príchodom Vykupiteľa údel všetkých zosnulých, či už zlých, alebo spravodlivých. To však neznamená, že ich údel bol rovnaký, ako to ukazuje Ježiš v podobenstve o biednom Lazárovi, ktorý bol prijatý „do Abrahámovho lona“.
„Preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym…“ (1Pt 4,6). Zostúpenie k zosnulým je plným zavŕšením evanjeliového ohlasovania spásy. Kristus teda zostúpil do hlbín smrti, aby mŕtvi počuli hlas Božieho Syna a aby tí, čo ho počujú, žili. Ježiš, „Pôvodca života“, svojou „smrťou zničil toho, ktorý vládol nad smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2,14-15). Vzkriesený Kristus má odvtedy „kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1,18) a „na meno Ježiš“ sa zohýna „každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Flp 2,10).
Slovami „Ježiš zostúpil k zosnulým [do pekiel]“. Symbol viery vyznáva. Mŕtvy Kristus svojou dušou, spojenou s jeho božskou osobou, zostúpil na miesto pobytu zosnulých.
Biblia, ako základný text kresťanskej viery, predstavuje Boha ako stvoriteľa, udržiavateľa a spasiteľa. V tomto článku preskúmame, ako Biblia definuje Boha a aký význam má v živote človeka.
Stvorenie Sveta
Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. A Boh nazval svetlo „dňom“ a tmu nazval „nocou“. A nastal večer, a nastalo ráno, deň prvý.
Potom Boh povedal: „Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!“ I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. A Boh nazval oblohu „nebom“. A nastal večer, a nastalo ráno, deň druhý.
Potom Boh povedal: „Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!“ A stalo sa tak. A Boh nazval súš „zemou“ a zhromaždište vôd nazval „morom“. A Boh videl, že je to dobré. Tu Boh povedal: „Zem, vyžeň trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy, prinášajúce plody, v ktorých je ich semeno podľa svojho druhu na zemi!“ A stalo sa tak. Zem vyhnala trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, prinášajúce ovocie, v ktorom je ich semeno podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň tretí.
Tu Boh povedal: „Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky! I buďte svetlami na nebeskej oblohe, aby ste osvetľovali zem!“ A stalo sa tak. A Boh urobil dvoje veľkých svetiel: väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie, aby vládlo nad nocou, a aj hviezdy. Umiestnil ich na nebeskej oblohe, aby osvetľovali zem a aby vládli nad dňom a nad nocou, a oddeľovali svetlo od tmy. A Boh videl, že je to dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň štvrtý.
Tu Boh povedal: „Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov, a okrídlené tvory, lietajte ponad zem na nebeskej oblohe!“ A Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky živočíchy, ktoré sa hýbu a hemžia vo vode podľa svojho druhu, ako i všetky okrídlené lietajúce tvory podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. Boh ich požehnal a povedal: „Ploďte a množte sa a naplňte morské vody, aj vtáctvo nech sa rozmnožuje na zemi!“ A nastal večer, a nastalo ráno, deň piaty.
Potom Boh povedal: „Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu: dobytok, plazy a divú zver podľa svojho druhu!“ A stalo sa tak. Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.
Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ Potom Boh povedal: „Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm! Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba i všetkému, čo sa hýbe na zemi, v čom je dych života, (dávam) všetku zelenú trávu.“ A stalo sa tak. A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň šiesty.
Gn 1,1 - Úvodom Pentateuchu, a tak i celého Písma, je nádherná rozprava o tom, ako Boh svojím všemohúcim slovom stvoril svet a ako ho za šesť dní (hexaemeron = héx ,šesť' a heméra ,deň') usporiadal a upravil. Svätopisec krátko, ale výstižne pripisuje vznik celého sveta jedinej príčine, Bohu, pôvodcovi všetkých jestvujúcich vecí.
Pri čítaní biblického textu je potrebné si uvedomiť, že nie je vedeckou správou, že je plný symbolickej reči, ktorú je potrebné exegeticky správne vyložiť, a že jeho rozprávanie nie je "lineárne", ale sa v ňom prekrývajú rozličné vrstvy, literárne druhy, historické epochy a rôzne druhy reality.
Preto treba pamätať na "literárny zmysel" jeho textu, na zmysel, aký mu dal cez výrazové prostriedky ľudského autora jeho pôvodný autor - Boh: "Keďže však vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom, aby vysvetľovateľ Svätého písma dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré prejaviť ich slovami. Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si okrem iného všímať aj literárne druhy" (DV, čl. 12).
"Na počiatku" rozumej na počiatku času, na začiatku Božej činnosti navonok. Predtým nejestvovalo nič, okrem Boha. "Stvoril", hebr. ,bárá', t. j. urobil z ničoho. Sloveso v tejto forme vyjadruje výhradne činnosť Božiu, a to nezávislú od hmoty. "Boh", ktorého nik nestvoril, lebo on má príčinu svojho bytia v sebe samom, je večný. - "Nebo a zem" - tieto slová tu značia svet, vesmír. Slovo "svet" sa totiž v hebrejčine nevyskytuje.
Gn 1,2 - "Zem" tu znamená zemskú prahmotu. O Bohu hovorí Božie zjavenie väčšinou obrazným spôsobom, vlastným človeku tých čias, a potom ľudská reč nemá vyjadrovacie prostriedky, primerané Božej skutočnosti. To platí aj o zvrate "Duch Boží sa vznášal nad vodami", ako prameň poriadku, svetla a krásy.
Stvorenie všetkých vecí je dejinnou skutočnosťou; spôsob, ako sa nám podáva, je literárno-umelecký. Ale aj tu badať akúsi prirodzenú následnosť: zachováva sa vzostupný ráz, ako ho vyžaduje prírodná veda. Vrcholom Božieho stvoriteľského činu je človek.
Svätopisec nám však nepodáva vedecké vysvetľovanie o vývine sveta, ale vychádza z predstáv, ktoré boli bežné v čase, v ktorom žil, keď sa zem pokladala za stred vesmíru. Zem si predstavovali ako plávajúci ostrov na hlbočinách, ktorý prikrývala ako pologuľa pevná obloha. Na vnútornej časti oblohy boli svetelné zdroje, slnko, mesiac a hviezdy, a na vonkajšej vrchnej časti boli uskladnené vo veľkých struhách vrchné vody, ktoré v čase dažďov prichádzali na zem (Gn 7,11; Ž 148,4 atď.).
Gn 1,4-5 - Tma sa odstraňuje stvorením svetla. Svetlo bolo stvorené v prvý deň, hoci svetelné zdroje zaujmú svoj priestor len vo štvrtý deň. Svetlom sa začína nový poriadok na svete. Aké svetlo má na mysli svätopisec, nevedno. - Boh dáva stvoreným veciam mená. To značí, že všetko, čo stvoril, je v jeho moci a od neho závislé.
Gn 1,6-8 - Boh zapája nespútané vody do svojho diela stvorením "oblohy", ktorá má za úlohu oddeľovať vrchné vody od spodných.
Gn 1,9-10 - Božím zásahom dochádza k rozčleneniu na zemi a k vzniku vegetatívneho života. Pevná zem je oddelená od vôd.
Gn 1,20-24 - Boh je stvoriteľom všetkého tu na zemi. Vývin rodov, že by sa dokonalejšie druhy zvierat vyvíjali z predchádzajúcich jednoduchších, je prírodovedecká teória, o ktorej Biblia nehovorí.
Gn 1,26 - Pri stvorení predchádzajúcich tvorov Boh "povedal, a stalo sa" (3, 6, 9, 11, 14, 20, 24). Pred stvorením človeka predchádza akási úvaha, porada Boha so sebou. Už z toho možno tušiť, aká bude hodnota človeka. Lenže ju bude ešte väčšmi vidno z toho, že človek bude stvorený na obraz Boží. "Urobme človeka na náš obraz" - v množnom čísle môže znamenať slávnostný spôsob Božieho uvažovania, alebo že sa Boh rozhodoval pred celým nebom. - "Na náš obraz" by mohlo znamenať fyzickú podobnosť, aká bola medzi Adamom a jeho synom (5,3), preto sa dodáva "a podľa našej podoby", čo odlišuje človeka od všetkých ostatných živočíchov a predpokladá podobnosť s Bohom v inteligencii, vo vôli, v moci; človek je osoba.
Gn 1,28 - Ako vo v. 22. "požehnáva" Boh zvieratá, tak aj tu "požehnáva" prvých ľudí. Požehnanie sa vzťahuje na ich množenie. Človek a zvieratá dostávajú od Boha moc, aby sa obnovovali a rozmnožovali a takto zachovali natrvalo svoj rod. Boh prepožičiava tu tvorom svoju tvoriteľskú moc.
Gn 1,26 - Pri stvorení predchádzajúcich tvorov Boh "povedal, a stalo sa" (3, 6, 9, 11, 14, 20, 24). Pred stvorením človeka predchádza akási úvaha, porada Boha so sebou. Už z toho možno tušiť, aká bude hodnota človeka. Lenže ju bude ešte väčšmi vidno z toho, že človek bude stvorený na obraz Boží. "Urobme človeka na náš obraz" - v množnom čísle môže znamenať slávnostný spôsob Božieho uvažovania, alebo že sa Boh rozhodoval pred celým nebom. - "Na náš obraz" by mohlo znamenať fyzickú podobnosť, aká bola medzi Adamom a jeho synom (5,3), preto sa dodáva "a podľa našej podoby", čo odlišuje človeka od všetkých ostatných živočíchov a predpokladá podobnosť s Bohom v inteligencii, vo vôli, v moci; človek je osoba.
Božie Meno a Jeho Význam
Boh v Biblii zjavuje svoju prirodzenosť a vlastnosti prostredníctvom svojich mien. Každé z nich niečo znamená a ukazuje na nejakú črtu Božej podstaty.
- ELOHIM: Toto meno znamená „Ten silný“, poukazuje na Božiu moc a zvyčajne býva prekladané ako „Boh“ alebo „Silný Boh“.
- JHVH: Toto je vlastné Božie meno, zjavené Mojžišovi. Židia ho z úcty k Bohu a zo strachu pred porušením prikázania o braní Božieho mena nadarmo vôbec nevyslovujú. Nahradzujú ho zvyčajne výrazom Adónaj („náš Pán“, doslova „naši Páni“, lebo podobne ako v prípade mena Elohím ide o plurál), a práve preto sa nám nezachovala jeho pôvodná správna výslovnosť.
- El Šaddaj, Všemohúci Boh. Prvotný význam mena El Šaddaj je „Boh, kto je ako rameno otca a prs matky“, „ten, ktorý všetko podopiera a živí“, „ten, kto je na všetko viac než dostatočný“.