Svätý Otec František sa v tejto súvislosti vyjadril k polemikám o spoľahlivosti morálneho učenia v apoštolskej exhortácii Amoris laetitia.
Filozofia a teológia v kontakte so životom
Filozofia i teológia musia byť podľa slov Svätého Otca v kontakte so životom: „Filozofia nie v laboratóriu, ale v živote, v dialógu s realitou. (...) A to isté platí aj o teológii, ale toto nemá znamenať akési ‚zbastardenie‘ teológie, ale naopak. Ježišova teológia bola tou najreálnejšou vecou zo všetkých, vychádzala z reality a stúpala až k Otcovi. Vychádzal zo semienka, z podobenstva, z určitého faktu a vysvetľoval ich. Ježiš si prial robiť teológiu, ktorá je hlboká, a tou hlbokou realitou je Pán.
Ja rád opakujem, že na to, aby človek bol dobrým teológom, je okrem štúdia potrebná oddanosť, byť bystrými a zachytiť realitu, nad týmto všetkým treba reflektovať na kolenách. Muž, ktorý sa nemodlí, žena, ktorá sa nemodlí, nemôže byť teológom či teologičkou. (...) Bude akýmsi kompendiom, príručkou, v ktorej je všetko. Ale dnes otázka spočíva v tom, ako vyjadríš Boha ty, ako vyjadríš, kto je Boh, ako sa prejavujú Duch, Kristove rany, Kristovo tajomstvo, počnúc od Listu Filipanom 2,7 a ďalej... Ako vysvetlíš tieto tajomstvá a ako ich za chodu vysvetľuješ, a ako učíš tomu stretnutiu, ktoré je milosťou.“
Amoris laetitia a tomistická morálka
Pápež František sa v rámci odpevede na otázku o úlohe filozofov a teológov zároveň vyjadril aj k svojej najnovšej posynodálnej exhortácii Amoris laetitia o láske v rodine. „Využijem túto otázku, aby som povedal jednu vec, ktorú, myslím si, treba povedať v záujme spravodlivosti, a aj v záujme lásky. Počúvam totiž mnoho komentárov o posynodálnej apoštolskej exhortácii, ktoré si zaslúžia rešpekt, lebo sú povedané Božími deťmi, avšak sú pomýlené. Aby sme pochopili Amoris laetitia, je treba ju čítať od vrchu až po spodok. Začať prvou kapitolou, pokračovať ďalej druhou a tak ďalej. A uvažovať. A čítať to, čo bolo na synode povedané,“ vysvetlil pápež František v kruhu 65 kolumbijských jezuitov.
„Po druhé,“ pokračoval ďalej Svätý Otec, „niektorí tvrdia, že Amoris laetitia nestojí na katolíckej morálke, alebo aspoň že to nie je morálka, ktorá by bola istá. K tomu chcem opäť s jasnosťou povedať, že morálka v Amoris laetitia je tomistická, tá od veľkého Tomáša. Môžete o tom hovoriť s veľkým teológom, spomedzi dnes najlepších a najvyzretejších, kardinálom Schönbornom,“ dodal pápež František.
„Toto chcem povedať preto, aby ste pomohli tým, čo sú v presvedčení, že morálka je čistá kazuistika,“ uviedol na záver Svätý Otec a pokračoval: „Pomôžte im, aby si uvedomili, že veľký Tomáš vlastní obrovské bohaststvo, schopné inšpirovať nás ešte aj dnes.
Povolanie k svätosti v dnešnom svete
Exhortácia Gaudete et exsultate - Radujte sa a jasajte bola zverejnená na slávnosť Zvestovania Pána 9. apríla 2018 a Svätý Otec v nej predstavuje svätosť ako jedinečné osobné povolanie od Boha pre každého človeka v akomkoľvek stave a povolaní. Pápež František vo svojej tretej apoštolskej exhortácii reflektuje povolanie k svätosti a upozorňuje na spôsoby, ako môžeme na túto výzvu odpovedať v dnešnom modernom svete. Jadrom dokumentu, ktorý je svojím rozsahom polovičný oproti prvej Františkovej exhortácii Evangelii gaudium, sú Ježišove blahoslavenstvá a jeho kritériá, podľa ktorých budeme súdení.
Svätý Otec rad radom predstavuje charakteristiky svätosti u kresťana súčasnosti, medzi ktorými nechýba napr. odvaha, radosť, zmysel pre humor, trpezlivosť, stála modlitba a spojenie so spoločenstvom. Pápež sa bohato odvoláva na Druhý vatikánsky koncil a upozorňuje aj na niektoré pomýlené tendencie súčasnej doby, ktoré namiesto pravej svätosti vytvárajú ideológiu a v skutočnosti odďaľujú od Boha.
Štruktúra exhortácie Gaudete et exsultate
- Prvá kapitola ponúka meditáciu nad výzvou k svätosti.
- V druhej kapitole Svätý Otec upozorňuje na dvoch subtílnych nepriateľov svätosti, za ktorých považuje súčasný gnosticizmus a pelagianizmus.
- V tretej kapitole sa pápež František zamýšľa nad tým, čo musí človek urobiť, aby bol dobrým kresťanom, a odpoveď musí podľa neho každý nájsť v tom, čo nám hovorí Ježiš v reči na vrchu.
- Štvrtá kapitola je venovaná niektorým aspektom povolania k svätosti v dnešnom svete.
- Za mimoriadne dôležité považuje pápež František húževnatosť, trpezlivosť a pokoru, radosť a zmysel pre humor, odvahu a nadšenie či ustavičnú modlitbu.
- V poslednej kapitole hovorí Svätý Otec o dôležitosti zápasu a bdelosti.
Byť svedkom poslušnosti Bohu
Byť kresťanmi nie je sociálnym statusom, ale znamená to byť svedkami poslušnosti Bohu tak ako Ježiš. Takto dokážeme znášať prenasledovania vďaka milosti Ducha, o ktorú však treba prosiť. Toto je hlavná myšlienka z rannej kázne, ktorú pápež František predniesol pri svätej omši v Dome sv. Marty.
«Boha treba viac poslúchať ako ľudí» odpovedal Peter, ktorého spolu s apoštolmi postavili pred veľradu potom, ako boli vyslobodení z väzenia anjelom. Bolo zakázané vyučovať v mene Ježiša, pripomenul im veľkňaz, ale oni naplnili Jeruzalem svojím učením. Svätý Otec vychádzal pri svojom príhovore z tejto udalosti, ktorá je opísaná v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 5,27-33).
Pre porozumenie tejto udalosti pápež pripomenul aj rozprávanie, ktoré nachádzame v Skutkoch, o prvých mesiacoch Cirkvi, keď komunita rástla a dialo sa mnoho zázrakov. Bola tam viera ľudu, ale boli tam aj „špekulanti“, ktorí chceli spraviť kariéru ako Ananiáš a Zafira, poznamenal pápež a dodal, to isté sa deje aj dnes. A tak tam boli takí, čo pohŕdali veriacim ľudom, ktorý k apoštolom privádzal svojich chorých, pokladajúc ten ľud za nevzdelaný. Išlo o „pohŕdanie Božím ľudom, ktorý sa nikdy nemýli“.
A tak Peter, ktorý zo strachu zaprel Ježiša na Zelený štvrtok, teraz odvážne odpovedá, že «je potrebné počúvať Boha a nie ľudí». Táto odpoveď dáva pochopiť, že „kresťan je svedok poslušnosti“ tak ako Ježiš, ktorý vo svojom sebazrieknutí na Olivovej hore hovorí Otcovi: «Nech sa stane tvoja vôľa, nie moja»:
„Kresťan je svedkom poslušnosti, a ak nie sme na tejto ceste rastu vo svedectve poslušnosti, nie sme kresťania. Aspoň kráčajme po tejto ceste svedka poslušnosti. Ako Ježiš. [Kresťan] je svedkom nie nejakej myšlienky, nejakej filozofie, nejakej firmy či banky, nejakej moci, je svedkom poslušnosti. Ako Ježiš.“
Ale stať sa „svedkom poslušnosti“, to je „milosť Ducha Svätého“, vysvetľuje Svätý Otec: „Jedine Duch [Svätý] z nás môže urobiť svedkov poslušnosti. - ‚Nie, ja idem za týmto duchovným učiteľom, ja čítam túto knihu ...‘ - To je všetko v poriadku, ale iba Duch [Svätý] nám dokáže zmeniť srdce a môže nás urobiť svedkami poslušnosti pre všetkých. Je to dielo Ducha a musíme oň prosiť, je to milosť, o ktorú nám treba prosiť: ‚Otče, Pane Ježišu, pošlite mi vášho Ducha, aby som sa stal svedkom poslušnosti‘, čiže kresťanom.“
Byť svedkom poslušnosti prináša dôsledky, ako sa píše v prvom čítaní: Petra po jeho odpovedi chceli zabiť: „Dôsledky dosvedčovania poslušnosti sú prenasledovania. Keď Ježiš vymenúva blahoslavenstvá, na záver hovorí: ‚Blahoslavení, ktorí ste prenasledovaní a potupovaní‘. Kríž sa nedá odstrániť zo života kresťana. Život kresťana nie je sociálny status, nie je to praktizovanie určitej spirituality, ktorá mi robí dobre, ktorá ma robí trochu lepším. Toto nestačí. Život kresťana je svedectvo v poslušnosti, a v živote kresťana je plno osočovania, klebiet a prenasledovania.“
Aby sme boli svedkami poslušnosti ako Ježiš, uzatvoril Svätý Otec, je potrebné sa modliť, uznať, že sme hriešnikmi s mnohými „svetskosťami“ v srdci a prosiť Boha o „milosť stať sa svedkami poslušnosti“ a nezľaknúť sa, keď prídu prenasledovania, „osočovania“, pretože Pán povedal, že keď budeme predvedení pred sudcu, „Duch [Svätý] nám povie, ako máme odpovedať“.
Úcta k ženám
Už učenie Ježiša o žene mení dejiny. Jedna vec je žena pred Ježišom a druhá vec je žena po Ježišovi. Ježiš pozdvihuje dôstojnosť ženy a kladie ju na úroveň muža, keď odkazuje na prvé slovo Stvoriteľa, že obaja sú „obrazom a podobou Boha“. Obaja, nie najskôr muž a potom trošku nižšie žena. Nie, obaja.
Musím sa pozastaviť pri Ježišových slovách o hriechu žiadostivého pohľadu na ženu. V televíznych programoch, v časopisoch, v novinách sa ženy zobrazujú ako objekt túžby, použitia, ako v supermarkete. Žena sa stáva predmetom, uponižovaným bez šiat, azda so zámerom predať akýsi kvalitný druh paradajok - a takto sa pošliapava Ježišovo učenie, ktorým vrátil žene dôstojnosť. Osobitnou kapitolou ponižovania ženy je prostitúcia.
Čo uvidíme, ak si urobíme „nočnú púť“ po určitých častiach mesta, kde mnohé ženy, mnohé migrantky, aj nemigrantky sú zneužívané ako na trhu? Pri týchto ženách sa muži pristavujú nie preto, aby im povedali: „Dobrý večer“, ale „Koľko stojíš?“ A my si pri pohľade na to umývame svedomie, keď povieme: „Sú to prostitútky“. Ty si z nej spravil prostitútku - tak ako hovorí Ježiš, že ktokoľvek prepustí [manželku], vystavuje ju cudzoložstvu. Pri pohľade na tieto ženy bude osožné uvedomiť si, že na rozdiel od našej slobody, ony sú otrokyňami tohto skartovacieho myslenia.
Toto všetko sa deje tu v Ríme, deje sa to v každom meste, ženy bez mena, ženy - môžeme povedať - „bez pohľadu“, pretože hanba zakrýva pohľad, ženy, ktoré sa nevedia smiať a mnohé z nich nepoznajú radosť z dojčenia a z pocitu byť mamou. Takisto v bežnom živote, bez toho, aby sme išli na tie miesta, je nepekné takto zmýšľať a odpisovať ženy ako nejaký predmet „druhej triedy“.
Znovuzrodenie ľudstva sa začalo od ženy. Ženy sú pramene života. A predsa sú neprestajne urážané, bité, znásilňované, nútené k prostitúcii a zabíjaniu života, ktorý nosia vo svojom lone. Každé násilie spôsobené žene je profanáciou Boha, ktorý sa zrodil zo ženy. Vedia prekonávať prekážky a nezhody a vštepovať pokoj. Týmto spôsobom premieňajú problémy na príležitosti na znovuzrodenie a rast.
Dokážu to, pretože vedia, ako „udržať“ a držať pohromade rôzne životné nite. Žena hľadí na svet inými očami. Vie vidieť poza či ponad, a preto býva majsterkou syntézy. Vníma okolnosti života kreatívnejšie, trpezlivejšie. Poskytuje materiál na tvorbu nielen v prirodzenom zmysle, ale i duchovnom, kultúrnom. Má zvláštnu charizmu pre blízkosť, čo je súčasťou materského inštinktu. Ako muž je svojím poslaním staviteľom technických či technologických mostov, žena stavia najmä tie sociálne. Preto svet, v ktorom žena nemá dosť priestoru a rešpektu, je sterilný. Bez ženy niet harmónie ani poézie. Je to ona, čo učí dieťa stávať sa človekom, muža otcom a oboch, ako milovať s nežnosťou. A práve to robí život krásnym.
Ženy sú kľúčom k transformácii krajiny. Prosím vás: nech je žena chránená, rešpektovaná, docenená a ctená. Žena poskytuje svetu starostlivosť a dáva život. Existuje mnoho žien, niektoré sú „sväticami od susedných dverí“, ktoré boli uzdravené Kristovým milosrdenstvom, jeho nehou, a svojím životom svedčia o tom, že netreba rezignovať, že láska, blízkosť, solidarita sestier a bratov nás môže zachrániť pred otroctvom. Preto hovorím: ponúkajme tieto svedectvá dnešným dievčatám a chlapcom.
Musíme si povedať pravdu: boj za práva žien je stále trvajúcim zápasom. Pretože na niektorých miestach sa žene dostáva rovnoprávnosť s mužmi, ale na iných nie. Nie je to tak? Spomínam si na päťdesiate roky, keď sa v mojej krajine bojovalo za občianske práva žien, aby ženy mohli voliť - pretože približne do päťdesiatych rokov u nás volili len muži. A myslím aj na rovnaký, dobre známy zápas za volebné právo žien v Spojených štátoch.
Ženy sú darom. Boh nestvoril muža a potom mu nedal pre zábavu akéhosi psíka. Nie! Stvoril ich dvoch, rovnocenných: muža a ženu. A to, čo Pavol napísal v jednom zo svojich listov o vzťahu muža a ženy, čo sa nám dnes zdá staromódne, bolo v tej chvíli také revolučné, až škandálne: vernosť muža voči žene a to, aby muž dbal o ženu ako o vlastné telo. A to bolo v tom čase niečo revolučné! Všetky práva žien vyplývajú z tejto rovnosti. A spoločnosť, ktorá nie je schopná dať žene miesto, ktoré jej patrí, sa nepohne vpred.
Raz som sa rozprával s istou ženou na čele vlády, skvelou šéfkou vlády, matkou niekoľkých detí, ktorá veľmi úspešne vyriešila veľmi zložitú situáciu. Spýtal som sa jej: „Povedzte mi, pani, ako ste vyriešili takú ťažkú situáciu?“ Začala takto mlčky pohybovať rukami a povedala mi: „Tak, ako to my matky robíme.“ Žena má svoj vlastný spôsob riešenia problému, ktorý nie je spôsobom muža. Ženy prinášajú niečo, čo je im vlastné. Nemusia sa stať takými ako muži, nie, sú to ženy, potrebujeme ich. A taká spoločnosť, ktorá vymazáva ženy z verejného života, je spoločnosťou, ktorá ochudobňuje samu seba. Ochudobňuje sa. Rovnosť práv, áno, ale aj rovnosť príležitostí, rovnosť v rozvoji, pretože v opačnom prípade sa ochudobňujeme. Potrebujeme mať v spoločnosti ženy, ktoré by nám pomohli sa zmeniť. Ženám treba zveriť väčšie úlohy a zodpovednosť.
Ženy vyzerajú v Cirkvi odsunuté na „druhú koľaj“. Ženy sú protagonistkami vychádzajúcej Cirkvi prostredníctvom načúvania a starostlivosti. Majú dar vnášať múdrosť, ktorá vie zaceľovať rany, odpúšťať, obnovovať a znovuobjavovať, preto ich konfrontácia počas spomínaných stretnutí môže prispieť k pokoju. Ženy mali dôležitú úlohu i v dejinách spásy: bola to žena, ktorá prijala Slovo. Cirkev, to je aj Vatikán. Súhlasím s tým, že ich má byť viac.
Napríklad zástupkyňou (generálnou sekretárkou) vatikánskeho Governatorátu je žena a veci sa zmenili k lepšiemu. V Rade pre ekonómiu je šesť kardinálov a šesť laikov, boli to všetko muži: zmenil som to a ako laikov som tam dal jedného muža a päť žien. A je to prevratné, lebo ženy vedia nájsť správnu cestu, vedia, ako pohnúť veci vpred. A teraz som do Pápežskej akadémie pre život zaradil Mariannu Mazzuccatovú, skvelú ekonómku zo Spojených štátov, aby tam ešte dodala ľudskosti. Mám skúsenosť z Buenos Aires. O záležitosti, ktorú bolo treba vyriešiť, som sa najskôr zvykol radiť s poradcami kňazmi, ale potom som tú istú tému prediskutoval so zmiešanou skupinou, a výsledok bol oveľa lepší.
Zdá sa, že väznici pod vedením ženy sa darí lepšie. Raz som išiel do jednej väznice, jednej z tých nie veľkých, ale veľmi udržiavaných. Riaditeľkou bola žena, asi šesťdesiatnička, a po svätej omši bolo pohostenie. Ona sama dávala pokyny: „Ty urob toto, a hudba, tanec…“ Bola mamou. Ak väzni boli smutní, išli za ňou. Ženy vedia lepšie riešiť konflikty. V týchto veciach sú ženy lepšie. Verím, že to tak bude aj v kúrii, ak tam bude viac žien.
Gender Ideológia - čo povedal pápež František!!
Pápež František o Blaiseovi Pascalovi
Svätý Otec František dnes 19. júna pri príležitosti štvorstého výročia narodenia Blaisa Pascala zverejnil apoštolský list „Sublimitas et miseria hominis“ (Veľkosť a bieda človeka), ktorý venoval životnému dielu spomínaného francúzskeho filozofa a teológa. Je ako „spolucestujúci, ktorý sprevádza naše hľadanie pravého šťastia“ a „naše pokorné a radostné uznanie Pána, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych“.
Pápež o Pascalovi v apoštolskom liste píše: bol to „neúnavný hľadač pravdy“, „brilantný mysliteľ“, a pri tom bol veľmi „pozorný k materiálnym potrebám všetkých“. Bol „zamilovaný do Krista“, „kresťan výnimočnej racionality“ a súčasne „nesmiernej a nepokojnej inteligencie“. To sú len niektoré z definícií francúzskeho filozofa a teológa Blaisa Pascala, ktoré pápež František spomína v apoštolskom liste Sublimitas et miseria hominis, napísanom pri príležitosti štvorstého výročia narodenia tohto muža, ktorý bol aj matematikom a fyzikom.
„Veľkosť a bieda človeka“, vysvetľuje v liste pápež, tvoria paradox, ktorý je jadrom úvah a posolstva Pascala, ktorý sa narodil 19. júna 1623 v Clermonte v strednom Francúzsku a zomrel vo veku iba 39 rokov 19. augusta 1662 v Paríži. Svätý Otec František pripomína, že Pascal od detstva a počas celého svojho života „hľadal pravdu“ a rozumom „sledoval jej znaky, najmä v oblasti matematiky, geometrie, fyziky a filozofie“.
„Už v mladom veku urobil mimoriadne objavy“, ale neuspokojil sa a v storočí veľkého vedeckého pokroku, „sprevádzaného rastúcim duchom filozofickej a náboženskej skepsy“, sa Blaise Pascal „prejavil ako neúnavný hľadač pravdy“, vždy „nepokojný“, priťahovaný „novými a ďalšími obzormi“. Jeho základným postojom je podľa pápeža „žasnúce priľnutie k realite“, ktoré ho viedlo k otvorenosti voči iným rozmerom poznania, ale aj voči spoločnosti.
Pascal napríklad v roku 1661 vymyslel v Paríži „prvú sieť verejnej dopravy v dejinách, 'Carriages à cinque sols'“. Ani jeho obrátenie ku Kristovi, ani „jeho mimoriadne intelektuálne úsilie brániť kresťanskú vieru“, zdôrazňuje pápež František, „z neho neurobili človeka izolovaného od svojej doby“. Bol taký pozorný k sociálnym problémom, že „sa neuzatváral pred druhými ani v poslednom štádiu choroby“.
Jeden z jeho životopiscov uvádza tieto jeho slová, ktoré, ako komentuje pápež, „vyjadrujú záverečný krok jeho evanjeliovej cesty“: „Ak lekári povedia pravdu a Boh mi dovolí uzdraviť sa z tejto choroby, som rozhodnutý, že do konca života nebudem mať iné zamestnanie alebo povolanie ako službu chudobným“.
Pápež chce svojím listom „vyzdvihnúť to, čo sa v jeho myšlienkach a v jeho živote javí ako vhodné na povzbudenie kresťanov našej doby a všetkých mužov a žien dobrej vôle pri hľadaní pravého šťastia“, pretože Pascal po štyroch storočiach „zostáva pre nás spoločníkom, ktorý sprevádza naše hľadanie pravého šťastia a podľa daru viery aj naše pokorné a radostné uznanie Pána, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych“.
Je to preto, že „obdivuhodne hovoril o ľudskom stave“, ale nielen ako odborník na ľudské zvyky, ale ako človek, ktorý do centra svojich myšlienok postavil Ježiša Krista a Sväté písmo. Pascalovi ako „mužovi obdivuhodnej inteligencie“, záležalo na tom, aby sa všetci dozvedeli, že „Boh a pravda sú neoddeliteľné“, ale aj to, že „mimo perspektívy lásky niet pravdy, ktorá by mala cenu“.
„Človek si robí modlu aj zo samotnej pravdy,“ čítame v zbierke Pensieri: „pretože pravda mimo lásky nie je Boh, ale je jeho obrazom a modlou, ktorú nemožno ani milovať, ani uctievať“. Napokon, keď v roku 1659 skladá svoju veľkolepú Modlitbu na vyprosenie dobrého využitia choroby, „Pascal je pokojný človek, ktorý sa už nevkladá do polemiky, ba ani do apologetiky“.
Na prahu smrti, píše jeden z jeho životopiscov: „mal veľkú túžbu zomrieť v spoločnosti chudobných“. Po prijatí sviatostí jeho posledné slová boli: „Nech ma Boh nikdy neopustí“.
Laudato si' - Starostlivosť o spoločný domov
Svätý Otec František vo svojej encyklike Laudato si', ktorá sa venuje starostlivosti o náš spoločný domov, zdôrazňuje naliehavosť riešenia ekologickej krízy a jej prepojenie so sociálnou spravodlivosťou. Encyklika je adresovaná všetkým ľuďom dobrej vôle a vyzýva k dialógu a spoločnej akcii na ochranu životného prostredia.
Niektoré kľúčové myšlienky z encykliky Laudato si':
- Kritika konzumného spôsobu života: Pápež František kritizuje súčasný konzumný spôsob života a prehnané zameranie na ekonomický rast, ktoré vedú k vyčerpávaniu prírodných zdrojov a znečisťovaniu životného prostredia.
- Prepojenie medzi chudobou a ekologickou krízou: Encyklika zdôrazňuje, že ekologická kríza najviac postihuje chudobných a marginalizovaných ľudí, ktorí sú najviac závislí od prírodných zdrojov.
- Integrálna ekológia: Pápež František navrhuje koncept integrálnej ekológie, ktorá zahŕňa nielen starostlivosť o životné prostredie, ale aj sociálnu spravodlivosť, etiku a duchovný rozmer.
- Výzva na dialóg a akciu: Encyklika vyzýva k otvorenému dialógu medzi vedcami, politikmi, náboženskými predstaviteľmi a občanmi s cieľom nájsť spoločné riešenia ekologickej krízy.
- Osobná zodpovednosť: Pápež František zdôrazňuje, že každý z nás má osobnú zodpovednosť za ochranu životného prostredia a vyzýva k zmene životného štýlu a postojov.
Svätý František z Assisi ako inšpirácia
Svätý František z Assisi je v encyklike Laudato si' prezentovaný ako vzor starostlivosti o stvorenie a lásky k chudobným. Jeho jednoduchý životný štýl a úcta k prírode sú inšpiráciou pre hľadanie alternatívnych spôsobov života, ktoré sú v súlade s ochranou životného prostredia a sociálnou spravodlivosťou.
Výzva k obnove dialógu
Pápež František naliehavo vyzýva na obnovenie dialógu o svete, v ktorom budujeme budúcnosť planéty. Potrebujeme konfrontáciu, ktorá nás všetkých zjednotí, pretože výzva životného prostredia, ktorá stojí pred nami, a tiež jej ľudské korene, sa týkajú a dotýkajú nás všetkých. Svetové ekologické hnutie už prešlo dlhú a bohatú cestu a vďaka nemu vznikli početné združenia občanov, ktoré prispeli k všeobecnému povedomiu. Žiaľ, mnohé úsilia o hľadanie konkrétnych riešení krízy životného prostredia neraz narážajú nielen na odmietnutie mocných, ale aj na nezáujem ostatných.
Postoje, ktoré prekážajú na ceste hľadania riešení aj medzi veriacimi, siahajú od odmietnutia problému až k nezáujmu, k pohodlnej rezignácii alebo k slepej dôvere v technické riešenia. Potrebujeme novú univerzálnu solidaritu.
