Život moderného človeka je často plný práce, povinností a starostí. Prečo v takejto situácii počúvame slová o tom, že Ježiš prišiel, aby sme mali život? Aký život to má byť? Je to iný život, nielen ten telesný, ale nový, ktorý dostávame pri krste. Problém je, že tento život často nemáme v hojnej miere, pretože ho diabol, skúšky a starosti postupne udusia.
Ježiš však prichádza, aby nám tento život prinavrátil a umožnil nám stať sa lepšími. Ako to môžeme dosiahnuť?
Čas pre seba a Boha
Nájdite si čas, tiché miesto a pozrite sa do svojho vnútra. Čo tam nachádzate? Možno zatrpknutosť, hnev, nečistotu alebo iné negatívne pocity. Nehnevajte sa pre to na seba. Povedzte:
"Pane Ježišu, verím, že si zomrel za moje hriechy a vstal z mŕtvych. Dnes prichádzam k tebe a vyznávam, že doteraz som žil len sám pre seba a mnoho z toho, čo v sebe teraz vidím, ma napĺňalo falošným šťastím. Teraz to všetko ľutujem. Uznávam, že nie som schopný sám žiť nový život, ktorý som od teba prijal pri krste. Preto ti odovzdávam riadenie svojho života. Vstúp do môjho srdca a oddnes ty buď mojím Pánom. Sformuj ma podľa svojej vôle, nauč ma žiť tvoje slovo. Chcem prežívať, že ma máš rád."
Vieš, čo sa práve stalo? Naplnilo sa prisľúbenie zo Zjavenia svätého Jána: „Hľa, stojím pri dverách a klopem." A priprav sa na boj. Diabol ťa napadne už o chvíľu a bude ťa presviedčať, že to sú len myšlienky, pocity, že nič sa nestalo, že si stále rovnaký. Ale to nie je pravda. Lebo Ježiš uskutočnil, čo sľúbil, a je v tvojom srdci.
Ako prežívať nový deň s Ježišom?
Keď sa ráno prebudíš, ešte predtým, ako vstaneš, pozdrav svojho milovaného Ježiša, ktorý je v tvojom srdci. Povedz mu, že si rád, že je s tebou a že chceš nový deň prežiť s ním. Môžeš mu zaspievať alebo povedať slová žalmu: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo..." (Ž 63, 2).
Vstup do kostola
Skús niekedy vojsť do kostola bez toho, aby si sa zastavil pri sväteničke, bez prežehnania, bez pokľaknutia pred svätostánkom. Len vojdi a postav sa chrbtom ku svätostánku tak, aby si bol čo najbližšie pri stene. Zadívaj sa na ňu a predstav si, že by si sa mal cez tú stenu dostať. Holými rukami. Tak sa niekedy pokúšame prejsť životom... Potom sa pomaličky otoč, pričom vnímaj, ako sa priestor okolo teba „uvoľňuje". Ako stena mizne a otvára sa ti výhľad na svätostánok. A tam je Ježiš. Volá ťa k sebe. Nemusíš urobiť už nič, aby si sa k nemu dostal, len kráčať.
Potrebujeme pre svoje prežívanie viery aj takéto zážitky. Je to niečo ako zakúsiť Ježišov pohľad plný lásky. Ako počuť jeho volanie: „Hor' sa, priateľka moja, krásava moja, a poď!" (Pies 2, 10). To tebe sa Boh takto prihovára. No ty vieš, že nemáš sily ísť za ním, preto voláš: „Tiahni ma za sebou!" A v túžbe srdca hneď nadšene dodávaš: „Pobežme" (Pies 1, 4).
Boj o čas pre Ježiša
Možno prvý boj musíš zviesť o to, aby si mal(a) pre Ježiša čas. Láka ťa televízor, počítač, partia (dosaď si tu, čo najviac odvádza od Ježiša teba). Treba urobiť ďalšie rozhodnutie - chcem mať čas pre Ježiša. Len pre neho. Spočiatku možno 10-15 minút. Celý týždeň každý deň v rovnakom čase.
„Roznieť v nás, milovaný Spasiteľ, toľko svojej lásky, koľkou sa patrí mať rád a milovať teba, Boha, aby celé naše vnútro zaujala láska k tebe, aby sa nás celých zmocnila láska k tebe, aby všetky naše zmysly naplnila láska k tebe, aby sme okrem teba, ktorý si večný, nevedeli nič iné milovať, aby nebolo v našom ovzduší, na tejto zemi a v našom mori toľko vody, koľko by dokázalo túto lásku v nás uhasiť, podľa toho: „Ani veľké vody lásku neuhasia." Aby sa to aj v nás aspoň čiastočne splnilo, nech nám dá náš Pán, Ježiš Kristus, ktorému sláva na veky vekov."
Sväté písmo
Potom zober do rúk Sväté písmo a s prosbou o vedenie Duchom Svätým si prečítaj nejaký text. Napríklad evanjelium najbližšej nedele (Mk 10, 35 - 45). Predstav si, že si práve pri Ježišovi, keď k nemu prichádzajú Zebedejovi synovia so svojou prosbou. Ako reaguje na ich slová tvoje srdce? Čo vidíš na Ježišovej tvári? A čo ostatní apoštoli? Počúvaj, ako ich Ježiš potom usmerňuje:
... Tento týždeň si to odskúšaj - aspoň hodinu skús bez výnimky (okrem hriechu) vyhovieť každému, kto sa na teba obráti s nejakou prosbou či požiadavkou.
Radosť v Pánovi
Aké „rúbanie" by si rád robil tento týždeň? Ponúkam jedno, ktoré mi je veľmi blízke - radovať sa zo života. Radosť v Pánovi (teda nie hocaká radosť - pozri Flp 4, 4) totiž patrí medzi základné znaky, ktoré sprevádzajú skutočné obrátenie. Takmer plačem od radosti, keď píšem tieto riadky. Mám totiž pred sebou text evanjelia najbližšej nedele (28. 10.) o uzdravení slepého Bartimeja (Mk 10, 46b - 52). Príbeh o radosti Boha, ktorý uzdravuje, a radosti človeka, ktorý je uzdravený. Koľko sa ten človek natrpel! Tu ide okolo neho Ježiš. Prebieha medzi nimi kratučký dialóg. A Bartimej vidí. Aká to radosť pre neho! Ale aj pre mňa. Stačí volať k Ježišovi! Možno vždy neuzdraví telesne, ale zakaždým sa dotkne duše... Ako u Jóba - keď sa mu Boh dal poznať, už ho netrápilo, že o všetko prišiel a že je chorý. Bol šťastný, lebo videl Boha. Aj Bartimej bol šťastný. Lebo videl. Stretol Boha. A išiel za ním...
Ježiš, ty si môj Pán! Moje srdce plesá, lebo si mi ho uzdravil. Otvoril si mi oči, aby som videl. Zahŕňaš ma bohatstvom nového života - moja modlitba dostala zmysel, Písmo ku mne každý deň hovorí slová tvojej lásky, vnímam lásku bratov a sestier v Cirkvi i sám sa pokúšam milovať myšlienkami, slovami i skutkami. Vedieš ma k pokániu a odpúšťaš mi zakaždým, keď zvolám: Pane, ľutujem! Čo viac môžem chcieť? Len jedno - aby som stále mohol ísť za tebou.
Keď necítiš radosť
Čo však vtedy, keď nijakú radosť necítim? Keď sa mi zdá, že to všetko sú len slová, slová, slová? Zober si do rúk Písmo a nájdi si 126. žalm. Je to žalm plesania i plaču. Vyjadruje to, že už sme noví ľudia, ale ešte sme na zemi.
Slzy pokánia
Každý, kto podriadi svoj život Ježišovi, v podstate hneď zistí, že svojím životom je ďaleko od Boha. A pritom vôbec nie je podstatné, či z objektívneho hľadiska ide o veľké či malé hriechy. Lebo toho, kto sa zaľúbi, mrzia aj najmenšie previnenia voči láske. Vždy platí, že v prítmí či slabom svetle vidíme len veľkú, výraznú špinu. Ale v silnom svetle vidíme aj maličké škvrnky. Práve to vedie potom milujúceho k pokániu.
Postup je veľmi jednoduchý: Zakaždým, keď si uvedomím nejaké zlyhanie proti láske, postavím sa v srdci (a môžem to vyjadriť aj skutočným zastavením sa či státím) pred Boha, vyznám mu svoj hriech, oľutujem ho a poprosím, aby ma viedol svojím Duchom pri ďalších krokoch pokánia. Tými sú odprosenie človeka, ktorému som ublížil (ak som mu ublížil „len" v srdci, tak to odprosenie urobím v modlitbe pred Bohom), náprava škody, ktorú som spôsobil, v prípade ťažkého hriechu stretnutie s Ježišom v jeho Cirkvi skrze sviatosť zmierenia. A tiež prosím Boha, aby mi dal silu znášať výčitky svedomia či ľudí, ktorí boli svedkami môjho zlyhania.
A tu sa dostávame k prvému nedeľnému čítaniu (Dt 6, 4 - 7). Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.
Ten návod je veľmi jednoduchý: tieto slová nech sú v tvojom srdci (okrem iného to znamená naučiť sa ich naspamäť ). Niečo podobné povedal svätý Pavol: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela" (Gal 5, 16). Kto žije duchovne, kto sa tak usiluje žiť, nemá čas ani chuť na hriech. To neznamená, že nepadne, ale že neostane v hriechu ležať. Lebo krása a rozkoš duchovného života sú také veľké, že pre človeka milujúceho Ježiša je odporné čo len chvíľku váľať sa v bahne. To nie sú len veľké slová.
Áno, Pane a Kráľu, daruj mi vidieť vlastné hriechy a neodsudzovať môjho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen.
Postupné obrátenie
Tentoraz nie o okamžitom, ale o takom, ktoré prebieha postupne a jeho „objekt" si možno ani neuvedomuje, čo sa s ním deje. O okamžitých obráteniach čítame v Písme či v životopisoch niektorých ľudí a často je to obrátenie od nevery k viere. Postupné ostáva väčšinou utajené a ak si človek nepíše denník, tak možno ani sám si neuvedomí cestu, ktorou prechádza.
Ako sa teda udeje také obrátenie? Takmer vždy sa začína nespokojnosťou so životom a túžbou zmeniť sa. Túto túžbu človek nejako vyjadrí a Boh na ňu reaguje. Boh totiž berie naše prosby vždy vážne. A začne nás meniť. Pomaličky, nenápadne. Napríklad jeden deň pri modlitbe zrazu zatúžime byť len tak ticho s ním a na vlastné prekvapenie začujeme jeho hlas kdesi v hĺbke srdce: „Si môj milovaný, milovaná..." Iný deň nás povedie k tomu, že si otvoríme Písmo a hneď prvý verš nám vženie slzy do očí a povedie nás k pokániu alebo zvelebovaniu Boha, či k nejakému skutku lásky konkrétnemu človeku. A niekedy si cez týždeň zrazu uvedomíme, že sedíme v kostole na svätej omši a to, čo nás doteraz každú nedeľu nudilo, je pre nás zrazu stretnutím s milujúcim Ježišom.
Obrátenie však vedie tiež k túžbe, aby aj tí, ktorých máme radi, začali žiť s Ježišom alebo aby prehĺbili svoj vzťah s ním. Ak chcú biskupi a kňazi evanjelizovať, v prvom rade musia sami prejsť obrátením. Modlime sa tento týždeň (a potom každý deň) za ešte hlbšie obrátenie nášho diecézneho biskupa a tiež v každej farnosti za ešte hlbšie obrátenie kňazov, ktorým sme zverení. Ak budú viac horieť pre Ježiša srdcia tých, ktorí sú priamo povolaní zastupovať ho na zemi, viac sa rozhoria aj srdcia tých, ktorí sú zverení ich starostlivosti.
Bože, večný pastier veriaceho ľudu, ty láskavo vedieš svoju Cirkev a ustanovuješ v nej rozličné duchovné služby; prosíme ťa za tvojho služobníka Tomáša, ktorého si vyvolil za biskupa: pomáhaj mu, aby v Kristovom mene spravoval tvoj ľud ako verný učiteľ, svätý kňaz a starostlivý pastier. Skrze Krista, nášho Pána.
A napokon obrátenie vedie aj k tomu, o čom čítame v nedeľnom evanjeliu - k úplnej dôvere. Vieš si predstaviť, že máš posledné euro, no namiesto toho, aby si si kúpil niečo na jedenie, dáš ho ako milodar v kostole? (Vedome píšem milodar, a nie „do zvončeka". Do zvončeka možno nedávame radi, ale milodar je vecou srdca.) A že ak budeš chcieť zas jesť, budeš si musieť na jedlo zarobiť alebo sa spoliehať na milosrdenstvo iných? Takýto je obrátený človek - dáva tým, čo sú v núdzi. Vlastne dáva Bohu. A vie, že sa nemusí báť o svoj život, lebo je v Božích rukách. V čom sa týždeň skúsiš pripodobniť chudobnej vdove? Darovaním času? Úsmevu?
Putovanie
Slovo aktivizačník môže vzbudzovať dojem, že jeho úlohou je čitateľa viesť k aktivitám. V podstate áno, ale len k jednej aktivite, zvanej putovanie. Od chvíle krstu sme totiž na ceste - obrazne sme prešli vodami Červeného mora a zachránení z moci diabla sme sa vydali na cestu do zasľúbenej zeme. Židom toto putovanie v dejinách trvalo 40 rokov. My naň máme celý život. Je na nás, ako ochotne putujeme, či sa zbytočne nezastavujeme, či neodbočujeme... Či namiesto putovania nie sme len účastníkmi izolovaných akcií, medzi ktorými živoríme.
| Akcia | Putovanie |
|---|---|
| Cieľ sama osebe | Malá zastávka na ceste |
| "Mám to za sebou" | S očami upretými na konečný cieľ |
| Energia vyprchá a treba ísť na ďalšiu akciu | Energia prijímaná každý deň |
Ako putovať tento týždeň? Určite bude stáť za to zobrať do ruky Bibliu a nájsť si texty o putovaní. Napríklad v Knihe Exodus a v Knihe Numeri. Texty o pádoch i víťazstvách, pri ktorých však vždy platilo: „Pán šiel pred nimi..., aby im ukazoval cestu" (Ex 13, 21). Alebo si zober žalm (16) z nedeľnej liturgie slova a pripomínaj si: „Pána mám vždy pred očami" (cieľ). „Raduje sa moje srdce a moja duša plesá" (radosť na správnej ceste). „... je po moje pravici, nezakolíšem sa" (opora). Alebo sa nauč naspamäť a používaj ako modlitbu pútnika - možno aj pred každým čítaním Svätého písma - 139. žalm.
Pohľad zhora
Pozdvihnime sa trošku nad blato tejto zeme a venujme s hora pár pohľadov na toto biedne zemské dejište kde milliony ľudí svoje veselo a trúchlohry hrajú. Ťažká to úloha pre človeka, ktorý hmotou, ako machom celý prerástnul. Ste už mali raz k tomu príležitosť a videli ste,že s takej výšiny akí sú ľudia, i tí najväčší, maličkými, ako sa dvory a role, aj tie najširšie, zúžia a ako hluk sveta tam hore zvetší.
Čím by sa ale človek viac a viac vyzdvihnul do výšiny á zaletel by medzi hviezdy, odkiaľ sa celá zem len nepatrnou hrudou zdá byť. rozhliadnuvší sa po vesmíre a jeho nekonečne múdrom zariadení, tým viac a viac by poznával, jak veľká je večnosť a jak veľký je Boh; ako slávny prírodozpytec Ampér, ktorý ostrým rozumom svojím tak vysoko zasiahnuť, kde iného človeka ani najsmelšia obrazotvornosť sa neopováži, obyčajného svojho mohutného čela rukami zadrapiac volal svojmu priateľovi: „Ozonam, Ozonam. jak veľký je Boh.
Oj, keby sme len vedeli všetko s takéhoto vyššieho stanoviska posúdiť, naučili by sme sa, že čím vyššie sa vieme vyzdvihnúť nad zem, tým menšími sa stávajú všetky časné a tým väčšími všetky večné veci. On je podobný vtáčkovi v klietke: osud svoj trpezlivé znáša, žiaľ otroctva premôže, ale túžbu za slobodou, ktorá ho hore nad hviezdy zve, premôcť nevládze. Kto, ako sv. Pavel raz zakúsil z radosti nebeskej, ten opovrhne celým svetom, a inej túžby nemá, než „rozpadnúť sa a byť s Kristom".
On pracuje, lebo vie, že. Každý úd tela jeho je sťa pracujúcim strojom, ale srdce jeho je stále ku Bohu zdvihnuté. Ah, ale keby každý kresťan podobne zmýšľal! Keby sa každý kresťan vedel vyzdvihnúť na túto výšinu výhľadu kresťanstva, odkiaľ jedine sa dá pravdivé posúdiť pravdivá hodnota časných a večných vecí! Keby si každý kresťan len trošku dal záležať na dokonalom poznati a ocenení toho, čo svet núka, a toho, čo Ježiš sľubuje!
Najsmutnejšie ale je to, že mnohí toto zmýšľanie za pochabosť, a za bláznivosť držia. Či pochopu jete, čo to znamená, pánom byť nad všetkým? Pánom byť nad zlatom . . . Nie to je pán, ktorý je pánom v zlate, alebo za zlato, ale jedine ten, ktorý je pánom nad zlatom, lebo zemskí páni sú nie pánmi, ale sluhami a otrokmi zlata. Pánom byť nad svetom, nie vo svete, lež nad svetom, v ktorom panstve jedna mníška prevýši všetkých Rothschildovcov. Pánom byť nad všetkými starosťami a radosťami svetskými, pánom byť nad mienkou ľudskou, pánom nad šťastím a nešťastím, pánom nad bolesťou a ztratou, pánom nad sebou, pánom nad životom a smrťou!
Vymaniť sa so všetkých okov, ktoré nás ku zemi viažu, nedovoliť, by naše srdce ku zemi prirástlo, aby zemskosť viazala u nás slobodný let duše, lebo nemožno je, aby duša, ktorá sa v živote nevie vyzdvihnúť nad časnosť, aby po smrti vedela sa vyzdvihnúť po večnosť.
Cesta do večnosti
I takto cestovať do večnosti, lebo život je nie nič iného,jako cesta do večnosti, takto cestovať do večnosti, kde duch a srdce človeka sú takto k zemi pripútané, je veľmi ťažko. Po najsam prv napadne nám niekoľko dietok v bielunkých, čarovných šatách. Človek by si myslel, že sú to púčky Ľaliové chodiace na anjelských nohách; z tvári im žiari úsmev májového rána. Za sebou nechávajú sladkú vôňu nesmrteľnosti. Pomaly začne viať studený, ľadový vietor... duch nepriateľsky, zkažené, otravujúce ovzdušie kamarátstva, často krát ovzdušie rodinné, dych vlastného otca pochádzajúci zo skazenej duše a ľalia začne žltnúť, vädnúť a klesať pred časom.
Medzi tým však druhí ticho a zmužile nesú kríž života na ceste do večnosti. Kríž ten je ťažký, plecia ranené, sila klesá, údy napadajú . . . Oni padnú pod krížom, ale zrak svoj pozdvihnú k nebesiam, i zasa vstanú s ťažkým vzdychom idú ďalej. Na konci sprievodu ťažko a pomaly stúpajú starci a starenky týchto už málo chybí: kto z Božej milosti starý vek dožil, ten mnoho zkúsil, mnoho sa sklamal a mnoho sa naučil; naučil sa poznať svet, jeho márnosť, jeho lož a jeho nestálosť, na koniec mu pozostáva len jedno poučenie, že v každom sa sklamal, len jedine v Bohu nie. A teraz s poslednými silami síce, ale odvážlivo ide za ním. Okúsili snáď kde-tu kvapku medu a čo dobrého zažili, to je teraz len jeden tmavý sen; čo ale utrpeli, tie rany sú ešte ani teraz nie zacelené, ešte i teraz bolia. Ale tie rany sú šťastlivé, lebo ich priviedli nazpäť na tú cestu, čo jedine vedie tam, kde sa každá rana zahojí.