Boh zrod štátu Izrael: Historické fakty

Vznik štátu Izrael je komplexná téma, ktorá sa dotýka náboženských, historických a politických aspektov. Tento článok sa zameriava na historické fakty, ktoré viedli k zrodu štátu Izrael, s prihliadnutím na úlohu cirkvi a biblické kontexty.

Mapa rozdelenia Palestíny podľa OSN v roku 1947

Historické pozadie

Počas dejín si kresťanskí vodcovia viackrát uvedomili, že Izrael dostáva od Boha milosť a obnoví s ním osobné spoločenstvo. Keď sa však podujali obnoviť toto spoločenstvo, narazili na prekážky, a preto sa mnohí spolu s Lutherom obrátili proti židom.

Podľa viacerých historikov „židovského kresťanstva“ začiatok vzniku tohto novodobého fenoménu siaha do 70. rokov 19. storočia. Pripomeniem, že aj pred týmto obdobím niektorí jednotliví Židia uverili v Ježiša, ale podľa tradičného spôsobu sa pridali k niektorej z jestvujúcich kresťanských denominácií.

V roku 1866 bolo založené vo Veľkej Británii Spoločenstvo hebrejských kresťanov (Hebrew Christian Alliance). Títo „hebrejskí kresťania“ sa snažili zachovať židovskú identitu. Súčasťou misie medzi Židmi bolo posolstvo, aby prijatím Mesiáša Ješuu nestratili svoju príslušnosť k židovskému ľudu.

Predstavitelia hebrejských kresťanov, akými boli Mark Levy alebo John Zacker, už použili aj terminológiu „mesiánski Židia“ a „mesiánski judaizmus“, ale k jej všeobecnému prijatiu prišlo oveľa neskôr. Je zaujímavé, že v tomto období sa zrodilo sionistické hnutie s cieľom návratu Židov do Svätej zeme a založenia židovského štátu.

Všeobecne jestvuje medzi židovskými veriacimi v Ješuu presvedčenie, že Božie zvolávanie rozptýleného židovského ľudu zo všetkých krajín sveta do erec Jisrael úzko súvisí s duchovným prebudením uprostred tohto ľudu a ich zjednocovaním mimo kresťanských denominácií.

V roku 1882 založil Joseph Rabinowitz (1837-1899) prvú židokresťanskú obec v novodobých dejinách v Besarábii (Kišinev, dnešné Moldavsko). Išlo o spoločenstvo, ktoré nepatrilo k žiadnej denominácii, ale malo skôr charakter synagógy veriacich v Mesiáša Ješuu. Nazývalo sa Obcou mesiánskych židov, synov Novej zmluvy (hebr. Jehudim Mešichim Bnej Brit Chadaša). Podľa Rabinowitza leží „kľúč k Svätej zemi v rukách nášho brata Ješuu“.

Je zaujímavé, že v tomto období na druhej strane Európy založil Theodor Herzl Svetovú sionistickú organizáciu. V roku 1897 zvolal 1. sionistický kongres do Bazileja. Herzl si do svojho denníka napísal: „V Bazileji som založil židovský štát.“

V roku 1915 vznikla Americká spoločnosť hebrejských kresťanov. Podľa jej zakladateľa Arthura Kuldela má ísť o „organizáciu, ktorá dýcha duchom Mesiáša a je poháňaná láskou k Izraelu“.

V roku 1925 bolo utvorené Medzinárodné spoločenstvo hebrejských kresťanov. Do tohto historického vývoja však vstúpila v polovici 20. storočia II. svetová vojna a zverstvá holokaustu (hebr. šoa). Nacistom a ich prisluhovačom bolo jedno, či ide o náboženských alebo sekulárnych Židov alebo či veria v Ježiša, resp. vstúpia do niektorej z cirkevných denominácií. Jednoducho išlo o Židov. Napriek počiatočným výnimkám voči „kresťanským Židom“ asi 6 miliónov ľudských bytostí židovskej národnosti bolo zabitých vo svojich domovoch, koncentračných a vyhladzovacích táboroch.

Po tejto krížovej ceste židovského ľudu však povstalo niečo, čomu pomaly nikto neveril. Židovský štát bol vzkriesený z mŕtvych. Po takmer devätnástich storočiach exilu vyhlásil 15. mája 1948 David Ben Gurion vznik nového štátu Izrael.

Zrodenie resp. do istej miery pretransformovanie „hebrejského kresťanstva“ do „mesiánskeho židovstva“ nastalo koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia priamo v Izraeli. Podľa Benjamína Bergera nové Božie jednanie duchovne súviselo so znovu zjednotením Jeruzalema pod židovskou správou (r. 1967). Tisíce Židov sa v tomto období obracali k Ješuovi najmä v USA, ale aj v iných krajinách a v polovici 70. rokov aj v Izraeli. Aj Americká spoločnosť hebrejských kresťanov sa v roku 1975 premenovala na Mesiánsku židovskú spoločnosť Ameriky (skr. MJAA).

Benjamín Berger o tomto období hovorí nasledovne: „Ja sám som s bratom prišiel z Ameriky do Izraela krátko po roku 1970. Vtedy bolo Židov veriacich v Ješuu relatívne málo. Boh mi dal bremeno prosieb za obrátenie Izraela. Po niekoľkých rokoch sa po celej zemi začali obracať k Ješuovi Židia zo všetkých skupín obyvateľstva, od prísne ortodoxných až k celkom liberálnym. Títo ľudia sa stretli s Ješuom najrozličnejším spôsobom - zažili priame zjavenie alebo počuli svedectvo svojich veriacich priateľov.“

Podľa Barryho Segala žije v súčasnosti (myslí tým rok 2007) v Izraeli okolo 12.000 mesiánskych Židov vo vyše 100 kongregáciách. Čo sa týka označenia „mesiánski židia“ a „mesiánsky judaizmus“, Martin Chernoff - jeden z priekopníkov tohto novodobého hnutia - verí, že bolo zjavené a darované od Pána (hoci aj predtým sa používalo).

Mesiánski Židia sú rodení Židia, ktorí uverili v Mesiáša Ješuu, ale nevstúpili do žiadnej zo súčasných kresťanských denominácií. Táto viera im nič neuberá zo židovskej identity.

Deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu

Deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, vydaná 28. októbra 1965, znamená dôležitý medzník v dejinách židovsko-kresťanských vzťahov. Aj keď sa kresťanstvo zrodilo z judaizmu a prevzalo z neho niektoré podstatné prvky svojho náboženstva a bohoslužby, priepasť medzi oboma sa čoraz viac prehlbovala, a to až do tej miery, že kresťania a židia sa navzájom temer nepoznajú. Po dvetisíc rokoch, príliš často poznačených vzájomnou ľahostajnosťou a mnohými konfrontáciami, poskytuje deklarácia Nostra aetate príležitosť na otvorenie či pokračovanie dialógu smerujúceho k lepšiemu vzájomnému pochopeniu.

Za posledných deväť rokov sa v rôznych krajinách uskutočnili v tomto smere mnohé kroky. V dôsledku toho dnes možno ľahšie určiť, za akých podmienok sa dajú vytvoriť a rozvinúť nové vzťahy medzi židmi a kresťanmi. Opätovným odvolávaním sa na tento dokument znova pripomíname, že duchovné putá a historické vzťahy, ktoré spájajú Cirkev s judaizmom, odsudzujú všetky formy antisemitizmu a diskriminácie ako protirečiace duchu kresťanstva, hoci na ich odsúdenie stačí už samotná dôstojnosť ľudskej osoby. Navyše nás tieto putá a vzťahy povinne zaväzujú k lepšiemu vzájomnému porozumeniu a k obnoveniu vzájomnej úcty.

S náležitou úctou voči týmto principiálnym úvahám navrhujeme niekoľko prvých praktických aplikácií v rôznych podstatných oblastiach života Cirkvi, aby sa medzi katolíkmi a ich židovskými bratmi zaviedli či rozvinuli zdravé vzťahy.

Pamätník obetiam holokaustu

Dialóg

Dialóg predpokladá, že každá strana chce poznať tú druhú a chce svoje poznanie druhého rozšíriť a prehĺbiť. Predstavuje tiež privilegovaný prostriedok na lepšie vzájomné poznanie a - najmä v prípade dialógu medzi židmi a kresťanmi - hlbšie prebádanie bohatstva svojej vlastnej tradície.

Cirkev, z moci svojho božského poslania a zo svojej vlastnej povahy, musí ohlasovať svetu Ježiša Krista (Ad gentes, 2). Ak nemá svedectvo katolíkov o Ježišovi Kristovi židov urážať, musia sa snažiť žiť a šíriť svoju kresťanskú vieru tak, že v súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu budú zároveň prísne rešpektovať náboženskú slobodu (deklarácia Dignitatis humanae).

Povzbudzujeme kompetentné osoby, aby nielen viedli medzi sebou priateľské rozhovory, ale sa aj stretávali a spoločne študovali rôzne problémy súvisiace so základným zmýšľaním judaizmu a kresťanstva. Je tiež veľmi dôležité, aby bola pritom zaručená úcta, ale aj veľká otvorenosť ducha a nedôvera voči vlastným predsudkom, čo sú nevyhnutné predpoklady na to, aby sa predišlo - aj neúmyselnému - zraneniu zúčastnených.

Vždy, ak je to možné a vzájomne prijateľné, treba podporovať spoločné stretnutia pred Bohom v modlitbe a tichej meditácii, lebo vtedy sa najskôr môže zrodiť pokora a otvorenosť srdca i mysle, ktoré sú nevyhnutnými podmienkami na hlbšie poznanie seba samých aj tých druhých. Osobitne to treba robiť v súvislosti s takými závažnými problémami, ako je boj za mier a spravodlivosť.

Liturgia

Treba mať na pamäti jestvujúce súvislosti medzi kresťanskou a židovskou liturgiou. Myšlienka spoločenstva života v službe Bohu a ľuďom z lásky k Bohu - ako sa uskutočňuje v liturgii - je charakteristická práve tak pre židovskú, ako aj pre kresťanskú liturgiu.

Treba sa usilovať lepšie pochopiť všetko, čo si v Starom zákone zachováva svoju trvalú hodnotu (porov. Dei verbum, 14 - 15), keďže on nebol zrušený neskoršími výkladmi Nového zákona, ktoré skôr ukazujú plný zmysel Starého zákona, a tak sa oba Zákony navzájom osvetľujú a vysvetľujú (porov. tamže, 16). Pri komentovaní biblických textov treba poukázať na kontinuitu našej viery s vierou Starého zákona v línii prisľúbení a bez zmenšovania hodnoty originálnych prvkov kresťanstva. Veríme, že tieto prisľúbenia sa naplnili v prvom Kristovom príchode.

Pokiaľ ide o liturgické čítania, treba dbať o to, aby sa v homíliách, ktoré sú na nich založené, správne vykladali state, kde sa zdanlivo ukazuje v nepriaznivom svetle židovský národ ako taký. Komisie, ktorým bola zverená úloha prekladať liturgické texty, nech venujú zvláštnu pozornosť spôsobu, akým vyjadria tie slovné spojenia a state, ktoré môžu nedostatočne poučení kresťania v dôsledku predsudkov zle pochopiť. Samozrejme, nikto nemôže meniť text Biblie, ide však o to, že pri verzii určenej na liturgické účely by malo ísť v prvom rade o jasné vyjadrenie zmyslu textu, pričom treba brať do úvahy biblické výskumy.

I keď ešte ostáva urobiť veľký kus práce, za posledné roky sa vďaka cirkevnému učeniu, štúdiu a výskumu odborníkov, ako aj vďaka začatému dialógu dosiahlo lepšie pochopenie judaizmu i jeho vzťahu ku kresťanstvu.

• Ten istý Boh, „ktorý inšpiroval knihy obidvoch zákonov a je ich pôvodcom“ (Dei verbum, 16), hovorí aj v starej, aj v novej zmluve.
• Judaizmus bol v časoch Krista a apoštolov mnohorakou skutočnosťou, keďže zahŕňal mnoho prúdov, duchovných, náboženských, spoločenských i kultúrnych hodnôt.
• Starý zákon a na ňom založená židovská tradícia sa nesmie stavať proti Novému zákonu takým spôsobom, akoby ten prvý ustanovoval náboženstvo založené len na spravodlivosti, strachu a právnom formalizme, bez dovolávania sa lásky k Bohu a blížnemu (porov. Dt 6, 5; Lv 19, 18; Mt 22, 34 - 40).
• Ježiš sa narodil zo židovského ľudu, tak ako jeho apoštoli a mnohí z jeho prvých učeníkov. Keď sa im zjavil ako Mesiáš a Boží Syn (porov. Mt 16, 16), nositeľ nového evanjeliového posolstva, predstavil ho ako naplnenie a zdokonalenie skoršieho Zjavenia. A hoci Kristovo učenie malo od základov nový charakter, predsa sa v mnohých prípadoch opieralo o učenie Starého zákona. Nový zákon je hlboko poznačený svojím vzťahom k Starému. Ako vyhlásil Druhý vatikánsky koncil, „Boh, ktorý inšpiroval knihy oboch zákonov a je ich pôvodcom, múdro zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom zákone sa odhaľuje Starý“ (Dei verbum, 16).
• Ohľadom Ježišovho odsúdenia a smrti koncil pripomenul, že „nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení“ (Nostra aetate, 4).
• Dejiny judaizmu neskončili zničením Jeruzalema, ale pokračujú v rozvíjaní náboženskej tradície, ktorá je stále bohatá na náboženské hodnoty, hoci sme presvedčení, že jej význam a zmysel bol hlboko poznačený príchodom Krista.
• Spolu s prorokmi a apoštolom Pavlom „Cirkev očakáva deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9)“ (Nostra aetate, 4).

Informovanosť ohľadom týchto otázok je dôležitá na všetkých úrovniach kresťanskej výchovy a vzdelávania:

• katechizmus a učebnice náboženstva,
• učebnice dejepisu,
• masmédiá (tlač, rozhlas, film, televízia).

Efektívne využitie týchto prostriedkov predpokladá dôkladnú formáciu vychovávateľov a učiteľov pôsobiacich vo vzdelávacích centrách, seminároch a na univerzitách. Odborníci sú pozvaní študovať problémy, týkajúce sa judaizmu a židovsko-kresťanských vzťahov, osobitne v oblasti exegézy, teológie, histórie a sociológie. K riešeniu týchto problémov majú prispieť aj vyššie katolícke výskumné inštitúty.

Antisemitizmus a jeho odsúdenie

Nedávno sme boli svedkami explózie antisemitizmu, ktorá viedla k prenasledovaniu a vyhladeniu miliónov Židov. Napriek katastrofe, ktorá zastihla tak prenasledovaných, ako aj prenasledovateľov a ktorá odhalila rozsah židovského problému vo všetkej jeho alarmujúcej závažnosti a naliehavosti, antisemitizmus vôbec nestratil na sile. Kresťanské cirkvi skutočne vždy potvrdzovali nekresťanskú povahu antisemitizmu, ako aj všetkých foriem rasovej nenávisti. Nebolo by to možné, keby všetci kresťania boli verní učeniu Ježiša Krista o Božom milosrdenstve a láske k svojmu blížnemu. Lenže táto vernosť by sa mala týkať aj jasnozrivej ochoty vyhnúť sa akémukoľvek predstavovaniu a chápaniu kresťanského posolstva, ktoré by v akejkoľvek podobe podporovalo antisemitizmus. Žiaľ, musíme uznať, že táto bdelá ochota často chýba. Preto sa obraciame na cirkvi, aby sme pritiahli ich pozornosť k tejto alarmujúcej situácii.

Pamätajte:

1. Cez Starú a Novú zmluvu/Starý a Nový zákon k nám všetkým hovorí jediný Boh.
2. Ježiš sa narodil zo židovskej matky z Dávidovho potomstva a z ľudu Izraela a že jeho večná láska a odpustenie objíma jeho vlastný ľud aj celý svet.
3. Prví učeníci, apoštoli a prví mučeníci boli Židia.
4. Základné prikázanie kresťanstva - milovať Boha a svojho blížneho - hlásané už v Starom zákone a potvrdené Ježišom zaväzuje tak kresťanov, ako aj židov vo všetkých medziľudských vzťahoch bez jedinej výnimky.

Vyhnite sa:

1. Deformovaniu alebo skresľovaniu biblického či pobiblického judaizmu s cieľom vyzdvihovať kresťanstvo.
2. Používaniu slova „židia“ výhradne v zmysle Ježišových nepriateľov a slov „nepriatelia Ježiša“ na označenie celého židovského národa.
3. Takému predstavovaniu Pašií, ktorým uvalíte opovrhnutie za zabitie Ježiša na všetkých Židov, alebo jedine na Židov.

Naše spoločné úsilie je inšpirované duchom slov sv. Pavla v Liste Rimanom: „[Židia] sú milovaní kvôli otcom.“ deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu 28.

tags: #boh #zrod #statu #izrael