Borský Svätý Ondrej: História a Kultúrne Dedičstvo

Borský Svätý Ondrej, dnes súčasť obce Borský Mikuláš, má bohatú a slávnu históriu, ktorá siaha viac ako 700 rokov dozadu. Táto oblasť Slovenska bola svedkom rôznych historických udalostí a pôsobiskom mnohých významných osobností.

Habáni a ich Vplyv

V roku 1588 sa vo Veľkých Levároch usadili habáni z Brodského na základe dohody s vtedajším majiteľom mestečka Jánom Bernardom z Lembachu. Habáni boli protestantskou náboženskou sektou, inak zvaní aj anabaptisti, baptisti, novokrstenci. Dostali miesto na stavbu domov, pôdu na obrábanie a viaceré výsady, za čo sa zaviazali zemepánovi odovzdávať dohodnuté dávky v naturáliách a poplatky v peniazoch. Ich život sa riadil podľa náboženských zásad na základe ľudového výkladu Biblie. Hlásali požiadavky sociálnej rovnosti, neuznávali vrchnosť svetskú ani cirkevnú.

Habáni sa svojím spôsobom života snažili napodobniť obec prvotných kresťanov založenú na spoločnom vlastníctve majetku i výrobných a spotrebných statkov. Nemali žiadny súkromný majetok, ale zaviedli spoločné vlastníctvo. Udržiavali si vlastnú reč i náboženské obrady. Nazývali sa navzájom bratmi a sestrami a svoje sídliská pomenovávali ako bratský dvor (Bruderhof) alebo nový dvor (Neuhof).

Ťažisko práce dvora spočívalo v remeselnej výrobe, ktorá bola veľmi rozmanitá. Organizácia bola polomanufaktúrnym spôsobom, spoločným nákupom surovín a spoločným predajom výrobkov. Styk s trhom, zákazníkmi a dodávateľmi udržiaval predstavený a niekoľko starších bratov - nakupovačov. Radoví remeselníci nevychádzali z bratského dvora.

Boli však vyhľadávaný aj ako mlynári, vinohradníci, záhradníci, zakladatelia liečivých kúpeľov a lekári. Poľnohospodárska výroba bola menej významná. Zaoberali sa pestovaním obilia, vinohradníctvom a chovom dobytka. Poľnohospodárske práce zabezpečovali ženy a mládež, počas žatvy sa pridali aj remeselníci alebo si najímali žatviarov ako námezdné sily.

Nikto z členov obce nesmel vlastniť osobný majetok. Majetok mohla mať iba kresťanská habánska obec, ktorá poskytovala každému všetko, čo potreboval. Každý člen obce musel zato poctivo pracovať. Remeselníci dostávali pracovné nástroje do trvalého užívania. Odev dostávali všetci z obecných skladov.

Manželstvá habáni neuzatvárali podľa slobodnej voľby. Novorodenci zostávali pri matke najviac do 2 rokoch, potom ich rodičia odovzdávali do malej školy, kde si ich vychovávali školské sestry. Tie sa starali o ich stravu a opateru, pod ich dozorom deti spávali v osobitných izbách. Päť-až šesťročné deti prešli do veľkej školy, kde sa naučili čítať a písať. Veľa času venovali mravnej výchove.

Už v 17. storočí začali habáni vo svojich zásadách pod vplyvom tlaku štátu poľavovať. V roku 1863 sa spojili so slovenskou veľkolevárskou obcou. Habánske spoločenstvo dožívalo ešte v prvej polovici 20. storočia. Habáni si až dovtedy volili aj svojho neoficiálneho richtára. Ako posledný sa spomína nožiar Ondrej Walter.

Krátko po 2. svetovej vojne nahradili habáni slamené strechy svojich obydlí škridlovými a začali hovoriť aj doma po slovensky, aby sa čo najväčmi priblížili ostatnému obyvateľstvu.

Habáni vytvorili prísne uzavreté, samostatné sídlisko na južnom okraji Veľkých Levár na stráni nad potokom Rudava. Vybudovali si tu jedno z najväčších sídlisk na Slovensku. Sídlisko dostalo názov Neuhof - Nový dvor. Odtiaľto dlhé roky svojou pracovitosťou a zručnosťou ovplyvňovali život obce i najbližšieho okolia. Podľa veľkolevárskeho urbára z roku 1595 habáni obhospodarovali 16 usadlostí. V chotári určenom zmluvou založili polia, záhrady, sady a vinice. Chovali 700 oviec, 100 kôz, 60 dojných kráv, 50 jalovíc a 100 ošípaných. Mali dielne na výrobu nožov a keramiky, mlyn, pivovar, verejný kúpeľ. Roku 1601 nový majiteľ Siegfried Kolonič uzavrel s habánmi novú zmluvu, ktorá sa od predchádzajúcej odlišuje vyššími poplatkami habánov.

Medzi ich remeslá patrili:

• hrnčiarstvo
• kováčstvo
• nožiarstvo
• zámočníctvo
• tkáčstvo
• hodinárstvo

Na čele bratského dvora stál duchovný vodca - kazateľ, ktorý bol zároveň aj správcom a sudcom.

Stravovali sa v spoločnej kuchyni štyri razy denne, muži jedávali na nejdenej strane a ženy na druhej, každá skupina remeselníkov zvlášť pri vyhradených stoloch.

Katolícka Akcia a Udalosti v Borskom Sv. Mikuláši v Roku 1949

Po násilnom uchopení moci vo februári 1948 sústredili komunisti svoj boj proti kresťanom, ale hlavne proti Katolíckej cirkvi, ktorá na základe opatrení povstaleckej SNR bola vlastne prenasledovaná už od roku 1945. Cieľom bolo urobiť si z Cirkvi poslušný nástroj na presadzovanie komunistickej politiky.

Vzťahy sa vyhrotili pri rokovaniach o vzájomných vzťahoch medzi Cirkvou a štátom, keď komunisti kládli také požiadavky, na ktoré biskupi nemohli pristúpiť. Keď vedenie KSČ zistilo, že biskupi nátlaku nepodľahnú, rozhodli sa rozložiť ju vnútorne. K vnútornému rozkladu málo slúžiť hnutie z pokrokových katolíkov tzv. Katolícka akcia (ďalej KA).

Zakladajúce zhromaždenie KA sa uskutočnilo 9. a 10. júna 1949 v Obecnom dome v Prahe, z ktorého vydali dokument „Ohlas slovenských a českých katolíkov k veriacim v Republike“, kde okrem iného obvinili cirkevných predstaviteľov z neúspechu rokovaní so štátom. Tým bola odštartovaná masívna kampaň v tlači a rozhlase, nasledovali nátlakové akcie na podpisovanie a podporu Ohlasu, ako aj nátlak na biskupov, aby pristúpili na podmienky komunistov.

Na presadzovanie myšlienok KA boli v obciach z komunistov zriadené akčné výbory. Agitácia pre tzv. Katolícku akciu roku 1949 prebiehala aj v Borskom Sv. Mikuláši.

Udalosť z júla 1949 sa odohrala za pôsobenia farára, dekana, kanonika a pápežského komorníka Mons. Augustína Karmaša, ktorý tu pôsobil požehnaných tridsať rokov. V júni 1949 ho navštívil Jozef Lukačovič a presviedčal ho, aby sa pridal ku KA, lebo inak „zmešká posledný autobus“. Mons. Karmaš to jednoznačne odmietol.

Práve na deň primícií 3. júla bol po dohode medzi OV KSS, ONV Senica n/Myj. a veliteľom Závodnej jednotky ĽM továrne Dynamit Nobel vyslaný do oboch obcí agitovať bezpečnostný referent z uvedenej továrne, politicky agilný, pištoľou ozbrojený František Tavaly. Tavaly navštívil richtára - predsedu MNV v Borskom Sv. Mikuláši Ondreja Matulu, ktorému povedal, že bol vyslaný agitovať pre KA a vstup do JRD.

Tavaly najprv navštívil richtára - predsedu MNV v Borskom Sv. Mikuláši Ondreja Matulu, ktorému povedal, že bol vyslaný agitovať pre KA a vstup do JRD. Preto pred starým objektom MNV, ktorý sa nachádzal v tesnej blízkosti kostola, richtár po vybubnovaní oznámil ľuďom prichádzajúcim z litánií, že z okresu prišiel pracovník a chce zhromaždeným niečo povedať. Ako uvádzajú pramene zišlo sa pred MNV asi 300 ľudí. Podgurážený rečník ich začal poúčať, hovoril o blahobyte sovietskych kolchozníkov a hrubo urážal katolícke cítenie prítomných, ktorí sa slovne ohradzovali.

Po príchode do Senice agitátor svojich súdruhov o všetkom informoval, a títo s vyprovokovanou reakciou občanov boli spokojní, lebo potrebovali dôvod na zakročenie voči nepoddajným Búranom. Do pohotovosti uviedli ĽM a všetky bezpečnostné zložky okresu a o pomoc požiadali aj Pezinok. Akciu naplánovali na piatok 8. júla 1949. Riadil ju strážm. SNB Štefan Škultéty zo Senice a prítomný bol major Globan z Bratislavy.

Ľudia, aby tomu zabránili sa sústredili hlavne pred žandárskou stanicou, kde už boli kvôli výsluchom aj príslušníci ŠtB. Okolo 15 30 hod. začali zvoniť zvony, pretože ľudia spozorovali prichádzajúce nákladné autá a autobusy s množstvom milicionárov a príslušníkov SNB, ktorých predtým potužili alkoholom. Tí povyskakovali z áut, s revom sa vrhli na ľudí a surovo ich bili pažbami a obuškami. Podozrivých a hlavne tých, ktorí zvonili, zadržali. Zásah bol však dobre premyslený. Posily v počte asi 300 mužov obsadili prístupové cesty a ustupujúci ľudia im tak vleteli do náručia.

Po rozohnaní občanov skupinky milicionárov a príslušníkov SNB doslova lietali po oboch dedinách a surovo bili každého, koho stretli. Zadržaných bolo asi 58 osôb, ktorí boli podrobení brutálnemu výsluchu. Viacerých surovo bili obuškami, vynucovali priznania a udanie ďalších účastníkov. Do senickej väznice odviezli: Antona Deščika, Štefana Pavlíka, Štefana Filípka, Jána Nesnadného, Jána Benka, Agnešu Vaňkovú a neskôr Hedvigu Rozborovú.

Okresný súd v Senici súdil najprv skupinu Anton Deščik a spol., ktorí boli vo vyšetrovacej väzbe. Okresný prokurátor Dr. Jozef Kováč ich obžaloval že bránili „členovi úradu“ F. Tavalymu 3. 7. 1949 prečítať Ohlas Katolíckej akcie, že ho zbili a zúčastnili sa na „vzbure“ 8. 7. 1949.

Súd nad nimi 12. septembra 1949 v rozsudku zn. T 493/49 vyniesol nasledovné tresty:

1. A. Deščik (52 ročný)- za udretie Tavalyho a ponechanú otvorenú zvonicu 3 roky väzenia a 2000 Kčs peňažitý trest
2. Š. Pavlík (47 r.)- za sotenie Tavalyho a robenie spojky 2. roky väzenia a 2000 Kčs peňažitý trest
3. Štefan Filípek (22 r.) - za zvonenie 2 a 1/2 roka väzenia
4. Ján Nesnadný (26 r.)- za robenie spojky 2 a 1/2 roka väzenia
5. Ján Benek (30 r.)- za udretie do karosérie auta a žartovné zvolanie „Podajte mi benzín nech ho polejem“ 2 a 1/2 roka väzenia
6. Agneša Vaňková (35 r.)- za účasť na „vzbure“ 6 mesiacov

Tu treba poznamenať, že Anton Deščik krátko po vynesení rozsudku vo väzení zomrel.

Vedúci stanice SNB v Borskom Sv. Mikuláši A. Jablonovský vo svojej správe č. j. 2406/1949 zo dňa 31.8.1949 adresovanej Okresnej prokuratúre o H. Rozborovej napísal: „Prípad vyšetroval a udal šstrážm. Anton Jablonovský na základe oznámenia dôveryhodnej osoby. ... Hedviga Rozborová dňa 8. júla 1949 asi o 17 hod. telefonovala do Šajdíkových Humeniec toto: ,Tu je Rozborová - Jožkova z Búru. Pán Trup u nás je veľmi zle, chcú nám brať pána dekana. Vyrozumte ľudí, že kto môže nech príde sem´. Totiž v ten deň sa pred kostolom v Borskom Sv. Mikuláši zhŕklo 1000 až 1500 osôb a tento dav bol po zákroku milície z Pezinka a príslušníkov SNB o 18. hodine rozprášený. Veliteľom zásahu bol Palkovič.“

Významné Osobnosti

Z Borského Svätého Ondreja pochádza mnoho významných osobností, z ktorých spomeniem aspoň kňaza a básnika Jána Hollého, kňazov Jozefa Ščasného, Štefana Bulku, politikov Floriána Tománka, Alojza Maceka, Viktora Nesnadného, učiteľov Alexandra Holoviča s manželkou, Štefana Kassaya, architekta Bedricha Weinwurma, organového majstra Jána Drábeka a desiatky ďalších významných osobností aj z mladších generácií.

Pôsobili tu také osobnosti ako kňazi Pavel Príhoda, Karol Nečesálek, Augustín Karmaš, Jozef Hrušecký, Boris Travenec, Jozef Šátek a ďalší, ktorí sa zaslúžili o duchovné, kultúrne i materiálne povznesenie nielen Búranov.

Hraničné Spory v Oblasti Záhoria

Oblasť južného Záhoria bola v novoveku súčasťou Záhorského okresu (Processus Transmontanus) Bratislavskej stolice. Rieka Morava, ktorá bola prírodnou a prirodzenou hranicou, nebola vždy rozdeľujúcou riekou, práve naopak. Záhorie až po Malé Karpaty patrilo v ranom stredoveku do Moravského kniežatstva.

K ustáleniu hraníc medzi Českým kniežatstvom a Uhorskom prišlo až začiatkom 12. stor., kedy sa nový uhorský kráľ Štefan II. pri priateľskom stretnutí s českým kniežaťom Vladislavom na hraničnej rieke Olšave nechal strhnúť k neuváženému boju, ktorý skončil pre Uhorsko porážkou. Prvé hraničné komisie na uhorsko-moravskej hranici sú doložené už v 15. stor.

Kráľovná Mária Terézia (1740-1780), ktorá sa počas svojho panovania dotkla takmer všetkých oblastí života, chcela hraničným sporom predchádzať, a to tým, že sa snažila o presné určenie, zmapovanie a vyznačenie hraníc jednotlivých častí monarchie. Mária Terézia nariadila umiestniť hraničné znaky - medzníky na tých hraničných miestach, kde neprichádzalo k nijakým sporom, alebo kde hraničná komisia po vzájomnej obojstrannej dohode určila hraničnú líniu.

Problematickou časťou hranice medzi Rakúskym arcivojvodstvom a Uhorským kráľovstvom bola v polovici 18. stor. oblasť medzi Devínskym panstvom a rakúskym panstvom Hainburg, kde nastal spor o dunajské ostrovy, na ktoré si robili nárok obe panstvá. Spory na tejto hranici vznikli aj v katastri obce Sekule medzi rakúskym panstvom Lichtensteinovcov a uhorským panstvom Ostrý Kameň o riečny ostrov nazývaný Ostrovec (Ostrovecz).

Na sútoku rieky Moravy s Dyjou sa i dnes v katastri obce Sekule nachádza tzv. V roku 1754 bol do čela uhorskej hraničnej komisie pre určenie uhorsko-moravskej hranice menovaný gróf Pavol Balassa de Gyarmath. Na prezretí novovytýčenej hraničnej čiary medzi Moravským markgrófstvom a Uhorskom sa zišli začiatkom októbra 1754 spolu s moravskými hraničnými komisármi, správcami panstva Ostrý Kameň a keglevičovskej časti tohto panstva, richtármi a prísažnými obcí Moravský Svätý Ján a Sekule, ale i obyvateľmi (okrem už spomínaných obcí) Závodu, Borského Svätého Jura, celkovo asi 150 ľudí rôzneho veku.

Hraničné drevené stĺpy z roku 1754 pripravené a zakopané do zeme ešte pred príchodom hraničnej komisie boli vyhotovené z tvrdšieho dreva, najčastejšie z dubového, a mali dĺžku 2 siahy (asi 3,8 metra). Na stĺpe smerom k Moravskému panstvu mali byť písmená RH (Regnum Hungaria), teda Uhorské kráľovstvo a rok 1754. Na druhej strane mali byť písmená vyjadrujúce kataster obce TS (Territorium Szekulense), teda územie Sekúľ, kde bola hraničná méta postavená.

Tieto drevené stĺpy mali byť nahradené kamennými, ktoré boli trvácejšie. Kamenné hraničné kamene (lapis metalis) mal vyhotoviť kamenár z Holíča Ján Kozilek, pričom za veľký medzník si´účtoval viac ako 4 zlaté a za malý 2 zlaté. Hraničné kamene mali mať na vrchu nápis označujúci vedúce osobnosti krajiny cisára Františka Lotrinského s manželkou kráľovnou Máriou Teréziou: Fran. Imper. Corre. Mar. The. Regn. a pod ním označenie M. R. H. (meta regni Hungariae), čiže hranica Uhorského kráľovstva a M. M. M.(meta marchionatus Moraviae), čiže hranica Moravského markgrófstva spolu s rokom 1754, často sa stretávame aj s rokom 1755.

Sútok riek Moravy a Dyje bol zvlášť sledovaný, pričom sa zachovalo hneď niekoľko opätovných revízií uhorsko - moravskej hranice. Rieky neboli regulované, menili svoje korytá, meandrovali, vytvárali nové ostrovy, rozpínali sa na úkor jedného z brehov a boli príčinou záplav. Posuny hraníc definovaných pomocou riek boli pomerne bežné, lebo už v 18. stor. sa píše, že hranica s Moravským markgrófstvom začína v bode, kde sa kedysi vlievala Dyje do Moravy.

Tabuľka: Náklady na Vymeriavanie Rakúsko-Uhorskej Hranice

tags: #borsky #svaty #ondrej