Milí priatelia, členovia tejto komunity, ktorí ste tu zaregistrovaní a zapájate sa svojimi článkami, komentármi. Obraciam sa na Vás s pozvaním na návštevu do istej slovenskej domácnosti a s prosbou zároveň. Obraciam sa na Vás, pretože už len tým, že ste tu zaregistrovaný, máte aktívny podiel na tejto evanjelizácii. A mnohí z Vás bojujete v prvej línii, či už kňazi, rehoľné sestry, katechéti, laici slúžiaci ako animátori, alebo iným spôsobom, alebo ste rodičmi, ktorí vedú svojich blízkych k Bohu.
Verím tomu, že Vám záleží na tom, aby ľudia na Slovensku prežívali Božiu lásku, blízkosť a záchranu. Z vyššie uvedeného to tu môže priniesť obohacujúce a inšpirujúce postrehy, vytvárajúcu zaujímavú mozaiku obrazu evanjelizácie Slovenska. Vám všetkým, ktorí sa podelíte o svoj pohľad už vopred úprimne ďakujem.
Ako vidíme evanjelizáciu Slovenska?
Synoda pripomenula, že úsilie o spravodlivosť a premenu sveta je základným prvkom evanjelizácie. S týmto zámerom synodálni otcovia venovali osobitnú pozornosť tým, čo sa angažujú v sociálnom a politickom živote. Evanjelizácia a šírenie Božieho slova musia inšpirovať ich činnosť v hľadaní skutočného dobra pre všetkých, v rešpektovaní a napomáhaní dôstojnosti každého človeka. Zaiste, nie je priamou úlohou Cirkvi vytvoriť spravodlivejšiu spoločnosť, aj keď jej patrí právo a povinnosť vyjadrovať sa k etickým a morálnym otázkam týkajúcim sa dobra ľudí a národov. Predovšetkým však úlohou laikov je priamo vstupovať do sociálnej a politickej činnosti.
Synoda vrelo odporúčala napomáhať zmierenie a pokoj. V dnešnom kontexte je ešte naliehavejšie objaviť Božie slovo ako zdroj zmierenia a pokoja, pretože v ňom Boh zmieruje všetko so sebou (porov. 2 Kor 5, 18 - 20; Ef 1, 10): Kristus je „náš pokoj“ (Ef 2, 14), ten, ktorý búra múry rozdelenia. Niekedy sa zdá, že táto nevraživosť nadobúda podobu medzináboženského konfliktu. Ešte raz by som rád zdôraznil, že náboženstvo nikdy nemôže ospravedlniť netoleranciu alebo vojny. Každé náboženstvo by malo viesť k správnemu používaniu rozumu a napomáhať etické hodnoty, ktoré budujú občianske spolužitie.
Angažovanosť za spravodlivosť, zmierenie a pokoj má svoj najhlbší koreň a svoje naplnenie v láske, ktorú nám zjavil Kristus. Vyzývam teda všetkých veriacich, aby často meditovali nad veľpiesňou lásky svätého Pavla a nechali sa ňou inšpirovať: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne“ (1 Kor 13, 4 - 8). Láska k blížnemu, zakorenená v láske k Bohu, má preto viesť k ustavičnému nasadeniu tak jednotlivcov, ako aj miestnych i všeobecných cirkevných spoločenstiev.
Synoda venovala osobitnú pozornosť ohlasovaniu Božieho slova novým generáciám. Mladí sú už teraz aktívnymi členmi Cirkvi a predstavujú jej budúcnosť. Autentické povolania do kňazstva a zasväteného života nachádzajú svoju plodnú pôdu vo vernom kontakte s Božím slovom.
Na stránke www.evanjelizacia.eu je možné nájsť aj 25 až 40-minútové audionahrávky z duchovných cvičení pre rehoľné sestry a laikov. Jeho cieľom je šíriť Božie slovo písmom i slovom medzi širokou verejnosťou prostredníctvom internetu formou novej evanjelizácie.
Nechajme sa inšpirovať konkrétnou staťou z evanjelia: stretnutím Ježiša so Samaritánkou pri studni (porov. Jn 4, 5 - 42). Rovnako ako Ježiš pri sycharskej studni cíti aj Cirkev povinnosť prisadnúť si k mužom a ženám dnešnej doby, aby sprítomnila v ich živote Pána, aby im ho umožnila stretnúť, pretože iba jeho Duch je tou vodou, ktorá dáva pravý a večný život. A toto slovo zvestovania - s ktorým súvisí otázka otvárajúca človeka pre vieru: „Nebude to Mesiáš?“ - ukazuje, že ten, kto dostal pri stretnutí s Ježišom nový život, nemôže konať inak, len stať sa ohlasovateľom pravdy a nádeje pre druhých. Obrátená hriešnica sa stáva hlásateľkou spásy a privádza celé mesto k Ježišovi.
Priviesť ľudí našich čias k Ježišovi a k stretnutiu s ním, to je naliehavá potreba, ktorá sa týka všetkých oblastí sveta - tých, čo boli evanjelizované dávno i nedávno. Zmenená spoločenská, ekonomická, politická i cirkevná situácia nás vyzýva k niečomu novému: k novému prežívaniu našej spoločnej skúsenosti viery a hlásania prostredníctvom novej evanjelizácie - „novej svojím zápalom, svojimi metódami i svojimi prejavmi,“ ako povedal Ján Pavol II. Táto evanjelizácia sa podľa Benedikta XVI. obracia „najmä na osoby, ktoré boli pokrstené, no vzdialili sa od Cirkvi a žijú bez vzťahu ku kresťanskej praxi [...], aby im umožnila nové stretnutie s Pánom, ktorý jediný naplní náš život hlbokým zmyslom a pokojom; aby im umožnila znovuobjaviť vieru ako zdroj milosti, ktorá prináša radosť a nádej v osobnom, rodinnom i spoločenskom živote“.
Dielo novej evanjelizácie spočíva v tom, že sa srdciam i mysliam dnešných ľudí - ktoré sú neraz rozptýlené a zmätené - no predovšetkým nám samým, predkladá krása a trvalá novosť stretnutia s Kristom. Všetkých vás teda pozývame kontemplovať tvár Pána Ježiša Krista a vstúpili do tajomstva jeho života, ktorý za nás úplne obetoval na kríži a ktorý Otec potvrdil ako svoj dar vzkriesením Ježiša z mŕtvych a nám odovzdal skrze Ducha Svätého.
Musíme budovať pohostinné spoločenstvá, v ktorých nájdu svoj domov všetci, čo žijú na okraji spoločnosti, a tiež umožnia konkrétne zažiť spoločenstvo, ktoré dokáže silou vrúcnej lásky pritiahnuť sklamaný pohľad dnešného ľudstva. Dnes je našou úlohou, aby sme konkrétne sprístupnili skúsenosti Cirkvi a rozmnožili tak studne, ku ktorým môžeme pozvať smädných mužov a ženy, umožniť im stretnutie s Ježišom a ponúknuť oázy v púšti života. Za toto sú zodpovedné kresťanské spoločenstvá a v nich každý Pánov učeník: každý má vydať nenahraditeľné svedectvo, aby evanjelium mohlo skrížiť život všetkým.
Niekto sa opýta, ako to všetko možno dosiahnuť. Pripomeňme si napríklad ako Ježiš povolal Petra, Ondreja, Jakuba a Jána pri ich práci, ako Zachej prešiel od jednoduchej zvedavosti k nadšenému stolovaniu s Pánom, ako ho rímsky stotník poprosil o pomoc, keď mu ochorela drahá osoba, ako ho slepý od narodenia vzýval ako osloboditeľa z jeho vyhnanstva, ako Marta a Mária chápali jeho prítomnosť ako odmenu za pohostinstvo v ich dome i srdci. Takto by sme mohli pokračovať ďalej, prechádzať stránkami evanjelia a nachádzať rôzne spôsoby, akými sa život ľudí otváral v rôznych situáciách Kristovej prítomnosti.
Avšak beda nám, ak si budeme myslieť, že sa nová evanjelizácia netýka nás osobne. S pokorou musíme uznať, že bieda a slabosť Ježišových učeníkov, zvlášť jeho kňazov, sťažuje vierohodnosť misií. V prvom rade si my biskupi uvedomujeme, že nikdy nemôžeme byť pri výkone nášho povolania na takej úrovni - čo sa týka oddanosti jeho evanjeliu na ohlasovanie pohanom - ako Pán. Dielo novej evanjelizácie spočíva na tejto jasnej istote. Dôverujeme v inšpiráciu a silu Ducha, ktorý nás naučí, čo máme hovoriť a robiť aj v tých najväčších ťažkostiach.
Táto pokojná odvaha posilňuje aj náš pohľad na súčasný svet, nie sme zastrašení podmienkami, v ktorých žijeme. Mnohé a stále nové formy chudoby otvárajú nevídaný priestor pre charitatívnu službu: hlásanie evanjelia zaväzuje Cirkev k tomu, aby stála pri chudobných a brala na seba ich utrpenie ako Ježiš. Zoči-voči týmto výzvam, ktoré dominantné kultúry stavajú pred vieru a pred Cirkev, obnovme našu dôveru v Pána s istotou, že aj v takejto situácii je evanjelium nositeľom svetla a je schopné uzdraviť každú ľudskú slabosť. Nie sme to my, kto riadi dielo evanjelizácie, ale Boh, ako nám to pripomenul pápež.
Rodina je miestom, kde sa vkladali do života detí a mladých znaky viery, odovzdávali sa prvé pravdy a svedectvo o plodoch lásky, výchova k modlitbe, a to v bežnom živote, v kontexte starostlivosti, ktorú každá rodina venuje rozvoju svojich potomkov. Napriek geografickým, kultúrnym a spoločenským rozdielom potvrdili všetci biskupi na synode túto základnú úlohu rodiny pri odovzdávaní viery. Práve to nás pobáda povedať, že sa musíme zvlášť starať o rodinu a jej poslanie v spoločnosti a v Cirkvi, rozvíjať spôsoby jej sprevádzania pred manželstvom i počas neho.
Život v rodine je prvým miestom, kde sa evanjelium stretáva s bežným životom a kde sa ukazuje jeho schopnosť premieňať základné životné podmienky v horizonte lásky. Pre svedectvo Cirkvi je však nemenej dôležité ukázať, že tento život v čase má svoje naplnenie, ktoré prekračuje dejiny a ústi do večného spoločenstva s Bohom. O tomto nadpozemskom horizonte ľudského života svedčia v Cirkvi a vo svete mimoriadni svedkovia, ktorých Pán povolal k zasvätenému životu.
Dielo evanjelizácie nie je úlohou len niektorých osôb v Cirkvi, ale aj cirkevných spoločenstiev. V tejto perspektíve vystupuje do popredia predovšetkým úloha farnosti ako prítomnosti Cirkvi na území, kde ľudia žijú, akejsi „dedinskej studne”, ako ju zvykol nazývať Ján XXIII., z ktorej sa všetci môžu napiť a nájsť v nej sviežu chuť evanjelia. Vo farnosti je naďalej rozhodujúca služba kňaza - otca a pastiera svojho ľudu. Pri pohľade na laikov sa chceme osobitne zmieniť o rôznych druhoch tradičných i nových združení, ktoré sú spoločne s cirkevnými hnutiami a novými komunitami výrazom bohatstva darov, ktoré Duch dáva Cirkvi. Svedčiť o evanjeliu nie je niečím privilégiom.
Mladí ľudia nám zvlášť ležia na srdci, lebo sú dnes dôležitou súčasťou ľudstva i Cirkvi a tiež ich budúcnosťou. Biskupi vôbec na nich nehľadia s pesimizmom. Nová evanjelizácia má vo svete mladých náročné, ale aj veľmi sľubné pole, ako ukazuje nemálo skúseností - počnúc tými najkomplexnejšími ako sú svetové dni mládeže až k tým najskrytejším, no nemenej strhujúcim, ako sú rôzne skúsenosti duchovného, charitatívneho a misijného charakteru.
Centrom novej evanjelizácie je Kristus a jej pozornosť je zameraná na človeka, aby mu umožnila skutočné stretnutie s Kristom. To značí, že zvlášť starostlivo rozvíja dialóg s rôznymi kultúrami v dôvere, že v každej z nich možno nájsť „semená Slova“, o ktorých hovorili dávni otcovia. Stretnutie medzi vierou a rozumom posilňuje aj úsilie kresťanských komunít v oblasti výchovy a kultúry. Všade tam, kde sa rozvíja ľudské poznanie a prebieha výchovné pôsobenie, prináša Cirkev s radosťou svoje skúsenosti a svoj príspevok k integrálnej formácii osoby. Evanjelizácia si vyžaduje, aby sa venovala aktívna pozornosť aj svetu spoločenských komunikačných prostriedkov - najmä novým médiám -, keďže predstavujú cestu, kde sa stretávajú mnohé životy, mnohé otázky i očakávania.
Keď počúvame Božie slovo, tak naša viera sa prehlbuje. Božie slovo prináša svetlo do života. Božie slovo zväčšuje a prehlbuje našu vieru. Božie slovo má moc uzdravovať z choroby. Lieky sú potrebné pre nás, je to dar od Boha, ale to neznamená, že by sme mali Boha ignorovať. Aj do nemocnice môžeme ísť s mysľou upriamenou na Boha. Pán Ježiš uzdravoval skrze slovo. Božie slovo má moc uzdravovať z choroby. To však neznamená, že nemusíme ísť do nemocnice. My sa snažíme urobiť to najlepšie, spolupracovať čo najlepšie. A potom prichádza milosť z hora. To je taký rovnovážny stav alebo rovnovážna duchovnosť. S Pánom Ježišom je všetko možné. A v tomto kontext hovorím, že Božie slovo je aj liečivé a uzdravujúce. Prosme o silu Ducha Svätého ho vo svojom živote aj zachovávať. Ak chceš byť zdravý, tak počúvaj Božie slovo, prijímaj ho, ako slovo života a dôveruj mu. Ježiš je pre teba pripravený urobiť všetko. Ďakujeme Ti, Pane Ježišu Kriste, za všetky dary a dobrodenia. Ďakujeme Ti za Cirkev, ktorá nás s autoritou vyučuje Pravdu. A robí tak preto, aby nám pomohla rásť vo viere. A my vieru potrebujeme, aby sme žili zdravým životom. Za všetkých chorých a trpiacich sa naša Cirkev denne modlí a prosí o milosti pre tieto duše. Pane uzdrav našich chorých a zmiluj sa nad nimi. A nám daj ochotu Ducha ich navštevovať a poslúžiť im, ako tebe samému.
Misijná cesta do Pakistanu Štefana Patrika Kováča je príkladom aktívneho šírenia Božieho slova. Je autorom šiestich kníh, bloguje a publikoval články a literárne diela v rôznych časopisoch. Slúžil službou kázania, prednášok, svedectiev, vyučovaní a prezentácií na mnohých miestach.
V spolupráci s vydavateľstvom Misionár sme sa rozhodli publikovať na webe Zasvätený život texty pripravené sestrou Helenou Dudovou z Rehole Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristky), ktoré boli zverejnené v Roku Božieho Slova v časopise Misionár. V Dekréte o hrdinskosti jej cností z 3. júna 2013 je zdôraznené, že centrum jej spirituality predstavovala eucharistia, prebité Spasiteľovo Srdce a pobožnosť k Panne Márii, hodný zdôraznenia bol aj jej dôverný vzťah so Slovom. V regulách, ktoré nazvala Inštitút a reguly Najsvätejšieho Vykupiteľa, obsiahnuté vo svätom evanjeliu, má stále miesto v dennom programe i stretnutie sa s Božím slovom. V rôznych udalostiach svojho života blahoslavená matka Mária Celesta načúvala Slovu, čerpala z neho silu pre seba i tých, ktorí jej boli zverení z jeho múdrosti, z uzdravujúcej, oslobodzujúcej, životodarnej moci.
Na základe rôznych udalostí z jej života a diel vnímame, že blahoslavená Mária Celesta mala ducha evanjelizátorky. „Lebo nová evanjelizácia nespočíva v ohlasovaní nového obsahu, ani v používaní nových prostriedkov. Jej účinnosť spočíva v ,nových ľuďoch‘, ktorí - premenení čítaným a premodleným Božím slovom (lectio divina) - dokážu sami objavovať nemeniteľnú novosť a krásu Dobrej noviny. Presviedčajú nás životom, že Boh svojím Slovom robí všetko nové: dáva nové oči, nové uši, nové myšlienky, nové srdce. Pri stretnutí s takýmito ľuďmi sa môžeme nasýtiť jarou Cirkvi a učiť sa od nich vychutnávať evanjelium a sviežosť v prežívaní viery.“
Zo slova „evanjelizácia“ sa stal historizmus. Niektorí ho občas zazrú z diaľky, iní iba bezmyšlienkovite prejdú okolo. Stále viac ľudí sa evanjelizácii úmyselne vyhýba, a ja sa im vôbec nečudujem. Mnoho ľudí sa spamätáva z dopadov evanjelizácie. Už len to slovo im pripomína nacvičené príhovory, trápne chodenie od dverí k dverám a nútené rozhovory vo vopred pripravených podmienkach. Práve takéto formy evanjelizácie ju mnohým znechutili. Voči takémuto rozumovému a nacvičenému (chvíľami aj vynútenému a konfrontačnému) hlásaniu evanjelia sa kultúra ako taká postupne stala imúnnou, ak nie priam nepriateľskou. Spoločnosť na našu evanjelizáciu zanevrela.
„Moderné“ spôsoby evanjelizácie neúmyselne šíria neosobné, prísne moralizujúce a netolerantné posolstvo evanjelia, ktoré neodpovedá na otázky, ktoré sa ľudia skutočne pýtajú. Keď sa takéto skúsenosti opakujú, nie len neveriaci, ale aj kresťania sa evanjelizácii zďaleka vyhýbajú. Mnoho veriacich o evanjeliu vôbec nehovorí, pretože nechcú pôsobiť neosobne, moralizujúco, netolerantne a ignorantsky. Považujem však za dôležité sa z času na čas zastaviť a prehodnotiť naše evanjelizačné tradície, súčasný kultúrny kontext a zamyslieť sa nad objektívnymi dôvodmi, prečo majú dnešní ľudia voči evanjelizácii averziu. Nemenné evanjelium musíme komunikovať stále sa meniacemu svetu. K tomu potrebujeme jazyk a formy, ktorým rozumie nastupujúca generácia.
Keď som svedčil v rôznych častiach sveta, učil sa pracovať s rozličnými evanjelizačnými nástrojmi a činiť učeníkov v lokálnych zboroch, často som narazil na základnú otázku, ktorú máme tendenciu prehliadať: Prečo je evanjelium dobrou správou pre tých, ktorým ho hlásame? Kresťania síce vedia evanjelium povedať, ale často ho nedokážu prepojiť s realitou. Z akéhosi dôvodu sa nám nedarí priniesť evanjelium do každodenného života a pochybností. Ak chceme prekonať tieto prekážky, musíme si odpovedať na jednu dôležitú otázku: „Čo má smrť a vzkriesenie židovského Mesiáša z 1. storočia nášho letopočtu spoločné s ľuďmi 21.
Synodálni otcovia vyzývajú všetkých veriacich do ohlasovania evanjelia a zdôrazňujú, že aj v našich časoch je potrebné rozhodné nasadenie v missio ad gentes. Cirkev sa v nijakom prípade nemôže obmedziť na pastoráciu „udržiavania“ tých, ktorí už poznajú Kristovo evanjelium. Otcovia okrem toho dali dôrazne najavo presvedčenie, že Božie slovo je spásna pravda, ktorú potrebuje každý človek v každom čase. Cirkev sa cíti voči všetkým zaviazaná ohlasovať slovo, ktoré prináša spásu (porov. Rim 1, 14).
Pápež Ján Pavol II. na úsvite nového tisícročia nielenže existujú mnohé národy, ktoré ešte nepoznajú radostnú zvesť, ale toľkí kresťania potrebujú, aby sa im znovu presvedčivo hlásalo Božie slovo a mohli tak zakúsiť moc evanjelia. Cirkev si je istá vernosťou svojho Pána a neúnavne hlása radostnú zvesť evanjelia a pozýva všetkých kresťanov znovu objaviť príťažlivosť nasledovania Krista.
Dôležité však je, aby každý spôsob ohlasovania pamätal predovšetkým na vnútorný vzťah medzi odovzdávaním Božieho slova a kresťanským svedectvom. Od toho závisí samotná vierohodnosť ohlasovania. Tento vzájomný vzťah medzi slovom a svedectvom poukazuje na spôsob, ktorým sa sám Boh dáva skrze vtelenie Slova. Existuje veľmi úzky vzťah medzi svedectvom Písma ako potvrdením, ktoré Božie slovo vydáva o sebe samom, a svedectvom života veriacich. Kresťanské svedectvo odovzdáva slovo, potvrdené v Písmach. Písma zas zo svojej strany vysvetľujú svedectvo, ktoré sú kresťania povolaní vydávať vlastným životom. Tí, čo stretnú dôveryhodných svedkov evanjelia, sú tak vedení uznať účinnosť Božieho slova v tých, ktorí ho prijímajú.
Naša zodpovednosť sa neobmedzuje na to, že ponúkneme svetu spoločné hodnoty. Treba dôjsť až k explicitnému hlásaniu Božieho slova. Sám Kristus je verným a pravým svedkom (porov. Zjv 1, 5; 3, 14), svedkom pravdy (porov. Jn 18, 37). Preto by som rád spolu s celou Cirkvou vzdal Bohu chválu za svedectvá mnohých bratov a sestier, ktorí aj v týchto našich časoch položili život, aby hlásali pravdu o Božej láske, ktorá sa nám zjavila v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Okrem toho vyjadrujem vďačnosť celej Cirkvi za kresťanov, ktorí sa nepoddávajú protivenstvám a prenasledovaniu pre evanjelium. Súčasne sa s hlbokou a solidárnou láskou úzko spájame s veriacimi všetkých tých kresťanských spoločenstiev, ktoré najmä v Ázii a Afrike riskujú v súčasnosti život alebo sociálnu diskrimináciu pre vieru. Vidíme, ako sa tu uskutočňuje duch evanjeliových blahoslavenstiev pre tých, čo sú prenasledovaní pre Pána Ježiša (porov. Mt 5, 11).
Tim Keller o evanjelizácii v 21. storočí
tags: #bozie #slovo #na #dnes #evanjelizacia