Človek je bytosťou s neuveriteľnou túžbou po poznaní a vnútornej potreby vzťahu s Bohom. Táto túžba sa však neobmedzuje iba na detský svet. Existuje v ľuďoch nenaplnená túžba po nadprirodzenom duchovnom živote, ktorú v jeho živote nedokáže nahradiť nič.
Mnohí sa obracajú na mágiu a čarovanie, pričom sa venujú tajomným okultným vedám. Mágia a čarovanie sa teda nezaoberajú iba kontaktom s duchovným svetom. Ich cieľom často býva ovplyvňovanie druhých prostredníctvom rôznych techník, ako sú manipulácia a zastrašovanie, vnútenie cudzej vôle slobodnej ľudskej bytosti. Svoje služby a nadprirodzené schopnosti ponúkajú falošných prorokov.
Hovorí sa o černej a bielej mágii. Svetonázoru je však mágia veľmi problematickým duchovným javom. V Biblii nenájdeme pozitívne hodnotenie mágie. Naopak, nás Božie slovo vystríha pred čarovaním a magickými praktikami, lebo mágia predstavuje nelegálny kontakt s temným duchovným svetom. Mágia predstavuje nelegálny kontakt s temným duchovným svetom, pričom tento kontakt bol na začiatku pádu človeka do hriechu, z raja, k prekliatiu zeme a ďalším temným následkom.
V Biblii sa vyskytuje množstvo výrazov pre mágiu a mágov, a majú množstvo významov. Slovo mágia pochádza z egyptského výrazu pre predáka kúzelníkov. Používali sa na ovplyvňovanie ľudí prostredníctvom amuletov a kúzel. Výraz "mág" označoval nielen národ, ale tiež pre zvláštnu triedu mágov na dvore babylonského kráľa. Faraónovi kúzelníci slúžili na ovplyvňovanie ľudí a ovplyvňovaním týchto ľudí magickým umením. Nová zmluva nám túto plejádu výrazov ešte rozširuje: magos, mág, člen etnickej skupiny a zároveň zasvätenec do tajných magických umení, podvodník, zvodca, kúzelník, zaklínač.
V Biblii sa nachádzajú príbehy, ako ľudia sú konfrontované temné sily stojace za praktizovaním mágie. Apoštol Pavol, keď zvestoval evanjelium po celom rímskom impériu, narazila na odpor. Jednou zo síl, ktorým musela čeliť, bola práve mágia.
V Skutkoch apoštolov čítame o Šimonovi, ktorý svojou mágiou uvádzal do úžasu obyvateľov Samárie. Ľudia o ňom hovorili: "Tento muž je tá veľká moc Božia!" (Sk 8,10) Mal bezpochyby kontakt s duchovným svetom a jeho mágia fungovala. Tu narážame na problematiku tzv. bielej mágie. Zdá sa, že Šimonova mágia mala moc "v prospech" ľudí. Pôsobenie síl, pôsobiace „v prospech“ ľudí sú stále populárne. Šimon sa snažil kúpiť moc Svätého Ducha a zaradiť ju do svojho čarodejnického repertoáru, tvrdo narazil. Nemôže nikto disponovať Božou silou.
K ďalšej konfrontácii došlo počas prvej misijnej cesty apoštola Pavla. Spolu s Barnabášom kázali Slovo na Cypre. Medzi poslucháčmi bol aj miestodržiteľ Sergius Pavla, ktorý bol ochotný počúvať evanjelium. Proti nim sa postavil čarodejník a falošného proroka menom Barjezus, či Elymas. Pavol ho napomenul slovami: „... syn diabolský, plný podvodu a každej neprávosti, či neprestaneš prevracať priame cesty Pánove? (Sk 13,10-11) Podľa Pavlových slov sa aj stalo, čarodejník prišiel o zrak. Zjavný div spôsobil obrátenie cyperského vladára.
Ďalší prípad sa stal vo v macedónskom meste Filipis. Pavol vyhnal ducha z dievčaťa, ktoré malo vešteckého ducha, teda fungovala ako médium. Jej proroctvá boli zdrojom nemalého zisku pre jej pánov. Po tom, čo mu robila reklamu Pavlovmu tímu mnoho dní, došlo ku konfrontácii nečistého vešteckého ducha: „... z nej. (Sk 16,18) V tomto prípade nachádzame doklad toho, že niečo, čo vyzerá ako dobré, nemusí byť dobré.
Boh ponúka každému človeku pokánia, oslobodenia sa z hriechov a obnovenia vzťahu s jeho Stvoriteľom. Ježiš Kristus priniesol na kríži dokonalú obeť, ktorú ponúka každému človeku. Boh ponúka každému človeku účasť na Božieho kráľovstva a možnosť ozajstných riešení pre rôzne situácie života.
Alternatívou k Božiemu riešeniu sú sily, ktoré nepochádzajú z neba, ale z pekla. Pretože v ľuďoch existuje vnútorná potreba vzťahu s Bohom, preto sa často obracajú k silám, ktorých úmysly s ľuďmi sú hocijaké, len nie dobré. „A nie div, veď aj sám satan premieňa sa v anjela svetla.“ (2. Kor 11,14)
V modernej dobe má biela mágia množstvo podôb. Jednou z nich je reiki. Niektorí tvrdia, že je to uzdravujúcou energiou ki a používal ju Budha, Ježiš Kristus a ich žiaci. Mikao Usui, japonský kresťanský mních vyučoval na univerzite v Kjóte v polovici 19. storočia. Tam objavil v knižnici zvitky písané starobylým jazykom, sanskrtom. Zistil, že Budha uzdravoval, aké k tomu používal symboly a formulky (tzv. mantry). Samotné štúdium tohto textu však Usuimu nepomohlo získať liečivú moc. Chcel hľadať ďalej. Usui odišiel na horu Kurama, kde pod holým nebom tu v pôste a meditácii zotrval 21 dní. Posledný deň zažil duchovný zážitok. Do jeho hlavy vstúpilo svetlo, ktoré ho zasiahlo svojou silou. Tak Usui získal vedomosti z posvätných textov a liečiteľskú moc. Prvý uzdravil sám seba, svoj poranený palec na nohe. Bolo to veľmi bolestivé zranenie. Keď priložil ruky na poranený palec, bolesť zrazu ustúpila a krvácanie prestalo. Počas svojho života vychoval Dr. Usui majstrov reiki. Ide naozaj o neškodnú metódu, alebo v sebe skrýva aj nejaké nebezpečia? Odpovedať na túto otázku sa dá celkom jednoducho. Reiki patrí medzi magické systémy. Pretože reiki pracuje s duchovnou silou a používa ju k dosiahnutiu určitých cieľov. Hoci sa tvrdí, že sa používa iba na liečenie a na dobro ľudí, dá zneužiť, a tak sa aj deje. Reiki vyžaduje vždy spoluprácu príjemcu. Magický charakter reiki možno vypozorovať z jej praxe. Získavanie rôznych stupňov sú typické pre okultné náboženské systémy. V reiki sa jedná o zasväcovania, za ktoré sa platí nemalými finančnými čiastkami. Existujú tri základné stupne zasvätenia. Po zasvätení dokáže liečiteľ reiki pracovať s energiou ki a prostredníctvom vkladania rúk aj ostatných ľudí. Údajne sa dá s ňou dosiahnuť určitých výsledkov. Ide o spoluprácu s temnými démonickými silami.
Božia milosť je aktom Božieho odpustenia hriechu. Je to priazeň zo strany daného človeka, pri ktorej sa ho dotkne samotný Boh. Reiki je metódou alternatívnej liečby s duchovným pozadím. Cieľom je zlepšenia fyzického či psychického stavu.
Ďalšou formou je homeopatia. Samuel Hahnemann, zakladateľ homeopatie, bol členom Rádu slobodomurárov. Vo svojich dielach Hahnemann hovorí, že to bol „boh“. Homeopatia je v rozpore s biblickým zjavením i s lekárskou vedou. Hahnemann sa o lekároch vyjadroval pohŕdavo. Obdivovaným vzorom pre neho bol Konfucius. Homeopatia sa zakladá na dvoch princípoch: princíp liečenia podobného podobným a princíp riedenia (potenciácie). Na základe experimentov, ktoré Hahnemann robil na sebe, dospel k nesprávnym názorom. Zistil, že chinínovník spôsobuje príznaky podobné malárii. Usúdil, že môže byť použitý pre liečbu rovnakých príznakov u chorých ľudí. Dokázalo sa, že sa jedná o omyl. Je to rovnaké, ako keby sme chceli vyliečiť hnačku tak, že použijeme preháňadlo. Teda niečo, čo u zdravého človeka hnačku vyvolá, by sa malo použiť pre chorého, ktorý ju už má! Každý homeopatický liek sa počas prípravy opakovane riedi a pretrepáva. Homeopat tvrdí, že čím viac sa roztok riedi, tým väčší je konečný účinok prípravku! Podľa klasickej chémie sa riedením stráca účinná látky v roztoku, ale tým viac bude podľa homeopatov roztok účinnejší! Tento paradox sa nedá vysvetliť žiadnym prírodným zákonom. Niektoré homeopatiká sú riedené tak, že neobsahujú ani jednu molekulu pôvodnej látky! Napriek tomu homeopati tvrdia, že riedenie zvyšuje účinnosť pôvodnej látky! Toto je podstata a zdôvodnenie potenciácie. Homeopatiká nie sú neškodnou prírodnou medicínou! Majú aj nežiadúce účinky, o ktorých sa bežne nehovorí. Niektoré homeopatiká obsahujú aj jedovaté zlúčeniny, dokonca ťažké kovy a iné jedovaté látky! V lekárskej literatúre sú popísané aj otravy ortuťou u detí liečených homeopatikami. Medzi vedľajšie účinky patria napr. bolesti hlavy a psychické poruchy. Homeopatia nemá vedecké opodstatnenie a predstavuje krok späť o stovky rokov v medicíne.
Ďalšou metódou je Silvova metóda. Mnohé z týchto techník využívajú parapsychologické techniky. Nejde o kontrolu vlastnej mysle, ale o kontakt s inteligentnými duchovnými silami. Dôraz sa kladie na tzv. extrasenzorické vnímanie. Tvrdí sa, že ciele, ktoré Silvova metóda má, sa nedajú psychikou ovplyvniť (napr. telesnú chorobu). Silvova metóda je o rozvoji vlastnej osobnosti s prebudením schopností ľudskej mysle. Používa sa na dosiahnutie zdravia, šťastia, bohatstva (prosperity). Dá sa ňou ovplyvniť v podstate všetko. Používajú sa techniky hypnózy, autosugescie. Jej neoddeliteľnou súčasťou je jasnovidectvo. Problémy, ktoré sú prekážkou v dosiahnutí stanoveného cieľa, sa odstraňujú meditáciou. Dynamická meditácia premení predstavy v hladine alfa na skutočnosť. V Silvovej terminológii je hladina alfa „vnútorné vedomie“ a stav pred prebúdzaním. Jedná sa o zneužitie vedeckého pojmu. Frekvencie mozgových vĺn sa označujú písmenami gréckej abecedy. Autor metódy, José Silva, začal svoje pokusy na vlastných deťoch. Hladina alfa je charakteristická pre hypnózu, ale človek zostáva v bdelom stave. Mnohé deti sa stali médiami. Tvrdí sa, že každý človek má Vyššie Ja, čo je Boh. Vyššie Ja je inteligentnou bytosťou. Pomocou Silvovej metódy možno získať potrebných informácií od Vyššej inteligencie. Silvova metóda je otvorenou bránou moderného špiritizmu. Energia sa prejavuje vnímateľnou energiou. Je silnejšie ako človek. Ide o voči človeku nepriateľských neviditeľných bytostí. Ide o okultizmu, veštectva a manipulácie. Riešením je pokánie a poprosiť Boha o očistenie Kristovou krvou. Pomôcť môže modlitba pastora miestneho zboru za vyslobodenie.
Prírodné liečebné prostriedky zahŕňajú napr. vzduch, pohyb. Prírodná liečba, vodoliečba, elektroliečba, bežné telesné masáže... Tieto terapie sú prijateľné. Problémom však je, že tzv. prírodná liečba len zneužije prírodné zdroje. Nesmieme sa spoliehať na zaklínaním, veštectvom, horoskopmi a mágiou. Ide o spoluprácu s temnými duchovných síl.
Pakost smradľavý (Geranium robertianum)
Pakost smradľavý je známy aj pod názvami bocianí noštek, byčík, čapí nos smrdutý, milosť božia či čapina. Je to jednoročná alebo dvojročná bylina, ktorá kvitne od júna až do októbra. Rastie až do výšky 30cm, má chlpatú stonku so striedavými, trojpočetnými delenými listami. Listové stopky sú zhrubnuté a spolu s listami sú porastené žľaznatými chĺpkami. Bledoružové alebo fialové kvety rastú zvyčajne po dvoch na dlhých stopkách, majú päť korunných lupienkov, z ktorých každý je zúžený v dlhý necht, 10 tyčiniek a päťpuzdrový semenník.
Bylina je rozšírená po celom svete. Rastie takmer po celej Európe, v Severnej Amerike, na severe Afriky i na mnohých územiach Ázie. Pre farmateutické účely sa zbiera najmä vňať. V čase kvitnutia sa zbiera kvitnúca časť. Pretože šťava môže spôsobovať pľuzgiere, je potrebné pri zbere chrániť ruky rukavicami. Suší sa prirodzeným teplom na tmavom a vzdušnom mieste, alebo umelým teplom do 35 stupňov. Vďaka svojim účinkom je pakost smradľavý už od nepamäti súčasťou ľudového liečiteľstva. Stredovekí lekári sa zhodli na poznatkoch, že pakost smradľavý je vynikajúce liečivo na opuchy a rany. Slúžil najmä na prečistenie močových ciest, pričom ich zbavoval kameňov a piesku, a tiež tlmil bolesti pečene. Ľudovo pakost uplatňovali ľudia pri liečbe hnačky, bolestiach močových ciest a rozličných krvácaniach.
Táto liečivá rastlinka sa osvedčila ako skvelá forma podpornej liečby pri neplodnosti žien i mužov. Pakost má hemostatické účinky, čiže má vplyv na utíšenie a zastavenie krvácania. Bylinka takisto pôsobí na prečistenie organizmu, zmierňuje hnačky, pomáha pri tráviacich ťažkostiach či črevných zápaloch. Pakost tiež pomáha pri liečbe kožných chorôb, hnisavých rán či povrchových odrenín. Vďaka obsahu trieslovín má sťahujúce a protizápalové pôsobenie na sliznicu ústnej dutiny. Horúcou vodou navlhčený sušený alebo rozdrvený čerstvý pakost účinne lieči ušné zápaly, tvárové opuchy súvisiace so zubnými problémami či nervové zápaly, napríklad trojklanného alebo sedacieho nervu. Kašovitý obklad z tejto rastlinky môžete prikladať na opuchy kdekoľvek na tele. Neboli zistené žiadne vedľajšie účinky, no keďže bylina zapácha, doporučujú sa užívať nižšie dávky.
Božia milosť
V mnohých náboženstvách sa v spojitosti s učením o odpustení hriechov hovorí aj o Božej milosti, v ktorej vraj Boh „z lásky“ odpustí človeku všetky jeho hriechy - stačí, aby ich úprimne oľutoval a vyspovedal sa. Takýto postoj však zamieňa Božiu lásku za zmäkčilosť a úplne popiera Božiu spravodlivosť. Podľa zákona zvratného pôsobenia sa totiž všetko, dobré či zlé, človeku vráti. Nič nemôže byť odpustené, ale všetko musí byť zaplatené do posledného haliera.
Pozrite, ako vyzerá také „odpúšťanie hriechov“ v praxi. Človek pár minút rozmýšľa nad tým, čo urobil, a následne „ľutuje“ svoje činy. Tým považuje celú vec za ukončenú. Vôbec sa nesnaží vyvinúť úsilie, aby sa vnútorne zmenil. Načo. Veď mu bolo povedané, že stačí oľutovať a prípadne sa na znak pokánia odmodliť zopár modlitieb - a Božia milosť má dať všetko do poriadku. Takáto ľútosť je však iba klamlivým utíšením svedomia a nemá žiadny skutočný účinok. Zaužívané ľutovanie hriechov je nefunkčné hlavne preto, lebo človek sa vtedy zaoberá svojimi minulými, hoci i nedávnymi činmi, teda tým, aký bol, nie tým, aký je. Zlé vlastnosti, ktoré ho viedli k nesprávnemu konaniu, a ktoré musia byť odstránené, sú však i naďalej prítomné v ňom samotnom, nie v minulosti. Minulosť je iba spomienkou našej mysle, nie skutočnou realitou, v ktorej by sa dalo niečo precítiť a zmeniť. Preto je človek skoro vždy schopný i naďalej konať rovnako nesprávne, bez ohľadu na to, či uveril v „Božiu milosť“ a vyspovedal sa. Pokiaľ nerieši existujúce zlo v sebe, ale namiesto toho sa zaoberá „mŕtvou“ minulosťou, nemôže uspieť.
Zamyslieť sa nad svojimi minulými činmi je dobré iba na to, aby sme vedeli, akí sme, a čo máme v sebe zmeniť v prítomnosti. Skutočná zmena sa musí odohrať v nás, nie v myšlienkach. Myšlienky ľútosti sú príliš povrchné na to, aby sa dotkli ducha a zmenili niečo na ľudskom charaktere. Ak sa chce človek zmeniť, musí precítiť existujúcu neharmóniu v sebe srdcom. Nestačí, aby vedel, že konal nesprávne - on to nesprávne musí v sebe bezprostredne cítiť. A to až tak naozajstne a hlboko, že už nikdy nebude môcť nič podobné urobiť, lebo sa mu to bude z duše protiviť. Poznanie pravdy o tom, čo spôsobuje nesprávne konanie, musí byť jednoducho silnejšie, ako sladká túžba hrešiť.
I keby sľubované odpúšťanie hriechov naozaj fungovalo, stále je tu ešte vážna skutočnosť, na ktorú sa popri spoliehaní na „všetko odpúšťajúcu Božiu Milosť“ často zabúda. Človek neodčinil škodu spôsobenú svojím nesprávnym konaním.
Aby sme mohli správne pochopiť, v čom Božia milosť spočíva, je potrebné si uvedomiť existenciu Božích zákonov, ktoré určujú spôsob vzájomného pôsobenia síl vo Stvorení. Prejav tohoto zákona v hmotnom svete určite poznáte: do vody nevyvŕtate dieru, údermi kladiva neohnete vzduch, sieťkou na motýle nechytíte rádiové vlny, atď., pretože tieto elementy sú rozdielnej podstaty. Podobne tento zákon platí i v duchovnej oblasti a umožňuje na seba pôsobiť iba silám rovnakého druhu. Tým je vopred vylúčená akákoľvek nespravodlivosť, ku ktorej by dochádzalo pri vzájomnom pôsobení nerovnorodých síl.