Obec Oravský Biely Potok, ležiaca v údolí Studeného potoka, bola v minulosti pastierskou osadou a súčasťou panstva Oravského hradu. Vznikla približne v polovici 16. storočia ako prvá obec v údolí Bieleho potoka (dnes Studený potok). Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1556. Prví obyvatelia boli valasi, pastieri, ktorí chovali na horských pastvinách dobytok a ovce. Vyklčovaním lesov si pripravovali ďalšie pastviny a ornú zem.
Prvotný názov obce je odvodený od pretekajúceho potoka, ktorý na kamenitom podklade a strmom spáde vytváral bielu penu. V roku 1927 obec dostala prívlastok Oravský, pretože na Slovensku už jeden Biely potok existoval pri Ružomberku.
Lokalizácia obce podmienila aj vznik špecifických zamestnaní obyvateľov - poľnohospodárstvo a dobytkárstvo. Na rozšírení ovocinárstva mal zásluhu učiteľ Alojz Kaššák, ktorý založil ovocinársku škôlku a učil ošetrovať a štepiť stromky. Iným zdrojom obživy bola ťažba dreva, či podomoví sklári.
Koncom 18. storočia je Biely Potok mestskou časťou Ružomberka. História nás poučuje, že nie vždy a u každej mestskej časti tomu tak bolo. V roku 1376 nariadil kráľ Ludvik I. richtárom a obyvateľom Bieleho Potoka, Černovej a Villa Ludrovej, ležiacich v chotári Ružomberka, aby platili dane mestu Ružomberok a v sporných záležitostiach hľadali spravodlivosť u predstavenstva mesta. V 15. storočí k trom predchádzajúcim častiam mesta pribudol Vlkolínec. Tak začala závislosť menovaných dedín od mesta.
Dediny sa označovali ako „ulice“ mesta. Volili si po dvoch richtárov, Vlkolínec iba jedného, a hoci richtári „ulíc“ boli členmi mestského zastupiteľstva, boli podriadení ružomberskému richtárovi. Spolužitie „ulíc“ a mesta nebolo vždy v poriadku.
Ružomberčania, ktorí boli obetavými a neohrozenými obhajcami svojich práv voči zemepánom, ukázali byť bezohľadnými a nadradenými voči vlastným spoluobčanom - uličanom, hoci ich spájal spoločný osud. Spory vznikali o využívaní ružomberského chotára, pretože nebolo stanovené, čo patrí mestu a čo „uliciam“. Mesto im bránilo v rovnoprávnom využívaní mestských hôr, lúk, pasienkov i práva rybolovu.
Prvý spor vypukol v roku 1771, kedy sa „ulice“ pokúsili osamostatniť od mesta, hoci sídlili v ružomberskom chotári. U stoličného súdu sa spory ťahali 50 rokov. Až v roku 1820 došlo k zrovnoprávneniu mešťanov a obyvateľov „ulíc“. A v roku 1850 bola ustálená „demarkačná“ čiara medzi pozemkami mesta a „ulíc“.
Vznikali ďalšie dediny - Biely Potok, Černová, v 15. storočí. Prvý krát sa spomína obec Hrboltová.
Farnosť v Bielom Potoku ponúka k predaju prekrásnu knihu „Čarovné Sakrálne pamiatky Slovenska“, v ktorej sú zobrazené aj duchovné miesta farnosti, vrátane Kostola vo Vlkolínci Navštívenia Panny Márie, kaplnky sv. Gorazda, kaplnky s Kláštorom v Trlenskej doline a Kostola Nanebovzatia Panny Márie.
V roku 1376 pri nariadení platenia daní mestu sú menované aj „ulice“ mesta Černová, Vlkolínec, Villa Ludrová, Biely Potok.
Kostol v Bielom Potoku nahradil drevenú Kaplnku sv. Vendelína z roku 1858 situovanú „Pod Dielcom“ v blízkosti cintorína. Neogotický kostol bol postavený v rokoch 1901 - 1902 ružomberským staviteľom Andrejom Jančekom podľa projektu Jána Krónera. V roku 1968 došlo k zmene jeho patrocínia, zasvätenie sv. Vendelínovi zmenili na zasvätenie Nanebovzatiu Panny Márie.
Jednoloďová stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a so vstavanou vežou, ktorá vytvára na priečelí mierny rizalit. Fasáda má neogotickú úpravu a okná s lomeným oblúkom. Veža je zakončená ihlancom, ktorý dosadá na trojuholníkové štíty. Nad vstupným portálom je nápisová tabuľa vzťahujúca sa na stavbu kostola. Vnútorné zariadenie pochádza z čias stavby kostola.
Stojí na vyvýšenine vo východnej časti obce a nachádza sa v areáli cintorína.
Kostol prešiel rekonštrukciou a jeho súčasný stav je dobrý.
História farnosti Biely Potok je bohatá a siaha hlboko do minulosti. V nasledujúcom článku sa pozrieme na významné míľniky a osobnosti, ktoré formovali duchovný život v tejto obci.
Po roku 1000, Štefan I. založil ostrihomské arcibiskupstvo, ktoré sa rozprestieralo na slovenskom etnickom území. Od Nitry smerom na Krakov ležal nitriansky archidiakonát, do ktorého bola začlenená farnosť Tvrdošín. Tvrdošínska farnosť preto odovzdávala desiatky zoborskému opátovi.
Podľa Marsinu (1971) prvá zmienka o Tvrdošíne je v zoborskej listine z roku 1111. Podľa Šaškyho sa už v roku 1113 spomína, že na trase poľskej cesty bol majetok zoborských benediktínov v Kláštore pod Znievom a strážna veža v Tvrdošíne, pri ktorej sa vyberalo mýto. Zriadenie hlavnej colnej stanice, neskoršej tricezimy v Tvrdošíne, popri ostatných desiatich, ktoré boli v Uhorsku, sa predpokladá, že Tvrdošín bol už vtedy rozvinutou obcou.
Pápež Ján XXII. poslal v roku 1311 z Avignonu do Uhorska dvoch legátov - Raimunda de Bonofato a Jakuba Berengaria, aby vyberali štvrťročné desiatky z príjmov duchovných na pomoc Svätej zemi, ako aj na výdavky výprav podniknutých proti odporcom a nepriateľom viery. Raimund pochodil za dva roky (1332 - 1333) celé ostrihomské arcibiskupstvo, do ktorého patril aj Tvrdošín. Legát našiel na Orave dve farnosti, ktoré tu vtedy existovali a to farnosť Aravia (Oravský Podzámok) a farnosť Turdesen (Tvrdošín). V Tvrdošíne bol kňaz Peter, ktorý mal príjem 1 hrivnu striebra a zaplatil 6 grošov.
Podľa Pajdušáka a Buššu fara v Tvrdošíne sa uvádza v listinách až v roku 1397, ale bezpečne možno tvrdiť, že bola zriadená už za Ľudovíta I.
Významné osobnosti farnosti
Medzi významné osobnosti farnosti patria:
- Andrej Pavlis: Narodil sa 14. marca 1891 v Oravskom Bielom Potoku. Bol literárne činný a prispieval do slovenských katolíckych časopisov.
- Mons. Jozef Števek: Narodil sa 3. augusta 1896 v Oravskom Bielom Potoku. Za kňaza ho vysvätil košický biskup Augustín Fischer-Colbrie 29. júna 1921 v Košiciach.
- Viktor Števek: Narodil sa 18. júna 1912 v Oravskom Bielom Potoku. Za kňaza ho vysvätil banskobystrický biskup Marián Blaha 27. septembra 1936 v Banskej Bystrici.
- Peter Adamčák: Narodil sa 12. septembra 1914 v Oravskom Bielom Potoku. Za kňaza ho vysvätil košický biskup Jozef Čársky 20. júna 1937 v Košiciach.
Zoznam kňazov pôsobiacich v Bielom Potoku
Nasleduje zoznam kňazov, ktorí pôsobili vo farnosti Biely Potok:
- P. Ignác Peschel, OFM 1787-1789
- P. Demeter Červeň, OFM 1789-1801
- Ján Repašsi 1801 - 1802
- Štefan Smoleň 1802 - 1804
- Jakub Krajčinovský 1804 - 1812
- Ignác Brunkala 1812 - 1815
- Matúš Zárubský 1815 - 1830
- Ignác Matkovič 1830 - 1834
- Michal Rusiňák 1834 - 1837
- Libor Mosurčík 1837
- František Feja 1837 - 1850
- Ján Žuffka 1850 - 1856
- Matúš Várzely 1856
- Ondrej Plučinský 1856 - 1860
- Ján Keltoník 1860 - 1873
- Juraj Galdon 1873 - 1886
- Peter Hanuľa 1886 - 1898
- Eduard Kitz 1898
- Ondrej Doránsky 1898 - 1902
- Anton Hromada 1902 - 1913
- Jozef Hromada 1913 - 1917
- Florián Fömötör 1917
- Ján Lipčej Kapusta 1917 -1933
- Michal Žuffa 1933 - 1935
- Štefan Kučeravý 1935 - 1969
- Dr. Michal Mrkva 1969 - 1970
- František Bugaj 1970 - 1973
- Peter Ťapák 1973 - 1983
- prof.Štefan Šmálik 1983 - 1991
- Ján Hlavčák 1992 - 2002
- Mgr.
Šírenie protestantizmu a náboženské zmeny
Protestantizmus na Slovensku šírili nemeckí kolonizátori zakladajúci niektoré mestá, najmä na Spiši a podporovala ho aj uhorská šľachta. V prípade Tvrdošín a Oravy vôbec, to boli Thurzovci. Podľa Šmálika boli v roku 1560 na Orave len tieto farnosti: Tvrdošín, Trstená, Sedliacka Dubová, Kubín, Veličná a Žaškov. Novozaložené obce, za Oravskou Magurou, dostali faru v Lokci, v roku 1565.
Ostrihomský arcibiskup M. Olah (1553 - 1563) chcel poznať náboženský stav arcidiecézy podľa smerníc Tridentského snemu preto poslal vizitátorov do všetkých farností, aby zistili, aký je tam náboženský stav. V Tvrdošíne boli v tomto období dve vizitácie a to v roku 1559 a v roku 1560. V roku 1559 bol v Tvrdošíne farárom Šimon Poliak a v roku 1560 Michal. Patrocínium kostola na námestí bolo Všetkých svätých. Sviatosti sa tu vysluhovali katolíckym spôsobom.
Za čias spravovania farnosti kňazom Michalom je poznamenané, že niektorí veriaci si žiadali prijímať pod obidvoma spôsobmi. Podľa Zocha existovala v Tvrdošíne od roku 1551 - 1706 tvrdošínska evanjelická cirkev. Ako prvý evanjelický farár v Tvrdošíne sa spomína v roku 1577 Michal Rozenberský, ktorého dosadil ešte František Thurzo.
Protestantizmus na Orave sa rýchlo šíril najmä za čias panovania jeho syna Juraja Thurzu (1585 - 1616). Juraj Thurzo podľa zásady: “Cuius regio, eius religio“, teda koho kraj, toho náboženstvo za krátky čas obrátil celú Oravu na protestantizmus. Do farnosti Tvrdošín, okrem Štefanova, Ľavkova a Krásnej Hôrky a od roku 1567 i Zábiedova, patrila aj Nižná. Tu bol oddávna kostol. Tvrdošínska farnosť spravovala aj obce, ktoré vznikli pred rokom 1556 (Podbiel a Oravský Biely Potok) a od roku 1593 aj Habovku a Zuberec. Juraj Thurzo založil preto farnosť v Nižnej, aby obce Studenej doliny mali bližšie do kostola.
Dňa 7.12.1609 sa Juraj Thurzo stal palatínom - prvým ministrom Uhorska. Keď sa dostal do tejto vysokej funkcie, uzákonil luteránske náboženstvo evanjelikov augsburského vyznania tým, že v roku 1610 na Žilinskej synode založil tri evanjelické superintendencie na strednom a západnom Slovensku. Are Liptov, Oravu a Trenčín superintendentom sa stal Thurzov poradca, bytčiansky farár Eliáš Láni. Na synode v Žiline Láni preložil Lutherov malý katechizmus, podľa ktorého sa potom vyučovalo náboženstvo.
V roku 1611 Láni navštívil Tvrdošín. V zápisnici z tejto vizitácie sa uvádza, že kostol na námestí má na dvoch vežiach po dva zvony, teda štyri zvony. V roku 1637 kostol v Tvrdošíne zhorel aj so štyrmi zvonmi a vežovými hodinami.
Po potlačení Veselényiho sprisahania v roku 1674, Leopold I (1657 - 1705), odobral evanjelikom kostoly, lebo veľa kazateľov bolo zapletených do tohoto sprisahania a odchádzalo do vyhnanstva. V tom období začínajú katolícki kňazi opäť svoju pastoráciu.
Podľa Šmálika pri poslednej rekonštrukcii dreveného kostolíka v roku 1991 našli tesári vo vežičke kostolíka písomný záznam, ktorý bol uložený v kovovej schránke. Záznam s latinským textom: “Hovorí sa, že mesto Tvrdošín postavilo tento drevený kostol v roku 1390. Oprava kostola bola v rokoch 1550, 1654, a 1770. Najnovšie však v roku 1890. Kríž staviame však dnes 25.6. vo sviatok eucharistického Srdca Ježišovho roku 1936 … “
Kostol bol budovaný v rokoch 1797 až 1800. Stavbu kostola odhlasovala z náboženského fondu zastupiteľská rada v Budíne 15. novembra 1796. 14. septembra roku 1797 boli požehnané jeho základy a položený prvý kameň. Do základov, ktoré sa začali stavať 16. septembra, bola položená aj cínová soška Panny Márie s Ježiškom. Kostol bol požehnaný 20. augusta na sviatok svojho patróna roku 1799 vtedajším nižnianskym farárom Štefanom Kostkom. V roku 1800 sa uskutočnili na kostole posledné murárske práce.
V interiéri. Najväčšia z nich bola v roku 1902-1903 po vyhorení pri požiari roku 1900, kedy bol kostol obnovený. Priestranná svätyňa má oblúkový uzáver. Na jej klenbe je maľba Najsvätejšej Trojice s viacerými anjelmi vo vesmírnom priestore. Svätyňu osvetľuje jedno okno na južnej strane. Na severnej strane k nej prilieha sakristia s rovnou klenbou. Sakristia bola vybudovaná neskôr v roku 1869, o čom svedčí nápis nad vonkajším vchodom. V sakristii je vzácna klasistická plastika Bičovaný Kristus, ktorá patrí k pamiatkam kostola. Je to polychromová drevorezba zo začiatku 19. storočia. Do zoznamu pamiatok je zapísaná aj socha Zmŕtvychvstalého Krista /polychromová drevorezba/, monštrancia, kalich a dve cibória.
V presbytériu kostola sa nachádza hlavný drevený neobarokový oltár, ktorý pochádza z 18. storočia. V jeho strede v spodnej časti je svätostánok. Na jeho dvierkach je reliéf Ježiša s kalichom v ruke. Po stranách svätostánku sú sochy dvoch adorujúcich anjelov. Uprostred päťdielnej stĺpovej architektúry v strednej časti oltára je obraz - nástenná maľba svätého Štefana, kráľa, patróna chrámu. Obraz maľoval známy chrámový maliar Jozef Hanula. Po stranách obrazu sú sochy štyroch evanjelistov: svätého Matúša /so znakom človeka/, svätého Lukáša /so znakom býka/, svätého Jána /so znakom orla/, svätého Marka /so znakom leva/. V hornej časti oltára nad obrazom svätého Štefana je reliéf svätého Jozefa s Ježiškom. Po jeho stranách sú sochy svätého Joachima a svätej Anny, rodičov Panny Márie. Sú tu tiež sochy slovanských vierozvestov svätého Cyrila a svätého Metoda a sochy dvoch adorujúcich anjelov. Vo svätyni sú vpredu po bokoch oltára samostatne umiestnené na podstavcoch sochy Božského Srdca Ježišovho a Lurdskej Panny Márie.
V prednej časti svätyne je okrem dreveného obetného stola, ambóna a sedesu aj vzácna baroková kazateľnica. Je to drevená rezbárska práca na podstavci so štyrmi reliéfmi svätých. Jedná sa o štyroch veľkých západných cirkevných otcov. /s úľom a knihou/. Baldachýn nad kazateľnicou nesie sochu Ježiša - Dobrého pastiera. Okrem toho je na stene reliéf s dvoma tabuľami Desatora. Vo svätyni je aj drevená krstiteľnica na kamennom podstavci. Na jej príklope je súsošie svätého Jána Krstiteľa, ktorý krstí Ježiša Krista. Táto krstiteľnica i kazateľnica boli zhotovené miestnym rezbárom Jurajom Belopotockým v roku 1800.
Svätyňu s loďou prepája oblúk. Loď kostola je krytá dvoma klenbami s medziklenbovými pásmi, ktoré končia na pilieroch. Klenby nesú ornamentálnu výzdobu s portrétmi svätcov v jej cípoch. Sú na nich zobrazení ôsmi apoštoli. V prvej klenbe sú vyobrazení svätí Bartolomej, Filip, Peter a Jakub, v druhej klenbe svätí Tomáš, Andrej, Ján a Šimon. Loď osvetľujú štyri okná. Jedno z nich má farebnú vitráž, znázorňujúcu kňaza pri pozdvihovaní počas svätej omše pred symbolmi Najsvätejšej Trojice. Dlažba kostola je vykladaná keramikou v roku 1903. Tento rok je vyznačený v dlažbe v predsieni kostola. V lodi kostola sú dva bočné barokové oltáre.
V ľavom rohu je bočný oltár, v strede ktorého je v spodnej časti svätostánok. Na jeho dvierkach je reliéf kalicha, hostie a viniča s hroznom. Po jeho bokoch sú dvaja adorujúcí anjeli. Nad ním je v strednej časti obraz Svätej rodiny - dieťa Ježiš, Panna Mária a svätý Jozef. Vedľa tohto obrazu sú sochy dvoch mučeníkov - diakonov: svätého Štefana /s palmou a kameňmi/ a svätého Vavrinca /s palmou a roštom/. V hornej časti oltára nad ústredným obrazom je reliéf Narodenia Pána - Ježiš v jasličkách a vedľa neho kľačí Panna Mária a svätý Jozef. Po stranách reliéfu so sochy svätého Jána Krstiteľa a svätého Jána Nepomuckého. V pravom rohu je druhý bočný oltár. Má podobný svätostánok s dvomi adorujúcimi anjelmi. Nad svätostánkom je obraz Korunovania Panny Márie z roku 1904. Je na ňom výjav - Pannu Máriu korunuje Svätá Trojica. Po jeho stranách sú sochy svätého Petra /s kľúčmi/ a svätého Pavla /s mečom/. V hornej časti nad obrazom je reliéf zobrazujúci Ružencovú Pannu Máriu a pred ňou svätého Dominika a svätú Kláru. Po jeho stranách sú sochy svätej Kataríny Sienskej /s knihou/ a svätej Kataríny Alexandrijskej /s kolesom/. Oba bočné oltáre boli zhotovené v Tirolsku /Rakúsko/.
Lavice v lodi sú z roku 1987, v roku 2004 boli všetky očalúnené. Prenosné lavičky pre miništrantov i ľudí boli zhotovené v roku 2003. Po stranách lode sú na podstavcoch umiestnené sochy svätého Antona, svätého Alojza, svätej Terézie z Lisieux a Panny Márie - Kráľovnej. Po stranách kostolnej lode je umiestnená drevená krížová cesta z roku 1989. Je to umelecká práca od rezbára Baču. V zadnej časti lode je drevená spovednica. Pri vstupe do kostola je predsieň s oblúkom. Z nej sa vystupuje po kamenných schodoch na chór, prístavba ktorého stojí na dvoch pilieroch. Chór bol pristavaný a rozšírený roku 1952. Na chóre je umiestnený organ od majstra Jána Tučeka z Kutnej Hory zo začiatku 20. storočia. Bol generálne zrekonštruovaný v roku 1996. Z druhej strany predsiene je kaplnka Božieho hrobu. Je v nej jednoduchý drevený oltár v barokovom štýle so sochou mŕtveho Ježiša z dielne Juraja Belopotockého a štyrmi soškami anjelov. V roku 2003 bol do nej zhotovený aj nový drevený kríž. Kované dvere v predsieni kostola a v kaplnke Božieho hrobu sú z roku 1949. Nový vchod so vstupnou časťou do kostola s novými hlavnými dverami bol vybudovaný v roku 2001. Na vstupnom kamennom portáli je preto vyrytý rok ukončenia stavby - 1800 a rok renovácie - 2001. V roku 2003 bol upravený celý areál okolo kostola. Pred vchodom sa vybudovala nová strieška umiestnená na dvoch stĺpoch. Nový vstup so schodišťom, most a chodníky sa vyložili miestnym pieskovcom.
V priečelí kostola je vstavaná veža, ktorá zo štítu prechádza do hranolu a vyššie do ihlanu. Zakončuje ju na vrchole guľa s dvojkrížom. Veža má v štvorhrannej časti štyri zvukové okná. Vo veži sú umiestnené tri zvony. Veľký zvon „Michal“ a malý zvon „Svätý Jozef“ sú z roku 1932. Stredný zvon „Preblahoslavená Panna Mária“ bol roku 1969 preliaty zo starého zvona, ktorý pukol. Všetky tri zvony boli elektrifikované roku 2003. Pri tej príležitosti bola zhotovená aj nová drevená nosná konštrukcia. Veža kostola je pokrytá medeným plechom a strecha lode i sakristie je pokrytá plechom hliníkovým. Tento chrám je vzácnou historickou pamiatkou, ktorá svedčí o šikovnosti, štedrosti a živej viere miestnych ľudí. Predovšetkým je však dôstojným bohoslužobným miestom, kde už celé desaťročia bielopotockí katolíci čerpajú duchovnú silu a pomoc pre svoj každodenný život, a ktorí chcú zachovať v jeho kráse aj pre ďalšie generácie. Odpustová slávnosť sa slávila v pôvodnom kalendári 20. augusta. Po zmene, ktorá neskôr nastala v liturgickom kalendári, sa sviatok patróna chrámu, svätého Štefana, kráľa, slávi 16. augusta.
Farská budova bola vystavená v rokoch 1976 - 1978. Stará fara, ktorá slúžila svojmu účelu 120 rokov, bola zbúraná roku 1986. Cintorín, ktorý sa nachádza na Vŕšku nad kostolom, zriadili v obci až po ustanovení farnosti v roku 1787. Z pôvodného ohradenia múrom, ktorý spomína kanonická vizitácia z roku 1833, sa zachovala len vstupná časť pokrytá šindľom. Na cintoríne sú pozoruhodné stĺpové náhrobníky z 19. storočia a pieskovcové kríže od bielopotockých kamenárov. Duchovný život Bielopotočanov symbolizujú aj kríže, ktoré sa nachádzajú v katastri obce. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1833 boli v obci tri kríže: jeden poniže dediny, jeden povyše dediny a tretí na cintoríne. Dnes je v obci a jej katastri trinásť krížov.
Klasistický prícestný kríž s vysokým reliéfom Bolestnej Panny Márie je v strede obce. Vytesali ho z domáceho pieskovca Juraj a Alexander Bielopotockí v roku 1801. Do požiaru v roku 1900 stál povyše dediny. Kamenný kríž z roku 1814 poniže dediny bol postavený z vďačnosti za záchranu počas veľkej povodne, ktorá sa zúrivo prevalila cez obec v dňoch 25. a 26. augusta 1813. Hlavný kríž na cintoríne je z roku 1828. Je to kamenná práca Alojza Bielopotockého staršieho. Pred kostolom sa nachádza drevený misijný kríž s vyrytými rokmi, kedy sa vo farnosti konali misie. Ďalšie kamenné kríže od bielopotockých majstrov sú na konci ulice Potoky /s reliéfom svätého Jozefa s Ježiškom/, na konci ulice Hušták /s reliéfom svätého Jána Nepomuckého/, na Láne, na Úboči, na Biednej /všetky s reliéfom Bolestnej Panny Márie/, na Širokej betónový z roku 1931 s Nepoškvrneným počatím Panny Márie. Od miestneho kamenára Štefana Kubalu sú kríže s vloženou soškou madony na Rovienkach, pod Kliníkmi a pod Biednou /postavené v rokoch 1969-1975/.
Kostol vo Vlkolínci
Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Bielom Potoku