Byzantská ríša a východná schizma: Príčiny rozkolu

Byzantská ríša, známa tiež ako Východorímska ríša, bola zmesou rímskeho štátnictva, gréckej kultúry a kresťanského náboženstva. Táto ríša existovala medzi 3./4. stor. po Kr. a 1453. Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala.

Začiatok formovania ríše sa datuje od roku 395 n.l. za vlády Teodória. Symbolický začiatok Východorímskej/Byzantskej ríše je sporný, pretože už napríklad cisár Dioklecián (284-305) rozdelil svoju ríšu de-facto na východ a západ. Potom sa ríša niekoľkokrát rozdelila a znovu zjednotila. Celkovo sa však uvádzajú roky medzi vládou Konštantína Veľkého ((306/324 - 337) a 7. storočím.

V roku 330 po Kr. bolo dokončené nové hlavné mesto Rímskej ríše Konštantínopol (cisár Konštantín I. V odbornej literatúre sa v súvislosti s dejinami východnej časti rímskeho impéria stretávame s termínom Byzancia, resp. Byzantská ríša. Vo všeobecnosti však neexistuje jednotný názor ohľadom počiatku byzantských dejín. Sami obyvatelia impéria sa nazývali Rimanmi (gr. Romaioi), no moderná historiografia im prisúdila meno Byzantínci.

Významnými mestami boli Carihrad, Antiochea, Efezos, Solún a Alexandria. Byzancia vychádzala z predpokladu, že kto prijme byzantskú kultúru, nebude už jej nepriateľom a bude možné ho politicky ovládnuť, dôležitú úlohu pri presadzovaní týchto záujmov mali misie.

Vláda Justiniána I.

Zjednotenie a rozmach ríše nastal za Justiniána I. v rokoch 527-565. Za cisára Justiniána I. Najvýznamnejší byzantský cisár - najväčší územní rozmach: Balkán, Malá Ázia, Palestína, Egypt, sev. Afrika, časť Pyrenejského polostrova. Bol veľmi dobrý veliteľ a vojenský stratég. Podarilo sa mu získať územie Talianska a podmaniť si ho. Postupne dobýval ostatné krajiny a jeho ríša sa rozrástla o celý Balkán, Áziu, Palestínu, Egypt, severné pobrežie Afriky a juhovýchodnú časť pyrenejského ..... Justinian I. vydal zákonník, ktorý obsahoval prvky Rímskeho práva a byzanské zvykové právo.

532 - povstanie Niká! (nepokoje, zvýšenie daní). Zaviedol CORPUS IVRIS CIVILIS - občianský zákonník, občan Byzantskej ríše = ortodoxný kresťan (pravoslavný). Zachováva zásady rímskeho práva. Odzrkadľovalo aj zmenu vlastníckych vzťahov.

Po jeho smrti nastáva úpadok ríše. Po jeho smrti kríza → útok Longobardov a Bulharov. Ríša nebola schopná sa brániť nájazdom Longobardov, Slovanov a Arabov. Postupne stráca jednotlivé územia.

Charakteristická pre Byzantskú ríšu bola aj rozsiahla a prísne organizovaná byrokracia s centrom v hlavnom meste Konštantinopole, čím sa odlišovala od (a vývojovo predbehla) ostatných stredovekých štátov. Až do stredného stredoveku bola ríša kultúrne najvyspelejším štátom Európy aj islamského sveta.

Na celom území, vplyvom nových národov a kultúr sa rozšírilo kresťanstvo. V tomto období vzniká spor o obrazoborectvo, čiže úcta k obrazom. Starokresťanská tradícia neprípušťala zobrazovanie bytostí a nadprirodzených javov. Kresťanský kňazi vystúpili proti uctievaniu obrazov. Na nátlak kňazov Lev III. zakázal uctievanie obrazov. Vzniká spor, ktorý trvá až do roku 843, kedy Gregor III. povolil uctievanie obrazov.

Východná schizma

Východná schizma (rozluka, rozkol) - júla 1054 - definitívny rozkol v kresťanskej cirkvi „východná schizma“. Oddelenie východnej cirkvi. Sídlom sa stáva Carihrad. Mocenské súperenie medzi pápežom Mikulášom I a patriarchom Fotiom o vplyv v Byzant. Ríši a v Európe. Rozdelenie: Západná cirkev - pápež, Východná cirkev - patriarcha - ortodoxná pravoslavná.

K udalosti, ktorú poznáme ako východnú schizmu, prispelo obrovské množstvo faktorov. Tak politických, ako aj dogmatických. Podľa niektorých autorov boli základy oveľa neskoršej schizmy položené už vo štvrtom storočí, keď cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu. Koncom nasledujúceho storočia sa Západorímska ríša rozpadla. Byzancia s hlavným mestom v Konštantínopole pokračovala ďalej. Cesty oboch cirkví sa však začali čoraz viac rozchádzať. K tomu sa pridávalo prelínanie svetskej a duchovnej moci. Do sporu medzi Východom a Západom boli zapojení aj samotní cisári.

K tomu všetkému pribúdali čoraz častejšie prehlbujúce sa rozdiely, a to tak kultúrne, ako aj dogmatické. Vezmime si napríklad jazyk: kým na Západe sa lingua franca stala latinčina, na Východe to bola gréčtina. Oveľa dôležitejšie však boli dogmatické otázky. Práve tie viedli k ďalším rozkolom v Cirkvi pred veľkou schizmou, hoci ich dôsledky neboli také dramatické.

Fócius bol konštantínopolský patriarcha, ktorý v roku 867 vyhlásil, že pápež Mikuláš I. a celá západná cirkev sú heretici. V hre bola otázka ... Filioque. Doslova to znamená „a Syn“. Na Západe sa začalo prijímať vyznanie viery, ktoré obsahovalo vetu: Verím v Ducha Svätého, ktorý vychádza z Otca a Syna. Proti tomuto poslednému prvku sa Východ ostro postavil. Prečo? Pretože verzia pôvodne prijatá na Nicejskom koncile v roku 325 a mierne upravená na Konštantínopolskom koncile v roku 381 ho neobsahovala. Táto záležitosť sa navyše vrátila v súvislosti s veľkou schizmou.

V skutočnosti je medzi oboma cirkvami viac rozdielov. Východ vo všeobecnosti neuznáva dogmy, ktoré boli prijaté po siedmom všeobecnom koncile. Patrí k nim už spomínaný pôvod Ducha Svätého, primát apoštola Petra, primát a neomylnosť pápeža ako Kristovho miestodržiteľa a nepoškvrnené počatie a nanebovzatie Panny Márie. Za zmienku stojí aj prístup k celibátu.

Išlo o... Predohrou k východnej schizme bol nepriamo aj prípad Arménska. To sa predtým nachádzalo vo sfére vplyvu západnej cirkvi. Keď sa stalo politicky závislým od Byzancie, situácia sa v niektorých ohľadoch dramaticky zmenila. To malo osobitný význam, pokiaľ ide o náboženské obrady. Napríklad Michalovi Cerulárovi, vtedajšiemu konštantínopolskému patriarchovi, sa nepáčilo používanie nekvaseného chleba ako eucharistie. Keď sa Arméni odvolávali na existujúcu prax v rámci západnej cirkvi - to situáciu len zhoršilo. Patriarcha reagoval radikálne. Začal očakávať, že všetci západní duchovní v Konštantínopole prestanú používať tento druh chleba. Tí však s tým nesúhlasili. Výsledok: chrámy, ktoré viedli, boli zatvorené.

Olej do ohňa prilial ochridský arcibiskup Leon. Poslal pápežovi list, v ktorom odsúdil nielen používanie nekvaseného chleba, ale aj ďalšie obrady. Kritizoval dokonca aj spôsob, akým sa na Západe spievalo Aleluja. Do výmeny korešpondencie sa zapojil aj kardinál Humbert de Silva Candida, ale k ničomu to neviedlo. Zdalo sa, že jediným východiskom sú priame rozhovory. Tie boli potrebné najmä preto, že v južnej Taliansku sa usadil potenciálny nepriateľ: Normani. Pápežskí legáti sa teda vybrali do Konštantínopolu. Okrem už spomínaného Humberta to boli Fridrich Lotrinský a Peter, biskup z Amalfi. Uzavretie dohody bolo vtedy z politického a strategického hľadiska v prospech byzantského cisára. Legáti si však stanovili podmienku, ktorá sa ukázala ako nesplniteľná: Michal Kerullarios mal pristúpiť na západné stanovisko v sporných otázkach. Tento ani nepomyslel na to, že tak urobí. Humbert sa preto ujal verejného obhajovania. Najprv sa začali šíriť jeho práce Proti Grékom. Po druhé: začal sa púšťať do verejných sporov. Významným sa ukázal najmä jeden z nich - s opátom Nicetasom. Cisár dal opäť jasne najavo, že chce dohodu.

Momentom kulminácie sporu bol 16. júl 1054. V ten deň v Chráme Božej múdrosti (Hagia Sofia) pápežskí legáti položili na hlavný oltár bulu, ktorou boli exkomunikovaní patriarcha a kancelár Michal Konštantín, ako aj spomínaný Lev Ochridský. Kardinál Humbert si pri odchode z kostola demonštratívne striasol prach z topánok. Michal Kerullarios nezostal nič dlžný. Zvolal synodu, na ktorej legátov exkomunikoval a vyhlásil ich za podvodníkov. S bulou uloženou na oltári však nastal problém. V tom čase už bol pápež Lev IX. mŕtvy. Zomrel 19. apríla. Mali teda legáti de iure vôbec právnu legitimitu viesť rozhovory? Navyše ďalší pápež bol zvolený až v roku 1055.

A aký bol epilóg tohto konfliktu na Východe? Úloha patriarchu Michala Kerullariosa spočiatku vzrástla. Dokonca prinútil ďalšieho cisára Michala VI. abdikovať. Neskôr sa však dostal do konfliktu s ďalším cisárom. Obaja z neho vyšli veľmi zle. Patriarcha v roku 1058 odišiel do exilu. Zomrel skôr, ako ho posúdila synoda zvolaná na tento účel.

Spor medzi cirkvami medzitým pokračoval ešte niekoľko storočí. Exkomunikácie boli na oboch stranách odstránené až v 20. storočí. - za pápeža Pavla VI. a patriarchu Atenagora. Stalo sa tak 7. decembra 1965.

Ku schizme však viedlo už predchádzajúce dlhé obdobie vzájomného odcudzenia obyvateľstva bývalých oboch polovíc Rímskej ríše. Prvotnou príčinou schizmy boli spory o autoritu rímskeho pápeža, ktorý si nárokoval moc nad ostatnými štyrmi starovekými patriarchátmi na Východe, hoci mu východní patriarchovia priznávali jurisdikciu iba nad západným - rímskym patriarchátom. Okrem odlišných zvyklostí cirkevného života a liturgie bola východným kresťanom tŕňom v oku západná prax vkladať do Nicejsko-carihradského vyznania viery vieroučné upresnenie v podobe slova Filioque, ktoré tam pôvodne zahrnuté nebolo.

Výrazným dôvodom však boli i dôvody jazykové, pretože obidve polovice cirkvi už nerozumeli jednotlivým nuansám gréckeho, resp. Na jar 1054 prišlo do Konštantínopola pápežské posolstvo na čele s kardinálom Humbertom de Silva Candida, ktorý sa svojou ctižiadostivou a neústupčivou povahou v mnohom podobal miestnemu patriarchovi. Michal Kerullarios neuznal hodnovernosť vyslancov a označil pápežov list, ktorý so sebou priviezli, za podvod, čím jednanie na samom začiatku značne skomplikoval. Situáciu ešte skomplikoval fakt, že 19. apríla 1054 rímsky pápež Lev IX. zomrel.

V bezvýchodiskovej situácii položili 16. júla 1054 pápežskí legáti na oltár v chráme Hagia Sofia exkomunikačnú bulu Archivované 2011-07-26 na Wayback Machine a odišli naspäť do Ríma. Okrem toho, že tento dokument exkomunikoval patriarchu a jeho stúpencov, obsahoval množstvo nehoráznych tvrdení o východnej cirkvi, takže sa dokonca sám cisár domnieval, že ide o patriarchov falzifikát. Verejná mienka sa postavila na patriarchovu stranu a to nútilo cisára zaujať jednoznačný postoj. Synoda zvolaná do Konštantínopola 24. júla označila pápežských legátov za exkomunikovaných a prikázala bulu slávnostne spáliť. To považovali v Ríme za konečné riešenie.

Treba podotknúť, že exkomunikácie boli namierené proti konkrétnym osobám a nie cirkevným spoločenstvám, hoci neskôr sa im začal pripisovať takýto dosah. Z právneho hľadiska bola navyše celá akcia súkromnou iniciatívou Humberta da Silva Candidu, keďže po smrti rímskeho pápeža Leva IX. sa legáti stali len súkromnými osobami. Hoci v danej chvíli išlo predovšetkým o osobné ambície aktérov týchto udalostí, bolo vypuknutie schizmy nevyhnutným dôsledkom po stáročia sa prehlbujúcich rozdielov medzi východným grécko-ortodoxným a západným latinským civilizačným okruhom. Predstava o existencii jednej cirkvi sa ukázala byť fikciou, realitu existencií dvoch cisárstiev nasledovalo formovanie dvoch cirkevných organizácií. Na tom nič nemení skutočnosť, že súčasníci nemuseli vnímať cirkevný rozkol ako definitívny. Udalosti roku 1054 boli na Východe všeobecne chápané ako ďalšia dočasná schizma, spôsobená tým, že pápežský stolec okupovali neinformovaní a nevzdelaní Nemci.

Formálna schizma sa stala skutočnou, keď križiaci na štvrtej križiackej výprave dobyli Konštantínopol (1204), rozbili jednotu ríše a založili Latinské cisárstvo. Nenávidený okupačný režim viedol k prehĺbeniu rozkolu medzi Východom a Západom. K tomu prispel i fakt, že pápež Inocent III. (1198 - 1216) nebol ochotný odsúdiť dostatočne razantne toto západné dobrodružstvo.

Veľké napätie medzi katolíkmi a pravoslávnymi panuje na Balkáne, čo je spôsobené najmä nacionalistickými vášňami medzi prevažne katolíckymi Chorvátmi a prevažne pravoslávnymi Srbmi a zlé vzťahy panujú tiež v Rusku, ktoré pravoslávna cirkev považuje za svoje kánonické územie a s nevôľou nesie štruktúry katolíckych cirkví, ktoré tu pôsobia, hoci sama západnú Európu, kde zakladá svoje farnosti, za takto kánonické územie neuznáva.

Stálym zdrojom napätí je existencia východných katolíckych cirkví, ktoré zdieľajú so svojimi pravoslávnymi susedmi bohoslužobný obrad, spiritualitu, teológiu a mnohé právne obyčaje. Najzreteľnejší je tento problém v štátoch bývalého východného bloku, kde je zvýraznený majetkovými spormi, ktoré majú pôvod v násilnom pripojení gréckokatolíckych cirkví k pravoslávnym cirkvám v 40. a 50. rokoch 20. storočia.

V priebehu 2. tisícročia dochádzalo k viacerým pokusom o znovuzjednotenie cirkvi (2. lyonský koncil, florentský koncil), ktoré však nemali dlhé trvanie.

Zlepšenie vzťahov prinieslo až 20. storočie. Dňa 7. novembera 1965 rímsky pápež Pavol VI. a konštantínopolský patriarcha Athenagoras I. vzájomnú exkomunikáciu vyhlásenú ich predchodcami zrušili. Toto odvolanie však neznamená nastolenie cirkevnej jednoty medzi katolíckou cirkvou a pravoslávím.

V snahe pomôcť obnoveniu jednoty kresťanov rímsky pápež Ján Pavol II. 27. novembra 2004 vrátil ostatky svätých patriarchov Jána Zlatoústeho a Gregora Naziánskeho do Konštantínopola, pričom prvé odtiaľ odniesli križiaci pri vyplienení mesta v roku 1204, druhé priniesli byzantskí mnísi v 8. storočí.

Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. spolu s ďalšími predstaviteľmi východných cirkví sa zúčastnili pohrebu Jána Pavla II. 8. apríla 2005.

Vyššie uvedený opis okolností veľkej schizmy je pohľadom rímskokatolíckej cirkvi. (Na západe sa o ňom hneď po rozkole zo zrejmých dôvodov šírili najrôznejšie nepravdy.

To, že sa naňho niektorí pokúšajú preniesť vinu za rozkol v cirkvi (tradičná rímskokatolícka propaganda), považujú pravoslávni historici za hlboký omyl. Koncom 10. a začiatkom 11. storočia sa začali vo východnej cirkvi objavovať polemické spisy proti rímskym novotám (zvlášť proti filioque). Medzi ich autormi bol aj neskorší patriarcha Michal. Všetky tieto spisy boli napísané v miernom tóne a novoty západnej cirkvi sa v nich označovali jemne za odchýlky od apoštolskej tradície.

Nový pápež Lev IX. však na polemiku východných teológov reagoval veľmi ostro, pretože spochybňovala novú cirkevnú líniu pozdvihnutia autority rímskeho biskupa. Za začiatok konfliktu sa zvykne označovať rozhodnutie patriarchu Michala zavrieť latinské chrámy a kláštory v Carihrade (hoci východní kresťania milovali svoj obrad, nevnucovali ho iným cirkvám, takže na východe sa niekde slúžilo aj po latinsky).

Jedným z dôvodov tohto kroku bola skutočnosť, že západné novoty, ba herézy (predovšetkým filioque), začali z latinských stredísk prenikať do niektorých gréckych chrámov v Carihrade. Iným dôvodom boli aj problémy v južnom Taliansku, ktoré patrilo pod grécku cirkevnú správu, pretože tam žili Gréci. V 40. rokoch 11. storočia však začal pápež v spojenectve s Nemcami energicky vytláčať Grékov z Talianska. Pôvodne grécky exarchát (s centrom v Ravenne) Karolovci „darovali“ pápežovi a tak vznikol základ pápežského štátu. Lev IX. chcel odtiaľ vytlačiť byzantský obrad a zaviesť tam obrad latinský v nádeji, že južné Taliansko sa časom dostane do jeho moci. Dokonca pre Sicíliu (ktorá bola oddávna gréckym územím) vysvätil latinského arcibiskupa.

Ďalej tu boli zákulisné machinácie s gréckym správcom byzantského územia v Taliansku, ktorý nakoniec rozširoval latinský obrad medzi talianskymi Grékmi. Do toho sa zapojili Normani, ktorí sa dostali do južného Talianska a viedli tu sústavný boj proti Byzantíncom. Postupne víťazili a pápež na to vôbec nehľadel nepriateľsky, ani neodmietal ich víťazstvá; Normani boli síce pirátmi, ale patrili k latinskej cirkvi. Obsadené oblasti tak prechádzali pod latinskú správu - grécke bohoslužby tu boli zakázané. Množstvo Grékov v Taliansku nebolo zanedbateľné, žili tu v niekoľkých metropolách, desiatkach biskupstiev a gréckych monastierov. Patriarcha Michal mal povinnosť protestovať proti tomu, ako sa pápež správa ku gréckym veriacim. Nakoniec sa musel uchýliť k ostrému odvetnému kroku - zavrieť latinské chrámy a kláštory v Carihrade. Od toho okamihu začal podľa svojej pastierskej povinnosti upozorňovať veriacich na otázky čistoty viery a zrejme na jeho popud vznikol list proti latiníkom (autorom je bulharský metropolita Lev Ochridský), ktorý odsudzuje latinské novoty. Adresovaný bol práve do južného Talianska, tamojším Grékom, ako pomoc proti latinizácii a na rozpoznávanie nesprávnosti latinských odchýlok a novôt.

Kardinál Humbert, hlavný pápežský tajomník a horlivý latiník, preložil list do latinčiny; bohužiaľ, vedel len veľmi zle po grécky a jeho preklad podľa toho aj vyzeral. Pápež bol v tom čase väznený, ale mohol vykonávať cirkevnú agendu. Pod Humbertovým vplyvom vyhodnotil posolstvo konštantínopolského patriarchu juhotalianskym Grékom ako záležitosť ďalekosiahleho významu.

V roku 1176 kríza byzanskej ríše. Cisári začali vykonávať reformy právneho systému. Ustupovali šľachte. V tomto roku napadli Byzantskú ríšu Turci. Byzantska ríša bola porazená.

V roku 1204. križiaci dobyli Konštantínopol. Na území Byzanskej ríše zriadili Latinské cisárstvo so sídlom v Konštantínopole. Existovalo do roku 1261.

Ríša sa bez pomoci západu nemohla udržať, preto 6.6.1439 bola vo Florencii podpísaná listina Laetentur coeli. Spečatila úniu medzi rímskou a pravoslávnou cirkvou. Západ nedokázal zaútočiť na Turkov, preto únia stroskotala.

Byzantská ríša zivorila až do roku 1453, keď 29.5. sultán Mehmed II.

Tabuľka: Chronológia Byzantskej ríše

Byzantská ríša za vlády Justiniána I.

tags: #byzantska #risa #vychodna #schizma