Černobyľská modlitba: Kronika budúcnosti - Recenzia

26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody v 20. storočí. Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič.

Dvadsať rokov po tejto jadrovej apokalypse sa vracia na miesta, ktoré boli Černobyľom najviac postihnuté, rozpráva sa s ľuďmi, ktorých sa bytostne dotkla a fatálne zasiahla do ich životov. Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci - každý z nich má vlastný „černobyľský príbeh“.

O čom je kniha?

Ako sa k sérii výbuchov v atómovej elektrárni vyjadrili vdovy po hasičoch, ktorí boli bez akejkoľvek ochrany vyslaní hasiť vzniknutú katastrofu? Ako na celé nešťastie spomínajú vedci, ktorí mali zákaz informovať obyvateľstvo o vzniknutej udalosti, a ďalší ľudia, ktorých sa celá udalosť týkala? To všetko sa dočítate v tejto jedinečnej publikácii.

Ukážka z knihy Černobyľská modlitba

Svetlana Alexijevič svojím nenapodobiteľným spôsobom skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti.

Osamelý ľudský hlas:

Neviem, o čom mám hovoriť... O smrti, či o láske? Alebo je to to isté... Tak o čom? ... brali sme sa iba nedávno. Ešte sme chodili po uliciach, držiac sa za ruky, dokonca aj keď sme išli do obchodu. Vždy spolu. Vravela som mu: „Ľúbim ťa.“ Ale vtedy som ešte nevedela, ako ho ľúbim. Nemala som ani poňatia... Žili sme na ubytovni hasičskej jednotky, kde slúžil. Na prvom poschodí. A spolu s nami ešte tri mladé rodiny, mali sme jednu spoločnú kuchyňu. A dole na prízemí stáli hasičské autá. Červené hasičské autá. Bola to jeho práca. Vždy som vedela, kde je a čo je s ním.Uprostred noci počujem akýsi hluk. Krik. Vykukla som z okna. Uvidel ma: „Zatvor okná a ľahni si spať. V elektrárni horí. Vrátim sa čoskoro.“Samotný výbuch som nevidela. Iba plamene. Akoby všetko žiarilo... Celé nebo... Vysoké plamene. Dym. Hrozná páľava. A jeho niet a niet. Dym z horiaceho asfaltu, strecha elektrárne bola totiž zaliata asfaltom. Potom neskôr spomínal, že sa v ňom brodili ako v smole. Hasili oheň, ale ten sa plazil ďalej. Stúpal. Horiaci grafit zhadzovali nohami... Utekali hasiť bez špeciálneho odevu, odchádzali tak, ako boli, iba v košeliach. Neupozornili ich, že je to nebezpečné, zavolali ich predsa k obyčajnému požiaru...Štyri hodiny... Päť hodín... Šesť... O šiestej sme mali cestovať k jeho rodičom. Sadiť zemiaky. Z mesta Pripiať do dediny Sperižie, kde žili jeho rodičia, je to štyridsať kilometrov. Siať, orať... Robil to rád. Matka často spomínala, ako ho s otcom nechceli pustiť do mesta, postavili dokonca nový dom. Vzali ho do armády. Slúžil v Moskve v hasičských oddieloch, a keď sa vrátil - len k hasičom a k hasičom! Nič iné ani nepripúšťal. (Mlčí.) Niekedy akoby som počula jeho hlas... Taký živý... Ani tie fotky na mňa tak nepôsobia ako jeho hlas. Ale nikdy ma nevolá. Ani vo sne... To ja ho volám...Sedem hodín... O siedmej som dostala správu, že je v nemocnici. Bežala som za ním, ale okolo nemocnice už stáli policajti, nikoho nevpúšťali. Iba sanitky. Policajti kričali: Nepribližujte sa k sanitkám, merače hlásia poplach! Nebola som sama, pribehli všetky ženy, ktoré mali v tú noc v elektrárni svojich mužov. Zúfalo som hľadala jednu moju známu, ktorá v tej nemocnici pracovala ako lekárka. Schytila som ju za plášť, keď vystupovala zo sanitky: „Pusť ma dnu!“„Nemôžem! Je s ním zle. S nimi všetkými je zle.“Držím sa jej plášťa: „Len sa pozrieť.“„Tak dobre,“ vraví. „Bež. Na pätnásť, dvadsať minút.“Zazrela som ho... Bol celý opuchnutý... Nebolo mu vidno ani oči...„Potrebujeme mlieko. Veľa mlieka!“ povedala mi moja známa. „Musia vypiť aspoň po tri litre.“„Ale on nepije mlieko.“„Teraz ho piť bude.“Mnohí lekári, sestry, no najmä sanitárky v tejto nemocnici o nejaký čas ochorejú. Zomrú. Ale vtedy to ešte nikto nevedel...O desiatej ráno umrel operátor Šišenok. Umrel ako prvý... V ten prvý deň... Dozvedeli sme sa, že pod ruinami ostal aj druhý - Valera Chodemčuk. Ani ho odtiaľ nevytiahli. Ostal tam, zabetónovaný. Ale vtedy sme ešte nevedeli, že oni všetci budú tí prví.Pýtam sa: „Vasenka, čo mám robiť?“„Choď preč! Odíď! Mysli na dieťa.“Áno, bola som tehotná. Ale ako ho tam môžem nechať a odísť? Prosí ma: „Choď! Zachráň dieťa!“„Najprv ti prinesiem mlieko a potom uvidíme.“Pribehne moja priateľka Táňa Kibenok... Jej muž leží v tej istej izbe. Je s ňou jej otec, sú tu autom. Nasadneme a ideme po mlieko do najbližšej dediny asi tri kilometre za mesto... Kupujeme celú kopu trojlitrových fliaš mlieka... Aspoň šesť, aby bolo dosť pre všetkých... Lenže od mlieka potom hrozne vracali... Stále strácali vedomie, dostávali infúzie. Lekári ktovie prečo tvrdili, že sa len priotrávili plynom, nikto nehovorili o radiácii. A mesto sa zaplnilo vojenskou technikou, uzatvorili všetky cesty. Všade boli vojaci. Prestali chodiť prímestské vlaky aj rýchliky. Ulice umývali akýmsi bielym práškom... Bála som sa, ako zajtra pôjdeme na dedinu po čerstvé mlieko. Ešte stále nikto nehovoril o radiácii. Iba vojaci chodili s respirátormi... Obyvatelia mesta si niesli z obchodu chlieb, otvorené vrecká s cukríkmi. Na pultoch ležali koláče... Obyčajný život. Iba... Iba ulice umývali akýmsi práškom...Večer nás už do nemocnice nepustili. Dookola more ľudí... Stála som oproti jeho oknu, on pristúpil k nemu a niečo mi kričal. Tak zúfalo! V dave niekto začul, že ich v noci odvážajú do Moskvy. Ženy sa zhŕkli do jedného hlúčika. Rozhodnuté: ideme s nimi. Pustite nás k našim mužom! Nemáte právo! Bili sa, škriabali. Vojaci, ktorí už stáli v dvoch radoch, nás odtláčali. Vtedy vyšiel lekár a potvrdil, že naši muži naozaj poletia do Moskvy, ale musíme im priniesť oblečenie. To, ktoré mali na sebe v elektrárni, zhorelo. Autobusy už nechodili, tak sme cez celé mesto bežali... Pribehli sme s taškami, ale lietadlo už bolo preč. Naschvál nás takto oklamali.

Hodnotenia a recenzie

• Silný a dojímavý príbeh: Černobyľská modlitba - Kronika budúcnosti od Svetlany Alexijevič je silným a dojímavým svedectvom o jednej z najväčších katastrof 20. storočia.
• Odvaha a nádej: Jej rozhovory s pozostalými, hasičmi a bývalými zamestnancami elektrárne odhaľujú nielen hrôzy a strach, ktoré prežili, ale aj ich odvahu, odhodlanie a nádej.
• Varovanie do budúcnosti: Táto kniha je nielen pripomienkou minulosti, ale aj varovaním do budúcnosti.
• Inšpirácia pre seriál: Inšpirácia, ktorú táto kniha poskytla pre svetoznámy seriál HBO Chernobyl, je ďalším dôkazom jej silného a trvalého vplyvu.
• Odkaz na ľudskú silu: Táto kniha je nielen záznamom o černobyľskej katastrofe, ale aj odkazom na odvahu a vytrvalosť ľudského ducha v čase skúšky.

Autorka predstavuje príbehy vysídlencov, tých, ktorí odmietli odísť, vedcov, likvidátorov, ich žien, detí, úradníkov… obrovské množstvo rôznych uhlov pohľadu a osudov. Nenájdete v nej chronologický priebeh katastrofy, len spomienok ľudí na ňu. Je to neuveriteľné čítanie o ľuďoch všeobecne, ale aj konkrétne o sovietskom človeku a kultúre. Osobne mi kniha mnoho naznačila napríklad aj ako sa ľudia v Rusku môžu vysporiadať s vojnou na Ukrajine, ako uvažujú.

Kniha, ktorú si musíte dávkovať postupne. Aj napriek tomu, že v nej nie sú popísané technické údaje o katastrofe, autorke sa podarilo z výpovedí svedkov poskladať neuveriteľne silnú a drsnú knihu. Zo svedectiev tých čo prežili túto tragédiu je zrejmé, že moc v rukách pár vyvolených môže ovplyvniť životy niekoľko tisícov ľudí. Je až neuveriteľné ako slepo ľudia verili systému a jeho predstaviteľom. Aké katastrofálne následky mali rozhodnutia politikov nielen na životy ľudí, ktorí túto tragédiu priamo zažili a prežili ale aj na ďalšie generácie.

Táto kniha je výkrikom, volaním o spravodlivosť, o pravdu a o ľudskú dôstojnosť. Ukazuje, že za každým číslom, za každou správou, sú živí ľudia, ich príbehy a ich bolesť. A že nie je možné mlčať alebo stratiť to, čo je najdôležitejšie ľudskosť.

Svetlana Alexijevič držiteľka Nobelovej ceny za literatúru spísala výpovede nie len obyvateľov Pripiate, ale aj usadlostí a dedín v okolí. Ťažké a smutné výpovede ľudí, ktorých sa táto tragédia dotkla najviac. Čítanie, pri ktorom behá mráz po chrbte...

Pro mě velké překvapení. Čekala jsem knihu o smrti, o strachu a utrpení. To vše tam opravdu je, ale ona je i o životě. Vnímání světa, přírody, lidských osudů. Ten poslední příběh ve mě stále rezonuje. Hojí rány, které otevřely předchozí stránky.

V Černobyle sa stala jedna z najvätčších jadrových katastrof. V tejto knihe sa aspoň niečo dozvieme príbehy ľudí ktorých sa to najviac dotklo. Za mňa zaujímavé čítanie.

Velmi silna kniha, velmi silne pribehy, tato kniha nejde len tak precitat... miestami, som sa fakt musel drzat, aby som sa proste nerozplakal.

26. apríla 1986 zničila séria výbuchov reaktor a budovu 4. energobloku černobylskej atomovej elektrárne, nachádzajúcej sa neďaleko od bieloruských hraníc. Černobyľská katastrofa sa stala najväčšou technologickou katastrofou 20. storočia.

Pre malé Bielorusko (má 10 miliónov obyvateľov) znamenala národné nešťastie. Za Veľké vlastenecké vojny zničili nemeckí fašisti na bieloruskom území 619 vesníc i s obyvateľstvom. Po Černobyle prišla krajina o 485 vesníc a osád. Za vojny zahynul každý štvrtý Bielorus, dnes žije každý piaty na zamořeném území.

Kniha laureátky Nobelovy ceny Světlany Alexijevičové je sestavena z rozhovorů s lidmi z černobylské oblasti, jejichž život neštěstí zásadně ovlivnilo, s vdovami po hasičích, kteří byli jako první bez jakékoliv ochrany posláni hasit hořící elektrárnu, s mobilizovanými vojáky nasazenými v obrovském měřítku, často nesmyslně, na likvidaci následků katastrofy, s vysídlenými rolníky, vědci, kteří měli zakázáno informovat obyvatelstvo, stranickými pracovníky, kteří zbytečně a marně čekali na pokyny shora.

Můžeme ji číst jako varování před technologickou apokalypsou, ale i jako obžalobu komunistického režimu, jehož vinou byla černobylská elektrárna postavena fušersky a s nedostatečnou precizností a který v okamžiku, kdy bylo potřeba rázně jednat, lhal vlastním lidem, rozsah celého neštěstí zastíral a svou nečinností a nekompetentností zapříčinil smrt tisíců lidí.

Řada ruských historiků a politologů je přesvědčena, že otřes, jenž černobylská katastrofa způsobila v ruské společnosti, byl jednou z hlavních příčin rychlého pádu komunistického režimu o tři roky později.

Koniec života na Z emu je realita

Absolútna beznádej. To je asi najvýstižnejšie pomenovanie emócie, ktorú som cítila počas čítania Černobyľskej modlitby. Rezonovala vo mne ešte dlho po tom, čo som dočítala poslednú kapitolu. Bieloruská novinárka Svetlana Alexijevič vo svojom diele prináša autentické svedectvá o strašnej katastrofe, na ktorú svet nesmie zabudnúť.

Jedinečný pohľad na udalosti 26. V týchto dňoch sa skloňuje slovo Černobyľ akosi častejšie.

Ak chcete v spoznávaní životov, do ktorých zasiahla havária nepredstaviteľných rozmerov pokračovať, určite siahnite po reportáži z vydavateľstva Absynt. Laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič sa vydala do zasiahnutej oblasti, aby sa stretla s preživšími a priniesla ľuďom Černobyľskú modlitbu. Určite spoznáte niektoré okamihy, ktoré ste mali možnosť zahliadnuť v uvedenej mini sérii.

tags: #cernobylska #modlitba #kosice