Obec Ložín sa nachádza uprostred úrodnej Východoslovenskej nížiny, približne 14 km juhozápadne od Michaloviec. Najbližšie hory, Slanské vrchy na západe a hrebene Vihorlatu na severovýchode, tvoria len modravé ohraničenie horizontu. Aj Pozdišovský chrbát dosahuje úroveň rieky ešte pred Bánovcami, takže v chotári nie je väčšie prevýšenie ako 18 metrov. Najvyšší bod v strede obce dosahuje výšku 118 metrov nad morom, zatiaľ čo najnižšia preliačina má výšku 100 metrov nad morom. Priemerná ročná teplota sa pohybuje okolo 9 °C, a ročné zrážky dosahujú približne 650 mm. Východnú časť chotára tvorí úrodná pôda Malčickej sprašovej tabule, zatiaľ čo západnú časť tvorí rovná niva Ondavy, čo oblasť priam predurčovalo pre poľnohospodárske využitie. Chotár bol preto postupne odlesnený a po mohutných lužných a dubových lesoch ostali len nepatrné zvyšky, najmä v severozápadnej časti a popri rieke.
Reliéf Slovenska
História obce
Zem, hoci zatiaľ neotvorila svoje tajomstvá archeológom v samotnom chotári Ložína, nálezy z okolitých obcí svedčia o osídlení územia už od starej doby kamennej. Tieto nálezy pokračujú cez všetky nasledujúce obdobia až po príchod Slovanov, doložených napríklad v blízkych Bánovciach nad Ondavou. Črepy z výkopov, ktoré žiak Peter Ďurčák priniesol do Zemplínskeho múzea, pochádzajú zo stredoveku, ale je možné, že medzi stovkami ďalších, ktoré sa do múzea zatiaľ nedostali, sa nachádzajú aj doklady o staršom osídlení Ložína. Názov obce má koreň v staroslovanskom slove označujúcom vinič - "loza". Vinohrady, aj keď mladšie, dodnes pripomína chotárny názov Viničkovo poľo. Seriózny archeologický výskum by mohol odhaliť viac o včasnostredovekej minulosti obce, pretože existujú indície o opevnení chránenom priekopou a valom s palisádami, ktoré ešte neboli preskúmané. Ďalšie náznaky poukazujú na možnú existenciu regionálnej cesty, ktorá viedla po ľavom brehu Ondavy od cesty z juhu Zemplína cez brod pri Vojanoch, Veľké Kapušany k Užhorodu.
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1227. Týka sa majetkového sporu, ale jasne z nej vyplýva, že nešlo o nové sídlisko, ale o sídlisko, ktoré v tom čase už existovalo. V roku 1252 sa spomína ako Lazoni. Písomná podoba z roku 1326 - Minor Lazon (z lat. Malý Ložín) - svedčí o tom, že na území obce sa kedysi nachádzali dve osady. Malý Ložín sa už v roku 1590 spomína ako opustená dedina. Odrazom tejto skutočnosti môže byť aj povesť, podľa ktorej si obyvatelia vyklčovali miesto pre dnešnú obec uprostred lesa po opustení osady Kameň. Dodnes pripomína chotárny názov Na Kameňu, severovýchodne od dnešného centra. Označenie miestnej časti - Nový valal - je v tejto súvislosti tiež zaujímavé ako akási tradícia. Podľa jednej povesti ľudia zo širokého okolia vyhľadávali v obci studničku so živou vodou, ktorá liečila očné choroby. Z vďačnosti za vyliečenie do nej hádzali rôzne dary, dokonca aj zlaté. Nikomu sa ich nikdy nepodarilo vyloviť, hoci sa jasne blyšťali na dne, a pri každom pokuse sa v studničke hrozivo zdvihla hladina.
Mapa Zemplína
Kostol sv. Petra a Pavla
O význame obce v stredoveku svedčí aj skutočnosť, že tu už pred rokom 1332 existovala fara s vlastným kostolom. Fara tu bola ešte aj v roku 1485, kedy ju spravoval kňaz menom Peter. Pamätníkom týchto čias je starobylý rímskokatolícky kostol, zasvätený kedysi sv. Jánovi Krstiteľovi. V časoch reformácie prešiel do rúk protestantov, a v roku 1728, po vrátení katolíkom, bol zasvätený apoštolom sv. Petrovi a sv. Pavlovi. V 15. storočí bol prestavaný do barokovej podoby, po roku 1728 do neogotickej podoby, a v roku 1896 veriaci pristavali vežu. Z pôvodnej stavby sa zachovalo obvodové murivo, niekoľko vzácnych architektonických detailov a mramorové epitafy vyhotovené v renesančnom období. Zobrazujú dvoch predstaviteľov rodu Monokyovcov (Petra, ktorý padol v roku 1590, a jeho brata), ktorí sa vyznamenali v bojoch uhorských kráľov s Turkami.
Významní vlastníci a život v obci
Predkovia Monokyovcov, pochádzajúci z tokajského Monoku, získali obec od kráľa Karola Róberta už v 14. storočí. Okrem Monikyovcov, ktorí vymreli po meči okolo polovice 17. storočia, dedinu ako zemepáni vlastnili Izépyovci, Cseleyovci, v 18. storočí Ž. Kovesnay, a v nájomnej držbe ich mali Szirmayovci a Andrássyovci, ktorí tu mali majetky až do roku 1927. Po ich odpredaji priekupníci zbúrali aj miestny kaštieľ, postavený asi pred 200 rokmi Sirmajovcami. Zachoval sa iba v kresbe kronikára p. Figmíka, ktorá svedčí o jednoposchodovej reprezentatívnej stavbe v štýle pozdného baroka. O zemepánovi Pavlovi Sirmajerovi sa zachoval údaj asesora Zemplínskej stolice z roku 1794, že patril k tým zriedkavým predstaviteľom šľachty, ktorí boli sympatizantami Francúzskej revolúcie. Obyvateľstvo sa v poddanských časoch zaoberalo poľnohospodárstvom. O jeho relatívne dobrej úrovni svedčí skoré zavedenie trojpoľného systému (oziminy, jariny, úhor), dodnes pripomínaného názvami honov: Horné Šredne a Dolné Polo. V časoch protihabsburských vojen (1606 - 1711) dedina veľmi trpela, podobne ako väčšina zemplínskych dedín. V roku 1715, tri roky po skončení nepokojov, bolo v nej ešte stále viac opustených (17) ako obývaných (10) domov. Situácia sa však rýchlo zlepšovala.
Vývoj obce v 20. storočí
V rokoch 1939 - 1950 v obci pracovalo úverné družstvo a v rokoch 1940 - 1952 potravné družstvo. Napríklad v roku 1980 bolo v obci 233 domov, 288 domácností a žilo tu 874 trvale prihlásených obyvateľov, z toho 439 žien. Ekonomicky bolo činných 515 obyvateľov, vrátane 186 žien. V obci našlo zamestnanie 70 občanov, zväčša v JRD, založenom v roku 1957, do priemyselných podnikov v okrese denne cestovalo 113 občanov, kým 77 pracovalo v organizáciách poskytujúcich služby. Táto zmena sa odzrkadlila aj vo vzhľade obce, ktorá do polovice 20. storočia predstavovala typ skupinovej cestnej dediny. Prevládali zrubové, hlinou vymazané a obielené dvojpriestorové domy, zväčša pod slamou, s hospodárskymi budovami vrátane maštale, pristavanými po dĺžke dvora. Sypance stáli samostatne. Po druhej svetovej vojne (front prešiel 27. novembra 1944) občania začali s výstavbou domov v pôdoryse písmena L a štvorca.
Súčasnosť obce
V posledných rokoch obec realizovala plynofikáciu, sčasti z vlastných prostriedkov a sčasti z dotácií ministerstva životného prostredia, s celkovým nákladom 5 600 000 korún. Rozostavaný je miestny vodovod, pričom čerpacia stanica a vodojem sú pred dokončením a v zemi sú už uložené aj prvé kilometre vodovodného potrubia. Zabezpečili sme rekonštrukciu elektrickej siete, verejného osvetlenia a miestneho rozhlasu. Na miestnom cintoríne vyrástol dôstojný dom smútku. Zároveň dostala nová časť cintorína oplotenie, podobne ako aj obecný park, budova OÚ a jedna z predajní Jednoty. Na jednej z autobusových zastávok slúži cestujúcim nová čakáreň. V rámci rôznych výziev na čerpanie finančných prostriedkov z EÚ a tiež Ústredných orgánov SR, podala obec projekt - cez PPA na MP SR (sme obec mimo pólov rastu) z programu rozvoja vidieka. S projektom, pod názvom “MODERNIZÁCIA MIESTNYCH KOMUNIKÁCIÍ A CHODNÍKOV V OBCÍ LOŽÍN” sme boli úspešní a boli nám pridelené finančné prostriedky v objeme 300 814,28 € ( 9 062 331.- Sk) + DPH. K samotnej realizácií skôr citovaného projektu, jeho časti na “Hradskej” došlo v roku 2010 (máj až september). Druhá časť stavby, v časti “Starý valal” sa z dôvodu, že obec je pod tlakom, resp. bola pod tlakom exekúcie, bude realizovať až v roku 2011. Obec vyvíja aj ďalšie úsilie pri podávaní projektov - Kamerový systém v obci Ložín, Kompostovisko do 10 t pre obec Ložín, Zateplenie MŠ Ložín, Materiálové vybavenie pre športové činnosti v obci, LSKxP pre MRK v obci Ložín a iné, ktoré sú v súčasnosti na posudzovacích konaniach na Ústredných orgánoch. Obec bola úspešná v projekte “Materiálové vybavenie pre športové činnosti v obci” (získali sme 11 327,- €), avšak pre “tlak exekútora” sme tieto finančné prostriedky neboli schopní vyčerpať, termín čerpania financií už uplynul a obec teraz musí vrátiť Úradu vlády SR celú spomínanú sumu 11 327,- €, že sme ju nevyužili.