História farnosti Červená Voda: od bronzovej doby po súčasnosť

História územia, na ktorom sa nachádza dnešná farnosť Červená Voda, je bohatá a siaha až do doby bronzovej. Prvé osídlenie Mníška nad Hnilcom dokladajú črepy z hlinených nádob, ktoré našiel archeológ F. Javorský v spodnej časti doliny Suchého potoka „Direnzajfn”. Podľa neho tu pravdepodobne v mladšej dobe bronzovej (1300 - 750 rokov pred n. l.) stála nechránená osada.

Počas železnej doby (700 rokov pred n. l.) sa v Hnileckej doline usadili keltskí Kotíni, ktorí vedeli ťažiť a spracovávať železnú rudu z povrchových ložísk. O ich prítomnosti svedčia prastaré haldy medzi Švedlárom a Mníškom.

Predvojnoví spišskí historici sa snažili nájsť dôkazy o osídlení Spiša Nemcami od čias germánskych Kvádov až po príchod hostí v 13. storočí. V okolí Mníška hľadali hradisko - drevený Kvádsky hrad, ktorý dodnes ostal nevysvetlenou záhadou. Podľa J. Hajnóczyho na prednom Špicnbergu mohlo stáť kvádske hradisko vzhľadom na jeho strategickú polohu. Aj J. Lipták sa priklonil k názoru, že na toto hradisko sa v čase núdze uchyľovali obyvatelia pred nepriateľom.

Iný pohľad mal A. Münnich. Hradisko stotožnil s vŕškom Šlesaj (Zámčisko - 690 m), ktorý sa nachádza juhozápadne od obce. Už aj samotný názov napovedá, že sa tu nejaká stavba mohla nachádzať. A. Münnich napísal: „Na Spiši sa nachádzajú aj iné zostatky múrov, ktoré predpokladajú bohatú šľachtu a v roku 1892 museli ešte stáť. Možno tu spomenúť zámok v Mníšku nad Hnilcom.” V ústnom podaní sa traduje, že tu stál zámoček alebo skôr pekný dom a pod ním sa nachádzala osada.

Podľa F. Javorského existuje dosť poznatkov o tom, že Slovania, ktorí prišli na Spiš a pravdepodobne aj do dolnej časti Hnileckej doliny (Gelnica), boli už okolo polovice 9. storočia pokresťančovaní benediktínmi. A práve Mníšek sa nachádzal na križovatke starého vojenského chodníka, ktorý viedol z Jasova na Spiš a cesty, ktorá smerovala k ústiu Hnilca do Hornádu. Možno preto sa tu zdržiavali mnísi. Pomenovania obce v prvých písomných zmienkach Heremita a Remethe (slovo heremita pochádza z gréckeho slova eromes = mních - pustovník) potvrdzujú, že v tejto lokalite pôsobili mnísi. Názory, podľa ktorého rádu mníchov dostala obec názov sa však rozchádzajú.

V ľudovej slovesnosti sa traduje, že keď prišli prví osadníci, našli „einsiedlera”, čo znamená „bývajúci sám”, a podľa neho dali obci názov. Podľa L. Müllera z nemeckého názvu naozaj nevyplýva, že tu boli mnísi a tvrdí, že nemecký názov Einsiedler sa odvodil od slova einsiedeln, čo znamená dosídlenie. Ak boli na území Mníška mnísi, ostáva záhadou, kde stála ich pustovňa alebo starobylý kostolík.

Prvá písomná zmienka

V roku 1241 napadli mongolské vojská Uhorsko. Po odtiahnutí Mongolov sa krajina začala pomaly zviechať. Kráľ za služby a pomoc v boji rozdával územia. V roku 1243 takto obdaroval Filipa a Detrika, synov Matúša z rodu Ákošovcov, územím, ktoré patrilo predtým komesovi Boršovi, synovi bána Dominika. V darovacej listine sa prvýkrát spomína územie Mníška: „Prvá hranica začína vedľa veľkého Hnilca, kde Smolník vteká do Hnilca.” Územie sa rozprestieralo od sútoku Hnilca a Smolníckeho potoka po sútok Slanej a Muránky a odtiaľ na severozápad po pramene Hnilca.

V roku 1255 dostal Kunch, zať komesa Jordana, obyvateľa Levoče, od kráľa Belu IV. rozsiahle pozemky siahajúce po rieku Hnilec. V listine sa spomína veľká cesta, ktorá vedie od Jasova cez Mníšek (magna via que vadit versus Jazov per locum Heremitorii). Je to prvá písomná zmienka o obci vo význame locus (miesto) a slova heremitory (mních - pustovník). Toto pomenovanie vychádzalo pravdepodobne z existencie už skôr spomenutej pustovne.

Jedným z riešení Belu IV. ako postaviť spustošené Uhorsko na nohy bolo pozvanie hostí (hospites) zo západnej časti Európy. Najpočetnejšiu zložku medzi nimi tvorili hostia z nemeckých oblastí. Hostia boli zvýhodňovaní oproti pôvodnému obyvateľstvu rôznymi privilégiami - odpustením daní, oslobodením od poddanských prác, právom lovenia zveri, rybolovu a inými výhodami. Výsady umožňovali mestám i jednotlivcom organizovať ťažbu vo vlastnej réžii, podľa vlastných predstáv, vedomostí a skúseností. Za tieto privilégia museli ťažiari odovzdať panovníkovi daň - urubu (jednu šestinu až jednu desatinu vyťaženej rudy).

Dolný Spiš - Gelnica a okolie (juh a juhozápad) - vytváral vhodné podmienky na rozvoj banského podnikania, preto Belo IV. povýšil Gelnicu v roku 1264 na kráľovské mesto, z ktorého sa stalo centrum banského podnikania v Hnileckej doline. Hostia dosídlili Gelnicu a z nej postupne osídlili celú Hnileckú dolinu. Sami hostia sa nazvali gründlermi a Hnileckú dolinu nazvali: „Gründlegebiet”. Názov je odvodený od slova „gründle”, čo znamená úzke údolie zavlažované potokmi.

Osídľovanie prebiehalo šoltýskym spôsobom, a to tak, že kráľ pridelil určité územie šoltýsovi (lokátorovi). V roku 1284 daroval Ladislav IV. (1272 - 1290) Tobiášovi územie v katastri Švedlára a Mníška. V roku 1284 dostal občan Gelnice Hekul od kráľa Ladislava IV. pozemky, ktoré sa nachádzali aj v chotári našej obce a súčasne právo založiť tam osadu. V listine sa píše: „Náš opustený les, zbavený obyvateľov v ktorom sa kedysi zdržiavali pustovníci.” (Silvam nostram desertam et habitatoribus destitutam in qua quodam heremite morabantur.”) Tento rok považujeme preto za rok založenia obce. Za južnú hranicu jeho pozemkov označil cestu z Jasova na Spiš, ktorá prechádzala cez Mníšek. V listine z roku 1287, v ktorej Ladislav IV. udelil Gelnici nové privilégiá, sa Mníšek spomína pod názvom Domus Heremite (pustovňa).

Prvá zmienka o Mníšku ako dedine je až z roku 1322, keď sa spomína ako dedina nachádzajúca sa v chotári Gelnice, ktorá je volaná k mníchovi (villa que dicitur ad Heremitam). Slovo ad heremitam znamená ku mníchovi a slovo villa stredovekú dedinu. V pojme villa je zahrnutý jej extravilán - polia, lesy, lúky, bane a intravilán - zastavaná plocha (dvory, ulice a záhrady). Dedina sa rozprestierala nad sútokom vodných tokov Hnilca a Smolníckeho potoka ako väčšina dedín na Spiši (Javorský). Nad ňou stál pravdepodobne kostol. Svedčia o tom nálezy črepín nádob z jamy pri terajšom katolíckom kostole.

V roku 1368 urobil Juraj Bebek na príkaz kráľa Ľudovíta I. (1342 - 1382) revíziu mestského chotára Gelnice, medzi inými sa spomína aj Villa Heremitas (Mníšek). V roku 1375 udelil Ľudovít I. Gelnici nové výsady. Z kráľovskej listiny sa dozvedáme, že Gelnica vlastnila poddanské osady Švedlár, Mníšek, Jaklovce, Margecany, Žakarovce, Veľký Folkmár, Vyšné a Nižné Slovinky, ktoré boli na nej značne závislé.

V listine z roku 1338 sa okrem iného uvádza, že Karol Róbert (1308 - 1342) daroval Mníšek (Remethe) spolu s tromi Švedlármi „lurre per petuo et irrevocabiliter” (navždy a neodvolateľne) Gelnici a Smolníku do spoločného užívania. Kráľ odškodnil pôvodných vlastníkov Mikuláša a Juraja - synov Konráda, ako aj Tomáša a Vavrinca - synov Mikuláša.

V roku 1465 sa majiteľom Spišského hradného panstva stal Imrich Zápoľský. Slobodné banské mestá Gelnica a Smolník stratili svoje postavenie a stali sa jeho súčasťou. Po prehranej bitke pri Moháči roku 1526, kde bolo Turkami uhorské vojsko porazené na hlavu, sa rozpútal mocenský zápas medzi J. Zápoľským a Ferdinandom I. - Habsburským. Víťazom sa stal Ferdinand I. Na jeho strane stál Alexander Turzo, ktorý dostal v roku 1527 Spišské hradné panstvo do užívania.

Podľa testamentu Michala Turzu sa Spišský hrad a panstvo dostalo v roku 1639 do rúk Štefana Čákiho I. Po rokovaniach cisár Leopold 8. apríla 1690 schválil dohodu, podľa ktorej Gelnica a Mníšek pripadli Štefanovi Čákimu, ale Smolník, Švedlár a Štós panovníkovi.

Reformácia a protireformácia

Od začiatku 40-tych rokov 16. storočia sa na Spiši začali šíriť myšlienky Lutherovej reformácie. Turzovci podporovali reformáciu, ktorá sa v spišských mestečkách rýchlo šírila, pretože sem prichádzali kazatelia z nemeckých oblastí. V roku 1541 prešli všetci obyvatelia Mníška na protestantskú vieru.

Turzovcov však vystriedali Čákiovci, ktorí sa stali dôležitými aktérmi rekatolizácie na Spiši. Jedným zo spôsobov nútenia obyvateľov prestúpiť na katolícku vieru bolo napríklad to, že baníkom evanjelického vyznania nedávali prácu, pokiaľ nezmenili vieru. Keďže nechceli ustúpiť, boli na prácu pozývaní baníci z Poľska, z oblasti Wieliczky, ktorí boli katolíckeho vierovyznania a navyše sa stali lacnou pracovnou silou.

Rekatolizácia pokračovala násilným odoberaním kostolov evanjelikom a vyháňaním kňazov. Mníšek preto v roku 1674 musel opustiť evanjelický farár Milek. Do týchto vojnových udalostí boli zatiahnuté aj spišské mestečká a obce. Po vpáde Bočkajových hajdúchov na Spiš, práve Mníšek najviac doplatil na to, že jeho majiteľ Krištof Turzo stál na strane Habsburgovcov. Koncom roka 1604 vypálili hajdúsi 27 z celkového počtu 34 domov.

Začiatkom 18. storočia sa opäť rozhorel oheň protihabsburgských povstaní. V roku 1703 sa zmocňuje baníckej oblasti v Hnileckej doline František II. Rákoci. V kostolnej veži vo Švedlári sa našla listina z 25. októbra 1711, v ktorej sa okrem iného píše: „Keď boli v Mníšku v roku 1709 ubytované cisárske vojská, rebelanti Mníšek podpálili tak, že vyhorel do tla a ostali len štyri domy.” Neprešiel ani rok a kuruci opäť napadli Mníšek.

Terajšia farnosť Nový Ruskov v minulosti, v dokladoch a v pamäti obyvateľov sa spomína ako Veľký Ruskov a Malý Ruskov. To znamená , že sa skladá z týchto dávnych dvoch dedín. Tak je táto farnosť evidovaná aj vo vizitačnom protokole mukačevského biskupa Michala Manuila Olšavského (1743 -1767), ktorý túto farnosť navštívil v roku 1750, o čom spísal o tom vizitačný protokol, ktorý sa zachoval v origináli.: “Farnosť Ruskov. Farárom je tu Jakub Vyrovskij, vysvätený biskupom Bizanciom v roku 1729 a menovaný na túto farnosť. Býva na funduši s maličkou záhradou, vydelených z pozemkov zemepána Homonaya. Spôsobilých k spovedi je 300 osôb. Miestny kňaz odbavuje bohoslužby podľa predpisu, sťažnosť na neho neboli žiadne. Má príručky kazateľské „Vinec“ a „Kazus“, a to vlastné. V chráme je krstiteľnica. Má matriku pokrstených od r.

Drevený chrám v Ruskove, postavený v roku 1743, ako i tie, ktoré boli pred ním od nepamäti, vymenili ďalšie drevené. „Starý chrám, ktorý stal 116 rokov“ už nevyhovoval bol malý a ukázali sa trhliny. ke finančných prostriedkov mohli sa pustiť do práce na novom chráme. Zbúrali starú cerkev a na jej miesto postavili novú. Základy starej cerkvi sú vo vnútri novej. Stavba je z kameňa a len veľmi málo z tehál. Kameň bol dovážaný z maďarského Bodrogkerezsturu a piesok z Ondavy a -Tople, práce trvali tri roky, skladali peniaze podľa toho kto koľko mal majetku. Počas budovania sv. bohoslužby sa konali v ľudovej škole oproti cerkvi. Aj na nový chrám prispel starý patrón z rodu Andrassiovcov z Trebišova.

Súčasný gréckokatolícky chrám Pokrova Presvätej Bohorodičky bol postavený v historizujúcom miešanom slohu s prvkami ukrajinského baroka a neorománskej architektúry. Chrám je jednoloďovou stavbou s rovným uzáverom presbytéria, na západnej strane má predstavanú vežu s dvoma menšími postrannými vežami. Veže sú kryté barokovými cibuľami. Lásku k Bohu v roku 1929 veriaci zhmotnili zbierkou výsledkom ktorej bolo vymaľovanie chrámu. Pamiatku na túto udalosť je oferná listina „virnikov“ umiestnená v gr. kat. Chrám je príkladom dokonalého zvládnutia techniky fresky a skvelého stvárnenia monumentálneho ikonopiseckého umenia vo vzťahu k architektúre objektu.

Jeden zo zakladateľov Zakarpatskej školy výtvarného umenia, národný umelec Ukrajiny Jozef Bokšay vymaľoval interiér ruskovského gréckokatolíckeho chrámu obrazmi svätých, pričom voľné miesta dotváral geometrickým a rastlinným ornamentom maliarsky pomocník Koch. Svedčia o tom obrazy svätých v životnej veľkosti, umiestnené na bočných stenách chrámu s nápismi v cirkevnoslovančine /staroslovienčine/ . Kompozícia diel je podriadená zobrazovanej duchovnej kvalite, ktorá má svoje prísne zákonitosti. Túto skutočnosť potvrdzujú v chráme obrazy sv. Bazila Veľkého, sv. Jána Zlatoústeho, sv. Gregora Bohoslovca, sv. Cyrila a Metóda, sv. Juraja.

Napriek tomu, že nie je isté, či ho kompozične zostavil Bokšay, alebo sa prispôsobil návrhu Jozefa Briešťanského, usudzuje sa, že ide pravdepodobne o Bokšayov návrh. Ikonostas je vernou kópiou trojvežového chrámu. Dve menšie veže vyplňujú priestor na umiestnenie obrazov. Nad cárskymi /kráľovskými/ dverami je Posledná večera. Základné diela, ktoré dotvárajú ikonostas, sú sv. Mikuláš, Presvätá Bohorodička, Kristus a Pokrova. Stiesnený priestor neumožnil umelcovi umiestniť nad nimi sviatky Pánove a Presvätej Bohorodičky. Tieto boli kompozične včlenené do priestoru ľavej veže ako aj sviatky Pána, ktoré umiestnil na opačnej strane. Dominantné miesto v chráme má oltárny obraz - Zjavenie Presvätej Bohorodičky v Carihrade - Pokrov. Veľkoruskovský chrám Pokrova Presvätej Bohorodičky je výrazom duchovnej sily inšpirácie a životného optimizmu umelca, ktorý ho vymaľoval.

V čase sociálnych nepokojov cholery vzniklo povstanie, ktoré neobišlo ani farnosť Nový Ruskov. Obyvatelia obce zaútočili na faru a chceli zabiť miestneho duchovného. Vladimír Petráško 1952 - 1963 Ako gréckokatolícky kňaz podpísal pravoslávie.

V roku 1981 bol založený cirkevný zbor ako mládežnícky pod vedením Anny Serbinovej r. Hudákovej a postupne prešiel na zbor dospelých. Zbor mladých viedla Ing. Alica Capiková a zbor dospelých Anna Serbinová. Spolok sv. Cyrila a Metoda bol založený v roku 1996. Mal 50 členov a predsedníčkou spolku je od počiatku Ružena Ferjová. Spolok má svoju mini knižnicu. Arcibratstvo po jeho obnovení malo 130 členov. Okrem neho má svoju činnosť aj doterajší spolok sv.

Základný kameň grécko - katolíckého chrámu v Malom Ruskove bol posvätený v roku 1997 a stavba bola posvätená o rok na to. Kostol panny Márie kráľovnej v Malom Ruskove bol konsekrovaný 21.júna 1998 o dva roky na to kedy 8.9.1996 boli vysvätené základy a základný kameň. Obec Nový Ruskov odpredala pozemok za symbolickú 1 Sk a na stavbu prispelo nielen farníci ale aj jednotliví veriaci z vyše 200 dedín blízkeho či vzdialeného okolia.

Prehľad farárov pôsobiacich vo farnosti Nový Ruskov:

Kostol v Margecanoch, blízkej obci

tags: #cervena #voda #farnost