Jednou z najvýznamnejších udalostí dvadsiateho storočia a najvýznamnejšou v histórii Katolíckej cirkvi dvadsiateho storočia bol Druhý vatikánsky koncil. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) bol významným historickým medzníkom pre Cirkev nielen v 20. storočí. Určite bude ovplyvňovať jej život aj v nasledujúcom období.
Dodnes sa historici nevedia dohodnúť, napriek tomu, že jeho zvolávateľ Ján XXIII. ho jasne označil ako v poradí Druhý vatikánsky koncil, či je alebo nie je praktickým dokončením Prvého vatikánskeho koncilu. Nech je tak, alebo onak jedno je isté, že priniesol radikálnu zmenu do života Cirkvi v druhej polovici dvadsiateho storočia a prekračuje aj nové storočie a tisícročie.
Kým Prvý vatikánsky koncil bol koncilom zaoberajúcim sa otázkami omylov moderného racionalizmu, otázkami disciplíny a vyústil do vyhlásenia dogmy o neomylnosti pápeža vo veciach viery a mravov, Druhý vatikánsky koncil je koncilom pastoračným, je koncilom, ktorý prijatím štyroch konštitúcii, deviatich dekrétov a troch deklarácii jasne dal najavo, aká bude orientácia Cirkvi v súčasnom svete, čo sú jej priority a akým spôsobom bude pokračovať v diele, ktoré jej zveril Ježiš Kristus.
Schválilo ich také početné zhromaždenie a s takým univerzálnym charakterom ako nikdy v dejinách Cirkvi, ba možno povedať v dejinách vôbec. Na úvodnom zasadnutí Druhého vatikánskeho koncilu 11. októbra 1962 sa zúčastnilo 2 540 koncilových otcov, čo bol v porovnaní s predchádzajúcim významným Prvým vatikánskym koncilom úctyhodný počet. Boli medzi nimi diecézni aj pomocní biskupi z takmer všetkých diecéz sveta. Na pápežovu výzvu totiž odpovedalo päť šestín svetového episkopátu.
Otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu
Účasť Čechov a Slovákov na koncile
Do prípravných prác i priebehu koncilu sa aktívne zapojili aj mnohí Česi a Slováci pôsobiaci v zahraničí. Medzi koncilových otcov patril aj americký biskup slovenského pôvodu Andrej Grutka, ktorý si za odborných poradcov vybral Jozefa Tomka a Štefana Náhalku. Medzi odborníkmi koncilu pôsobil aj Pavol Hnilica.
Keď sa o ňom 18. júna 1964 zverejnilo, že je biskupom vysväteným na Slovensku, na tretej sesii koncilu sa zúčastnil už ako koncilový otec; jeho miesto odborného poradcu prebral Xaver Čík z Kongregácie bratov tešiteľov. Službu odborníka koncilu zastával aj Daniel Faltin OFM. Jozef Zlatňanský (dnes emeritný biskup na odpočinku v Topoľčiankach) zasa počas celého koncilu aktívne pracoval na sekretariáte Komisie pre učenie viery.
Komplikácie s účasťou biskupov z ČSSR
Pred koncilom nebolo jasné, či do Ríma budú môcť cestovať biskupi z ČSSR. Bolo zrejmé, že komunistický režim neumožní zúčastniť sa na koncile biskupovi Jánovi Vojtaššákovi (bol väznený, po roku 1963 internovaný v českých Senohraboch) a že do Ríma nepôjde ani jeho pomocný biskup Štefan Barnáš (po prepustení z väzenia žil s podlomeným zdravím v Charitnom domove v Pezinku), ani Vasiľ Hopko (do roku 1964 bol vo väzení). „Tajne“ vysvätení biskupi, ako Ján Chryzostom Korec, o účasti na koncile nemohli ani uvažovať.
Úradné pozvanie na koncil datované 2. augusta 1962 dostal prípisom zo Štátneho sekretariátu Svätej stolice biskup Eduard Nécsey. „Začali sa trampoty s prípravou na odchod do Ríma. Zástupcovia štátnej správy, prinútení medzinárodnou odozvou na zvolanie koncilu, sa zmierili so skutočnosťou, že aspoň niektorých biskupov musia pustiť na koncil, ale robili to s veľkou nevôľou a s veľkými obavami. Hovorí sa, že strach má veľké oči. Raz pri-šli dojednávať odchod na koncil zástupcovia oddelenia pre cirkevné veci Ministerstva kultúry, inokedy okresný tajomník alebo zmocnenec na biskupskom úrade,“ napísal o tom Štefan Janega.
Začiatkom októbra 1962 - krátko pred odletom biskupov na koncil, keď sa robili horúčkovité prípravy na odchod - zasadal Celoštátny mierový výbor katolíckeho duchovenstva (CMV KD). Zo správy, ktorú 4. októbra 1962 uverejnili Katolícke noviny, vyplýva, že „predsedníctvo CMV KD bolo vopred oboznámené“ s tým, kto z predstaviteľov Katolíckej cirkvi v Československej republike pôjde na koncil.
Audiencia Slovákov u Jána XXIII.
Na prvú sesiu koncilu prišiel do Ríma zo Slovenska Svätou stolicou oficiálne pozvaný nitriansky apoštolský administrátor biskup Eduard Nécsey spolu s trnavským administrátorom biskupom Ambrózom Lazíkom. Z ČSSR sa na koncile zúčastnil aj biskup František Tomášek (vtedy administrátor farnosti v Moravskej Hůzovej), ktorý vystúpil s piatimi priaznivo prijatými príspevkami. Vyslaný bol i kapitulný vikár v Litoměřiciach Eduard Oliva. Za odborných poradcov boli vymenovaní pražský kapitulný vikár Anton Stehlík, vyšehradský kanonik Josef Beneš, dekan teologickej fakulty Ján Merel a kancelár Biskupského úradu v Brne Peter Franta. Neskoršie bol členom sprievodu aj kancelár pražského arcibiskupstva Jan Dočekal.
Už 12. októbra 1962, teda na druhý deň po úvodnom zasadnutí Druhého vatikánskeho koncilu, pápež Ján XXIII. udelil delegácii z ČSSR audienciu. Predchádzala jej však vrcholne trápna scéna. Spôsobil ju dosadený člen delegácie, litoměřický kapitulný vikár Eduard Oliva. Delegácia z ČSSR bola na audiencii u pápeža takmer trištvrte hodiny. Pápež na nej hovoril o cieľoch koncilu a biskupovi A. Lazíkovi zablahoželal k jeho 65. narodeninám.
Pápež Ján XXIII. počas Druhého vatikánskeho koncilu
Priebeh a výsledky koncilu
Z prvej sesie koncilu, ktorá trvala 57 dní (11. októbra - 8. decembra 1962) a mala 36 generálnych zasadnutí, nebol zverejnený ani jeden dokument. Pre rozdielne názory pri prerokúvaní schémy koncilového dokumentu Dei verbum (O Božom slove) bola určená prestávka, a to do septembra 1963. V pohnutých dňoch v druhej polovici októbra 1962, keď na každého tiesnivo doliehali mraky neistoty a hrozba novej svetovej vojny (Kubánska/Karibská kríza), sa však Svätý Otec Ján XXIII. obrátil na národy a vlády sveta osobitným rozhlasovým posolstvom.
Dňa 3. júna 1963, teda ešte pred začiatkom druhej sesie koncilu, pápež Ján XXIII. zomrel. Už 21. júna bol za pápeža zvolený kardinál a milánsky arcibiskup Giovanni Battista Montini. Prijal meno Pavol VI. a vyhlásil, že v koncile bude pokračovať. Na jeho uvedení do služby najvyššieho pastiera Cirkvi 30. júna aj na ďalších zasadnutiach koncilu sa zúčastnili aj slovenskí biskupi Lazík, Nécsey a Pobožný. Pavol VI. ich už 10. októbra 1963 spolu s českými účastníkmi koncilu prijal medzi prvými na súkromnej audiencii.
„Ctihodným bratom Eduardovi Nécseyovi, Ambrózovi Lazíkovi, Róbertovi Pobožnému a Františkovi Tomáškovi“ adresoval napríklad posolstvo, ktoré sa v ČSSR 16. februára 1964 čítalo pri bohoslužbách. Okrem toho sa viackrát živo zaujímal o náboženskú situáciu u nás. V závere koncilu poslal do Československa posolstvo „ctihodným bratom biskupom a ordinárom, diecéznemu i rehoľnému duchovenstvu, rehoľným sestrám, otcom a matkám rodín, deťom, mládeži, pracujúcim a chorým“. Vyjadril v ňom potešenie, že pozorne sledovali priebeh koncilu a pevní vo viere sa horlivo usilujú uviesť koncilové uznesenia do života.
Pápež Pavol VI. na II. vatikánskom koncile
Tretiu sesiu (14. septembra - 21. novembra 1964) tvorilo 48 generálnych zhromaždení. Počas nej bola schválená vieroučná konštitúcia Lumen gentium (O cirkvi) a tri dekréty - o misijnej činnosti Cirkvi (Ad gentes), o východných katolíckych cirkvách (Orientalium ecclesiarum) a o ekumenizme (Unitatis redintegratio). Na tejto sesii sa zúčastnilo aj 76 nekatolíckych pozorovateľov a 36 laických účastníkov, medzi nimi 8 rehoľných sestier a 7 ženských laických pracovníčok. Zo Slovákov laikov bol na koncil menovaný slovenský gréckokatolík z Kanady Štefan Roman.
Mozaiky sv. Cyrila a Metoda v Bazilike sv. Petra
Naši konciloví otcovia sa v tomto období zaslúžili o to, že pápež Pavol VI. požehnal v Bazilike sv. Petra dve farebné mozaiky sv. Cyrila a Metoda, ktoré darovali českí katolíci v súvislosti s 1100. výročím príchodu byzantskej misie na Moravu. Mozaiky zdobia bočné oltárne pilastre Oltára sv. Václava a podľa správy, ktorú 6. decembra 1964 na titulnej strane uverejnili Katolícke noviny, ich vytvoril Michelangelo Bedini v dielňach baziliky podľa návrhu českého výtvarníka Jána Köhlera.
Navyše slovenským biskupom, ktorí sa z politických dôvodov na koncile nemohli zúčastniť, konciloví otcovia poslali 20. novembra 1964 pozdravný list. A nasledujúci deň pápež Pavol VI. slúžil spolu s 24 koncelebrujúcimi biskupmi na ich úmysel svätú omšu.
V rámci štvrtej a poslednej sesie (14. septembra - 7. decembra 1965) sa uskutočnilo 41 zasadnutí a postupne bolo schválených 11 dokumentov. V diskusii o navrhovanom znení pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes vystúpili aj dvaja slovenskí biskupi žijúci v zahraničí, a to Pavol Hnilica a Michal Rusnák, ktorý bol 25. októbra 1964 vymenovaný pre slovenských gréckokatolíkov v Kanade.
Koncil vydal spolu 16 dokumentov - 4 konštitúcie, 9 dekrétov a 3 deklarácie. Prijaté dokumenty ako celok sú prejavom rozsiahleho pokusu spojiť vieru s modernou životnou skúsenosťou.
Vplyv koncilu na Cirkev na Slovensku
Ak sa pýtame, nakoľko sa koncil reflektoval a realizoval na Slovensku, pokúsim sa na túto otázku odpovedať pripomenutím toho, čo sa vo svetovej cirkvi pokladá za trvalé výsledky koncilu, a porovnať ich so situáciou na Slovensku. V ďalšom kroku poukážem na dve historické príležitosti, keď koncil mohol silno zarezonovať v našich podmienkach, ale z politických i vnútrocirkevných dôvodov sa to nepodarilo.
Na začiatku koncilu nebolo jasné, čo bude jeho agendou a k čomu presne sa koncil dopracuje. Pri zvolaní koncilu to nebolo v detailoch jasné ani pápežovi Jánovi XXIII. V ohnisku aggiornamenta cirkvi sa celkom pochopiteľne objavila potreba liturgickej reformy, ktorá sa pokladá za najvýraznejší výsledok koncilu.
Začiatkom 60. rokov 20. storočia žila Katolícka cirkev na Slovensku vo veľmi obmedzených podmienkach. Jej verejná činnosť bola zúžená vlastne len na bohoslužby v kostoloch, aj to pod dozorom štátu. Ľudia na Slovensku sa z občasných správ dozvedeli, že sa nejaký koncil koná a že slovenskí biskupi dostali povolenie vycestovať do Ríma.
V slovenskej cirkvi sa po koncile najskôr prejavila reforma liturgie. Vo farnostiach sa bohoslužby začali sláviť v slovenčine a na národnostne zmiešanom území aj v maďarčine. Takmer vo všetkých kostoloch sa odstránili mreže oddeľujúce kostolnú loď a svätyňu a narýchlo sa inštalovali obetné stoly a ambóny. Homílie sa stali súčasťou slávenia eucharistie a laici začali čítať pri bohoslužbách.
Na teologickej fakulte v Bratislave však naďalej prežívala neoscholastika. Výnimkou boli prednášky profesora pastorálnej teológie a homiletiky Jozefa Vrableca.
Prvou príležitosťou bol rok 1968, počas ktorého sa po zmenách vo vedení štátu otvorili v Československu možnosti slobodnejšej existencie aj pre cirkev. Keďže vo vtedajších pomeroch bolo prirodzené, že katolíci majú mať okrem cirkevnej administratívy aj nejakú spoločenskú organizáciu, ktorá by ich v spoločnosti a voči štátnym orgánom reprezentovala, zrodila sa v priebehu niekoľkých týždňov nová organizácia a dostala názov Dielo koncilovej obnovy (DKO). V tejto organizácii sa združili biskupi, kňazi, laici, odtajnení kňazi i väzni komunistického režimu.
Šancu väčšmi realizovať Druhý vatikánsky koncil ukončila okupácia ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy. Vo verejne pôsobiacej časti cirkvi sa výsledky koncilu prejavili už len v oblasti liturgie, aj to veľmi selektívne.
Ďalšiu príležitosť na realizáciu koncilu priniesol Slovensku november 1989. Spoločnosť sa oslobodila od diktátu komunistickej strany a Katolícka cirkev mohla obnoviť svoju činnosť i svoje štruktúry.
Od roku 2021 prebieha v Katolíckej cirkvi XVI. riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov o synodalite. V súčasnosti sa nachádza vo svojej tretej (celosvetovej) fáze. Pápež František sa na adresu aktuálnej synody opakovane vyjadril, že ju nevníma ako Tretí vatikánsky koncil, ale ako realizáciu Druhého vatikánskeho koncilu. Realizácia koncilu sa od roku 1965 diala v Katolíckej cirkvi v rôznych oblastiach, v rôznej intenzite a na rôznych úrovniach.
Druhý vatikánsky koncil - dokumentárny film
Návšteva pápeža Františka na Slovensku
tags: #ceskoslovenski #biskupi #na #vatikanskom #koncile