Počas dovolenky vo francúzskych Alpách zomrel slovenský občan, ktorý tam bol na lyžovačke. Slovák však neumrel pri lyžovaní, ale na srdcový infarkt mimo lyžiarskeho svahu. Mŕtvy bol katolícky kňaz.
Ministerstvo už kontaktovalo pozostalých a pomáha s vybavením potrebných záležitostí. Podľa informácií agentúry SITA mŕtvym je katolícky kňaz Branislav Bukovský, ktorý pôsobil ako farár vo farnosti Bratislava - Kráľovnej rodiny. Ako informovala Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska, kňaz zomrel v nedeľu vo veku 46 rokov.
Branislav Bukovský sa narodil 13. februára 1968 v Trnave. Za kňaza bol ordinovaný 10. 6. 1995. Pôsobil ako kaplán vo farnostiach Piešťany, Bratislava - Blumentál i Bratislava - Sv. Alžbety. Ako administrátor slúžil od roku 1999 vo farnosti Veľké Ripňany. V roku 2001 bol menovaný za farára do farnosti Bratislava - Devín a od roku 2006 pôsobil ako farár vo farnosti Bratislava - Kráľovnej Rodiny. Pôsobil zároveň ako cirkevný sudca a dlhé roky sa podieľal na výrobe náboženských programov v RTVS.
Branislav Bukovský bol aj členom Rady KBS pre spoločenské komunikačné prostriedky.
V oravských Chlebniciach si v stredu spomenú na svätej omši na svojho rodáka, katolíckeho kňaza Júliusa Chalupu. Ten by sa práve v stredu 8. januára dožil 70 rokov. Zomrel 24. júna 1991. Svätú omšu o 17:00 bude celebrovať jeho priateľ, kňaz Košickej arcidiecézy Anton Fabián.
Narodil sa 8. január 1950 v Chlebniciach. Narodil sa v chudobnej rodine kováča Chalupu. Po skončení strednej všeobecnej vzdelávacej školy v dolnom Kubíne v roku 1968 nastúpil na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu UK do Bratislavy. Po skončení štúdia teológie prijal kňazskú vysviacku 9. júna 1973. Na krátky čas nastúpil do Liptovskej Lužnej ako kaplán.
Pre aktívnu prácu s mládežou sa po návrate zo základnej vojenskej služby nemohol vrátiť na svoje kaplánske miesto a ani do Liptovského okresu. Po štyroch mesiacoch mimo pastorácie v roku 1976 nastúpil ako kaplán do Podolínca, kde sa úspešne venoval vo filiálke aj pastorácii Rómov. V rokoch 1978-1980 bol kaplánom v Dolnom Smokovci v okrese Poprad. V rokoch 1980-1987 bol farárom vo farnosti Tvarožná s dvomi filiálkami Hradisko a Vlkovce v okrese Kežmarok. Od roku 1987 pôsobil vo farnosti Tvrdošín, kde náhle zomrel po polnoci z nedele na pondelok na sviatok Narodenia sv.
Vitalita jeho osobnosti mu nedovoľovala žiť polovičato, ani priemerne. Vynaložil veľa síl a prostriedkov i v čase neprajného komunizumu na zveľadenie Božích chrámov i farských budov. Poukazoval na to, že krása obklopujúca človeka pôsobí spätne na jeho vnútro. Krásno je však akoby symbol vyjadrujúci túžbu obklopiť sa Božou prítomnosťou, aby ona potom vplývala na človeka.
Július Chalupa vedel žasnúť nad láskou Trojjediného Boha k človeku a ľudí učil túto lásku opätovať, o čom svedčia aj jeho texty k piesňam, zvukové nahrávky piesni i hovoreného slova, no predovšetkým jeho homílie. Už v roku 1980 praktizoval to, čo mnohí kňazi teraz v roku 2011 začínajú objavovať ako niečo nové, moderné a potrebné pre dnešnú pastoráciu dospelých, mládeže i detí.
Dokázal odslúžiť veľmi peknú detskú sv. omšu vo farskom kostole kde bolo 50 detí a tú istú sv. omšu na filiálke, kde bolo v kostole 5 detí. Rovnako veľmi dobre pripravená nedeľná homília a sv. omša odznela v kostole, kde bolo 200 ľudí i v kostole kde bolo dvadsať ľudí. Sväté omše s malým počtom ľudí neskracoval, ale slúžil ich veľmi dôstojne a slávnostne.
Pre Júliusa Chalupu mal každý človek, každý jednotlivec, veľkú hodnotu a nikoho nezaznával a nikoho nepodceňoval.
Ďalší kňazi, na ktorých si spomíname:
Zomrel významný kňaz Arnold Púchy. Obrovský smútok zasiahol banskobystrickú diecézu. Navždy ich opustil obľúbený a významný kňaz, ktorý posledné roky svojho života trávil v komunite Kongregácie sestier Premonštrátok vo Vrbovom. Arnold Púchy bol významný kňaz, ktorý začal svoje pôsobenie vo farnosti v Kremnici v roku 1974 ako kaplán.
Potom odišiel do Brezna, kde strávil ďalšie 3 roky. V roku 1977 sa stal farským administrátorom v Chrenovci. Neskôr pôsobil ako farský administrátor aj v Čiernom Balogu či v Brusne. V roku 2000 sa stal farárom v Donovaloch a o dva roky nato začal slúžiť v Dolnej Ždani.
Strata významného kňaza, ktorý rozžiaroval dni mnohým ľuďom v rôznych farnostiach, zasiahla najmä veriacich. Arnold Púchy zomrel 5. februára 2023 o 21:40. Na posledný odpočinok ho odprevadil pán biskup Mons. Marián Chovanec vo Farskom kostole sv.
Veriaci z východného Slovenska prežívajú veľký smútok. V nedeľu vo veku 63 rokov zomrel ich dlhoročný duchovný pastier Juraj Marcin, ktorý posledné roky svojej duchovnej púte strávil vo farnosti v Bohdanovciach. Správa o jeho úmrtí zasiahla nielen jeho súčasných farníkov, ale aj ďalších, ktorých počas svojho kňazského pôsobenia sprevádzal vo viere.
Juraj Marcin sa narodil 4. marca 1962 v Čani. Kňazskú vysviacku prijal 18. Všade, kde šíril Božie slovo, zanechal hlbokú stopu a získal si úctu i lásku veriacich.
Posledná rozlúčka s nebohým kňazom sa uskutoční vo štvrtok 2. októbra o 11:00 hod. v Kostole Mena Panny Márie v Čani, kde sa môžu farníci rozlúčiť s človekom, ktorý ich viedol v radostiach i ťažkých chvíľach a ktorý sa navždy zapísal do ich sŕdc.
Medzi ďalších kňazov, na ktorých si spomíname, patrí P. Štefan Veterányi z rehole piaristov, ktorý pôsobil vo farnosti v rokoch 1787 - 1816 a zomrel 26. septembra 1869 na sviatok Povýšenia sv. Kríža. Zaviedol medzi veriacimi modlitbu ruženca a bojoval proti alkoholizmu.
Jozef Kubina prežil vo farnosti Mníšek nad Popradom temer celé svoje kňazstvo. Podarilo sa mu odučiť ľudí od rôznych povier a nasmerovať ich na správnu orientáciu kresťanského života. Zjednotil farnosť a zasial dobré semeno budúcich kňazských a rehoľných povolaní, za čo sú mu mnohí jeho bývalí farníci vďační.
Jeho nástupcom sa stal Štefan Živčák. Mimoriadne sa angažoval v záchrane sakrálnych aj kultúrnych pamiatok. V rokoch 1973 - 1974 osobne i odborne garantoval prestavbu dreveného kostola vo filiálke Hraničné od základov.
Lajoška: Chata s bohatou históriou
Kľukatý, ale najmä bohatý je príbeh Košičanmi obľúbenej turistickej chaty Lajoška, ktorá si tento rok píše 111. výročie. Má tiež výnimočné postavenie medzi ostatnými slovenskými horskými chatami. Vedie k nej najkratšia trasa od väčšieho mesta, teda Košíc. O jej histórii, návštevníkoch, známych osobnostiach, ktoré do nej zavítali, sa rozhodol napísať Košičan ĽUBOŠ VOJTAŠKO. Na 216 stranách knihy Chata Lajoška v prúde času zdokumentoval jej históriu.
Chata Lajoška
Má 111-ročnú históriu. Oddávna bola u Košičanov obľúbenou. Svedčí o tom mnoho historických fotografií z medzivojnového obdobia. Táto kniha má čo povedať ľuďom. Radi si zaspomínajú na život, čo tu niekedy bol, na bývalých chatárov, aj nejaké osobnosti, ktoré tu chodievali.
Vo svojich lyžiarskych začiatkoch sem chodieval profesor Ján Kňazovický (prvý dekan košickej lekárskej fakulty, lekár, ktorý na Slovensku uskutočnil prvú transfúziu krvi). Bol vychýrený lyžiar. Dozvedel som sa, že tu lyžoval za tmy s čelovkou na hlave. Našli sme aj zaujímavé spomienky Júliusa Satinského. Chatu navštívil s Vladom Bednárom v 70. rokoch minulého storočia.
Pod chatou je zrubová kaplnka so zvonom pripraveným na zvonenie. Postavili ju v roku 1934. Predtým stál na mieste kaplnky masívny drevený kríž, pri ktorom sa v nedeľu slúžili omše. Kaplnku projektoval známy architekt Ľudovít Oelschläger, ktorý projektoval aj verziu chaty, ktorá vznikla v roku 1934 a bola vyhodená do vzduchu v roku 1944.
Živým pamätníkom chaty je bývalý lyžiar Mikuláš Varga, ktorý nedávno oslávil 90 rokov, prezývajú ho Micu. On si pamätá na éru chaty z rokov päťdesiatych.Stretol som sa aj s Evou Fiedler Skalickou, dcérou veľkého pamätníka a košickej turistickej legendy Gottfrieda Fiedlera, ktorý tu chodil aj s manželkou Evou 60 rokov.
Dvakrát bola v podstate úplne zničená. Najprv počas 1. svetovej vojny, nanovo ju vystavali v roku 1924, v roku 1927 ju rozšírili. V roku 1944 zase vyhorela. Uvažujem nad tým a historické materiály ma v tom utvrdzujú, že bola naozaj veľmi obľúbenou. Košičania ju nanovo postavili po 2. svetovej vojne. Vystavali ju vtedy brigádnicky. Nemala ľahkú minulosť, prešla rukami rôznych správcov a nájomcov.
Má viaceré unikáty. Publicista Karol Mizla uviedol, že má najkratšiu vzdialenosť od veľkého mesta k horskej chate. Má tiež popísaných 15 prístupových trás. Je to naozaj horská chata, pretože keď nemáte povolenie a nemáte terénne vozidlo, tak sa tu naozaj nedostanete inak ako po vlastných. Musíte si tých päť kilometrov vyšliapať. Treba totiž prekonať výškový rozdiel 400 metrov, takže štatút horskej chaty jej určite patrí.
Deviateho júla 1911 vybrali miesto na postavenie útulne, na peknej čistinke s takmer kruhovým výhľadom, neďaleko lesného prameňa a lesnej škôlky mesta Košice. Do užívania odovzdali prízemný drevený zrub v máji 1914.
Počas druhej svetovej vojny pripadli Košice a ich okolie, teda aj chata Lajoška, pod Maďarsko. „Jej poloha tesne pri hranici ju predurčovala k tomu, že sa tu striedali maďarskí pohraničiari, turisti, Nemci a napokon i partizáni.“ Koncom roka 1944 ju opustil chatár a stala sa útočiskom a prechodným sídlom partizánov. Partizáni definitívne opustili Lajošku 30. decembra 1944 a fašisti ju opustenú pri ich prenasledovaní vypálili.
Na základoch bývalého objektu začal Klub slovenských turistov a lyžiarov v roku 1948 s výstavbou novej chaty, opäť za významnej pomoci mesta Košice.“ V roku 1949 bol turistický klub nasilu zrušený a nikto nemal záujem o prevádzku chaty. Nástupca JTO Sokol ju v roku 1950 nechal opustenú a nedokončenú. O rok neskôr ju štátny podnik Československé stavebné závody dostaval ako svoju podnikovú chatu s 26 lôžkami. Autormi projektu boli architekti Ferdinand Zbuško a Mikuláš Jablánczi.