Život dnešného človeka tvorí chaos radostí a prekážok, modrín a víťazstiev, rozhodnutí a zastrašovania. A situácia sa nezlepšuje. Spoločnosť nám núka protirečivé normy, podľa ktorých by sme mali hodnotiť svoj úspech.
Človek, ktorý potrebuje uzdravenie, nesie ťažké bremeno. Iba Ježiš môže uzdraviť ľudské srdcia a ponúknuť nám nevyčerpateľnú lásku. Je pripravený zahrnúť naše ubolené duše milosrdenstvom.
Umenie lásky a dôvery
Táto kniha je o umení, ako milovať Boha a človeka, ako dôverovať Bohu a človeka, ako budovať vzťahy, ako riešiť konflikty a ako odpúšťať. I keď sa v nej páter Elias Velia prihovára nielen kresťanom, ale všetkým Božím deťom, nezabúda pripomenúť, že... V srdciach Ježiša, Márie a Jozefa pulzuje láska, ktorá mení dejiny i jednotlivé ľudské životy. Táto kniha je hlbokým duchovným ponorom do tajomstva troch sŕdc Svätej rodiny - troch prameňov lásky, odvahy a vernosti...
Modlitba ako dialóg s Bohom
Byli jste stvořeni k tomu, abyste chodili s živým Bohem a rozmlouvali s ním. Modlitba je tím nejpřirozenějším, nejmocnějším a nejuniverzálnějším projevem křesťanské víry. Proč je někdy tak obtížné se modlit?
Je čas rozhodnúť sa, či chceš splynúť s davom a nechať sa unášať ľahkým prúdom pôžitkov tohto sveta, alebo vystúpiš z davu odhodlaný žiť v pravde Božích prikázaní a prisľúbených milostí. Keď sa rozhodneš pre Boha...
Dary Ducha Svätého
Dary Ducha Svätého sú Božou odpoveďou na temnotu našich čias. Dokážu presvedčiť aj ľudí so zlomeným či zatvrdnutým srdcom o tom, že Boh je skutočný, blízky a aktívne pôsobí v našom živote.
Vzťahy a ich hĺbka
Na stránkach tejto knihy nahliadneme pod povrch základných ľudských vzťahov - do vzťahu muža a ženy, do vzťahu rodičov a detí, do vzťahu človeka k spoločnosti, do vzťahu človeka k sebe samému a do vzťahu človeka k Bohu. Kniha môže pomôcť ľuďom, ktorí...
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš
Evanjeliá nám odovzdávajú veľmi živé portréty Ježiša ako človeka modlitby: Ježiš sa modlil. Napriek súrnosti jeho poslania a naliehania toľkých ľudí, ktorí sa ho domáhajú, Ježiš cíti potrebu utiahnuť sa do samoty a modliť sa. Markovo evanjelium nám hovorí o tomto detaile už od svojej prvej stránky o Ježišovej verejnej službe (1,35). Ježišov úvodný deň v Kafarnaume sa zavŕšil triumfálnym spôsobom. Po západe slnka prichádza ku dverám, kde prebýva Ježiš, množstvo chorých ľudí: Mesiáš káže a uzdravuje. Napĺňajú sa starobylé proroctvá i očakávania toľkých ľudí, čo trpia: Ježiš je Boh nablízku, Boh, ktorý oslobodzuje.
Ale ten dav je stále malý v porovnaní s mnohými ďalšími davmi, ktoré sa zhromaždia okolo proroka z Nazareta. V niektorých momentoch ide priam o záplavu ľudí. A on sa predsa len z toho vyvlieka; nezostáva rukojemníkom očakávaní tých, ktorí si ho už zvolili za vodcu, lídra. Toto predstavuje nebezpečenstvo pre lídrov: naviazať sa príliš na ľudí, nezachovať si odstup. Ježiš to pobadá a neskončí v zajatí ľudí. Už od tej prvej kafarnaumskej noci dokazuje, že je originálnym Mesiášom. Nad ránom, keď už sa hlási úsvit, učeníci ho opäť hľadajú, ale nemôžu ho nájsť. Kde je? Až kým ho Peter nakoniec nenájde na osamotenom mieste, úplne ponoreného do modlitby. A hovorí mu: „Všetci ťa hľadajú!“ (Mk 1,37). Ale Ježiš hovorí učeníkom, že ešte musí ísť ďalej; že to nie sú ľudia, čo ho hľadajú, ale je to predovšetkým on, kto vyhľadáva druhých. Takže nesmie zapustiť korene, ale zostať neustále pútnikom na cestách Galiley (v. 38-39). A tiež pútnikom smerom k Otcovi, čiže v modlitbe. Na ceste modlitby.
V niektorých pasážach Písma sa zdá, že je to predovšetkým Ježišova modlitba a jeho dôvernosť s Otcom, čo určuje všetko. Bude to napríklad najmä v tú noc v Getsemani. Posledný úsek Ježišovej cesty (absolútne najťažší z tých, ktoré až do tej chvíle prekonal) ako sa zdá, nachádza svoj zmysel v nepretržitom načúvaní Otcovi zo strany Ježiša. Ježiš sa intenzívne modlil vo chvíľach verejných, zdieľaním liturgie svojho ľudu, ale tiež hľadal miesta uzobranosti, oddelené od víru sveta, miesta, ktoré by dovolili zostúpiť do tajomstva jeho duše: je tým prorokom, ktorý pozná púštne kamene a vystupuje vysoko na hory. Posledné Ježišove slová, prv než vydýchol na kríži, sú slová žalmov, čiže modlitby, modlitby Židov. Ježiš sa modlil tak, ako sa modlí každý človek na svete. A predsa jeho spôsob modlitby obsahuje aj tajomstvo, niečo, čo určite neuniklo očiam jeho učeníkov, keď v evanjeliách nájdeme ich jednoduchú a okamžitú prosbu: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1). Videli Ježiša ako sa modlí a túžili sa to naučiť: „Pane, nauč nás modliť sa“. A Ježiš neodmieta, nie je žiarlivý na svoju dôvernú blízkosť s Otcom, ale práveže prichádza, aby nás voviedol do tohto vzťahu s Otcom. A tak sa stáva učiteľom modlitby pre svojich učeníkov, tak ako určite chce ním byť pre nás všetkých. Aj my by sme mali povedať: „Pane, nauč ma modliť sa. Aj keď sa možno modlíme už roky, stále sa musíme učiť! Modlitba človeka, táto túžba, ktorá sa rodí tak prirodzene z jeho duše, je možno jedným z najnepreniknuteľnejších tajomstiev vesmíru. A nevieme ani, či modlitby, ktoré adresujeme Bohu, sú naozaj tie, ktoré si on praje dostávať. Biblia nám tiež svedčí o nevhodných modlitbách, ktoré sú nakoniec Bohom odmietnuté: stačí si spomenúť na podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi. Len tento druhý, mýtnik, príde domov z chrámu ospravedlnený, pretože farizej bol namyslený a páčilo sa mu, keď ho ľudia sledovali pri modlitbe. Tváril sa že sa modlí, no jeho srdce bolo chladné. Prvým krokom k modlitbe je byť pokorným, ísť za Otcom a povedať: „Pozri, som hriešnik, som slabý, som zlý“ - každý vie sám, čo mu má povedať. Ale vždy sa začína poníženosťou, a Pán počúva.
Ježiš kladie na pery svojich učeníkov modlitbu krátku, smelú, pozostávajúcu zo siedmich žiadostí - to číslo v Biblii nie je náhodné, naznačuje plnosť. Ježiš totiž pozýva svojich učeníkov, aby sa priblížili k Bohu a s dôverou sa na neho obrátili s niekoľkými prosbami: predovšetkým ohľadom neho a potom aj ohľadom nás. V Otčenáši nie sú predslovy. Všimnite si to - nie sú tu predhovory. Ježiš neučí formuly ako si „nakloniť Pána“, ale naopak, pozýva prosiť ho bez bariér ostychu a strachu. Nehovorí, aby sme sa na Boha obracali osloveniami „Všemohúci“, „Najvyšší“, „Ty, ktorý si od nás natoľko vzdialený, ja som úbožiak“ - Nie, nehovorí takto, ale jednoducho „Otče“, so všetkou jednoduchosťou, tak ako sa deti obracajú na svojho otca.
Modlitba „Otčenáš“ vnára svoje korene do konkrétnej reality človeka. Napríklad, vedie nás k prosbe o chlieb, každodenný chlieb - je to žiadosť jednoduchá, avšak nevyhnutná, ktorá hovorí, že viera nie je len akousi „ozdobnou“ vecou, oddelenou od života, ktorá sa ozve až vtedy, keď už boli uspokojené všetky ostatné potreby. Modlitba sa vôbec začína spolu so samotným životom. Ježiš nás učí, že modlitba sa v ľudskom živote nezačína vtedy, keď je žalúdok plný - ale nachádza si miesto všade tam, kde je prítomný človek, akýkoľvek človek, ktorý má hlad, ktorý plače, ktorý bojuje, ktorý trpí a kladie si otázku „prečo“. Našou prvou modlitbou bol v istom zmysle detský plač, ktorý sprevádzal prvý nádych. Ježiš v modlitbe nechce vyhasiť to ľudské, nechce to umŕtviť. Nechce, aby sme udusili otázky a žiadosti tým, že sa naučíme všetko zniesť. Mali by sme byť všetci ako Bartimej z evanjelia (porov. Mk 10,46-52) - spomeňme si na ten úsek evanjelia, na Bartimeja, Timejovho syna - tento slepý muž žobral pri bráne Jericha. Navôkol seba mal mnoho skvelých ľudí, ktorí ho zahriakovali, aby mlčal: „Buď ticho! Prechádza Pán. Mlč. Nevyrušuj. Učiteľ má veľa práce, nevyrušuj ho. Si na oštaru s tým krikom. Neruš.“ On však na tie rady nepočúval - so svätou neodbytnosťou sa dožadoval, aby sa vo svojom biednom stave konečne mohol stretnúť s Ježišom. A kričal ešte silnejšie! A vychovaní ľudia reagujú: „Prestaň s tým, prosím ťa, veď je tu Učiteľ! Robíš zlý dojem!“ A on kričal, pretože chcel vidieť, chcel byť uzdravený: „Ježišu, zmiluj sa nado mnou!“ (v. 47). Ježiš mu prinavracia zrak a hovorí mu: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (v. 52), akoby mu vysvetľoval, že tou rozhodujúcou vecou pre jeho uzdravenie bola tá modlitba, to vzývanie zakričané s vierou, silnejšia než ten „zdravý rozum“ toľkých ľudí, čo ho chceli umlčať.
Iste, veriaci potom cítia aj potrebu chváliť Boha. Evanjeliá nám prinášajú jasavé zvolanie, ktoré prepuká z Ježišovho srdca plného vďačného úžasu voči Otcovi (porov. Mt 11,25-27). Ale nikto z nás sa nemusí hlásiť k tej teórii, ktorú ktosi v minulosti presadzoval, že modlitba prosby by mala byť akousi slabou formou viery, zatiaľ čo ozajstnejšou modlitbou by bola čistá chvála, tá, ktorá hľadá Boha bez zaťaženia nejakou žiadosťou. Nie, toto nie je pravda. Prosebná modlitba je autentická! Je spontánna! Je aktom viery v Boha, že je Otec, že je dobrý, že je všemohúci. Je aktom viery vo mne, ktorý som maličký, hriešnik a núdzny. A preto modlitba prosby, žiadať o niečo, je veľmi vznešená. Boh je Otcom, ktorý má s nami nesmierny súcit a chce, aby sa mu jeho deti prihovárali bez strachu, priamo: „Otče“. Alebo v ťažkostiach: „Pane, čo si mi to len urobil?“ Priamo. Preto mu môžeme povedať všetko, aj tie veci, ktoré v našom živote zostávajú zdeformované a nepochopiteľné. A sľúbil nám, že s nami bude navždy, až do posledného z dní, ktoré prežijeme na tejto zemi. Modlime sa Otčenáš začínajúc takto, jednoducho: „Otče“ alebo „Otecko“.
Matúšovo evanjelium umiestňuje text modlitby „Otče nás“ na strategické miesto, do stredu horskej reči (porov. 6,9-13). Pozrime sa na celkovú scénu: Ježiš vystupuje na vrch pri jazere, usadí sa; okolo seba má svojich najbližších učeníkov a ďalej veľký zástup s tvárami bez mena. Umiestnenie tejto scény, ako sme už povedali, je veľavravné, lebo v tomto dlhom vyučovaní, ktoré sa označuje ako „reč na vrchu“ (porov. Mt 5,1-7,29), Ježiš zhrňuje podstatné aspekty svojho posolstva. Úvodná časť je ako ozdobená vstupná brána k oslave: sú ňou blahoslavenstvá. Ježiš blahoslaví viaceré typy ľudí, ktoré vo svojom čase - ale ani v tom našom! - nepožívali veľké uznanie. Blahoslavení chudobní, tichí, milosrdní, ľudia čistého srdca... Toto je revolúcia Evanjelia. Tam, kde je Evanjelium, tam je revolúcia. Evanjelium nás nenecháva v nerušenosti. Burcuje nás, je revolučné. Všetci tí, čo sú schopní milovať, tvorcovia pokoja, ktorí až dovtedy zostávali na okraji dejín, sú naopak budovateľmi Božieho kráľovstva. Z tohto vstupného portálu, ktorý prevracia hodnoty dejín na ruby, vychádza novosť Evanjelia. Zákon sa nemá zrušiť, no potrebuje novú interpretáciu, ktorá mu prinavráti jeho pôvodný zmysel. Ak má človek dobré srdce, ak má predispozíciu k láske, tak potom pochopí, že každé Božie slovo musí byť stelesnené až do konečných dôsledkov. Láska nepozná hranice: je možné milovať svojho manžela/manželku, svojho priateľa a dokonca aj svojho nepriateľa v úplne novej perspektíve. Ježiš hovorí: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. To veľké tajomstvo, ktoré tvorí základ celej reči na vrchu je teda toto: buďte synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.
Na prvý pohľad sa zdá, akoby tieto kapitoly z Matúšovho evanjelia boli morálnym kázaním, akoby pripomínali etiku, ktorá je tak náročná, že sa zdá neuskutočniteľná. No naopak objavujeme, že sú predovšetkým teologickou rozpravou. Kresťan nie je niekto, čo sa usiluje byť lepším od iných; vie, že je hriešnikom ako všetci. Takto teda Ježiš uvádza vyučovanie modlitby „Otče náš“. Robí tak dištancujúc sa od dvoch skupín svojej doby. Predovšetkým od pokrytcov: „Nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli“ (Mt 6,5). Sú totiž ľudia, čo sú schopní spriadať bezbožné modlitby, modlitby bez Boha, a robia to, aby ich ľudia obdivovali. A koľkokrát vidíme škandál tých ľudí, čo chodia do kostola a sú tam aj celý deň alebo tam chodia denne, no potom žijú s nenávisťou k druhým alebo hovoria zle o druhých. Toto je pohoršenie! Radšej nechoď do kostola, keď žiješ takto, akoby si bol ateista. Ďalej sa Ježiš dištancuje od modlitby pohanov: „Nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť“ (Mt 6,7). Ježiš tu možno naráža na ono „captatio benevolentiae“, ktoré bolo nevyhnutnou predohrou mnohých modlitieb antiky: božstvo muselo byť nejakým spôsobom najprv uchlácholené dlhým radom chvál, aj prosieb. Pomyslime na tú scénu z hory Karmel, keď prorok Eliáš súperil s Baalovými kňazmi. Oni kričali, tancovali, žiadali mnoho vecí, aby ich bôžik vypočul. Naopak Eliáš bol ticho a Pán sa mu zjavil. Pohania si myslia, že modlitba sa robí siahodlhým rečnením. A myslím aj na mnohých kresťanov, ktorí sa nazdávajú, že modliť sa znamená - prepáčte - „hovoriť k Bohu ako papagáj“. Nie! Modlitba sa robí srdcom, zvnútra. Ty však - hovorí Ježiš -, keď sa modlíš, obracaj sa na Boha tak, ako sa obracia dieťa na svojho otca, ktorý vie, čo jeho dieťa potrebuje ešte skôr, ako o to samo požiada (porov. Mt 6,8). Je pekné si uvedomiť, že náš Boh nepotrebuje nijaké obety na vydobytie si jeho priazne! Náš Boh nič nepotrebuje: v modlitbe žiada len aby sme mali otvorený kanál komunikácie s ním a stále tak objavovali, že sme jeho nadovšetko milovanými deťmi.
Predovšetkým v Lukášovom evanjeliu, počnúc rozprávaním o detstve, sa totiž Kristova osoba opisuje v intenzívnej atmosfére modlitby. Sú v ňom obsiahnuté tri hymny, ktoré každý deň dávajú rytmus modlitbe Cirkvi: Benediktus, Magnifikat a evanjeliový chválospev Nunc dimittis. V tejto katechéze o Otčenáši ideme ďalej a Ježiša vidíme ako modliacu sa postavu. Ježiš sa modlí. V Lukášovom rozprávaní sa napríklad príbeh premenenia odvíja od momentu modlitby. Hovorí takto: «Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou» (9,29). Ježiš sa modlí pri krste v Jordáne, hovorí s Otcom pred tým, ako urobí tie najdôležitejšie rozhodnutia, častokrát sa uťahuje k modlitbe do samoty, prihovára sa za Petra, ktorý ho krátko nato zaprie. Hovorí takto: «Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Toto utešuje: vedieť, že Ježiš sa za nás modlí, modlí sa za mňa, za každého jedného z nás, aby naša viera neochabovala. A toto je pravda. „Ale otče, ešte stále tak robí?“ Ešte stále, pred Otcom - Ježiš sa za mňa modlí. Každý z nás to môže povedať. A môžeme tiež povedať Ježišovi: „Ty sa za mňa modlíš, pokračuj v tom, lebo to veľmi potrebujem“. Dokonca i smrť Mesiáša je ponorená do klímy modlitby, až tak, že hodiny utrpenia sa zdajú byť poznačené prekvapujúcim pokojom: Ježiš utešuje ženy, modlí sa za tých, čo ho križujú, sľubuje raj kajúcemu lotrovi, vydychuje hovoriac: «Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha» (Lk 23,46). Opäť v Lukášovom evanjeliu nachádzame prosbu vyjadrenú jedným z jeho učeníkov, aby ich Ježiš sám naučil modliť sa. Hovorí takto: «Pane, nauč nás modliť sa» (11,1). Videli ho, ako sa modlí. Prvou časťou tejto náuky je práve Otčenáš. Modlite sa takto: „Otče, ktorý si na nebesiach“. „Otče“ - je tak krásne vysloviť toto slovo. Čisto s týmto slovom môžeme tráviť čas v modlitbe: „Otče“. A cítiť, že máme otca - nie mocnára, ani otčima. Nie, máme otca.
V tejto náuke, ktorú Ježiš dáva svojim učeníkom, je zaujímavé pristaviť sa pri niektorých ponaučeniach, ktoré obkolesujú text modlitby. Aby nám dodal dôveru, Ježiš vysvetľuje určité veci. A tieto zdôrazňujú postoje veriaceho, ktorý sa modlí. Čo hovorí Ježiš tomu, kto klope na dvere a prebudí priateľa?: «Hovorím vám,» - vysvetľuje Ježiš - «aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje» (Lk 11,9). Týmto nás chce naučiť modliť sa a v modlitbe naliehať. Vy všetci, otcovia a dedovia, ktorí ste tu, keď syn či vnuk o niečo prosí, má hlad a pýta, pýta neustále, plače, fňuká, má hlad: «Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada?» (v. 11). Týmito slovami Ježiš dáva pochopiť, že Boh vždy odpovedá, že žiadna modlitba nezostane nevypočutá. Prečo?
Zaiste, tieto tvrdenia nás uvádzajú do krízy, pretože mnohé naše modlitby, ako sa zdá, neprinášajú žiaden výsledok. Koľkokrát sme prosili a nedostali - všetci s tým máme skúsenosť - koľkokrát sme klopali a našli zatvorené dvere? Ježiš nám v týchto momentoch odporúča naliehať a nevzdávať sa. Modlitba vždy premieňa skutočnosť, vždy. Ak sa nemenia veci okolo nás, aspoň sa meníme my, mení sa naše srdce. Môžeme si byť istí, že Boh odpovie. Jediná neistota sa týka času, ale nepochybujme, že on odpovie. Možno budeme musieť naliehať po celý život, no on odpovie. Sľúbil nám to: ...
Modlitba Ruženec sv. Rity
Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný. Verím v Ducha svätého, v svätú Cirkev katolícku, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný.
Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný, daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého.
Zdravas Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života Tvojho Ježiš, ktorý na príhovor sv. Rity odpustí naše hriechy. Svätá Mária, matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej.
Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný, daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého.
Zdravas Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života Tvojho Ježiš, ktorý na príhovor sv. Rity od duševného a telesného zla ochraňuje. Svätá Mária, matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej.
Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný, daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého.
Zdravas Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života Tvojho Ježiš, ktorý na príhovor sv. Rity z každého nebezpečenstva nás vyslobodí. Svätá Mária, matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej.
| Modlitba | Účel |
|---|---|
| Verím v Boha | Vyznanie viery |
| Otče náš | Prosba o Božie kráľovstvo a odpustenie |
| Zdravas Mária | Prosba o príhovor Panny Márie |