Historické fakty: Ako cudzinci formovali chrám a kultúru na Slovensku

Je správne, že si výročie príchodu vierozvestov sv. Cyrila a Metoda každoročne pripomíname aj v prítomnosti ústavných činiteľov. Devín je jedným zo symbolov cyrilo-metodského dedičstva. „Devín ako symbol existuje a je správne, že sa na oslavách zúčastňuje aj vláda. Tieto sviatky by mali byť nadpolitické. Mali by to byť miesta, kde ústavný činiteľ prichádza z pozície reprezentanta štátu, nech už je vláda taká alebo onaká,“ komentoval pre TABLET.TV nadchádzajúce oslavy pri príležitosti 1154. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie novinár a devínsky farár Mons.

Ikona sv. Cyrila a Metoda.

„Devín je významný aj historicky, aj ako symbol,“ poznamenal s tým, že odtiaľto knieža Rastislav poslal byzantskému cisárovi žiadosť o príchod učených mužov. „A Devín je jedným zo symbolov celého cyrilo-metodského dedičstva,“ povedal.

Úvahy o hrobe sv. Metoda

Nález náhrobného kameňa na Devíne podnietil úvahy o tom, či sa tu nenachádza hrob sv. Metoda. Vie sa, že odtiaľto knieža Rastislav poslal byzantskému cisárovi Michalovi III. žiadosť o príchod učených mužov. Na otázku, či je možné, že na Devíne je aj hrob sv. Metoda, odpovedal, že hypotézy sú viaceré. „Podľa mojich informácií žiadne z miest, o ktorých sa hovorí, nemá také výrazné skóre, aby zatienilo tie ostatné. Na Devíne sa našiel náhrobný kameň s dvoma kalichmi, na základe čoho sa uvažuje, že tam bol pochovaný významný cirkevný hodnostár, arcibiskup. Čo sv. Metod bol,“ povedal.

„Ale hrob sme zatiaľ nenašli. Neboli ešte robené vykopávky pod hlavnou loďou kostola, kde zrejme bol v časoch Veľkej Moravy veľký kostol. A pred tým keltské pohrebisko. Je tam prítomnosť kultového miesta aj kresťanského chrámu.

Význam Cyrila a Metoda

Význam oboch vierozvestov zvlášť vyzdvihol slovanský pápež - svätý Ján Pavol II. „Chápal veci historicky a v súvislostiach. Vymenoval ich za spolupatrónov Európy. Ale čo je ešte dôležitejšie, napísal encykliku Slavorum Apostoli, osobitne venovanú Cyrilovi a Metodovi a ich aktuálnemu odkazu. Predsa len, pápež za svoj život tých encyklík nenapíše veľa,“ konštatoval Gavenda.

Svätí Cyril a Metod, spolupatróni Európy.

„Keď sa budovala Európa, bolo populárne heslo 'Budujme Európu hodnôt'. Každý vie, že je lepšie byť spravodlivý ako kradnúť. Ale byť naozaj spravodlivý, je za určitých okolností veľmi ťažké.

Pravoslávny chrám v Nitre

Pravoslávna cirkev sa už roky snaží získať v Nitre pozemok, na ktorom postaví svoj chrám. Na radnicu prinesie projekt chrámu. Architekti majú určiť, v ktorej časti mestského pozemku na Rázusovej ulici by bolo najvhodnejšie stavať. Pozemok na konci ulice má výmeru 11 933 metrov štvorcových. Pravoslávnym postačí 900 metrov štvorcových.

Výbor mestskej časti Staré mesto súhlasil s prenájmom už v októbri, kladné vyjadrenie dala v novembri aj finančná komisia. Odporučila, aby pravoslávna cirkev platila do kolaudácie chrámu nájomné 100 eur ročne. Komisia zároveň požiadala, aby útvar hlavného architekta určil umiestnenie budúcej stavby na pozemku.

Na rokovanie mestského zastupiteľstva by sa však materiál mal dostať až v novom roku. Pôvodne sa tak malo stať už v novembri. Pravoslávna cirkev teraz využíva kaplnku na mestskom cintoríne, ktorú jej poskytla katolícka cirkev. Kapacitne však už nepostačuje. „Keď v nedeľu príde viac ako tridsať veriacich, tak sa reálne do malej kaplnky nezmestia,“ povedal správca pravoslávnej farnosti Lukáš Nováček.

Len v Nitre a okolí je podľa neho niekoľko stoviek pravoslávnych veriacich. Na bohoslužbu cestujú aj z iných miest. Často sú to ľudia, ktorí do nášho regiónu prichádzajú za prácou z východného Slovenska, Ukrajiny, Ruska či Srbska. Očakáva sa, že počet cudzincov s pravoslávnym vyznaním výrazne narastie. Súvisí to najmä s otvorením automobilky Jaguar Landrover, kde majú pracovať aj robotníci zo zahraničia. Už v týchto dňoch sa Nitra stane dočasným domovom pre prvých pätnásť vodičov z Ukrajiny, ktorí budú jazdiť v mestskej autobusovej doprave.

Pravoslávna farnosť chce postaviť v Nitre svoj chrám už vyše sedem rokov. So žiadosťami o pozemok ale doteraz neuspela. Ak poslanci schvália prenájom, pravoslávna cirkev tu postaví kópiu chrámu, aký už stojí v Holíči. Podmienkou je, aby bol otočený na východ. Náklady sú vyčíslené na približne 220-tisíc eur.

V roku 1881 a 1882 sa cez západné Rusko prehnala vlna pogromov, masového vraždenia Židov, ničenia majetku, znásilňovania žien. Druhá taká vlna sa odohrala v rokoch 1903 až 1906. Obe vyvolali židovskú emigráciu. Palestína nebola jej hlavným cieľom, tam odišla len menšina Židov opúšťajúcich Rusko.

Tie stoja za pozorné prečítanie. „Národná domovina“ (national home) je opatrná formulácia vyhýbajúca sa slovu „štát“. Jej zriadenie „v Palestíne“ jasne naznačuje, že nemusí ísť a zjavne ani nejde o celú Palestínu, len o jej časť. Nakoniec „nežidovské spoločenstvá“, ktorých práva sa nemajú v ničom obmedziť, sú, samozrejme, palestínski Arabi - väčšinoví obyvatelia Palestíny.

Weizmann nežiadal viac, pretože vedel, že viac by nedostal - aj toto bolo až príliš. Teraz bolo na sionistoch, aby si ju už nikdy nedali pribuchnúť. Každému, kto sa len trochu zamyslel, muselo byť jasné, že spolu s obrovskou príležitosťou vzniká obrovský problém. „Jeden národ sľúbil druhému územie tretieho,“ komentoval to po rokoch židovský spisovateľ Arthur Koestler. Nedali sa pred tým zavrieť oči. Sionisti ich však zavrieť museli, ak si chceli zachovať nádej na skutočný židovský štát.

K hlavným zámerom sionistického hnutia patrilo budovať poľnohospodárske osady; nie všetci prisťahovalci na to boli dobre vybavení, mnohí sa potom čoskoro stiahli do miest. Politicky to boli väčšinou socialisti. Nábožensky boli vlažní až ľahostajní. Väčšinou boli mladí.

Kde brali pôdu, na ktorej sa usádzali, či už išlo o vidiecke osady, alebo mestské pozemky? Tureckí a neskôr arabskí vlastníci pôdy ju ochotne predávali. Väčšinou išlo o bohatých veľkostatkárov. Na pôde, ktorú títo veľkostatkári predávali Židom, mali nájomcov - drobných arabských roľníkov -, ktorých často klamali.

Áno, povedala moslimská náboženská rada, spravujúca v tom čase celý Jeruzalem, ale aby bolo jasné, že Židia nechcú svoj chrám vybudovať znovu, nesmú tam nič zmeniť. Vôbec nič? Ani lavičku pre starých a chorých? Ani zástenu oddeľujúcu mužskú a ženskú časť, ako je to povinnosťou v synagógach? Nie, ani to.

Nebláznite, veď to je maličkosť… a z tohto handrkovania sa o skladací paraván vzišla v roku 1929 prvá veľká vlna násilností medzi palestínskymi Arabmi a Židmi. Jedni aj druhí sa cítili v plnom práve. Vzdelaní medzi nimi, samozrejme, vedeli o židovskej histórii, ale zaujímala ich asi tak ako obyvateľov súčasného Londýna pozostatky rímskeho Londonia: staré príbehy a trochu otesaného kamenia.

Teraz však so znepokojením sledovali, ako legendy ožívajú a v podobe prílivu prisťahovalcov prichádzajú do ich krajiny, o ktorej hovoria ako o svojej. Z hľadiska Židov to bolo úplne inak. Nikto im nič nedaroval, domov v starej vlasti si musia kúpiť a vlastnými rukami postaviť. Briti sa k ich nároku stavajú vlažne. Zaostalí Arabi nechápu dobrodinstvo vyššej civilizácie, ktorú Židia z Európy prinášajú - nič to, počkáme, možno to pochopia. Ak nie, ich škoda.

Pre Židov bolo rozhodujúce, že majú dohodu s Britmi. Situáciu ďalej komplikovalo, že v krvavej vojne s Turkami, ktorá sa skončila len nedávno, boli Arabi britskými spojencami. Za svoj významný príspevok očakávali odmenu v podobe nezávislosti. Britskí vysokopostavení úradníci, vyslaní na neľahkú a neobľúbenú misiu do Jeruzalema, si väčšinou lepšie rozumeli s tamojšou arabskou elitou než so Židmi. Arabská špička jednoducho patrila k rovnakej spoločenskej triede ako tamojší Briti.

Pred druhou svetovou vojnou to neplatilo, vtedy pre ľavicu boli určujúce vízie o spoločnom hospodárení, o svojbytnej podobe socializmu. Jeho hlavným protihráčom bol Vladimir Ze’ev Žabotinskij, ktorý v roku 1923 založil Alianciu revizionistických sionistov, čím vznikla politická línia, na ktorú neskôr nadviazali Menachem Begin, Jicchak Šamir - a Benjamin Netanjahu, ktorého otec Bencijon patril k blízkym spolupracovníkmi Žabotinského.

Žabotinskij zastával tvrdú líniu, aktívny silový postoj, budovanie ozbrojených síl zameraných predovšetkým proti Arabom, ale v prípade potreby aj proti Britom, ktorých politiku vnímal ako obmedzujúcu. Hlásal militantné heslá: „Židia, učte sa strieľať!“ Neváhal siahať po inšpirácii aj do fašistického Talianska, jeho hlavnými vzormi však boli taliansky revolucionár Garibaldi a zakladateľ moderného Poľska Józef Piłsudski. Ten nemal k Palestínčanom o nič lepší vzťah než Žabotinskij a v zásade súhlasil, že riešenie bude musieť byť silové, pretože dohoda o spolužití oboch národov nie je možná.

Na obranné účely si prisťahovalci v roku 1920 zriadili polovojenskú organizáciu Hagana. Tá podliehala Židovskej agentúre - neoficiálnej vláde neexistujúceho štátu - a Briti jej existenciu mlčky tolerovali. Revizionisti z Hagany v roku 1931 odštiepili vlastnú organizáciu, ktorú nazývali Ecel, mimo Izraela je však známa hlavne pod názvom Irgun. Tú Briti okamžite vyhlásili za teroristickú, a to právom. Irgun odpovedal na násilie násilím. Niektorí z dolapených členov Irgunu boli Britmi odsúdení na trest smrti za terorizmus.

Popularita Irgunu a jeho akcií vzrástla do takej miery, že Ben Gurion - aby sa neocitol na vedľajšej koľaji - dal nakoniec v rámci Hagany zriadiť jednotky špeciálnych operácií, ktoré podnikali v podstate to isté čo Irgun, len menej otvorene. Pre britskú správu bolo čoraz ťažšie udržať v krajine elementárny poriadok - a robila to so stále väčšou nechuťou. V roku 1936 vypuklo veľké arabské povstanie namierené proti Britom a židovskému prisťahovalectvu.

Počas arabského povstania prevládal medzi britskými politikmi názor, že Palestínu ju nutné rozdeliť na dva národné štáty - židovský a arabský. Vyžadovalo by si to nútený presun časti arabského obyvateľstva (židovského nie, toho bolo oveľa menej). Ben Gurion a Weizmann viac-menej súhlasili. Reakcia palestínskych Židov bola prekvapujúco mierna. Od roku 1940 sa bojovalo aj v severnej Afrike. Ak by tam Briti nedokázali Rommelov Afrikakorps zastaviť, Nemci by sa veľmi pravdepodobne dostali aj do Palestíny.

Kronika obce Lúky

Uznesením obecného zastupiteľstva zo dňa 20. marca 1933 bol som ja, Rudolf Jaroušek, správca školy rímsko katolíckej ľudovej na Lúkach, ustanovený prvým kronikárom tunajšej obce. Tejto funkcie som sa ujal.

Nie som tunajším rodákom. Bývam tu len 4 roky. Narodil som sa 31. januára 1904 a po absolvovaní učiteľského ústavu v Lučenci, bolo to moje tretie miesto, keď som sa 31. januára 1931 stal správcom učiteľom tunajšej rímsko katolíckej ľudovej školy.

Opis obce

Obec Lúky, ktorá má meno podľa polohy kraja (od lúk), rozprestiera sa po obidvoch stranách krajinskej cesty (hradskej) vedúcej z Púchova cez Lýsky priesmyk na Moravu. Od Púchova i od Moravy je vzdialená na 12-12 km, takže leží uprostred Púchovskej doliny. Je dlhá 2 km.

Na hornom konci dediny, za mostom je schreibrovská parná píla. Pred rokmi zamestnávala až dvadsať robotníkov, dnes sotva 6-7. Má svojho strojníka a spravuje ju lesný správca z Lysej pod Makytou. Po prevrate menila viac ráz svojich majiteľov. Stavebné drevo (hrady, dosky, laty) predáva sa aj do cudzích štátov, najmä do Nemecka.

Katolícky kostol

Stojí na dolnom konci, pri vstupe do dediny. Je najstarší kostol doliny a okolia vôbec. Lúcky chrám je najstarší na okolí a jeden z najstarších v Trenčianskej a v biskupstve nitrianskom, ba na Slovensku vôbec. Podľa kanonickej vizitácie vykonanej na Lúkach 25. augusta 1829 so všetkou pravdepodobnosťou tvrdiť, že bol postavený r.1228. Tento rok je vyrytý v plechovej zástavke, nachádzajúcej sa v štíte veže a niet nijakých príčin, aby tento rok značil iné ako rok postavenia. Druhý raz bol kostol opravovaný r. 1817.

Do r. 1823 bola fara drevená. V tomto roku postavili faru z kameňa. R. 1882 bola fara prestavená, takže bola zrušená brána vedúca cez stred farskej budovy a dve krajné čiastky farskej budovy boli spojené novovystavanou izbou tak, ako dnes. Počet veriacich podľa kanonickej vizitácie z r.1829 bol tento: Lúky 620, Dolná Dubková 11, Vydrná 21, Mestečko 8, Záriečie 21, Zbora 7, spolu 688. V r.1928 je takýto stav: Lúky 490, Dolná Dubková 76, Vydrná 18, Záriečie 22, spolu 606.

Škola

Podľa kanonickej vizitácie z r.1829 na Lúkach jestvuje katolícka škola od r.1826. Postavili ju na terajšom mieste. V roku kanonickej vizitácie (1829) organistom bol František Kresánek, rodák z Považskej Bystrice a bol súčasne učiteľom, notárom a zvonárom. Do r.1929 škola bola jednotriedkou, hoci už niekoľko rokov počet žiakov prevyšoval hodne číslo 100. V tomto roku (1929) cirkevníci s veľkými obetami a pomocou subvencií Krajinského úradu v Bratislave, vystavili krásnu, modernú dvojtriedku so správcovským bytom v cene cca Kč 220.000. Odvtedy vyučujú dvaja učitelia.

Podľa udania správkyne školy p. Oľgy Švehlovej miestna ev.a.v. škola vznikla r.1913. Od začiatku učí na nej ona. Má žiakov 64, z nich polovica dochádza z Dolnej Dubkovej. Budova je z r.1913. V rokoch poprevratových menovaná správkyňa vyvinula čulú kultúrnu činnosť.

Židia

V obci okrem katolíckeho kostola je aj veľký kostol židovský. Stojí od r.1872. Sem patrili a patria židovskí veriaci z obcí Lúky, Dolná Dubková, Lazy pod Makytou, Lysá pod Makytou, Záriečie, Mestečko, Vydrná, Zbora a Dohňany. Voľakedy bolo to asi 90 rodín, dnes asi 42. Židia na Lúkach mali aj svoju školu, založenú asi v r.1872.

Židovské deti z Lúk chodia teraz do miestnej rímsko katolíckej školy. Židovská škola bola umiestnená v dome, v ktorom je ubytovaný ich kantor. Zo starej židovskej školy si katolíci kúpili tabule pre svoju školu. Lúky majú tri cintoríny: rímsko katolícky (najstarší) na úpätí Kňažej, evanjelický a židovský.

Obyvateľstvo

R.1913 mali Lúky 168 domov, 718 duší. Podľa sčítania z r.1919 bol tento stav 139 domov, 555 obyvateľov (229 mužských a 326 ženských). Podľa sčítania ľudu z r.1930 bolo na Lúkach 198 domov, 783 obyvateľov. Obyvatelia sú skoro všetci robotníci, roľníkov je málo. I tí zväčša sú utisnutí na zárobok, lebo oráčiny je málo a nie najlepšej akosti.

Od r.1937 je železničná stanica v mieste. Farský kostol pre občanov katolíckeho vyznania je v obci i s farou. Občania ev.a.v. vyznania sú prifarení do Záriečia. Obyvatelia židovskí majú svojho kantora na Lúkach. Poštový úrad je v mieste a listonoš nosieval dvakrát týždenne poštu do Vydrnej. Od r. 1937 sú dvaja listári. Jeden roznáša v obci, druhý vo Vydrnej denne.

Občania nosievali pestré kroje. Ženy nosia ešte doteraz zubáče, riasnaté punčochy, vyšívané papuče, rukávce, biele plachty a v zime kožuchy. Chlapi tmavé súkenné nohavice, kapce (papuče), vyšívané vesty s gombíkmi a široké klobúky. Ale kroj pomaly zanechávali.

Po stopách dávnej minulosti

Obec leží v krásnom údolí, ktoré má ustálenú svoju tvárnosť pred tisícročiami po búrlivýchpremenách. V košickom múzeu sú uložené bronzové predmety nájdené v Myslave pri vykopávkach. Napríklad pri Poľove sa našiel predmet z doby kamennej, pri Barci bolaobjavená prvá zistená opevnená osada z doby bronzovej, tamtiež zistené boli stopy obydlí lovcov mamutov, v Kavečanoch nálezy z mamutov, v Seni rímsko- provinciálne sídlisko, mohyly pri Belži, Bočiari a Haniske, v Košiciach keltské pohrebisko.

Osídlenie obce

O stopách po pradávnych obyvateľoch hovoria archeologické nálezy bronzových predmetov, ktoré sú v košickom múzeu. A samotný názov obce Misla, Myslav, Myslava prezrádza aj pôvodných a jedných z najstarších obyvateľov obce, teda Slovenov- Slovákov. Zmienky o potoku a obci Myslava sa objavujú len príležitostne v darovacích listinách alebo pri riešení sporov medzi šľachticmi- zemepánmi, majiteľmi tunajších usadlostí.

Najstaršia správa o Myslave je z roku 1263, keď osada bola darovaná jasovskému kláštoru. V sporoch, ktoré sa v tomto období viedli sa rozhodlo, že južná strana pri Tejkeši od malého potôčka, ktorý sa vlieva do Myslavky až ku dvom veľkým balvanom patrí Jánovi z Idky a severná strana od Tejkeša patrí Košiciam.

Nemeckí prisťahovalci

Stopy po nemeckom prisťahovalectve v Myslave, ba i v susednom Nižnom a Vyšnom Klatove sú veľké. Sú to staré nemecké názvy chotárov, nemecké mená občanov dosiaľ žijúcich a veľa nemeckých slov v živej reči ľudu i zvyky a kroje, ako aj jasné dôkazy cirkevných matrík i starších archiválnych záznamov. V takom súpise z roku 1712 bolo zistené v Myslave 19 obyvateľov, a to okrem mien ako Černol, Medvec, Kopas, Gomboš, Kováč, Molnár, Vellos aj Frajter. Iné nemecké mená sa nespomínajú, či to bol len napochytro robený zoznam sa nevie.

V súpise z roku 1726 je v zozname už 30 obyvateľov a sú tu spomenuté nemecké mená ako Širger, Klein, Cirner, Vint, Milner a iné. Súpis z roku 1751 má už 55 obyvateľov a z nich je 21 s nemeckými menami Šmid, Miller, Solcz, Cirner, Kelbel, Korl a iné. V roku 1772 sa už v súpise spomínajú 44 gazdovia a 17 železiari. Spolu 61 obyvateľov a 38 z toho je z nemeckým menom.

Niektorým sa napríklad zdalo, že najstaršími obyvateľmi sú Kolibárovci, Solárovci a iní s podobnými čisto slovenskými menami. Nemusíme uznať podľa známych historických dokladov, že nemecké prisťahovalectvo v Myslave zapustilo silné korene. Nemecké rodiny sa miešali so slovenskými, ktoré mali oporu v širokom slovenskom okolí.

Náboženské pomery

Slováci pod Tatrami sa stali kresťanmi ešte v IX. storočí. Najmä pôsobením vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. U Maďarov v Uhorsku až takmer o jedno storočie neskôr sa šírilo kresťanstvo a to účinkovaním sv. Vojtecha, pražského biskupa.

Tabuľka: Počet žiakov v škole v Lúkach v rokoch 1930-1938

tags: #chram #budu #cudzinci