Slovenský pravopis má svoje špecifické pravidlá, ktoré je potrebné dodržiavať pre správnu a zrozumiteľnú komunikáciu. Medzi dôležité aspekty patrí zvuková rovina reči a s ňou spojené javy ako spodobovanie, rytmické krátenie, ale aj správne písanie vlastných mien a priamej reči. V tomto článku sa zameriame na tieto oblasti a ich aplikáciu v kontexte diela Chrám Matky Božej v Paríži.
Zvuková rovina reči zahŕňa niekoľko prozodických vlastností, ktoré ovplyvňujú spôsob, akým vnímame hovorený prejav. Medzi tieto vlastnosti patrí:
- Prestávka: Prerušenie prúdu reči, ktoré môže byť prirodzené (fyziologické) alebo významové (na hranici viet, pri čiarke).
- Melódia viet: Každá veta má svoju melódiu, ktorá môže byť klesavá (v oznamovacích, rozkazovacích, zvolacích vetách a v opytovacích vetách s dopĺňacou otázkou) alebo stúpavá (v opytovacích vetách so zisťovacou otázkou).
- Sila hlasu: Zosilňujeme hlas, keď chceme zdôrazniť dôležitú informáciu.
- Dôraz: Dôraz sa kladie na celé slovo, ktoré má vo vete najväčší význam. V pokojnej reči je dôraz zvyčajne na poslednom slove vo vete.
- Prízvuk: V slovenčine je prízvuk na prvej slabike slova.
Spodobovanie je jav, pri ktorom dochádza k zmene výslovnosti hlásky v závislosti od susednej hlásky. Deje sa to vtedy, ak sa stretnú vedľa seba znelá a neznelá hláska alebo naopak. Napríklad:
v t á k
↓ ↓
znelá neznelá
Neznelá hláska „t“ ovplyvní znelú hlásku „v“, ktorá sa preto zmení na neznelú hlásku „f“ - preto počujeme „fták“.
Spodobovanie nastáva:
- na začiatku slova: včela - fčela
- vo vnútri slova: dlážka - dláška
- na konci slova pred prestávkou: holub - holup
- pri splývavej výslovnosti: vták hlasno zaspieval - vtág hlasno zaspieval
Spodobovanie a výslovnosť hlásky „v“:
- v → f : na začiatku slova, ak za „v“ nasleduje neznelá spoluhláska
- v → u: vo vnútri slova a na konci slova, ak za „v“ nenasleduje znelá hláska napr. slivka, páv (sliuka, páu)
- v → v: ak za hláskou „v“ nesleduje znelá hláska alebo samohláska napr. voda
Pravidlo o rytmickom krátení hovorí, že v spisovnej slovenčine nesmú za sebou nasledovať dve dlhé slabiky. Ak to nastane, druhá slabika sa kráti. Toto pravidlo sa uplatňuje v rôznych prípadoch, napríklad:
- v mužskom, ženskom, strednom rode (vzor páví): páví, pávia, pávie
- v tvaroch slovies prítomného času:
- 1. - 3. os. sg. a pl.: zmúdriem, zmúdrieš
- 3. os. pl.: krútia, chvália
- 1. - 3. os. sg. a pl.: chválievam, chválieva
- v ohýbacích príponách neurčitých zámen s časticou nie-: niečí, niečia, niečie
- v slovách s predponou ná-, zá-, sú-: nátierka, zásielka, súčiastka
- v niektorých zložených slovách: párkrát
Písanie vlastných mien
Vlastné mená píšeme s veľkým začiatočným písmenom.
- vlastné mená - osôb, bytostí, zvierat, národov, občanov: Jano, Brezina, Pejko, Zlatovláska, Slovák, Oravan, Boh (kresťanský), Matka Božia
- zem (hlina, podlaha) svieti slnko (zdroj tepla)
- zemepisné názvy a mená štátov:
- jednoslovné: Záruby, Karpaty, Vtáčnik, Slovensko, Estónsko
- viacslovné: Vysoké Tatry, Biele Karpaty, Severné Írsko, Čierne more, Slovenské rudohorie, Česká republika, Monacké kniežactvo, Vatikánsky mestský štát, Ochtinská aragonitová jaskyňa, Dobšinská ľadová jaskyňa
- názvy ľudských osídiel:
- mestá a obce: veľkým písmenom píšeme všetky plnovýznamové slová Kysucké Nové Mesto, Senica nad Myjavou
- Štrbské Pleso - obec, Štrbské pleso - jazero
- ulice, mosty, námestia: prvé písmeno vždy veľké, ostatné len ak sú samy vlastným menom Ulica víťazov, Ulica Mateja Bella, Námestie mieru, Hviezoslavovo námestie, Námestie P.O.
Na označenie slova s preneseným významom.
Vlastné mená sa často vyskytujú aj v literárnych dielach. V románe Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga sa stretávame s postavami ako Quasimodo, Esmeralda a Frollo, ktorých mená píšeme s veľkým začiatočným písmenom.
Priama reč
Priama reč sa v texte oddeľuje úvodzovkami a uvádza sa úvodnou vetou. Napríklad:
„Kde je mačiatko?“ spytuje sa Klárka.
Mamička povedala: „Bolo niekde na chodbe.“
„Bolo na chodbe, “ hovorí mama, „ale už zmizlo.“
Čiarka sa používa na:
- vyčlenenie z vety oslovenie, pozdrav, citoslovce
- vydelenie prístavku
- vymenúvanie
- pri spojkách
Historická téma sa objavuje už od čias starovekej literatúry. Historická téma sa často vyskytuje aj v romantickej literatúre v románe Victora Huga v diele Chrám matky božej v Paríži, v dráme Fridricha Schillera - Viliam Tell, zo slovenskej romantickej literatúry S.
Historický román, ktorý má podtitul Historický obraz zo 17. Adamovi Šangalovi pre pytliactvo z biedy obesia otca. Po pohrebe sa Adam vyberie do sveta hľadať si živobytie, aby nebol na obtiaž svojej mame. Cestou do Žiliny zbadá neznámeho zemana, ktorý nemilosrdne bije poddaného a mladé dievča. V Žiline sa dozvedá, že išlo o grófa Markoča a na Adama je vydaný zatykač. Aby sa mu vyhol, dá sa zverbovať do Pálfyho vojska a dostáva sa na Praskovského zámok. Tu sa môže presvedčiť na vlastné oči o spôsobe života šľachty. Nechtiac zapríčiní, že Praskovského nevesta Brigita príde o dieťa a je uväznený. Adam sa dostáva do Trnavy, kde sa stáva pisárom u otca svojej priateľky Betky, s ktorou sa neskôr ožení. Do Trnavy prichádza arcibiskup Pazmán a s ním i prenasledovanie evanjelikov.
- historický román z 15. storočia, ktorý sa odohráva v prostredí Paríža a najmä kostola Notre Dame. Ide o romantický príbeh krásnej cigánky a škaredého Quasimoda, dobra a zla, lásky a vášne, spravodlivosti a bezprávia stredoveku.
Quasimodo - kontrastná postava: škaredý zovňajšok a dobrá duša. Ako pohodené dieťa ho našli pred kostolom a zľutoval sa nad ním kňaz Frollo, ktorý ho vychoval, naučil ho čítať a písať a urobil z neho zvonára, v 14 rokoch stratil sluch od silného zvuku zvonov. Svojmu opatrovateľovi je oddaný a za pokus uniesť Esmeraldu trestaný. Keď mu Esmeralda podá vodu na pranieri, vznikne v ňom nežný cit ku krásnej cigánke.
Esmeralda - pekné, hlboko mravné dievča. Ako 6-mesačné dieťa ju Cigáni ukradli Chudôbke - parížskej dievčine a vymenili ju za znetvorené dieťa. Viac ako 15 rokov si uchováva črievičku, ktorú mala obutú pri únose. Cigánka jej predpovedala, že ak si zachová nevinnosť, nájde svoju matku. Zamiluje sa do veliteľa lukostrelcov Phoeba a kvôli láske by sa vzdala všetkého.
Pierre Gringoire - spisovateľ bez úspechu, bez peňazí a domova. Dej románu sa odohráva v 15. storočí - Sviatkom bláznov. V uliciach Paríža sa zhromažďujú ľudia, koná sa divadelné predstavenie Pierra Gringoira, ale publikum sa teší na voľbu kráľa bláznov. Stane sa ním ten, kto dokáže urobiť najhroznejšie grimasy. Víťazom sa stáva Quasimodo.
Pierre Gringoire sa potuluje po Paríži a je svedkom pokusu o únos Esmeraldy, zachráni ju kapitán Phoebus. Quasimodo je na pranieri, ľudia sa mu posmievajú, jediný človek, čo sa nad ním zľutuje je Esmeralda, ktorá mu podá vodu. On sa do nej zamiluje.
Základom fabuly sú zložité životné osudy mladej Cigánky Esmeraldy, najmä vášnivá láska pokryteckého kňaza Frolla k nej. Frollo prekvapí Esmeraldu s jej milým, kapitánom lukostrelcov a prebodne ho dýkou. Zo zločinu obvinia a na smrť odsúdia Esmeraldu. Hrbáč Quasimodo, zvonár v chráme, ju ukryje vo veži. Kým bráni chrám pred ozbrojencami, ktorí chcú odviesť Esmeraldu, Frollo ju unesie. Esmeralda zomiera - obesia ju. Quasimodo zhodí Frolla z veže chrámu, keď sa smeje pri poprave Esmeraldy. Ukradne Esmeraldino telo a zanesie ho do hrobky. Po dvoch rokoch nájdu v hrobke dve kostry. Ide o kostru ženy, ktorá zomrela obesením a o kostru muža s pokrivenou chrbticou.
Dodržiavanie pravidiel slovenského pravopisu je nevyhnutné pre jasnú a efektívnu komunikáciu. Správne používanie veľkých písmen, interpunkcie a aplikácia pravidiel o spodobovaní a rytmickom krátení prispievajú k zrozumiteľnosti textu a jeho celkovej kvalite.
Chrám Matky Božej v Paríži