Obec Liptovská Osada sa nachádza v Žilinskom samosprávnom kraji, v okrese Ružomberok. Je súčasťou regiónu Dolného Liptova a z hľadiska kategorizácie územno-štatistickej jednotky EUROSTAT vystupuje ako úroveň NUTS V. Obec sa rozprestiera na ploche 50,6 km2, v údolí medzi pohorím Nízke Tatry a Veľká Fatra. Stred obce má nadmorskú výšku 609 m. n. m., kataster leží v rozpätí 580-1 612 m. n. m. Územie obce patrí do klimaticky mierne chladnej oblasti. Obec leží v peknom atraktívnom prostredí, obkolesená zachovalou prírodou. Územie celej obce má horský charakter, v blízkosti sa nachádzajú Národné parky Nízke Tatry a Veľká Fatra.
História obce je známa od obdobia Veľkej Moravy. Osídlenie územia obce v historickej dobe po páde Veľkomoravskej ríše a skončení misie sv. Cyrila a Metoda bolo viazané na christianizáciu územia benediktínmi. Benediktíni vytvorili na celom území Slovenska pozdĺž hlavných ciest na odľahlých miestach sústavu pustovní (eremitórií). Eremitóriá vznikali na takmer neprístupných miestach. Jedným z nich bolo v tejto lokalite aj eremitórium v strede Revúckej doliny, na sútoku riek Lúžňanka, Korytnička a Revúčanka.
Obec Liptovská Osada sa postupne vyvinula z tohto benediktínskeho eremitória, ktoré vzniklo na prelome 11. a 12. storočia. Prvá písomná zmienka o obci sa datuje z roku 1288. Ďalšia písomná zmienka, týkajúca sa s určitosťou územia dnešnej Liptovskej Osady je v listine Karola I. z roku 1340, ktorou rozšíril privilégiá udelené Ružomberku v roku 1318. Ťažba dreva a salašníctvo dlhodobo sezónne zaľudňovali územie Liptovskej Osady. Od polovice 16. storočia tu dominuje lesníctvo - ide o intenzívne využívanie bohatstva drevnej suroviny banskobystrickou kráľovskou komorou a salašníctvo likavského panstva príp. mesta Ružomberok.
Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom a lesníctvom. Popri práci na poli sa ženy venovali tkáčstvu, vyšívaniu odevov a pradeniu. V polovici 17. storočia tu došlo k veľkej kolonizačnej akcii, keď držitelia likavského panstva založili Novú Osadu. Osada v tom čase po cirkevnej stránke organizácie patrila k Ružomberku. Ostala ňou až do roku 1752, keď sa osamostatnila s filiálkami Revúce a Lúžna. V roku vzniku samostatnej farnosti došlo aj k obnove, resp. novostavbe dreveného kostolíka sv. Jána Krstiteľa, ktorý krátko nato nahradil nový murovaný kostol s tým istým patrocíniom.
Obec sa stala významným dopravným uzlom. V 18. storočí sa v osade zriadila stála poštová stanica južnej trasy a po roku 1813 k nej pribudla i dostavníková doprava. Na konci 19. storočia sa v súvislosti s nedostatkom pôdy a prostriedkov obživy začalo šíriť vysťahovalectvo do Kanady, USA a západnej Európy. V roku 1908 bola postavená úzkokoľajová železnica Ružomberok - Liptovská Osada - Korytnica, ktorá umožnila obyvateľom využiť pracovné príležitosti v Ružomberku. Táto železnica zároveň zabezpečovala i nákladnú dopravu, kde nahradila dopravu drevnej hmoty vodnou cestou po Revúcej. Železnica fungovala do roku 1974, kedy bola zrušená.
Pôsobenie v Jakutsku
Saleziánske misijné oddelenie vydáva každoročne saleziánsky misijný kalendár. Na rok 2021, ktorý je zameraný na komunitu slovenských saleziánov v Jakutsku na Sibíri. V tejto komunite niekoľko rokov pôsobil aj don František Čunderlík, ktorý nám toto dielo priblížil v rozhovore.
František Čunderlík sa do Jakutska dostal nasledovne: Začalo sa to asi ako u každého bežného chlapca - snívaním o dobrodružstvách... chcel byť pre moje okolie prospešný, riešiť záhady, pomôcť zvíťaziť dobru nad zlom... Počas štúdia na gymnáziu som chodieval spolu s kamarátmi na tajné stretnutia kresťanskej mládeže - boli posledné roky komunizmu na Slovensku a my sme sa pod vedením mladých saleziánov (nevedeli sme, že sú to rehoľníci, veď činnosť reholí bola v tom čase zakázaná a „protištátna“) učili byť hrdí na svoju vieru, prejavovať ju aj v skutkoch, životných zásadách a postojoch, byť praktickými kresťanmi, ktorí vedia byť veselí, tvoriví a podnikaví…
Do rúk sa mi dostali viaceré samizdatové alebo v zahraničí tlačené knihy - románovým štýlom spracované životné príbehy ľudí, ktorých kresťania vnímajú ako vzory príkladného života, ako ľudí hrdinských čností. Filip Neri, Ignác z Loyoly, František Xaverský, Ján Bosco, Pier-Giorgio Frassatti... to boli pre mňa veľmi príťažlivé postavy a chcel som sa im podobať. Medzi nimi ma silno zaujal životopis Damiána de Vesteur - misionára medzi malomocnými na ostrove Molokai. Možno pri ňom ma prvýkrát napadlo, že by som chcel slúžiť tým najbiednejším.
No a po nežnej revolúcii - keď som sa dozvedel, že saleziáni pracujú aj ako misionári v ďalekej Sibíri, nadchol som sa pre myšlienku misijného dobrovoľníctva. 10 mladí nadšenci sme v lete r. 1994 spolu s misionármi organizovali detský „Tábor milosrdenstva“ v meste Aldan (približne 9000 km od Slovenska ) a podnikali evanjelizačné výjazdy do dedín k domorodcom - Evenkom a Jakutom. Po návrate na Slovensko tento misijný zážitok pokračoval a okrem Sibíri sa ďalšia iniciatíva nasmerovala na Zakarpatskú Ukrajinu.
Po viacročnej skúsenosti s misijným dobrovoľníctvom som sa aj ja sám stal členom rehole Saleziánov don Bosca, bol som ako mladý salezián 2 roky na asistencii v Jakutsku - no a po štúdiách a kňazskej vysviacke som prijal ponuku vrátiť sa opäť do Jakutskej republiky a pracovať medzi tamojšími ľuďmi. Žil som a pracoval 4 roky v meste Jakutsk (cca 290 000 obyvateľov), a neskôr 3 roky v meste Aldan (25 000 obyvateľov).
Keď už padlo rozhodnutie, že cestuješ, aké boli tvoje pocity? Čo si o Sibíri, resp. o Jakutsku vedel vopred, zháňal si si nejaké informácie?Keď prvýkrát (v r. 1994) padlo rozhodnutie, že cestujem, mal som ohromnú radosť, že som dostal možnosť mať účasť na evanjelizácii Ruska, v tom čase zapadnutého a zbedačeného kúta sveta. Ale jasné, že ma aj chytali obavy - ako to zvládnem, či ma ľudia prijmú, či sa zblížime, či dokážem prijať ich životné podmienky, a aj také strachy, či nepadne lietadlo . Informácie o Jakutskej republike som mal už dopredu dostatočné - nešiel som tam bez prípravy, ale absolvoval som viacmesačný cyklus víkendových stretnutí.
Cestovanie do Jakutska je jednoduché vzdušnou cestou, pozemnou je to už zložitejšie. Väčšinou som šiel do tohto hlavného mesta na rieke Lene letecky - 2,5 hodiny z Bratislavy (resp. z Viedne) do Moskvy + 6,5 hodiny z Moskvy do Jakutska. Treba rátať s 7-hodinovým časovým posunom (+7h), takže ak som vyštartoval napoludnie z Bratislavy a v Moskve som mal večer ďalší spoj, na druhý deň ráno jakutského času som už bol v cieli. Vlakom to trvá dlhšie : skoro 2 dni do Moskvy a ďalších 5 a ½ dňa transsibírskou magistrálou, ktorá má posledné stovky kilometrov vetvu aj na sever - do mesta Aldan. Odtiaľ sa musí do Jakutska cestovať už len autom či autobusom, je to ešte asi 8 - 9 hodín 500 km na sever. V letných mesiacoch sa dá do Jakutska priplávať aj loďou po rieke Lene z mesta Olekminsk.
Ako si sa aklimatizoval, čo ťa napríklad najviac prekvapilo, s čím si v Jakutsku nerátal, čo si tam nečakal?Moje prvé dva pobyty v sibírskej republike Sacha (tak sa volá v jazyku jakutov) boli počas letných prázdnin, kedy je tam teplo (až do +35°C) a zároveň mimoriadne slnečno. Chodievali sme s deckami často na výlety do prírody, alebo na jazerá kúpať sa. Aklimatizoval som sa rýchlo, časový posun o 7(resp.8) hodín mi nerobil až také problémy. Len v noci bolo ťažšie zaspať, lebo bolo stále svetlo ako cez deň.
Mesto samotné však na mňa pôsobilo veľmi zanedbané, špinavé, všade po uliciach porozhadzované odpadky, chýbali asfaltové cesty a chodníky, popri ošarpaných panelákoch veľa ľudí bývalo v drevených chalupách a podmočených barakoch... Počas rokov 1994-2000 som tam videl naozaj veľa biedy. S odstupom času môžem povedať, že sa mestá Jakutsk i Aldan veľmi očividne rozvíjajú a menia k lepšiemu. Vyrástlo mnoho moderných budov, okrem bánk, biznis-centier a hotelov sú to aj obytné domy, školy, športoviská a nákupné centrá. V Jakutsku centrum mesta má nové asfaltové cesty, objavili sa i chodníky, mosty, pamätníky... dokonca i nanovo postavená historická štvrť s pravoslávnym chrámom. Takže postupne sa životná úroveň miestnych ľudí dvíha.
Jakutská príroda
Jakutská republika je najväčšia z republík, ktoré sú súčasťou Ruskej Federácie. Jej hlavným mestom je Jakutsk. Počet obyvateľov je cca 980 000. Rozprestiera sa na severovýchode Ázie, jej rozloha je vyše 3 milióny kilometrov štvorcových, čo je jedna pätina celej Ruskej Federácie. Z juhu na sever Jakutska je 2500 km a zo západu na východ je okolo 2000 km, čo sú 3 časové pásma. 40% republiky sa nachádza za severným polárnym kruhom. Nie je iba najväčšou, ale aj najchladnejšou republikou - nachádza sa tam pól chladu na severnej pologuli, kde teplota dosahuje hodnotu -70 °C. Zima je tu so silnými mrazmi a bezvetrím. Priemerná teplota v decembri a januári je -45°C. Leto je tu krátke ale teplé, s dlhými slnečnými dňami. Absolútne teplotné maximum v meste Jakutsk dosahuje +38°C.
Medzi ďalšie osobitosti podnebia v Jakutsku patrí slnečné svetlo. V Jakutsku nevidno slnko 72 dní v roku. Cez leto je však stredné Jakutsko najbohatšie na slnečné svetlo v celej Východnej Sibíri. Od mája do júla je v Jakutsku obdobie tzv. bielych nocí. Počasie v Jakutsku závisí aj od stavu rieky Leny, ktorá patrí do prvej desiatky najväčších riek na svete.
Jakutsko často nazývajú krajinou jazier. Podľa geológov, v hlbinách Jakutska sa nachádza celá Mendelejevova periodická tabuľka prvkov. Diamanty, zlato, olovo, antimon, polodrahokamy a mnohé iné, ktoré tvoria bohatstvo Republiky Sacha. Nachádzajú sa tu aj velikánske zásoby ropy a plynu.
| Oblasť | Rozloha | Počet obyvateľov |
|---|---|---|
| Jakutská republika | Vyše 3 milióny km² | Cca 980 000 |
Poloha Jakutska v Rusku
Prevažná väčšina obyvateľstva bola roztratená na vidiekoch. Najväčšie etnické skupiny na území Jakutska sú Jakuti (národ Sacha) a Rusi. Medzi najstaršie patria Evenkovia, Eveni, Jukagiri a Čukčovia. Kultúra jakutského národa je bohatá na ľudové tradície. Národné kroje sú zdobené kožušinami, ktoré majú typické tvary a sú z prírodných materiálov. Majú špeciálne hudobné nástroje, ktorými napodobňujú najkrajšie melódie spevu vtákov, šum lesa, zvuky tajgy. Oslavnými bájami a básňami "oloncho" rozprávajú o prírode. Niektoré drevené domy s vyrezávanými ornamentmi a bohato zdobené predmety úžitkovej hodnoty pripomínajú niekedy rozprávkovú krajinu. Jakutský národ, podobne ako ostatné národy, má svoje starodávne zvyky a tradície.
V Jakutsku som pôsobil ako kňaz - salezián. Máme v tomto meste misijný dom s priestranným oratóriom (herne, klubovne, triedy, stolárska dielnička, krajčírska dielnička, ihrisko na dvore) a s ubytovacími priestormi, no a taktiež kostol s priľahlým pastoračným centrom. Moja funkcia bola “vedúci oratória a mládežníckeho strediska”. Okrem toho, že som slúžil sväté omše, spovedal, pripravoval záujemcov na krst či ďalšie sviatosti, stretal sa s členmi katolíckeho spoločenstva pri rozličných podujatiach v našej farnosti… mal som na starosti zabezpečovať a koordinovať program pre deti a mládež, ktorí k nám do saleziánskeho domu denne prichádzali tráviť svoj voľný čas. Spolu s misijnými dobrovoľníkmi (ktorí k nám prichádzali zo Slovenska na 1 či 2 roky pomáhať) sme asistovali pri hrách a záujmovej činnosti detí, organizovali sme krúžky, malé spoločenstvá, turnaje a súťaže, výlety, návštevy divadla, kina či múzeí, chodievali sme aj na rôzne besedy do škôl a na víkendy sme niekedy pripravovali pobytové podujatia na chate, v letných mesiacoch sme organizovali 10 - 12 dňové splavy riek. Detí i mladých k nám prichádzal veľký počet, pretože saleziánsky dom sa nachádza prakticky v centre mesta a sme tam doslova obkolesení množstvom škôl.
Prakticky v podobnom štýle, iba že Aldan je menšie mesto s menšími možnosťami - aj katolícke spoločenstvo tvorí zopár desiatok členov. V tomto misijnom diele sa robia aj pravidelné misijné výjazdy do dedín a obcí v okruhu ca 80 km a do mesta Nerjungri (270km od Aldanu), sú tu malé skupinky kresťanov, ktorých zhromažďujú saleziáni na spoločnú sv. omšu a rodinné stretnutia. Výchovne významné sú pobytové podujatia pre deti a mladých - v zimnom období v stredisku, v letnom období na táboroch na chate či na splavoch riek. V meste Aldan, ktoré je obkolesené kopcami, nie je plynovod, a preto saleziánsky dom potrebuje veľké zásoby dreva na kúrenie - to je častá náplň počas 9 mesiacov (september- máj) : pripravovať drevo, kúriť v kotli, odpratávať z dvora čerstvo napadnutý sneh
Deti sú v rodinách vychovávané rôzne. Tradičné hodnoty a spolupatričnosť sa vytrácajú, klasická rodina je tam mimoriadnou vzácnosťou. Najčastejšie je to tak, že dieťa vychováva matka sama, resp. ak jej pomáha babka, tak je to ešte vcelku fajn. Ak je v rodine otec, tak veľa času s deťmi netrávi. Žije tu veľké percento slobodných mamičiek a je bežné, že v živote sa vystriedajú viacerí partneri a deti majú často nevlastných otcov či matky. Závisí od ekonomickej situácie, či sa žena ponáhľa do práce - ale ak sa jej má kto o deti postarať, zväčša ženy chcú pracovať čím skôr. Problém s materskými školami je v samotnom meste Jakutsk veľký, je väčší dopyt než je možnosť prijať deti, za materskú školu sa tam už platí - a nemalé peniaze.
V Jakutsku je povinná školská dochádzka 9 rokov. V Rusku je väčšina škôl takých, na ktorých sa žiaci učia 11 rokov. Sú to stredné školy, ktoré sú spojené so základnými školami. Ak majú dobrý prospech, môžu potom ísť na vysoké školy a ak majú horší prospech, môžu sa za 2 - 2,5 roka vyučiť v odboroch na učňovských školách, no bez maturity. V roku 1956 bola založená Jakutská Univerzita. Jakutskí mladí z celej republiky chodia študovať sem, tí najtalentovanejší sa však snažia dostať na vysoké školy do Irkutska, Novosibirska, Moskvy či do Sankt-Peterburgu. A mnohí mladí plánujú v budúcnosti odcestovať z Jakutska do klimaticky miernejších oblastí Ruska, aj kvôli lepším pracovným možnostiam.
Saleziánsky misijný kalendár 2021
Jakutský národ oslavuje sviatok Ysyach. Je spojený s kultom slnečného božstva a blaha. Je to typický kultový sviatok kde sa oslavuje obnovenie (znovunarodenie sa) prírody. Za prapôvodné miesto vzniku tohto sviatku sa pokladá Stredná Ázia. Tam predkovia Jakutov kočovali so svojimi stádami po nekonečných stepiach.
Rituál otvorenia tohto sviatku vykonáva Biely Šaman (Ajyy Ojuun). Rituál kropenia kumysom spolu s modlitbami k božstvám ajyy a duchom kraja bol vždy pri východe slnka. Hlavným momentom tohto sviatku je obracanie sa s prosbami na božstvá ajyy, od ktorých záviselo blaho národa. Je to sviatok obnovenia sa, narodenia sa prírody a človeka. Po dlhej náročnej zime sa mohol národ Sacha opäť spolu zísť a spolu sa zabaviť počas tohto sviatku: pitie kumysu (kumys - nápoj z kobylieho mieka), národné hry, súboje, konské dostihy, súťaž v spievaní oloncho (bohatiersky epos) a najhlavnejší tanec, ktorý sa tancuje v kruhu - osuochaj, ktorý pretrváva až do rána. V Jakutsku sa oslavy konajú na obrovských priestranstvách za mestom a zúčastňujú sa ho desaťtisíce ľudí - je to naozaj veľkolepá spoločenská a folklórna udalosť. Na vidieku sa oslavuje tento sviatok aj niekoľko dní a po ňom všetci družne odchádzajú na kosbu a na sušenie sena. Ysyach stále patrí medzi najväčšie jakutské sviatky.
Jakuti sa do krojov obliekajú len na oslavy a kultúrne spoločenské udalosti - bežne sa takéto odevy už nenosia. Okrem sviatku Ysyach sa napr. v marci pravidelne konajú preteky „oleňovodov“ - teda rôzne súťaže sobích záprahov, spojené s kultúrnymi vystúpeniami. Avšak celý občiansky rok je tam - ako v celom Rusku - prešpikovaný rôznymi sviatkami, čiže oslavujú radi a často. Najväčší sviatok v zime je prelom Starého a Nového roka. Naše klasické Vianoce 24./25. decembra tam vôbec neslávia. Namiesto toho je tam Silvester, kedy majú rodinný Štedrý večer, stromček a darčeky... a pokračujú vo sviatočnej atmosfére až do 14. januára. Udalosť Narodenia Ježiša Krista slávia v pravoslávnom čase - teda 6./7. januára. Ďalšie výrazne dlhé sviatočné obdobie sú „májové sviatky“. 1. a 8. mája je celé mesto v uliciach, konajú sa „mávatkové“ manifestácie, prehliadky, na tribúnach pompézne prejavy, popoludní zas kultúrne vystúpenia a navečer koncerty.
Chcete podporiť saleziánske misijné diela? Môžete tak spraviť cez OZ Savio, ktoré saleziánskym štýlom vytvára priestor pre solidaritu s chudobnými a skvalitňuje život mladých v menej rozvinutých krajinách.