Chrám Matky Božej v Paríži, známy aj ako Notre Dame, je jedným z najvýznamnejších symbolov Francúzska a gotickej architektúry. Jeho história siaha až do stredoveku a v priebehu storočí bol svedkom mnohých významných udalostí. Tento článok sa zameriava na históriu chrámu s pohľadom na rok 1955, pričom sa dotýka aj niektorých udalostí, ktoré formovali jeho osud.
Chrám Matky Božej v Paríži
História a význam
Chrám Matky Božej v Paríži je historickou postavou aj legendou a niekedy je ťažké ich odlíšiť.
Vo filmoch predtým bola francúzština Giny Lollobrigidy vždy predabovaná (Claire Guibert).
Chrám Matky Božej v Paríži, 1482. Je sviatok bláznov a priestranstvo pred chrámom Matky Božej v Paríži patrí kaukliarom a rôznym potulným zabávačom.
Medzi nimi predvádza svoj tanec i krásna cigánka Esmeralda. Netuší, že z výšky veže sa na ňu očarene pozerá Frollo.
Notoricky známa scéna mučenia, kde je Esmeralda (Gina Lollobrigida) mučená španielskou čižmou, je dosť nepresná.
Použitou rekvizitou je zdobená zlatá čižma, ktorá sa len málo podobá na akékoľvek historické mučiace zariadenia.
Scéna Quasimodovy (Anthony Quinn) korunovace byla pro každou verzi filmu natočena dvakrát.
Pro původní francouzskou verzi je korunován jako „papež bláznů“ tak jako v románu a nosí falešnou papežskou čelenku.
Pro anglickou verzi je korunován „král bláznů“ a nosí královskou korunu.
Anthony Quinn si během natáčení ve Francii přivodil silnou otravu jídlem, což notně narušilo natáčení.
Herci bylo dokonce natolik zle, že na jeho tvář nebylo možné aplikovat všechny potřebné maskérské doplňky.
Významné osobnosti a udalosti
Napoleon Bonaparte sa narodil 15. augusta 1769 v Ajacciu, na stredomorskom ostrove Korzika.
Kvôli vojenským výpadom a bezohľadnému hospodáreniu sa stal z neznámeho človeka Napoleónom I., cisárom Francúzska.
Je historickou postavou aj legendou a niekedy je ťažké ihc odlíšiť.
Napoleon sa rozhodol pre vojenskú dráhu.
Keď bol ešte dieťa, vyhral štipendium do Francúzskej vojenskej akadémie.
Bol jedným z najväčších vojenských veliteľov v dejinách.
Bol tiež vykresľovaný ako dobyvateľ hladný po moci, čo však neodmietal.
Argumentoval tým, že vytvára v Európe spolok voľných ľudí spojených pod slobodnou vládou.
Ale ak toto bol jeho cieľ, tak ho mal v úmysle dosiahnuť prevzatím moci do vlastných rúk.
Cisár Napoleon dokázal, že je výborným občianskym správcom.
Jedným z jeho najväčších úspechov bol dohľad nad preverením a zhromaždením francúzskych zákonov do noriem.
Nové právne normy, bolo ich sedem, spájali niektoré slobody dosiahnuté už počas francúzskej revolúcie, obsahovali náboženskú toleranciu a zrušenie nevoľníctva.
Najznámejšie normy, Napoleonova norma a Občianska norma, stále formujú základy francúzskeho občianskeho práva.
Charles de Gaulle sa narodil 22. novembra 1890 v Lille. a vzdelanie získal v Paríži.
Bol dobrým študentom a v roku 1912 promoval na vojenskej akadémii.
Počas prvej svetovej vojny slúžil de Gaulle s vyznamenaním až do zajatia v roku 1916.
V diele Armáda budúcnosti predpovedal a obhajoval vojnový stav, do ktorého bolo Francúzsko v roku 1940 dovedené Nemeckom.
V druhej svetovej vojne bol povýšený na brigádneho generála a stal sa podsekretárom vojnového kabinetu premiéra Paula Raynauda. a zhromažďoval niekoľko francúzskych kolónií k pohybu.
Francúzskym vojenským súdom bol v neprítomnosti odsúdený na smrť. a severnej Afrike.
V júni 1943 sa de Gaulle spolu s generálom Henry Honoré Giraudom stal viceprezidentom novovytvoreného Francúzskeho spolku národného oslobodenia v Alžírsku.
Neskôr uspel pri vytlačení Girauda zo spolku a v júni 1944 bola vyhlásená vo Francúzsku provizórna vláda, ktorá sa vrátila do Paríža 26. augusta a jej legitimita bola uznaná spojencami.
V novembri 1945 ho jednohlasne zvolili za provizórneho prezidenta Francúzska, ale v januári 1946, keď bolo jasné, že jeho názory uprednostňujúce silnú exekutívu nebudú začlenené do novej Ústavy, rezignoval.
Mnoho členov sa zhromažďovalo pod de Gaullovým vedením a v roku 1947 sa stal predsedom novej politickej strany Rassemblement du Peuple Francais (Zhromaždenie francúzskych ľudí), ktorá sa oprávňovala hovoriť za všetkých Francúzov a povyšovala sa nad strannícke konflikty, ale na nasledujúcich voľbách sa predsalen zúčastnila.
V roku 1958, po tom, ako vojenské a občianske povstanie v Alžírsku spôsobilo politickú krízu vo Francúzsku, bol považovaný za jediného vodcu s dostatočnou silou a postavením, aby si poradil so súčasnou situáciou.
Na šesť mesiacov sa stal dočasným premiérom s právom stanovovať predpisy a rozhodovať.
Počas tohto obdobia bola v roku 1958 podpísaná nová Ústava, ktorá posilnila prezidentské právomoci.
Ústava tiež poskytovala Francúzskej komunite prvý krok k vyriešeniu ríšskych problémov.
De Gaulle bol inaugurovaný do funkcie prezidenta novej Piatej republiky v januári 1959.
Rozhodol sa povoliť Alžírsku slobodné rozhodovanie.
Rozhodnutie viedlo k niekoľkým povstaniam francúzskych kolonistov, ktorí boli proti nezávislosti.
Nakoniec bola v roku 1962 dosiahnutá dohoda, ktorá poskytla Alžírsku nezávislosť.
V domácich záležitostiach sa de Gaulle pokúsil obnoviť francúzske národné financie devalváciou meny a vytvorením nového franku, ktorého hodnota bola 100 starých frankov.
Mnoho z de Gaullových programov sa skladalo z pokusov vyniesť Francúzsko na bývalú pozíciu európskej a svetovej veľmoci.
S USA bojoval rovnoprávne postavenie Francúzska v rámci NATO a podporoval rozvoj francúzskych atómových zbraní. z Francúzska.
V roku 1965 bol de Gaulle znovu zvolený za prezidenta na druhé sedemročné obdobie.
Hoci odmietol obmedzenia francúzskej suverenity, podporoval účasť na spoločnom európskom trhu, ale bol tvrdo proti britskému členstvu v ňom.
Podporoval záväzky so západným Nemeckom a vytvoril diplomatické vzťahy s Čínou.
V máji 1968 bola študentská demonštrácia protestujúca proti francúzskemu politickému a vzdelávaciemu systému doprevádzaná aj štrajkom robotníkov, čo takmer rozkývala de Gaullovu vládu.
A predsa, v júnových voľbách bola gaullistom opäť vrátená moc.
V roku 1969, po porážke v referende o ústavnú reformu, de Gaulle rezignoval na funkciu prezidenta.
Art Deco je medzinárodný dekoračný štýl, ktorý sa zrodil v 20-tych rokoch dvadsiateho storočia v Paríži.
Art Deco vystriedalo secesiu (Art Nouveau) a čerpalo inšpiráciu z rôznych zdrojov, napríklad z umenia egyptských civilizácií, afrických kmeňov, surrealizmu, futurizmu, konštruktivizmu, klasicizmu, geometrickej abstrakcie, popkultúry a moderny.
Poprední predstavitelia, ako napríklad Jacques-Émile Ruhlman, hájili myšlienku návratu k remeselníckym ideálom a používali pri svojej práci exotické dreviny a luxusné materiály.
Pre nezlúčiteľnosť návrhov s priemyselnou výrobou sa Art Deco stalo krátkodobou záležitosťou, ktorú rýchlo prekonali pokrokovejšie snahy v oblasti designu.
Výstava Exposition Internationale des Arts Décoratifs et Industriels Modernes, ktorá sa konala v roku 1925 v Paríži, zahŕňala Le Corbusierov Pavillon de l´Esprit Nouveau, Rulhmanov Hôtel du Collectioneur a mnoho ďalších exponátov známych designérov Art Deco.
Art Nouveau je vo francúzsku známe skôr ako Le Style Moderne alebo Guimardov štýl, hlavne preto, že Guimard uplatnil vinúce sa a prepletajúce sa línie art nouveau pri liatinových vstupoch do parížskeho metra.
The Eternal Notre-Dame | FULL DOCUMENTARY
Chrám Matky Božej v Paríži v roku 1955
V roku 1955 bol Chrám Matky Božej v Paríži dôležitým náboženským a kultúrnym centrom. Hoci sa v tom čase nevyskytli žiadne rozsiahle rekonštrukcie, chrám naďalej slúžil ako miesto bohoslužieb, turistická atrakcia a symbol Paríža. Architektúra a umelecké diela v chráme priťahovali návštevníkov z celého sveta.
Súčasnosť
V súčasnosti prebiehajú rozsiahle rekonštrukcie po požiari v roku 2019. Cieľom je obnoviť chrám do pôvodnej podoby a zabezpečiť jeho zachovanie pre budúce generácie.
Chrám Matky Božej v Paríži zostáva dôležitou súčasťou francúzskej histórie a kultúry. Jeho príbeh je svedectvom o odolnosti, viere a hodnote kultúrneho dedičstva.
Použité zdroje:
- Materiály poskytnuté používateľom