Záznam Písma je jednoduchý. Na Boží stvoriteľský príkaz okamžite povstali „nebesia i zem, more i všetko, čo je v nich“. (2 Moj 20,11) Stačilo len šesť dní, aby sa z „beztvárnej a pustej“ zeme stala veľmi úrodná planéta, oplývajúca dospelými tvormi a rozmanitými druhmi rastlinstva. Zem hýrila jasnými, čistými a žiarivými farbami, tvarmi a vôňami. Všetko svedčilo o jedinečnom vkuse a jemnom cite pre detail a účel. Boh si potom „odpočinul“, prestal pracovať, aby mohol žehnať a radovať sa. Navždy sa mala pripomínať nádhera a majestát oných šiestich dní, lebo po nich si odpočinul.
Príbeh stvorenia
Pozrime sa na chvíľu do biblického záznamu od začiatku. „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Zem bola pokrytá vodou a obklopená temnotou. Prvý deň Boh oddelil svetlo od tmy. Svetlo nazval „dňom“ a tmu pomenoval „nocou“. Na druhý deň Boh „rozdelil vody“, oddelil atmosféru od vody, ktorá zostala na zemi a pripravil podmienky vhodné pre život. Na tretí deň zhromaždil vody na jedno miesto a vznikla súš a more.
Boh potom priodial holé brehy, kopce a údolia a „zem vydala sviežu zeleň, semenoplodné byliny rozličného druhu a stromy rodiace ovocie, v ktorom je semä rozličného druhu“. (1 Moj 1,12) Na štvrtý deň Boh stvoril slnko, mesiac a hviezdy „na určovanie období, dní a rokov“. Slnko malo vládnuť nad dňom a mesiac nad nocou. (1 Moj 1,14-16) Boh stvoril vtákov a život v mori na piaty deň. Stvárnil ich „podľa ich druhov“, (1 Moj 1,21) čo je náznak, že to, čo v ríši zvierat stvoril, bude sa dôsledne rozmnožovať podľa vlastných druhov.
Na šiesty deň Boh stvoril vyššie druhy zvieracieho života. Povedal: „Nech zem vydá živé tvory rozličného druhu; dobytok, plazy a poľnú zver rozličného druhu!“ (1 Moj 1,24) Božím vrcholným dielom bolo potom stvorenie človeka „na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, ako muža (69) a ženu ich stvoril“. (1 Moj 1,27) Boh videl všetko, čo stvoril, „a hľa, bolo to veľmi dobré“. (1 Moj 1,31)
Stvorenie (Genesis 1-2)
Božie stvoriteľské slovo
Žalmista napísal: „Hospodinovým slovom boli stvorené a dychom jeho úst všetky ich voje“. (Ž 33,6) Ako pôsobilo toto stvoriteľské slovo?
Stvoriteľské slovo a preexistujúca hmota
Slová z knihy Genesis: „Boh povedal,“ uvádzajú božský dynamický príkaz ako dôvod majestátnych udalostí šiestich stvoriteľských dní. (1 Moj 1,3.6.9.11.14.20.24) V každom príkaze bola stvoriteľská energia, ktorá „beztvarú a pustú“ planétu premenila na raj. „On povedal a stalo sa; on rozkázal, a postavilo sa.“ (Ž 33,9) Skutočne, „Božie slovo stvárnilo svety“. (Žid 11,3)
Božie stvoriteľské slovo nezáviselo od preexistujúcej hmoty (tvorilo ex nihilo): „Vierou chápeme, že veky povstali slovom Božím, aby čo je viditeľné, nepovstalo z viditeľného.“ (Žid 11,3) Aj keď Boh niekedy preexistujúcu hmotu použil - Adam i zvieratá boli stvorené zo zeme a o Eve čítame, že bola stvorená z Adamovho rebra (1 Moj 2,7.19.22) - napokon, všetku hmotu stvoril Boh.
Záznam o stvorení
Dva biblické záznamy o stvorení - jeden v 1 Moj 1,1-2,3 a druhý v 1 Moj 2,4-25 sa zhodujú. V prvom prípade ide o záznam o stvorení všetkých vecí v chronologickom poradí. Druhý záznam sa začína slovami: „Toto sú rody...“ - výraz, ktorým Genesis uvádza určitú rodinnú históriu. (Pozri 1 Moj 5,1; 6,9; 10,1.) V tejto správe ide o opis miesta človeka v stvorení. Nejde o presnú chronológiu, ale z príbehu vyplýva, že všetko slúžilo na prípravu prostredia pre človeka.
Uvádza sa tu viac podrobností o stvorení Adama a Evy, ako aj o prostredí, ktoré Boh pripravil v záhrade Eden, než v zázname prvom. Okrem toho je to poučenie o prirodzenosti ľudstva a o Božej vláde. Tieto dva stvoriteľské záznamy sa zhodujú s ostatkom Písma pod podmienkou, že ich prijmeme doslovne a historicky.
Dni stvorenia
Dni podľa biblického záznamu o stvorení sú doslovné dvadsaťštyrihodinové časové intervaly. Výraz „večer a ráno“ je pre starozmluvné meranie času príznačný. (1 Moj 1,5.8.13.19.23.31) Jednotlivé dni sa začínajú večerom, t.j. západom slnka. (Pozri 3 Moj 23,32; 5 Moj 16,6.) Niet nijaký dôvod tvrdiť, že výraz „deň“ znamenal jeden doslovný deň napríklad v 3. knihe Mojžišovej a tisíce alebo milióny rokov v 1. knihe Mojžišovej. Hebrejský výraz jom v 1. knihe Mojžišovej prekladáme slovom „deň“.
Keď je výraz jom spojený s určitým členom, vždy ide o doslovný, dvadsaťštyrihodinový deň (napr. 1 Moj 7,11; 2 Moj 16,1) - to je ďalší náznak, že záznam o stvorení hovorí o doslovných dvadsaťštyrihodinových dňoch. Desatoro nám ponúka ďalší dôkaz, že záznam o stvorení z knihy Genesis mieni doslovné dni. V štvrtom prikázaní Boh hovorí: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil. Šesť dní budeš pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo. Ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha, nebudeš robiť nijakého diela... Lebo za šesť dní utvoril Hospodin nebesia a zem, more a všetko, čo je v nich a odpočinul siedmeho dňa. Preto požehnal Hospodin deň soboty a posvätil ho.“ (2 Moj 20,8-11)
Boh tu znova stručne uvádza príbeh o stvorení. Každý deň (jom) bol priam nabitý stvoriteľskou aktivitou a sobota potom zavŕšila stvoriteľský týždeň. Dvadsaťštyrihodinová sobota teda pripomína doslovný stvoriteľský týždeň. Štvrté prikázanie by nemalo nijaký význam, keby každý deň mal trvať celé veky.
Tí, čo citujú slová apoštola Petra, že „u Pána je jeden deň ako tisíc rokov“, (2 Pet 3,8) v snahe dokázať, že stvoriteľské dni neboli doslovné dvadsaťštyrihodinové dni, prehliadajú, že ten istý verš končí slovami: „... a tisíc rokov ako jeden deň“. Tí, čo dni stvoriteľského týždňa pokladajú za tisícročia alebo neurčito rozsiahle obdobia miliónov alebo miliárd rokov, spochybňujú platnosť Božieho slova, podobne ako keď had pokúšal Evu.
Čo sú „nebesá“?
Niektorých ľudí mätú - a pochopiteľne - verše, ktoré hovoria, že Boh „stvoril nebesá a zem“ (1 Moj 1,1; pozri 2,1; 2 Moj 20,11) a že stvoril slnko, mesiac a hviezdy na štvrtý deň stvoriteľského týždňa pred šesťtisíc rokmi. (1 Moj 1,14-19) Začali všetky nebeské telesá existovať vtedy?
V stvoriteľskom týždni nejde o nebo, v ktorom od večnosti prebýva Boh. „Nebesá“ z 1. a 2. kapitoly knihy Genesis sa pravdepodobne vzťahujú na planéty a hviezdy, ktoré sú najbližšie k našej planéte. Zem vlastne nemusela byť Kristovým prvým stvorením, ale pravdepodobne bola jeho posledným dielom. Písmo hovorí o Božích synoch, pravdepodobne Adamoch zo všetkých nepadlých svetov, ako sa stretávajú s Bohom v nejakom vzdialenom kúte vesmíru. (Jób 1,6-12) Vesmírne sondy dosiaľ neodhalili nijaké iné obývané planéty. Zrejme sa nachádzajú niekde v nekonečnom priestore - neskonale ďaleko od nášho hriechom porušeného solárneho systému, zabezpečené proti infekcii hriechu.
Boh stvorenia
Aký je náš Boh Stvoriteľ? Môže sa taká nekonečná Bytosť zaujímať o nás - drobné škvrnky života v odľahlom kúte jeho vesmíru? Prešiel Boh po stvorení zeme k vyšším a lepším veciam?
Starostlivý Boh
Biblický záznam o stvorení sa začína Bohom a pokračuje ľuďmi. Z toho vyplýva, že Boh pri stvorení neba a zeme pripravoval ľuďom dokonalé prostredie. Ľudia, muž a žena, boli jeho slávnym majstrovským dielom. Záznam zjavuje Boha ako starostlivého plánovača so záujmom o svoje stvorenstvo. Vysadil preň zvláštny záhradný domov a ľuďom zveril zodpovednosť za jeho rozmach. Ľudí stvoril tak, aby s ním mali spoločenstvo. Nemal to byť vzťah vynútený či neprirodzený. Stvoril ich s možnosťou slobodnej voľby a so schopnosťou milovať ho a slúžiť mu.
Kto bol Boh Stvoriteľ?
Pri stvorení pôsobila celá Božia Trojica. (1 Moj 1,2.26) Aktívnym činiteľom bol však Boží Syn, preexistujúci Kristus. V úvode k svojmu záznamu o stvorení Mojžiš napísal: „Na počiatku stvoril Boh nebesia a zem.“ Ján mal tieto slová na zreteli, keď upresnil Kristovu úlohu pri stvorení: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo... Ním povstalo všetko a bez neho nepovstalo nič, čo povstalo.“ (Ján 1,1-3) Hneď za tým Ján dostatočne objasňuje, o kom píše: „A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami.“ (Ján 1,14) Syn Boží bol Stvoriteľ, ten, ktorý rozkázal, aby vznikla zem. (Pozri Ef 3,9; Žid 1,2.)
Prejav Božej lásky
Aká hĺbka Božej lásky! Keď Kristus blahosklonne a láskyplne stvárňoval ruku prvého človeka, Adama, musel vedieť, že ľudské ruky mu budú jedného dňa ubližovať a nakoniec ho pribijú na kríž. V istom zmysle sa tu spája Stvoriteľ a kríž, keďže Kristus, Stvoriteľ, bol vlastne zabitý od založenia sveta. (Zj 13,8) Jeho božská prozreteľnosť 3 ho však nijako neodradila. Pod tiesnivým mrakom Golgoty Kristus vdýchol do Adamových nozdier dych života, aj keď vedel, že tento stvoriteľský akt ho zbaví jeho dychu života. Základom stvorenia je nepochopiteľná láska.
Zámer stvorenia
Láska motivuje všetko Božie konanie, pretože Boh je láska. (1 Ján 4,8) On nás stvoril nielen tak, aby sme ho mohli milovať, ale aby aj on mohol milovať nás. Jeho láska ho viedla k tomu, že sa rozhodol deliť sa so stvorenstvom o život - jeden z jeho najväčších darov. Naznačuje teda Biblia, pre aký zámer vesmír a jeho obyvatelia existujú?
Zjavovať Božiu slávu
Boh svojimi stvorenými dielami odkrýva svoju slávu: „Nebesá rozprávajú o Božej sláve, obloha svedčí o diele jeho rúk. Deň dňu odovzdáva zvesť, noc noci zvestuje poznanie bez reči, bez slov, nepočuť ich hlas. Ich posolstvo znie po celej zemi a ich oznamy doletia až po končiny sveta.“ (Ž 19,2-5) Prečo takéto odhalenie Božej slávy?
Príroda je Boží svedok. Boh chce, aby stvorené diela odkazovali ľudí na ich Tvorcu. Pavel hovorí: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a Božstvo - možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky.“ (Rim 1,20) Čím viac nás príroda usmerňuje k Bohu, tým viac sa dozvedáme o Božích vlastnostiach, ktoré môžu byť vtelené do nášho života. Rozjímaním o Božej povahe vzdávame slávu Bohu, čím napĺňame zámer, pre ktorý sme boli stvorení.
Zaľudniť svet
Tvorca nestvoril zem nato, aby bola pustou a prázdnou planétou, mala byť zaľudnená. (Iz 45,8) Len čo prvý človek pocítil potrebu spoločníka, Boh stvoril ženu. (1 Moj 2,20; 1 Kor 11,9) Tým založil manželstvo. (1 Moj 2,22-25) Stvoriteľ dal tomuto prvému ľudskému páru nielen vládu nad práve stvoreným svetom - ale slovami „ploďte sa a množte sa“ (1 Moj 1,28) im dal aj prednosť zúčastniť sa na stvoriteľskom dianí.
Význam stvorenia
Ľudia sú v pokušení prehliadať učenie o stvorení. Hovoria: „Kto dbá o to, ako Boh stvoril zem? Hlavné je vedieť, ako sa dostať do neba.“ No učenie o stvorení je „nevyhnutným základom kresťanskej a biblickej teológie“. V božskom stvorení má svoj pôvod niekoľko základných biblických pojmov. Veď poznanie toho, že Boh stvoril „nebo a zem“, môže človekovi nakoniec pomôcť poznať cestu k „novému nebu a novej zemi“, o ktorých sa Ján zmieňuje v Zjavení. Aké dôsledky možno teda vyvodzovať z učenia o stvorení?
Liek na modloslužbu
Božia stvoriteľská aktivita odlišuje Boha od akýchkoľvek ostatných božstiev. (1 Par 16,24-27; Ž 96,4.5; Iz 40,18-26; 42,5-9; 44) Máme vzývať Boha, ktorý nás stvoril, nie modly, ktoré si utvárame sami. Boh ako Stvoriteľ si zasluhuje našu bezvýhradnú vernosť. Každý vzťah, ktorý narúša túto vernosť, je modloslužbou a patrí pod Boží súd. Vernosť Stvoriteľovi je teda záležitosť života a smrti.
Základ pravej bohoslužby
Naše uctievanie Boha sa zakladá na tom, že on je náš Stvoriteľ a my sme jeho stvorenie. (Ž 95,6) Závažnosť tejto témy naznačuje výzva k obyvateľom zeme práve pred Kristovým návratom, aby vzývali toho, „ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“. (Zj 14,7)
Sobota - pamätník stvorenia
Boh ustanovil siedmy deň, sobotu, aby nám každý týždeň pripomínala, že sme jeho stvorenie. Sobota je dar Božej milosti, ktorý svedčí o tom, čo urobil Boh, nie my. Tento deň Boh zvlášť požehnal a posvätil, takže by sme nikdy nemali zabudnúť na to, že k životu okrem práce patrí aj spoločenstvo so Stvoriteľom, odpočinok a vďačný obdiv Božích zázračných stvoriteľských skutkov. (1 Moj 2,2.3) Stvoriteľ zvýraznil dôležitosť tohto posvätného pamätníka jeho stvoriteľskej moci tým, že do stredu svojho mravného zákona dal príkaz pamätať na toto večné znamenie a symbol stvorenia. (2 Moj 20,8-11; 31,13-17; Ez 20,20; pozri 19. kapitolu tejto knihy)
Manželstvo - Božie ustanovenie
Boh na konci stvoriteľského týždňa ustanovil manželstvo ako božské ustanovenie. Toto posvätné spojenie dvoch jednotlivcov malo byť nerozlučné: muž sa mal „pridŕžať svojej manželky“ a mali sa stať „jedným telom“. (1 Moj 2,24; pozri Mar 10,9; pozri 22. kapitolu tejto knihy)
Základ pravej sebaúcty
Záznam o stvorení hovorí, že sme boli stvorení na Boží obraz. Toto vedomie umožňuje skutočnú predstavu o hodnote každého jednotlivca. Nemáme dôvod podceňovať sa. Máme jedinečné miesto v stvorení a zvláštnu prednosť stáleho spoločenstva so Stvoriteľom i príležitosť stávať sa mu podobnejšími.
Základ pravého spoločenstva
Stvoriteľ sa stáva Otcom. (Mal 2,10) Celé ľudstvo je teda bratským spoločenstvom. On je náš Otec, my sme jeho deti. Všetci sme boli stvorení na Boží obraz bez ohľadu na pohlavie, rasu, vzdelanie či postavenie. Pochopenie a uplatnenie tejto predstavy by vylúčilo rasizmus, fanatizmus či akúkoľvek inú podobu diskriminácie.
Osobné správcovstvo
Boh nás stvoril, patríme teda jemu. Z toho vyplýva, že máme posvätnú zodpovednosť byť vernými správcami svojich telesných, duševných i duchovných schopností. Snaha žiť nezávisle od Stvoriteľa je výrazom nevďačnosti. (Pozri 20. kapitolu tejto knihy.)
Zodpovednosť za prostredie
Boh pri stvorení uviedol prvých ľudí do záhrady. (1 Moj 2,8) Mali obrábať zem a „vládnuť“ nad všetkými zvieratami. (1 Moj 1,28) Tým nám Stvoriteľ zveril zodpovednosť za zachovanie nášho prostredia.
Dôstojnosť telesnej práce
Stvoriteľ prikázal Adamovi, aby záhradu Eden „obrábal a strážil“. (1 Moj 2,15) Z tohto Božieho povolania človeka k užitočnej aktivite vyplýva dôstojnosť telesnej práce.
Hodnota fyzického vesmíru
Boh na každom stupni svojho stvorenia povedal, že to, čo urobil, je „dobré“. (1 Moj 1,10.12.18.21.25) Svoje záverečné stvoriteľské dielo označil za „veľmi dobré“. (1 Moj 1,31) Stvorená hmota nie je teda sama osebe zlá, ale dobrá.
Liek proti pesimizmu, osamelosti a bezvýznamnosti
Zo záznamu o stvorení vyplýva, že nič, čo existuje, nie je následkom náhodnej evolúcie, ale že bolo stvorené s určitým zámerom. Ľudské pokolenie malo byť v trvalom vzťahu so samým Stvoriteľom. Život sa stáva zmysluplným a bohatým vo vedomí, že sme boli stvorení pre určitý zámer. Vytráca sa tiesnivá prázdnota a nespokojnosť, akú pozorujeme u mnohých ľudí, a nahrádza ju Božia láska.
Svätosť Božieho zákona
Boží zákon existoval pred pádom ľudí do hriechu. Ľudia vo svojom nepadlom stave podľa neho žili. Bol varovným signálom pred sebazničením, upozorňoval na medze slobody (1 Moj 2,17) a bdel nad šťastím a pokojom obyvateľov.
