Možno mnohých z vás, keď ste dnes vstúpili do kostola, zarazila podivná dekorácia. Všetky kríže sú zahalené tmavou látkou, oltárny obraz je prekrytý plátnom, na oltároch chýbajú kvety a pred očami máme sochu zbičovaného Krista.
Zahalenie kríža v kostole počas pôstu.
Stojíme pred zahaleným krížom, ktorý nám dnes pripomína nielen starodávny zvyk, ale aj súčasnú realitu. Na oltároch obrysy kríža dobre vidieť, ale nevidieť Ukrižovaného, ktorý je celý zahalený fialovou farbou. V podobnej situácii sa neraz nachádza naše presvedčenie a obraz Boha v nás.
Pred vonkajším svetom je zahalený nejakým panickým strachom, aby nikto nevidel a nevedel, že sme katolíci, že kresťansky žijeme, že pristupujeme k sviatostiam, že sa zúčastňujeme na svätej omši… Neraz ho zakrýva manželka pred manželom, manžel pred manželkou, rodičia pred deťmi, deti pred rodičmi, kamarát pred kamarátom, kolega v práci pred spolupracovníkom alebo nadriadeným, žiak či študent pred spolužiakom…
Človek sa vyhýba rečiam o náboženstve, tobôž o vlastnom presvedčení. Nadhadzujú sa frázy ako: o tom nedebatujme, to je každého súkromná vec, každý si sám sebe najlepšie rozumie… Poznáme to dobre, určite sme takto počuli rozprávať iných, ale možno sme tak niekedy povedali aj my. Medzi ľuďmi vzniklo akési nepísané pravidlo a stanovila sa zásada: pred druhým čo najlepšie zakryť to, čo je vo mne a na mne kresťanské.
Celá vec zaváňa pasívnym, bezzásadovým prispôsobovaním sa okolnostiam, prospechárstvom, ústupčivosťou a neúprimnosťou, lebo človek chce byť pred okolím iný, než v skutočnosti je. Samozrejme, že to škodí nielen jeho charakteru, ale aj medziľudským vzťahom, pretože nikdy dobre nevieme, s kým hovoríme a koho vlastne máme pred sebou.
Jestvuje však ešte aj iné, horšie zahalenie Krista v našom živote a to vtedy, keď ho zastierame vlastným nekresťanským životom. Lebo o svojom presvedčení by človek ani tak nemal hovoriť, ako skôr podľa neho žiť. Ľudia by sa mali o nás dozvedieť pravdu z našich skutkov, konania a postojov.
Navždy zostane aktuálny výrok apoštola Jakuba: Viera, ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru. Neraz je naše správanie a celý život krajne nekresťanský, hoci na druhej strane možno dokážeme smelo hovoriť o svojej viere.
Je to známy paradox medzi životom a vyznaním, pričom nejedno vyznanie skončí zle pre nedobrý a nesprávny život. Vtedy je v nás Kristus opäť zahalený, v tomto prípade však nie dajakou zbabelosťou, ale hriechom. V ničom sa nelíšime od tých, ktorí neuznávajú Boha alebo nerešpektujú žiadne morálne zásady.
Kríže v našich kostoloch zostávajú zahalené iba niekoľko dní, presne do veľkopiatkových obradov. Vtedy, uprostred veľkopiatkovej liturgie, kňaz postupne odhaľuje kríž a pred našimi očami opäť visí Kristus, zmučený a usmrtený pre nás. Vtedy zvykneme v úctivej pokore pred ním pokľaknúť na zem.
Otázkou však zostáva: Dokedy zostane zakrytý v našom, v mojom živote? Azda si uľahčíme myšlienkou, že my predsa pred nikým netajíme, čo sme a čím sme. Lenže nezacláňajú toto naše pekné vyznanie hriechy každodenného života? Ako ďaleko sme od zvolania apoštola Pavla: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.
Dnešná doba nemá príliš veľký zmysel pre Boha. Nadprirodzené veci sa mu stávajú nereálne, ba mnohí prechá¬dzajú do otvoreného nepriateľstva so všetkým, čo má nejakú spojitosť s Bohom. Preto práve v tomto období začína mohutnejšie znieť požiadavka neznámych cudzincov z evanjelia: Pane, chceli by sme vidieť Ježiša. Mnohí túto žiadosť formulujú celkom inými slovami, ale začínajú akosi bažiť po Bohu.
Mala byť veľkonočná spoveď. Farár sa stretol s bývalým miništrantom Mirom, ktorý pravidelne chodieval miništrovať a pravidelne sa spovedával. - Bude spoveď. Prídeš? - Miro, odvetí mu kňaz, keby nejaká kamera zachytila tvoj život reálne, ako skutočne prebiehal, a potom by ti filmár povedal: Miro, tvoj život bude premietaný pred verejnosťou a milióny ľudí budú sa na neho pozerať, ale predtým ho premietnem iba tebe a ty môžeš na ňom všetko opraviť, čo sa ti na tomto filme tvojho života nebude páčiť. Povedz, Miro, nemal by si na ňom čo opraviť? Nebolo by tam nič, od čoho by si sa dištancoval, čo by si z filmu vystrihol?
Zmyslom spovede je, aby sme odstránili všetko, čo zohyzďuje našu osobnosť, a tým je hriech, ktorý zakrýva Krista nám i svetu.