Chrám Najsvätejšej Trojice v Horovciach a jeho história

Obec Horovce, spomínaná už v roku 1259 ako villa Gourc, prešla bohatým vývojom a zmenami majiteľov. V 2. polovici 15. storočia získava obec rodina Podmanických, ktorí vlastnili panstvo Lednica. Od roku 1515 patrila časť obce dočasne panstvu Lednica. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a v 19. storočí tu bola pálenica. Počet obyvateľov sa postupne menil, od 351 v roku 1784 až po 894 v roku 2022.

Mauzóleum rodiny Vietorisovcov v Horovciach bolo postavené začiatkom 19. storočia Ladislavom Vietorisom st. Nachádza sa v extraviláne obce, na úpätí vŕšku Hôrka, na ktorom stojí aj rímskokatolícky Kostol Najsvätejšej Trojice s areálom. Rod Vietorisovcov prišiel do Horoviec po odkúpení majetkov Madočányovcov, pričom v 19. storočí boli významnou rodinou v Trenčianskej stolici, kde jej príslušníci získali najvyššie stoličné i vládnuce funkcie. Ladislav Vietoris sa v roku 1848 stal komisárom viedenskej vlády pre Trenčiansku stolicu.

Rodinná hrobka predstavuje hmotný doklad kultúrneho vývoja v obci a jej širšom okolí tohto obdobia. Zároveň dokumentuje donátorské aktivity rodu Vietoris v tejto lokalite.

Hlavná vstupná fasáda mauzólea je orientovaná na juhovýchod k poľnej ceste lemovanej stromovou alejou a napájajúcej sa na prístupovú cestu k areálu kostola. Predstavuje malú sepulkrálnu architektúru (na štvorcovom pôdoryse) postavenú v klasicistickom slohu s uplatnením antikizujúcich architektonických prvkov. Hlavný priestor mauzólea (hrobky) prekrýva nízka stanová strecha, jej predsieň malá štvorboká kupola flankovaná štvoricou kamenných obeliskov.

Pôdorys a dispozícia stavby, vertikálne a horizontálne konštrukcie, t. j. celá hmota tehlovej stavby, klenba, kupola s obeliskami, členenie fasád a paládiovské okná, edikuly pre sochy, vstupná edikula s tympanónom, pôvodné kovania na okenných a dverných výplniach, ozdobné kované okenné mreže, dverná výplň, prezentujú repertoár hodnotných antikizujúcich architektonických prvkov a cenných umelecko-remeselných prvkov, ktoré zároveň dokumentujú charakter architektúry začiatku 19. storočia na Slovensku.

V roku 2017 bolo mauzóleum vyhlásené za nehnuteľnú národnú kultúrnu pamiatku. Od roku 2017 vlastník nehnuteľnosti - Obec Horovce postupne realizovala komplexnú obnovu na základe rozhodnutia o zámere obnovy. V prvej etape bol obnovený krov a strešná krytina, ktoré boli poškodené padnutým stromom. Starú plechovú krytinu nahradila nová titánzinková krytina. V ďalších etapách boli v roku 2018 obnovené všetky okenné a dverné výplne a ich ozdobné kovania a v roku 2019 realizovaná obnova fasád mauzólea a všetkých poškodených architektonických prvkov. Poslednou etapou obnovy bude obnova interiéru kultúrnej pamiatky, všetkých poškodených architektonických prvkov a interiérovej výmaľby. Po komplexnej obnove plánuje obec zriadiť v priestoroch mauzólea múzeum rodiny Vietorisovcov.

História a stavebný vývoj kaštieľa v Horovciach siaha do roku 1594, kedy bol postavený ako poschodový objekt. V roku 1797 bol doplnený kaplnkou. Začiatkom 20. storočia bol prestavaný. Pôvodne to bola dvojpodlažná stavba obdĺžnikového trojtraktového pôdorysu a s nárožnými arkiermi na druhom podlaží. Na prízemí sú z ústredného vestibulu, zaklenutého valenou lunetovou klenbou, prístupné jednotlivé miestnosti. Pri nadstavbe tretieho podlažia prestavali pôvodné schodište na dvoramenné. Miestnosti na prízemí a predsieň na druhom podlaží sú zaklenuté valenou klenbou s lunetami. Nad hlavným vchodom je renesančná doska s erbmi (Madočányovcov) a letopočtom vzťahujúcim sa na stavbu. Okolo kaštieľa je rozsiahly anglický park.

V roku 1797 bol kaštieľ doplnený kaplnkou vďaka Gašparovi Madočánymu. V tomto období robil vychovávateľa a kňaža v kaštieli Martin Hugolín Gavlovič. Neskôr sa majiteľmi kaštieľa stávajú Vietorisovci. Ladislav Vietoris kúpil kaštieľ od Madočányovcoch v roku 1805. Ladislav Vietoris junior ho v roku 1840 reštauroval. V roku 1895 bol majiteľom kaštieľa Ján Vietoris, ktorý bol tri desaťročia županom v Trenčíne. Posledným majiteľom bol Filip Vietoris, ktorý časť majetku v roku 1917 predal banke v Budapešti a utiahol sa do Trenčianskych Teplíc. V roku 1934 prebehla prestavba kaštieľa. Od parku boli pristavané dva balkóny a boli vydláždené podlahy. Budova dostala honosnejší vzhľad.

V rokoch 1968 - 1999 slúžil kaštieľ ako Detská ozdravovňa. V roku 1999 bol kaštieľ uzatvorený. V roku 2004 bol predaný súkromnej spoločnosti M-INVEST Považská Bystrica. Neskôr ho spoločnosť predala JUDr. Milanovi Fraňovi. V roku 2011 bol opäť predaný súkromnej spoločnosti a prebehla jeho rekonštrukcia. Nachádza sa v severovýchodnej časti obce.

Na mestskom cintoríne v Trenčíne sa nachádza novo vyhlásená NNKP vojnový cintorín z 1. svetovej vojny s pohrebnou kaplnkou. Už počas prvého roku vojny (1914) sa začalo s pochovávaním vojakov na mestskom cintoríne. Väčšinu z nich tvorili vojaci, ktorí podľahli následkom zranení vo vojenskej nemocnici v Trenčíne. Neskôr bol založený aj ďalší vojenský cintorín v mestskej časti Trenčína - Kubrej. Súčasťou cintorína sa po vojne v roku 1928 stala aj pohrebná kaplnka - kostnica, kde sú uložené v malých drevených rakvičkách exhumované pozostatky vojakov (viac ako 180 vojakov) z vtedajšieho Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (SHS).

Národný cintorín v Martine je významným miestom pre slovenskú kultúru a históriu. Medzi významné osobnosti pochované na tomto cintoríne patrí aj Karol Kuzmány, evanjelický farár, teológ, spisovateľ a publicista, ktorý sa narodil v Banskej Bystrici. Jeho hrob je označený monumentálnym pomníkom, ktorý pripomína jeho prínos k slovenskej literatúre a kultúre.

Pri náhrobku so sochou svätej Barbory na podstavci, ktorá je vsunutá v pomníku. Patril k hrobu v zadnej časti cintorína, ale museli ho premiestnič kvôli prístavbe kostola Najsvätejšej Trojice. Svätá Barbora si pravou rukou utiera slzy odevom (oplakáva svojho muža, ktorý padol vo vojne). V ľavej ruke drží dva kvety. Je tu pochovaná barónka Johanna Schmertzingová, rodená Skrbenská z Hříště (27.9.1835, Šopron - 27.2.1909, Horovce), ktorá tu dožila u svojej sestry Františky. Nad sochou je umiestnený rodový znak, erb rodiny Schmertzing. Na bočných stranách náhrobku sú do kameňa vytesané historické údaje o tu pochovaných významných osobnostiach. Na ľavej strane je menej čitateľný nápis s menami Schmertzing, posledné dva riadky podávajú informácie o barónke. Na pravej strane je nápis: „Ilona von Albrecht Várkony, rodená barónka Schmertzing, narodená 12.6.1867, zomrela 11.7.1932 a Emil von Albrecht Várkony, generál jazdectva, narodený 8.9.1848, zomrel“. Dátum jeho úmrtia nie je vytesaný. Náhrobok je chránený nízkym kovovým oplotením. Pri tomto náhrobku sa nachádzajú dva menšie liatinové kríže osadené na malom betónovom podstavci. Ľavý má v spodnej časti lebku a o kríž sa ovíjajúceho hada, pravý sochu Madony. Tieto dva menšie pomníky sú postavené zosnulým členom rodiny Pauper.

tags: #chram #najsvatejsej #trojice #v #horovciach