Samostatná Slovenská republika vznikla v zložitom období európskych dejín pod tlakom Nemecka.
Po 14. a 15. marci 1939 sa vzájomné vzťahy medzi Svätou stolicou a novými štátnymi útvarmi na území Československa skomplikovali.
Počas vojny prestali diplomatické styky medzi československou exilovou vládou v Londýne a Svätou stolicou existovať, aj keď Svätá stolica formálne pražského nuncia neodvolala, na druhej strane však udržovala diplomatické vzťahy so Slovenským štátom, ktorý prezident Beneš a jeho exilová vláda neuznávali.
V ústave sa definovala ako kresťanský štát.
Z pápežských sociálnych encyklík vychádzalo stavovské zriadenie, čo sa však v praxi nikdy nerealizovalo.
Slovenskému štátu vládol autoritatívny režim, ktorého podoba prechádzala svojím vývojom a zmenami.
Vládnucou stranou bola HSĽS, čo bola strana prevažne konzervatívna a katolícka.
Na jej čele stál katolícky kňaz, prezident Mons. Jozef Tiso, dôsledkom čoho sa výrazne zmenil prístup štátnych orgánov voči Katolíckej cirkvi a zvýšil sa jej vplyv v politickom živote.
Počas celej existencie Slovenského štátu, ale hlavne v jeho prvých rokoch existencie, bola Katolícka cirkev úzko prepojená na politický systém, najmä zastúpením kňazov v politike.
Predsedom vlády a neskôr prezidentom bol katolícky kňaz Mons. Jozef Tiso.
V Štátnej rade SR pôsobili traja katolícki kňazi: spišský biskup Ján Vojtaššák - podpredseda Štátnej rady v rokoch 1940 - 1945 (delegovaný HSĽS), správca SSV Ján Postényi - člen Štátnej rady v rokoch 1940 - 1943 (delegovaný prezidentom SR), pápežský prelát Andrej Marsina - člen Štátnej rady v rokoch 1940 - 1945 (delegovaný HSĽS).
Kňazi tvorili asi jednu pätinu poslancov Snemu SR.
Na základe volieb z decembra 1938 bolo do snemu zvolených 63 poslancov, z toho 11 rímskokatolíckych, jeden gréckokatolícky a jeden evanjelický kňaz.
Aj po zmenách v zložení parlamentu v nasledujúcich rokoch zostal percentuálny podiel kňazov na úrovni približne 20%.
Od konca r. Reforma školstva bola jednou z najústretovejších zákonov voči Cirkvi.
Školstvo bolo zreformované na tzv. holandský spôsob.
Štátne ľudové školy zanikli, ostali len konfesionálne a obecné školy.
Vzniklo niekoľko nových stredných katolíckych škôl.
Teologická fakulta bola začlenená do bratislavskej Slovenskej univerzity.
Na povznesenie vedy vznikla r. 1940 pri SSV Katolícka akadémia.
Po vzniku Slovenského štátu zavládla v krajine vcelku pokojná atmosféra paternalistického režimu, ktorý síce zrušil demokratické slobody, ale aspoň zo začiatku nerozpútal žiadne prenasledovanie svojich ideových odporcov a predovšetkým obyvateľom Slovenska v prvých rokoch vojny zaistil pokoj a relatívny blahobyt v dobe, keď všade naokolo začala zúriť vojnová víchrica.
To je pravdepodobne dôvod, prečo starší ľudia doteraz spomínajú na Slovenský štát v dobrom. Tento idylický obraz, ale netrval dlho.
Postavenie Katolíckej cirkvi v Slovenskom štáte malo neblahé následky do budúcnosti cirkvi a je dodnes témou, ktorá je používaná proti cirkvi, keď však chceme byť objektívny treba povedať, že väčšina biskupov, veľké množstvo kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a veriacich, sa nestotožňovalo s rasistickými zákonmi, s porušovaním ľudských práv a často s nasadením vlastného života pomáhali tým, ktorí to potrebovali.
Aj to treba brať do úvahy, keď hodnotíme toto ťažké obdobie, aby sme sa vyhli zovšeobecňovaniu, lebo to nevedie k poznaniu objektívnej pravdy.
Na mieste je však aj pokora a ľútosť zo strany predstaviteľov cirkvi, keď sa vyjadrujú o tomto období.
Diplomacia Svätej stolice bola preto veľmi živá a dôrazne upozorňovala a protestovala proti opatreniam, hlavne voči Židom.
Vážne problémy vo vzťahoch sa ukázali hneď na začiatku, keď v Slovenskom štáte zriadila Svätá stolica r. 1940 diplomatické zastúpenie najnižšej štvrtej triedy.
Oznámila vláde, že chargé d`affaires Svätej stolice, zastupuje dočasne neprítomného riadneho zástupcu nuncia Rittera.
Pri uvedení zastúpenia Svätej stolice došlo k faux pas.
Uznanie de iure zo strany Svätej stolice prišlo už 25. 3. 1939.
Uskutočnila sa výmena diplomatov.
Vyslancom SR pri Svätej stolici sa stal pre nacistov nepohodlný bývalý predseda slovenskej vlády Karol Sidor, pre ktorého mala vatikánska misia znamenať odsunutie do politického dôchodku.
V júni 1939 vyjadril Štátny sekretariát súhlas s jeho osobou, zároveň oznámil vláde, že Svätá stolica pokladá F. X. Rittera, ktorý zastával funkciu nuncia v ČSR, za osobu, ktorá pokračuje v tých istých funkciách na Slovensku.
Táto formulácia vyvolala nevôľu u ministerstva zahraničných vecí SR.
Ešte v júni 1939 dorazil nuncius Ritter do Bratislavy.
Obštrukcie a ignorancia, keď nuncius neúspešne čakal na nástupnú audienciu v hoteli, spôsobili, že dotknutý nuncius po niekoľkých týždňoch Slovensko bez rozlúčky opustil.
Najsmutnejšou udalosťou a zároveň udalosťou, pri ktorej Svätá stolica a aj biskupi na Slovensku vyvinuli najväčšie diplomatické úsilie, boli deportácie židovského obyvateľstva.
Tzv. Židovský kódex bol na Slovensku prijatý 9. 9. 1941 formou vládneho nariadenia, bez verejnej diskusie v parlamente, občania židovského pôvodu prišli o všetky politické a občianske práva, pozbavili ich majetku a prepustili ich zo štátnych i súkromných služieb.
Biskupi proti kódexu protestovali osobitným memorandom, uverejneným aj v Katolíckych novinách 7. 11. 1941 a Svätá stolica protestnou nótou 12. 11. 1941, v ktorej sa píše: „Svätá stolica s veľkou bolesťou prijala správu, že aj na Slovensku, čiže v krajine, kde takmer celé obyvateľstvo sa hlási k najlepším katolíckym tradíciám, bolo 9. septembra t. r. Odpoveď vlády prišla až 23. 5. 1942, v ktorej sa hovorí, že otázka už nie je aktuálna, lebo židovská otázka sa bude riešiť deportáciami, ktoré v tom čase už prebiehali.
25. 3. 1942 sa začali na Slovensku deportácie Židov do nemeckých koncentračných táborov.
Pokyn dal predseda vlády V. Tuka po dohode s Nemeckom bez upovedomenia prezidenta, parlamentu a ostatných členov vlády.
Tieto trvali do októbra 1942.
V prvej etape bolo deportovaných 58.000 Židov.
V druhej vlne, po potlačení povstania 27. 10. 1944 nemeckou armádou, boli deportácie obnovené, na v podstate už obsadenom území bez vlastnej samostatnosti.
V tejto vlne to bolo asi 12.000 deportovaných.
Svätá stolica podala množstvo protestov a nót Slovenskej vláde prostredníctvom jej veľvyslanca vo Vatikáne a svojho chargé d`affaires Mons. Burzia v Bratislave.
Odvolávala sa v nich na katolícke zásady a cítenie slovenského obyvateľstva, tiež na kňazské svedomie prezidenta Mons. Jozefa Tisa.
To, že prezidentom štátu bol katolícky kňaz, bolo pre Svätú stolicu najbolestnejšou skutočnosťou a vďaka tomu aj stupňovala svoju aktivitu.
Štátni predstavitelia argumentovali tým, že Nemecko sľúbilo, že sa o Židov dobre postará, na čo boli určené aj prostriedky, ktoré Slovensko dalo na tento účel za každého Žida Nemecku.
Dokonca sa mal pre nich vytvoriť samostatný štát.
Svätá stolica, spolu s biskupmi na Slovensku, vyslovila vážne podozrenie, že Židia sú vyhladzovaní.
Za všetky intervencie budem citovať z „Protestu Sv. Stolice proti antisemitským opatreniam slovenskej vlády", zo dňa 5. mája 1943, kde sa píše: „Svätá stolica pevne dúfala, že slovenská vláda, tlmočiac tak aj cítenie svojho ľudu, prevažne katolíckeho vierovyznania, nikdy neuskutoční násilné odstránenie osôb patriacich k tzv. „židovskej rase." Preto Svätá stolica prijala s úprimným žiaľom správy, že sa také presídlenia z územia republiky uskutočnili.
Tento žiaľ teraz ešte vzrastá, pretože podľa správ prichádzajúcich z rozličných strán sa zdá, že slovenská vláda má v úmysle uskutočniť totálne vysídlenie Židov, žijúcich na Slovensku, nešetriac ani ženy a deti, a nevynímajúc ani tých, čo vyznávajú katolícke náboženstvo.....
K úlohe prezidenta Tisa veľmi nepriaznivo vyznievajú informácie, ktoré píše Domenico Tardini, tajomník Kongregácie pre mimoriadne záležitosti.
K oficiálnemu protestu proti deportáciám, ktorý mu nadiktoval kardinál Luigi Maglione, štátny tajomník Svätej stolice, pre chargé d`affaires Mons. Burzia v Bratislave, pripája súkromný komentár: „Neviem, či demarše dokážu zastaviť....bláznov.
Blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná a Tiso ...kňaz, ktorý ho nechá konať." Telegram, zredigovaný Tardinim a hneď aj odoslaný, poveroval Burzia, aby sa „osobne obrátil na prezidenta republiky a dovolával sa aj jeho kňazského cítenia".
Deportácie však ani napriek týmto protestom zastavené neboli, boli iba zmiernené udeľovaním výnimiek pokrsteným Židom.
Jozef Tiso
Holokaust na Slovensku
Letters to Jozef Tiso, President of the Slovak State 1939-1945, Talk by Madeline Vadkerty
Prehľad osôb pôsobiacich v Štátnej rade SR:
| Meno a Priezvisko | Funkcia | Obdobie pôsobenia | Delegovaný |
|---|---|---|---|
| Ján Vojtaššák | Podpredseda Štátnej rady | 1940 - 1945 | HSĽS |
| Ján Postényi | Člen Štátnej rady | 1940 - 1943 | Prezident SR |
| Andrej Marsina | Člen Štátnej rady | 1940 - 1945 | HSĽS |