Richard Dawkins je radený k tzv. novým ateistom (patria sem napr. Sam Harris alebo Daniel Dennett). Z pohľadu našinca, ktorý si ešte pamätá časy bývalého režimu, však nehlásajú nič nové. Dawkins sa v pomerne obsiahlej (takmer 450 stranovej) knihe zaoberá aj napríklad základmi morálky, koreňom náboženstva alebo podľa neho deštrukčnej náboženskej výchove. Samozrejme, v tomto blogu neobsiahnem všetko a tak som sa zameral na tri body kde Dawkins páli kritiku. Čo treba mať pri Dawkinsovi na pamäti je to, že jeho kritika sa zameriava hlavne na monoteistické náboženstvá (polyteizmus „zmietol“ zo stola v 2 kap.) a hlavne na kresťanstvo a predovšetkým na protestanský fundamentalizmus, ktorý zvlášť silný v USA. V Spojených štátoch je náboženstvo viac prepojené s verejným životom ako v sekulárnej Európe. Hoci v USA je odluka cirkvi od štátu, náboženstvo tu má vplyv aj na politiku, hlavne za vlády bývalého prezidenta Georga W.
Najprv však musím povedať, že s Dawkinsom plne súhlasím pokiaľ ide o jeho pranierovanie najrozličnejších prejavov neznášanlivosti, fanatizmu, zloby, útlaku násilia, rozdelení a rôznych vojen, ktoré sa vykonali pod hlavičkou náboženstva. Nemožno to ani popierať ani bagatelizovať ani prehliadať. V jeho knihe si možno prečítať celkom bohatú zbierku týchto neprístojností.
Dawkins v knihe spomína amerického kazateľa, ktorý „raz svojmu televíznemu obecenstvu nahovoril, že Boh ho zabije, pokiaľ mu nepošlú osem miliónov dolárov. Znie to takmer neuveriteľne, no jeho výzva zabrala. A vôbec z tejto sumy nemusel odviesť daň ! “(s. 57, kap. Na webovej stránke iného kazateľa je zase automatické počítadlo, ktoré ráta koľko dní už nejaký zosnulý homosexuál horí v pekle. (porov. s. 344, kap. Som rád, že Dawkins kritizuje neznalosť Biblie u veriacich. (porov. s. 399-400)
V knihe uvádza zaujímavý výskum Gregoryho S. Paula z roku 2005, ktorý „systematicky porovnal sedemnásť ekonomicky vyspelých krajín a dospel k pozoruhodnému záveru, že vyššia miera zbožnosti a uctievania stvoriteľa vo vyspelých demokratických krajinách koreluje s vyššou mierou vrážd, úmrtnosťou mladistvých a detí, s vyššou mierou pohlavne prenosných chorôb, tehotenstva u mladistvých a potratovosťou.“ (s 275, kap. Keď som čítal tento prieskum, hneď mi napadlo to, ako niektorí vravia o kresťanskom Slovensku. Ako je teda vlastne možné, že na tomto kresťanskom a zbožnom Slovensku je taká vysoká miera korupcie, neprajnosti, zlomyseľnosti, závisti, ohovárania, podrážania nôh, pokrytectva a podobne? Nie je vari lepšie najprv vymiesť brvno z vlastného oka ako poukazovať na Západ?
Samozrejme, nemôžem oponemúť, že na Slovensku je veľa dobrých, slušných, šľachetných veriacich (a nielen veriacich), ale nejako ich nevidno. Nesmiem zabudnúť ani na negatívny mediálny obraz Cirkvi, ktorý sa často nezhoduje s realitou. Na jednej strane je pravda, že veriaci (mám na mysli kresťanov) by mali viesť príkladný život. Na strane druhej, Cirkev treba chápať nie ako sektu vyvolených, VIP klub alebo morálne čisté spoločenstvo, ale ako nemocnicu kde sa človek postupne morálne a duchovne uzdravuje. Pamätám si na rozhovor kde jednému katolíkovi, tuším to bol spisovateľ, mu niekto šplechol do tváre ako je možné, že je taký zbožný a zároveň taký nemorálny.
Dawkins svojou knihou dokáže veriacich vyrušiť, klásť im náročné otázky a námietky a aj v tom vidím prínos Božieho bludu. Vie prebudiť z intelektuálnej lenivosti k zamysleniu, k hľadaniu odpovedí a k zavrhnutiu nefunkčných vzorcoch správania či nezdravej spirituality. Nie je to teda kniha, ktorú treba prvoplánovo hodiť do koša. Dawkinsovu knihu kritizuje napr. filozof Michael Ruse (paradoxne ateista), ktorý vyhlásil, že sa po jej prečítaní hanbil za to, že je ateistom. Moje hodnotenie knihy je oproti tomu ešte veľmi mierne.
Iný ateista, známy filozof a sociológ Jurgen Habermas tento vplyv trefne pomenoval: „Kresťanstvo malo na normatívne sebapochopenie moderny väčší vplyv než len ako predchodca či katalyzátor. Michael Novak k tomu dodáva konkrétne prínosy židovsko-kresťanského náboženstva: „Vybudované nemocnice, sirotince, katedrálne školy v prvých storočiach, o trochu neskôr univerzity, niektoré z najkrajších umeleckých diel zahrnutých v kultúrnom dedičstve ľudstva - či už v hudbe, architektúre, výtvarnom umení alebo poézii. Dawkins nepíše nič o veľkých rehoľných komunitách zriadených len preto, aby zakladali školy, v ktorých sa mohli chudobní zadarmo vzdelávať. Nič o tisíckach mníchov, čo počas dlhých storočí, keď ešte neboli tlačiarenské stroje, zasvätili svoj život svedomitej a namáhavej práci pri prepisovaní dôležitých diel minulých dôb - obdivuhodné iluminácie svedčia o ich veľkej obetavosti. Nespomína založenie Vatikánskej knižnice a jej význam pre vznik okolo desiatky moderných vied. Nič o učených kňazoch a veriacich, ktorí vykonali toľko zásadných objavov vo vede, technike a medicíne. Nuž, keby Dawkins stratil slovko dve, aby toto všetko ocenil, zdal by sa jeho zoznam únavných obvinení menej nespravodlivý.“ (Viac v knihe Ako Katolícka Cirkev budovala západnú civilizáciu/autor: Thomas E.
Dawkins nekritizuje len extrémistické odnože náboženstva, ale aj umiernené formy. „Umiernené a nenásilné náboženstvo pomáha vytvárať klímu, v ktorej extrémizmus prekvitá.“ (s. 358, kap. 8) „Učenie umierneného náboženstva, hoci samo osebe nie je extrémistické, je otvorenou pozvánkou k extrémizmu.“ (s. 361, kap. 8) Dawkins vidí problém v samotnej podstate viery.
„Viera je zlo práve preto, že si nevyžaduje žiadne zdôvodnenie a nepripúšťa žiadny argument. Učiť deti, že neochvejná viera je cnosť, znamená predisponovať ich na to - vzhľadom na niektoré ďalšie ingrediencie, ktoré sa pridružia - aby z nich vyrástli potencionálne smrtiace zbrane pre budúce džihády alebo krížové výpravy. Stavil by som sa, že keby sme ich učili, že viera bez pochybovania je najvyššia cnosť, žiadni samovražední atentátnici by neexistovali.“ (s. Silná slová.
Všimol som si, že Dawkins často pracuje s pojmami ako náboženská viera, náboženstvo, umiernené a fundamentalistické náboženstvo. Je to veľmi zjednodušené chápanie. V skutočnosti nie je náboženstvo ako náboženstvo, nie je viera ako viera. Toto je veľmi dôležité mať na pamäti. Niektoré náboženstvá a viery majú väčšiu tendenciu k násiliu, iné menej. Niektoré viery sú viac bez rozumu, ďalšie menej. Dawkins na podporu svojich vyššie spomenutých tvrdení uvádza príklady samovražedných atentátnikov z útoku na londýnske metro v roku 2005. Ďalej spomína ďalších dvoch útočníkov. Ide o ľudí hlásiacich sa k islamu. Určite by sa našlo aj viacero iných podobných príkladov. Dawkins uvádza, že v skutočnosti išlo o slušných ľudí vychovaných v umiernenom náboženstve a z toho vyvodzuje, že to „iba náboženská viera má takú moc, že vie u inak rozumných a slušných ľudí vyvolať také totálne šialenstvo.“ (s.
Keď 11. septembra 2001 sa stalo to, čo sa stalo, prišiel Dawkins s vyhlásením, že keby nebolo náboženstva a viery v posmrtný život tak by Dvojičky mohli stáť. Na to jeden anglický biskup reagoval, že keby nebolo techniky a lietadiel, tak by mrakodrapy stáli tiež ... Americký politológ Robert Pape v knihe Dying to Win uverejnil podrobnú štúdiu o všetkých známych prípadoch islamistických samovražedných útokov z rokov 1980 až 2003. (išlo celkom o 315 útokov) Jeho záver je prekvapujúci: „Drvivá väčšina samovražedných útokov nemá náboženský motív, ich cieľom sú skôr strategické dôvody, donútiť moderné demokracie, aby stiahli vojenské sily z území, ktoré teroristi pokladajú za svoju domovinu. Od Libanonu po Srí Lanku, Čečensko, Kašmír a Západný breh Jordánu všetky hlavné teroristické kampane, do ktorých sa zapájajú samovražední útočníci - a predstavujú viac ako 95 percent všetkých útokov - mali ako hlavný cieľ donútiť demokratické štáty, aby sa stiahli.
Islam však vyvoláva kontroverzie a polemiky. Názory sa rozchádzajú - niektorí tvrdia, že ide o mierumilovné náboženstvo, niektorí odmietajú rozdeľovanie teroristického islamizmu a úžasného islamu, a iní dokonca prehlasujú, že to ani náboženstvo nie je, ale skôr nástroj vládnutia. Je to teda z podstaty násilné náboženstvo alebo nie? Nepíšem tu o tom akí sú jednotliví moslimovia, ale čo učí ich viera. Odborník na islam Robert Spencer v politicky nekorektnej knihe Islam bez závoja uvádza, že islam nepozná niečo také ako lásku k nepriateľom. Píše: „V islame všeobecne je okrem alegorického výkladu neprítomná i predstava postupného zjavenia, ktorá je v judaizme a kresťanstve všeobecne prijímaná. Starý zákon má mnoho pasáží, ktoré by dnes žiadny žid alebo kresťan nepovažoval za rozkaz k boji. Napríklad žiaden z nich by pravdepodobne nepredal svoju dcéru do otroctva (Ex 21,7) ani nezabil niekoho, kto pracuje v sobotu. (Ex 35,2) Pre moslima sú však všetky príkazy v Koráne stále platné.“ Navyše, výklady Koránu prijima len malá časť moslimov. Treba pripomenúť, že kým Korán chápu moslimovia ako autentické a priame Božie zjavenie, kresťania interpretujú Bibliu ako Božie slovo, ktoré sa zjavuje ľudskou rečou. O tom ešte bude reč v ďalšej kapitole.
Dawkins definuje vieru takto: „Viera už svojou samotnou podstatou odrádza ľudí od toho, aby kládli otázky. Kresťanstvo, rovnako ako islam, učí deti, že neochvejná viera je cnosť. Nemusíte zdôvodňovať to, čomu veríte.“ (s. Ak mám hovoriť za vlastnú katolícku tradíciu, môžem povedať, že pravda je podstatne iná. Uveďme to teda na pravú mieru. Moja Cirkev učí, že viera a rozum sú vo vzájomnom obohacujúcom vzťahu. Učí, že skutočná viera hľadá porozumenie a racionálny náhľad. Veď presne o tom je aj kresťanská teológia. Viera a rozum sa nevyhnutne potrebujú a jeden od druhého závisia. Pravá viera potrebuje racionálne zdôvodnenie, argumenty, kritické skúmanie, pochybovanie a otázky, ináč prestane napredovať a stane sa strnulou ideológiou. To, čo Dawkins píše o viere je v skutočnosti karikatúra a nie všetci veriaci veria spôsobom, akým je to opísané v Božom blude. Znovu pripomínam, že nie je viera ako viera, a nie je náboženstvo ako náboženstvo.
Myslím, že povedať náboženstvo je z princípu mierumilovné alebo násilné, je zavádzajúce. Ale ktoré náboženstvo či viera? Iste, medzi náboženstvami by sme našli aj spoločné prvky, no aj veľa protirečení. Poďme sa pozrieť bližšie na kresťanstvo na ktoré Dawkins zamierava väčšinu kritiky svojej knihy. Kresťanstvo neučí násiliu, práve naopak učí odpúšťaniu, láske, dobru a medziľudskej harmónii. To aspoň mnohí tvrdia. Je tomu naozaj tak? Zdá sa však, že základný zdroj kresťanskej viery - Biblia nie je vždy mierumilovná. O problematických a násilných veršoch v Biblii som už písal dva samostatné články.
Dawkins Biblii a zvlášť Starému zákonu vyčíta, že je tu až priveľa násilnosti a čo je ešte horšie tieto krutosti prikazuje samotný Boh. Dawkins starozákonného Boha hodnotí ako strašné monštrum. Kľúčová pasáž pre našu úvahu je táto: „Vyberáme, ktorým častiam budeme veriť a ktoré časti budeme interpretovať ako symboly alebo alegórie. Takýto výber je vecou osobného rozhodnutia, ktoré nestojí za žiadnom absolútnom základe.“ (s. 284, kap. 7) Ďalej sa pýta „na základe akého kritéria sa rozhodnete aké pasáže sú symbolické a aké doslovné?“ (s. 294, kap. 7) Dawkins má pravdu v tom aby sme Bibliu nečítali selektívne - nevyťahovať si len tie pekné citáty a ostatné si nevšímať. Dawkinsov výklad Biblie je však selektívny v opačnom garde - vyberá si len tie násilné pasáže.
Poďme trochu rozpliesť predošlé Dawkinsové tvrdenia. Základná otázka je - Aká je vlastne povaha Biblie? Použijem analógiu Vtelenia - Boh prijal ľudskú prirodzenosť v osobe Ježiša Krista. V kresťanskej teológii nemá Kristus iba božskú prirodzenosť, ale aj tú ľudskú. Podobne kresťania (mám na mysli Katolícku Cirkev, mnohé protestanské a pravoslávne odnože) chápu aj Bibliu - má božskú a ľudskú prirodzenosť. Pre kresťanov je Biblia v prvom rade Božie Slovo, ktoré sa zjavuje ľudským spôsobom. Zaoberajme sa teraz tou ľudskou stránkou. Ľudskí autori boli ovplyvnení vlastným nedokonalým poznaním, kultúrou, spoločnosťou, jazykovým vybavením. Boh sa zjavuje v Biblii ich rečou a výrazovými prostriedkami. Násilné verše sa v Biblii z nášho uhla pohľadu nečítajú ľahko, no musíme ich interpretovať v dobovom kontexte. Vtedajšia starozákonná kultúra napríklad častokrát chápala Boha ako vášnivého bojovníka. V Biblii existuje evolúcia Božieho zjavenia - Starý zákon treba čítať vo svetle Nového. Mnoho príkazov, usmernení a nariadení SZ nahradil NZ a dnes už kresťania skutočne nikoho nevraždia za nedodržiavanie sabatu.
Dawkins skutočne priznáva, že Ježiš predstavoval pokrok, ale jeho ukrižovanie a vykúpenie hodnotí ako „ukrutnú, sadomasochistickú a odpudivú.“ doktrínu (s. 300) Nečudujem sa. Pretože len človek s očami viery je toto schopný prijať. Aby som sa nevyhýbal vyššie položenej otázke ohľadom kritéria - odpovedám takto: Kresťan by sa mal modliť, rozlišovať a hľadať, čo príslušný text chce povedať. Treba skúmať čo daný autor chcel daným textom, veršom povedať - to je to kritérium.
Fundamentalistická interpretácia má však toto problém prijať a pochopiť. Fundamentalisti (a v USA je ich skutočne nemálo) zveličujú božskú stránku Biblie a neraz ignorujú ľudský aspekt o ktorom som hovoril vyššie. Podľa tejto interpretácie je Biblia neomylným zdrojom všetkého poznania - aj vedeckého a historického. Preto majú taký problém prijať napr. evolúciu. Zaujímavým paradoxom je to, že Dawkins a jeho kolegovia z hnutia nový ateizmus a protestantskí fundamentalisti v USA čítajú Bibliu presne rovnakým spôsobom - strikne doslova a akékoľvek hlbšie porozumenie textu im uniká, resp. ho odmietajú. Pre tento svoj fundamentalistický prístup k Biblii Dawkins prehlasuje, aj to že „Bibliu by ste nemali by ste nemali dávať svojim deťom ako vzor morálky.“ (s.
Táto interpretácia nemá v dejinách teológie dlhú tradíciu, je pomerne nová a prišla so kultúrno-spoločenskými zmenami v USA na prelome 19. a 20. storočia. Časť kresťanov v USA sa citíli byť ohrození (napr. evolúciou) a tak sa začali brániť prilnutím k striknému výkladu. Dokonca zastávam názor, že fundamentalizmus má pôvod v psychológii človeka. Tento výklad Biblie môže pre určité typy ľudí poskytovať jednoduchý a rýchly spôsob, ako vyriešiť zložité životné problémy. Lenže nie vždy sa tento prístup dá uplatniť.
Niektorí poukazujú na rozbitosť kresťanstva, na niekoľko tisíc protestanských denominácií a že každá odnož a cirkev chápe Bibliu ináč. Kto má teda monopol na objektívny výklad Biblie? Prečo Boh skrátka ľudom nedal také Zjavenie aby ho všetci správne pochopili? Prečo tá rozbitosť? Sú to veľmi ťažké otázky. No aj v tomto článku sa na ne chcem aspoň približne odpovedať. To, že v kresťanstve je takéto rozdelenie ešte nutne neznamená, že chyba je na strane Boha alebo Biblie. Podľa mňa je chyba v človeku - to že Božie Zjavenie nepochopil a neprijal také, aké je. Na strane druhej, rozbitosť kresťanstva sa neraz preceňuje. Kresťanov vo všeobecnosti viac vecí spáj...
Tabuľka: Porovnanie pohľadov na Bibliu
| Hľadisko | Dawkins a fundamentalisti | Katolícka cirkev a iné odnože |
|---|---|---|
| Povaha Biblie | Striktne doslovné čítanie | Božie slovo zjavené ľudským spôsobom |
| Interpretácia | Bez hlbšieho porozumenia textu | Zohľadnenie historického a kultúrneho kontextu |
| Viera a rozum | Viera odrádza od kladenia otázok | Viera a rozum sa vzájomne obohacujú |
| Násilné verše | Vyberanie násilných pasáží | Interpretácia v dobovom kontexte a vo svetle Nového zákona |