Vznikli dve cirkvi - jedna v Moskve pod kontrolou komunistov, známa ako Červená cirkev, druhá vznikla v Európe a potom v USA, ako Biela cirkev. Tá bola známa pod oficiálnym názvom "Ruská ortodoxná cirkev v zahraničí" a stala sa cirkvou ruskej emigrácie. Stelesňovala ideu "iného Ruska", kam patrili intelektuáli, umelci, priemyselníci, spisovatelia, armádni dôstojníci; elita neskompromitovaná spoluprácou s komunistami.
Katedrála Znamenia v New Yorku, centrum Bielej cirkvi.
Vznik a rozdelenie cirkvi
Po VOSR boľševici útočili na kňazov, ktorí tam ostali a zničili väčšinu kostolov v krajine. Zdevastovaná Cirkev bola nútená uznať sovietsku vládu a prispôsobiť sa jej. Počas ďalších 70 rokov považovala Biela Cirkev tú moskovskú za skorumpovanú spoluprácou s úradmi a oprávnene verila, že je na všetkých úrovniach preniknutá agentmi KGB.
Biela cirkev bola založená v máji 1919 nesúrodou skupinou príslušníkov ortodoxnej hierarchie, ktorí ušli pred hrôzami občianskej vojny. O dva roky neskôr vybudovali svoje centrum v Srbsku, v roku 1951 se cirkevní vodcovia presťahovali do New Yorku a už tam ostali.
Vzťahy medzi Bielou a Červenou cirkvou
Ortodoxní kňazi v Moskve, na druhej strane, hľadeli na Bielu cirkev so zmesou závisti a podozrievania. Vzťah medzi Bielou cirkvou a Ortodoxnou crikvou v Rusku bol ešte viac napätý. Správali sa ako dvaja bratia, ktorí nielenže si neveria, ale navzájom sa podozrievajú zo zrady.
Zblíženiu neprospelo ani to, že si niekedy boli blízke aj geograficky. V New Yorku má Červená cirkev centrálu v katedrále Svätého Mikuláša, Biela cirkev je vzdialená iba sedem minút chôdze.
Putin a Biela cirkev
Putin chcel jednotné Rusko. Neznášal jeho alternatívne verzie.
Keď v roku 2001 Putin navštívil USA, stretol sa v Bielom dome s prezidentom Bushom, bol vrelo privítaný v Kongrese a potom bola na jeho počesť v budove ruského veľvyslanectva usporiadaná veľkolepá recepcia, kam bolo pozvaných 250 hostí, väčšinou patriacich k smotánke amerických podnikateľov alebo k prominentným ruským emigrantom - umelcom, spisovateľom, športovcom. Všetci boli z neho vytržení. Samotný Putin si stretnutie užíval ešte viac, než Svetový kongres rodákov, ktorý sa len pred mesiacom konal v Moskve. Teraz tu boli ľudia, na ktorých ozaj záležalo.
Očakával však ešte jedného dôležitého hosťa. Veľvyslanectvo pozvalo na recepciu Metropolitu Laurusa, hlavu Bielej cirkvi. Putin sa s ním chcel stretnúť a pozvať ho na návštevu Ruska.
Vladimír Putin, bývalý dôstojník KGB na návšteve v New Yorku, podnikol bezprecedentný krok: pozval hlavu Bielej cirkvi na ruské veľvyslanectvo, na svoje územie. Nebol to iba prejav slušnosti. Nielen, že chcel Laurusa dostať na svoju stranu, chcel na ňu dostať aj to "iné Rusko".
Laurus však pozvanie neprijal a Putinovi bolo jasné, že to chce diskrétnejší prístup, možno jemné potlačenie od niekoho vnútri, kto by Cirkev presvedčil na zmierenie sa s Ruskom. Túto osobu našiel v osobe Borisa Jordana.
Stretol sa s ním neskôr v Moskve medzi štyrmi očami. Okrem iného mu povedal: "Verím, že spojenie Cirkví je veľmi, veľmi dôležitou záležitosťou. Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré môžete urobiť, oveľa dôležitejšie než čokoľvek, čo robíte v televízii alebo v biznise, je pomôcť pri spojení oboch Cirkví." Jordan bol nadšený. Bol späť v hre.
Boris Jordan a Biela cirkev
Potomkovia emigrantov z prvej vlny patriacich k Bielej cirkvi si vždy boli blízki. Platilo to aj o prominentnej rodine Borisa Jordana, ktorý v ďalšom priebehu zohral významnú úlohu. Pochádzal zo starej ruskej šľachtickej rodiny.
Pretože jeho otec Alexej bol počas Druhej svetovej vojny príslušníkom Bielych kadetov a Ruských ochranných zborov v Srbsku, ktoré boli na strane Wehrmachtu, po jej ukončení rodina ušla do Nemecka a nakoniec do USA. Alexej sa dal na bankovníctvo a po desaťročia pomáhal spravovať financie Bielej cirkvi.
Keď sa jeho syn Boris začiatkom deväťdesiatych rokov vybral do Ruska, aby zarobil balík peňazí v kapitalistickom Rusku, zostal v blízkom spojení s otcom, pričom veľmi dôležitým preňho ostal aj hlboký vzťah k Bielej cirkvi.