Chrám Nanebovstúpenia Pána na Olivovej hore: História a význam

„Aby sme mohli povedať z vlastnej skúsenosti, že išli sme do jeho svätyne a klaňali sme sa na miestach, kde jeho nohy stáli.“ Tieto slová patria jeruzalemskému kňazovi a neskôr významnému biskupovi Cyrilovi z Jeruzalema (cca 313 - 386), ktorý ich použil pri jednej zo svojich krstných katechéz v pôste roku 348.

Cyril a katechumeni sa prechádzali po Jeruzaleme po rozostavanom Chráme Božieho hrobu a Cyril im ukazoval miesta spojené s Ježišom a príbehy rozprával presne na nich. Napríklad im rozprával o kajúcom zločincovi na kríži a pritom ukazoval rukou, že sa to stalo na „tejto svätej Golgote“. Podľa jeho názoru stačilo vidieť tieto fyzické miesta, aby sa poslucháči presvedčili o pravdivosti evanjelií. Miesta sa stali svätými, získali vyučovaciu hodnotu a ľudia sa mohli dozvedieť biblickú pravdu z pobytu na nich. Viera silne naviazaná na zmyslové vnemy a citové prežívanie, ktorá si vyžadovala skôr dobrú predstavivosť ako dnes zdôrazňovanú osobnú skúsenosť s Bohom.

Tieto procesy boli umožnené vďaka politickým zmenám vo 4. storočí. V roku 326 prišla na štátnickú návštevu a osobnú púť cisárovná Helena a začala so stavbou Chrámu Božieho hrobu. Stavebné projekty financoval aj jej syn Konštantín a vďaka tomu sa Jeruzalem stával slávnejším. Cisár pomohol vytvoriť infraštruktúru a o zvyšok sa postarala ľudová viera spomenutá aj Cyrilom.

O necelé storočie neskôr významný rímsky politik, konzul a senátor Paulinus z Noly (cca 354 - 431), ktorý sa neskôr stal biskupom, napísal list a v ňom zhrnul nový zvyk v rímskom svete: „Žiadny iný cit nepriťahuje ľudí do Jeruzalema, ak nie túžba vidieť a dotknúť sa miest, kde Kristus žil v tele a aby mohli povedať z vlastnej skúsenosti, že išli sme do jeho svätyne a klaňali sme sa na miestach, kde jeho nohy stáli.“ (Epistola, 49)

Nový charakter ríše a jej centrá

Politické zmeny, ktoré sa udiali začiatkom 4. storočia, si mnohí ani neuvedomovali. Jeruzalem bol stále zaprášenou dierou na periférii, ale jeho potenciál sa už prebúdzal. Akési echo je zachytené v spomienkach anonymného pútnika z Burdigaly (dnes Bordeaux), ktorý ich spísal v stručnej forme itinerára, tzv. Itinerarium Burdigalense. V roku 333 prišiel po súši do Palestíny a pobudol v nej niekoľko týždňov.

Netušíme, kým bol, ale asi patril k elitám, lebo využíval stanice rímskej pošty, cursus publicus. Menil na nich kone a spával, čo bolo privilégium vyhradené pre cisárskych úradníkov alebo ľudí, ktorí dostali povolenie od najvyššieho civilného úradníka ríše, prefekta prétoria. Osobne ho volám „vodohospodársky inžinier“, lebo ho zaujímali všetky možné cisterny, zdroje vody, kúpele a akvadukty. Všímal si aj ich zázračné účinky. Inak bol dosť skúpy na slovo, ale toto rád spomínal. Čím je jeho lakonické dielo pozoruhodné, je opis Rímskej ríše. Keď putoval, ríša bola zoznamom miest, ciest, poštových staníc a prejdených míľ.

Typický Riman so svojím pocitom velikášstva - a najlepšie sa to dalo dokázať z veľkosti ríše a povestnej rímskej organizovanosti. Na niekoľkých miestach v diele aj sumarizoval prejdenú vzdialenosť a počet poštových staníc. Urobil tak pri príchode do významných miest, ako napríklad Aquileia, Sirmium, Ankara, Tarsos, Antiochia. Lenže na štyroch miestach opäť zhrnul prejdenú vzdialenosť a urobil to pri príchode do centra ríše. Na Západe sa cti dostalo hlavným mestám Milánu a Rímu, ale na Východe to boli prvým kresťanským cisárom povýšené mestá Konštantínopol a Jeruzalem a nie staršie centrá Nikomédia a Antiochia. Preto je galský pútnik jedným z prvých autorov, ktorý oznámil novú víziu Rímskej ríše s hlavnými mestami na brehoch Bosporu a v horách Judey.

Zem zázrakov a pašiové miesta

Pozoruhodné na diele je aj to, že keď prišiel do Palestíny, úplne zmenil svoj štýl z technického opisu na rozprávačský. Tam skončil cestovanie po Rímskej ríši od jednej stanice štátnej pošty k druhej, po zemi rímskej organizácie. Začal putovať po Svätej zemi, po zemi zázrakov, kde sa ľudia mohli uzdraviť, ženy počať dieťa a pútnici to mohli vidieť svojimi očami.

V itineráriu Jeruzalem zaberá podstatnú časť textu o Palestíne, čím opäť vyzdvihol jeho význam pre ríšu. Anonymný pútnik šiel po starozákonných a novozákonných miestach. Z novozákonných miest sa zaujímal o výbežok chrámu, kde diabol pokúšal Ježiša, ale hlavne šiel na miesta, ktoré súviseli s veľkonočnými udalosťami. Viac-menej sledoval Ježišove kroky na Golgotu. Zamieril na Sion a pri výstupe si nenechal ujsť návštevu miesta, na ktorom stál Kajfášov dom. Pozrel sa aj na pozostatky stĺpu, pri ktorom bičovali Ježiša. Odtiaľ sa vybral cez Sionskú bránu do Tyropejského údolia, aby videl ruiny prétoria, kde Pilát vypočúval Ježiša. Čo asi bolo v blízkosti Chrámovej hory a dnešného Západného múru. Z prétoria sa vydal po hlavnom bulvári decumane na západ, dnes tade vedie jedna časť Via dolorosa, a prišiel ku Golgote. Zaznamenal cenný detail o stavebnej činnosti. Bazilika Martýrium sa týčila vo svojej novej nádhere a hrob bol stále len jednoduchou jaskyňou pod páliacim slnkom.

V roku 333 teda ešte nezačali stavať rotundu Anastasis, ba ani Aediculu, ktorá zakryla hrob. K tomu došlo o dve dekády neskôr. Anonymný pútnik si tiež všimol, že v komplexe už stálo baptistérium, ktoré neskôr využíval Cyril spomenutý na začiatku článku. Potom zamieril na Olivovú horu, aby sa na chvíľu pristavil v údolí Cedronu pri skale, kde Judáš zradil Krista, a palme, z ktorej deti otrhali listy na Kvetnú nedeľu. Tieto dve miesta zas poukazujú na zbožnú predstavivosť a ľahkomyseľnosť veriacich. Nasledoval výstup na Olivovú horu, kde šiel do novopostavenej baziliky Eleony, aby si pripomenul miesto Ježišovho vyučovania. Podľa tradície tam povedal mnohé podobenstvá a apoštolov naučil modlitbu Otče náš. Na vrchol kopca umiestnil Ježišovo premenenie a nie nanebovstúpenie.

Toto bol Jeruzalem na začiatku pútnického fenoménu, ktorý sa práve prebúdzal. Stálo len zopár kostolov a ľudia sa chodili pozerať na ruiny a kamene.

Kaplnka Nanebovstúpenia Pána na Olivovej hore

Sväté mesto kresťanov

Prešli dve storočia a mesto vyzeralo úplne inak. Neskutočne vybudované, oveľa väčšie a s honosnými stavbami a približne päťdesiatimi kostolmi. Rozrástlo sa aj za svoje hradby z 5. storočia a jeho severné, západné a trochu aj východné predmestia pulzovali životom. Mesto malo minimálne 50 000 stálych obyvateľov. Tieto zmeny sú zachytené viacerými pútnikmi, kronikármi, nápismi aj oficiálnymi dokumentmi. Jeruzalem bol pomyselnou korunou na mape Svätej zeme. Je to vidno z množstva textu, ktorý mu venovali rôzni autori vo svojich správach, a aj z mimoriadne cennej Madabskej mapy, ktorú vytvorili v 6. storočí v Kostole sv. Juraja v Madabe (dn. Jordánsko). Asi slúžila pútnikom prichádzajúcim od Jordánu do Svätej zeme. Do súčasnosti sa zachovala približne polovica mapy, ale na pôvodine sa Jeruzalem nachádzal v strede zobrazenia, a tak autor diela zvýrazňoval jeho centralitu v rámci Svätej zeme.

Výborným prameňom, ktorý zachytáva púte v Jeruzaleme v druhej polovici 6. storočia, je anonymné dielo pútnika z Placentie (dn. Piacenza), ktorému historici dali meno Antoninus, lebo si veľmi vážil tohto svätca a považoval ho za svojho patróna. Antonini Placentini itinerarium (cca 570) zachytáva bohatý program, ktorý pútnici mohli mať v Jeruzaleme. Už to zďaleka nebola púť po rozvalinách „archeologického parku“. Pozoruhodné sú aj zmeny v obsahu. Kým vo 4. storočí navštevovali aj mnohé miesta spojené s udalosťami Starého zákona, v 6. storočí si takmer výhradne vystačili s miestami z Nového zákona. Jeruzalem sa stal kresťanským mestom.

Pútnik z Piacenzy prišiel do Jeruzalema z Betánie, kde sa zastavil pri Lazarovom hrobe, pobudol na Olivovej hore a v Getsemanskej záhrade. Na Olivovej hore okrem Elenony stál aj Imbomon, miesto nanebovstúpenia, kde dnes spokojní moslimskí majitelia vyberajú vstupné od kresťanov navštevujúcich prázdnu križiacku rotundu bez kríža. V Getsemanskej záhrade isto pobudol v bazilike Agónie a v Kostole zosnutia Bohorodičky. Odtiaľ cez bránu po vtedajšom decumane išiel do Božieho hrobu, kde opísal množstvo relikvií a honosné dary, ktoré chýbali v bazilike vo 4. storočí. Cestou na Sion sa zastavil v Dávidovej veži, ktorú kresťania považovali za miesto, kde starozákonný kráľ prednášal svoje žalmy. Na Sione videl kostol, v ktorom uchovávali mnohé relikvie, a kúsok odtiaľ zavítal do nedávno postavenej obrovskej Bohorodičkinej baziliky Ney.

Z novozákonných miest ešte navštívil Kostol Božej múdrosti na mieste, kde stálo Pilátovo prétorium, nádrže Siloe a Probatika, kde Ježiš uzdravil chorých, a Akeldamu (Pole krvi), ktorú kúpili židovskí starší za Judášových 30 strieborných. Všade stáli kostoly, ktoré postavili ako „prápory Pánovho víťazstva“, ako triumfujúco vyhlásil Hieronym v jednom zo svojich listov (Epistola, 46). Rímska Aelia Capitolina upadla do zabudnutia a starozákonné dedičstvo Jeruzalema sa dostávalo do úzadia.

Mapa Jeruzalema

Osobné prežívanie

Pozoruhodné je aj to, ako ľudia prežívali svoju prítomnosť na svätých miestach. O pútnikovi z Burdigaly veľa povedať nevieme. Nešiel do osobnej roviny vo svojom diele. Podobal sa však na dnešných pútnikov, ktorí si prechádzajú krížovú cestu. Žiaľ, Egeriino dielo (cca 381 - 384) nemá veľmi zachované časti o Jeruzaleme, ale podľa iných miest v Itinerariu sa dá povedať, ako ona prežívala svoju prítomnosť. Prečítala si pasáž z Biblie ku konkrétnemu miestu, spievala žalm, modlila sa, zúčastnila sa na liturgii. Väčšinu svojho putovania prežívala v spoločenstve a s Bibliou v ruke.

Iná pútnička z konca 4. storočia, Paula, zas uprednostňovala osobnú návštevu alebo len s malým počtom ľudí. Svedectvo o tom zanechal cirkevný otec a biblista Hieronym. Na miestach si veľmi živo predstavovala, čo sa tam stalo, modlila sa a všetko prežívala s veľkými emóciami rímskej dámy. Až plakala a bozkávala kamene. Jej spôsobom bola pohrúžená púť jednotlivca. Akúsi ľudovú, až poverčivú zbožnosť preukázal práve autor posledného itinerára z Piacenzy. Kam prišiel, zbieral zem, kamene, olej. Do Jeruzalema prišiel, aby videl divy a zázraky a získal požehnanie cez dotyk relikvie. Napríklad si ľahol na ležadlo, ktoré mal použiť Ježiš. Jeho poverčivosť sa najlepšie vidí z návštev iných miest v Palestíne. Keď bol v Káne, dokonca na ležadlo, ktoré malo byť použité na svadbe, vyryl mená svojich rodičov. Zároveň bol veľmi dôverčivý a v Nazarete veril Židom, že oni zo synagógy nemôžu vyniesť lavičku, na ktorej sedával malý Ježiš, ale kresťania to spraviť môžu, ako sa aj on mohol presvedčiť počas svojej návštevy synagógy. V jeho prípade išlo o veľmi ľudovú vieru a isté zbieranie senzácií.

Nanebovstúpenie Pána: Biblický kontext

Podľa evanjelia sv. Lukáša, vzkriesený Ježiš vysvetľuje apoštolom, že židovské sväté písma predpovedali nielen jeho smrť, ale aj zmŕtvychvstanie. Po tom všetkom sa ukázal niekoľkým stovkám osôb a o 40 dní bol, podľa výpovede týchto svedkov, vzatý do neba (Lukáš. ev. 24,51). Štyridsať dní Ježišovho nového života nie je zdokumentovaných svätopiscami tak, aby uspokojili dostatočne našu zvedavosť. Sériu dôkazov začína hneď po svojom zmŕtvychvstaní, keď musí svojich učeníkov - a cez nich aj nás presvedčiť o svojej „fyzičnosti“: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte; že ja mám.” Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy.

Vzkriesený Ježiš nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy: dáva sa im dotýkať a jedáva s nimi. Tým ich vyzýva, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo, s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, lebo ešte nesie stopy jeho umučenia. Ale toto pravé a skutočné telo má zároveň aj nové vlastnosti osláveného tela: už sa nenachádza obmedzené v priestore a čase, ale sa môže stať prítomným, kde Ježiš chce a kedy chce, lebo jeho ľudská prirodzenosť už nemôže byť zadržaná na zemi, ale patrí iba do božskej sféry Otca. Posledné Ježišovo zjavenie sa končí nezvratným vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do Božej slávy, naznačenej oblakom a nebom, kde odvtedy sedí po pravici Boha. Nanebovstúpenie Krista znamená definitívny vstup Ježišovej ľudskej prirodzenosti do nebeskej sféry Boha, odkiaľ znova príde, ale ktorá ho zatiaľ ukrýva pred očami ľudí.

Kaplnka Nanebovstúpenia Pána v Jeruzaleme

Olivová hora a miesto Nanebovstúpenia

Miesto, odkiaľ Ježiš vystúpil do neba, je uctievané vrcholku na Olivovej hory. Historické dokumenty potvrdzujú, že kedysi stál na Olivovej hore svätý vysoko týčiaci sa chrám (jeho názov bol Eleona, čo znamená bazilika Olivovníka). Bazilika Eleona bola rozborená Peržanmi v roku 614. Križiaci na Olivovej hore postavili novú stavbu na pamiatku nanebovstúpenia Pána (12. st.), v ktorej bol oltár s dvoma stopami, ktoré mali pripomínať, že toto je miesto, odkiaľ Pán vystúpil do neba. Sultán Saladin po dobytí Jeruzalema (12. st.) urobil z kostola Nanebovstúpenia mešitu, ktorá sa zachovala dodnes.

Krížová cesta a Via Dolorosa

Via Dolorosa - Prejdime spolu Ježišovu historickú bolestnú cestu, ktorou kráčal od Pilátovho sídla na vrchol Golgoty. Imitácií Krížových ciest je na svete veľa, táto jediná je však pravá. Veď práve tu Ježiš niesol svoj kríž z miesta utrpenia na miesto ukrižovania, tu kráčal od Piláta na Golgotu. Slávna cesta Via Dolorosa, alebo po našom Cesta bolesti, Cesta utrpenia, či Cesta smútku, vinie sa uličkami Starého mesta v dĺžke 600 metrov. Za dve tisícky rokov sa Jeruzalem zmenil k nepoznaniu, no silný emotívny a religiózny náboj má cesta stále. Na ceste, ktorá končí ukrižovaním, niet dôvodu na radosť. Dnešná podoba Via Dolorosa sa zrodila až v 15. storočí. Niektoré jej zastavenia sa spomínajú v Jánovom, Matúšovom, Lukášovom, či Marekovom evanjeliu, ostatné sú len produktom tradície. Ich postup aj príbehy, s ktorými sa spájajú, sú rovnaké, ako ich vidíme na stenách našich kostolov, či čítame o nich v modlitebných knižkách. Zastavenia krížovej cesty sa stali súčasťou kostolov až v 17. storočí, najprv len vo františkánskych kostoloch. Od roku 1862 ich po povolení pápeža Innocenta XI. zaviedli do všetkých katolíckych kostolov. Veriaci prichádzajúci do Jeruzalema sa na Krížovej ceste stotožňujú s Ježišovým utrpením.

Každý piatok sa na Via Dolorosa koná slávnostná procesia, ktorá začína o 15 hodine v kláštore františkánov.

Via Dolorosa v Jeruzaleme

Zastavenia Krížovej cesty

Poďme prejsť jej štrnástimi zastaveniami spolu:

• Prvé zastavenie - Ježiš je odsúdený k smrti: V areáli dnešnej moslimskej školy, Omarovej madrasy, ležiacej na Via Dolorosa oproti františkánskemu kláštoru, sa údajne nachádzala v minulosti rímska pevnosť, v ktorej sa odohral Ježišov súd.
• Druhé zastavenie - Ježiš dvíha na bedrá kríž: Vo františkánskom kláštore stoja vedľa seba hneď dva kostoly. Kostol Bičovania pripomína miesto, na ktorom rímski vojaci Ježiša zbičovali a dali mu na hlavu tŕňovú korunu predtým, ako sa vydal na poslednú cestu. Druhým kostolom vo františkánskom kláštore je kostol Odsúdenia a uvalenia kríža. Pripomína miesto, kde Ježiš zdvihol kríž a nastúpil na cestu ku Golgote.
• Tretie zastavenie - Ježiš po prvýkrát padá pod svojim krížom: Na mieste, na ktorom Ježiš po prvýkrát spadol pod ťarchou kríža, stojí poľská katolícka kaplnka, postavená arménskou cirkvou v 15. storočí. Nad vstupom vidíme mramorový reliéf padnutého Ježiša.
• Šieste zastavenie - Veronika utiera Ježišovi tvár: Na tomto mieste pristúpila k Ježišovi žena menom Veronika a utrela mu vreckovkou spotenú a skrvavenú tvár. V roku 1883 zakúpila gréckokatolícka cirkev ruinu z 12. storočia a postavila na nej Kostol sv. Veroniky.
• Siedme zastavenie - Ježiš po druhýkrát padá pod krížom: Oltár malej františkánskej kaplnky z 15. storočia, ktorá vyznačuje miesto, na ktorom padol Ježiš pod krížom po druhýkrát. Kaplnka stojí na jednej z najrušnejších uličiek Starého mesta.
• Ôsme zastavenie - Ježiš hovorí k ženám jeruzalemským: Za Ježišom sa tiahol dav žien, ktoré nariekali. Ježiš sa k nim otočil a povedal: "Dcéri jeruzalemské, nado mnou neplačte! Plačte nad sebou a svojimi deťmi!". (Luk. 23, 27-28). Toto zastavenie označuje kameň v múre gréckopravoslávneho kláštora.

Ďalšie zastavenia na Krížovej ceste sa nachádzajú priamo pod strechou Chrámu Božieho hrobu. Chrám Božieho hrobu bol do dnešných rozmerov postavený križiakmi v 11. storočí. Chrám tak zastrešuje miesto Ježišovho utrpenia, ale tiež uloženia do hrobu. Nachádza sa tu posledných päť zastavení Krížovej cesty, z ktorých jedno je práve miesto na Golgote (oltár s krížom zasadeným do veľkej skaly), ďalšie je miesto, kde bolo Ježišovo telo pomazané pred pohrebom (v podobe kamennej platne, ktorá sa pomazáva vonnými olejmi) a tiež kaplnka, ktorá stojí okolo miesta možného Ježišovho hrobu.

• Dvanáste zastavenie - Ježiš umiera na kríži: Dvanástym zastavením je miesto ukrižovania. Je to grécka pravoslávna kaplnka, ktorej oltár stojí na Golgote.
• Štrnáste zastavenie - Ježiš je uložený do hrobu: V rotunde (Anastasis) sa nachádza Hrob Ježiša Krista. Mramorová kaplnka má dve miestnosti. V tej prvej sa nachádza Anjelský kameň. Verí sa,že ide o fragment z balvanu, ktorým bol privalený vchod do Ježišovej hrobky. V druhej, o čosi menšej miestnosti, sa nachádza samotná hrobka.

tags: #chram #nanebovstupenia #pana #na #olivovej #hore