Jeden z veľkých sviatkov, ktorý sa slávi začiatkom nášho cirkevného roku, je sviatok Narodenia Presvätej Bohorodičky. Východná Cirkev slávi nasledujúci deň po tomto sviatku spomienku Svätých a spravodlivých pánových predkov Joachima a Anny. Sviatky Bohorodičky v našom cirkevnom kalendári stoja čo do dôležitosti hneď za sviatkami Pána.
Hlavný význam Bohorodičných sviatkov je vyzdvihnúť pred náš zrak veľkosť, dôstojnosť a svätosť Prečistej Panny Márie, jej úlohu pri vykúpení ľudského rodu a pritiahnuť nás k jej úcte a nasledovaniu. Najväčšie sviatky Bohorodičky ako Narodenie a Zosnutie nám hovoria o prvých momentoch jej života na zemi alebo o jej odchode do neba.
Cirkev zvyčajne neoslavuje deň pozemského narodenia svätých, ale ich deň narodenia pre nebo, teda deň smrti. Výnimkou sú dvaja najväčší svätci v Cirkvi: Prečistá Panna Mária a sv. Ján Krstiteľ.
Sviatok Narodenia Presvätej Bohorodičky
Sviatok Narodenia Matky Božej vo východnej Cirkvi patrí medzi starodávne mariánske sviatky, hoci nemožno presne určiť čas, kedy sa objavil v liturgii. Spomínajú ho sv. Ján Zlatoústy, sv. Proklus, sv. Epifán, sv. Augustín a sv. Roman Sladkopevec.
Z východu sa sviatok Narodenia Presvätej Bohorodičky rozšíril na západ v 7. stor., najskôr do Ríma a odtiaľ neskôr do celej západnej cirkvi. Dátum 8. septembra sa stal dňom sviatku preto, lebo v tento deň pripadá deväť mesiacov od počatia Presvätej Panny Márie v lone sv. Anny, ktorý východná cirkev slávi 8. decembra (predtým 9.
Tropár, 4. Tvoje narodenie, Bohorodička Panna, zvestovalo radosť celému svetu, lebo z teba zažiarilo Slnko pravdy, Kristus, Boh náš, ktorý zrušil kliatbu hriechu a dal nám požehnanie. Kondák, 4. Tvoje narodenie, Prečistá, zbavilo Joachima a Annu hanby bezdetnosti, Adama a Evu večnej smrti. Aj tvoj ľud ho oslavuje zbavený dedičnej viny.
Ľudia sa rodia v rodine, pričom vytvárajú dlhú líniu pokolení. No v Božích očiach je každá osoba samostatná, jedinečná, neopakovateľná. Narodenie každého človeka je vopred určené Bohom vo večnosti. Preto v istom zmysle, každý žije vo svete nie z vôle človeka, ani z vôle krvi, ale z vôle Božej (porov. Ján 1, 13). To sa zvlášť týka narodenia Bohorodičky.
Apokryfné pramene o živote Panny Márie
Evanjelium zaznamenalo veľmi málo zo života Presvätej Panny Márie. Nič sa v ňom nehovorí o jej narodení, mladosti, či jej zosnutí, ba dokonca sa nespomínajú ani mená jej spravodlivých rodičov. Odkiaľ o tom teda vieme? Apokryfy sú židovské a kresťanské spisy, ktoré sa formou a obsahom podobajú kanonickým knihám Starého a Nového zákona, ale nepatria do kánonu inšpirovaných spisov.
Hlavným prameňom správ o živote Presvätej Bohorodičky je apokryfná kniha Jakubovo protoevanjelium, napísaná okolo r. 140. Táto kniha podáva podrobné, väčšinou ľudové a legendárne správy o narodení, detstve a mladosti Panny Márie, a opisuje udalosti súvisiace s Ježišovým narodením a detstvom. Cieľom apokryfu bolo osláviť Máriu, preto sa v ňom osobitne vyzdvihuje jej pôvod z Dávidovho rodu po otcovi (po matke pochádzala z Áronovho kňazského rodu), jej zasvätenie sa Bohu už od útleho detstva a jej panenstvo.
Na základe Jakubovho protoevanjelia boli zavedené tieto cirkevné sviatky: Počatie sv. Anny, Narodenie Presv. Bohorodičky, Uvedenie do chrámu a sviatky Joachima a Anny.
Celá scéna sa odohráva v posvätnom priestore, akoby chráme. Jedinečnosť narodenia Božej Matky sa tiež zdôrazňuje typickým starozákonným motívom neplodnej ženy: Anna - stará žena, ktorá bola považovaná za neplodnú. Aby teda Mária mohla prísť na svet, je potrebný Boží zásah. To je vzdialené ohlásenie budúceho narodenia Krista z Panny a Svätého Ducha.
Ikona Narodenia Presvätej Bohorodičky
Na ikone figurujú tiež ženy, ktoré prinášajú dary. Tento motív je možno prevzatý z ceremoniálu cisárskeho dvora. Možno v tom vidieť analógiu s ikonou Pánovho Narodenia, na ktorej pastieri nesú dary. Každý človek, ktorý prichádza na svet, je stvorený na Boží obraz (porov. Gn 1, 26), teda ako vysvetľujú cirkevní otcovia, na obraz Krista. Preto narodenie Božej Matky je účasťou na narodení Krista. Narodenie predstavuje nádej, a matky vždy majú istý dar predtuchy, pokiaľ ide o ich deti.
Stichiry a hymny na česť tohto sviatku zostavili patriarcha Anatolij (449-458), Štefan Jeruzalemský (6. stor.), sv. Andrej Krétsky a patriarcha Sergej (7. stor.) sv. Ján Damascénsky a patriarcha Germán (8 stor.) a sv. Jozef Studita (9. stor.).
Dnešný sviatok nám pripomína Božiu dobrotu, a je predzvesťou spásy ľudstva. Do Božieho chrámu slávne vstupuje Panna. Všetkým zvestuje príchod Krista.
Prečistý chrám Spasiteľov, nádherná panenská sieň, svätosvätá archa Božej slávy, dnes prichádza do Pánovho domu. Prináša milosť Svätého Ducha.
Katedrála Najsvätejšej Trojice v Žiline
Katedrála Najsvätejšej Trojice (alebo ľudovo Farský kostol) je rímskokatolícky farský kostol v historickom centre Žiliny. Je významnou pamiatkou na hranici pamiatkovej rezervácie. Nachádza sa na východnom okraji historického jadra mesta, nad Námestím A. Hlinku.
Katedrála Najsvätejšej Trojice v Žiline
Prvá písomná zmienka o kostole pochádza z roku 1400. S veľkou pravdepodobnosťou v blízkosti - a čiastočne na mieste terajšieho kostola - stál od 13. storočia Žilinský hrad, o ktorom máme písomné správy od roku 1318 do roku 1454. Stavba sa ako kostol po prvýkrát spomína už v roku 1423, vtedy ešte zasvätený Panne Márii. Zmena patrocínia sa stala neskôr - koncom 16. Samotné postavenie kostola v blízkosti mestského útvaru zrejme rešpektovalo novú skutočnosť, keď starší Kostol sv. Štefana Kráľa nestačil počtu obyvateľov, bol od mesta dosť vzdialený a slúžil vidieckemu obyvateľstvu sústredenému v okolitých osadách.
Okolo roku 1530 dal vtedajší majiteľ Žiliny Burian Světlovský z Vlčnova postaviť vedľa kostola vežu ako pevnostný objekt. V roku 1540 dokončil túto stavbu Rafael Podmanický (+ 1559). Neskôr majiteľ mesta Mikuláš Dersffy dal urobiť opätovnú prestavbu a kostol znova slúžil cirkevným potrebám.
Požiare, Zemetrasenia a Rekonštrukcie
V roku 1678 pri požiari kostol celkom zhorel, ba roztopili sa aj zvony na Novej veži. Kaplnku sv. Jána Nepomuckého na západnej strane kostola pristavili v roku 1762. Jej hlavným účelom bolo umiestnenie Božieho hrobu.
Obrovský požiar zničil dňa 21. júna 1848 takmer celú Žilinu. Zhorela strecha kostola, obe veže i celé vnútorné zariadenie kostola. Dva malé zvony na hodinovej veži kostola ostali. Kríž z veže farského kostola spadol a cez strechu a klenbu prepadol až do krýpt, kde začali horieť rakvy. Dielo skazy dokonalo zemetrasenie dňa 15. januára 1858. Pri tomto požiari zachránili z kostola sochu Panny Márie. Preniesli ju do kostola v Rosine a zakrátko do kostola svätého Mikuláša vo Višňovom, kde ostala natrvalo.
Zničený kostol dal zrekonštruovať žilinský dekan a farár Andrej Lemeš s výdatnou pomocou nitrianskeho kanonika-lektora Juraja Tvrdého (1780 - 1865) a žilinského prepošta Štefana Tvrdého (1788 - 1862) i banskobystrického veľprepošta Juraja Budatínského, a to podľa plánov významného maliara a prírodovedca, profesora banskobystrického gymnázia, Jozefa Božetecha Klemensa (1817 - 1883), ktorý predtým pôsobil v gymnáziu v Žiline.
V roku 1888 dostali obe veže - veža farského kostola i Nová veža - nové strechy. Charakter, ktorý má veža v podstate i dnes, dostala pri prestavbe v roku 1890. Prvá svetová vojna poznačila aj žilinské kostoly. Až v roku 1924 dostala táto veža šesť nových zvonov. Pri tejto príležitosti bola dňa 15. V roku 1941 obstaral farský úrad pre fasádu kostola mramorovú sochu sv. Na kostole je pamätná tabuľa pripomínajúca rekonštrukciu objektu v roku 1942.
Architektúra a Interiér
Pôvodný kostol mal zrejme charakter trojloďovej románskej baziliky. Jednoloďovú stavbu zakončili na východe polkruhovou apsidou a na západe vežou vysokou 51 metrov. Obraz na hlavnom oltári predstavuje Najsvätejšiu Trojicu a pochádza z roku 1697. Namaľoval ho Jozef B. Klemens v roku 1870. Ďalší obraz tohoto autora, Panna Mária, sa nachádza na ľavom oltári spolu so sochou sv. Jozefa a sv. Floriána a na pravom bočnom oltári je obraz Ukrižovanie. Pri vchode do kostola je socha sv. V roku 2000 bolo pod farským kostolom odhalené súsošie sv. Cyrila a Metoda od sochára Ladislava Beráka.
Ďalšou dominantou mesta je Burianova veža, vysoká 46 m. Slúži ako zvonica, zvoní sa na nej tri krát denne a pred bohoslužbou. Stavbu postavil okolo roku 1530 vtedajší majiteľ Žiliny Burian Světlovský z Vlčnova. Pohľad na obe veže z Námestia Andreja Hlinku je pre Žilinu najtypickejší, je to symbol Žiliny.
Archeologický Výskum
Históriu kostola sa podarilo ozrejmiť až archeologickým výskumom, ktorý sa v priestore južne od svätyne realizoval v októbri - novembri 2000 a v apríli až novembri 2001. Priestor výskumu bol vymedzený na bezprostredné okolie kostola a sonda povolená mestom mala rozmery iba 5,5 x 11 m. Úroveň starších základov sa pohybovala od 40 - 50 cm pri ich povrchu až do vyše 300 cm pri základových škárach od dnešnej úrovne terénu. Na základe zistení výskumu bolo zrejmé, že sa tu nachádzajú minimálne dve - tri stavebné fázy staršieho kostola, ktorý mal pôvodne nie polygonálnu, ani polkruhovú, ale pravouhlú svätyňu. Jej južná polovica vyčnievala do priestoru vedľa terajšej svätyne a druhá polovica sa nachádza vo vnútri polygonálnej svätyne.
Porušenie južného múru stavby niekedy krátko po jej postavení si vynútilo nielen jej rozšírenie o 100 - 110 cm smerom južným, aj jeho spevnenie mohutným pilierom, ktorý mal základovú škáru o vyše 100 cm hlbšie ako južný múr svätyne. Treba podotknúť, že medzi vonkajšou stenou južného múru svätyne a piliermi bola zreteľná stavebná cezúra, čiže neboli postavené súčasne, ale v určitej časovej postupnosti. Vnútri staršej svätyne sa nachádzala aj krypta, ktorú v čase stavby terajšej polygonálnej svätyne vyplnili liatym murivom, pretože priamo na jej korune stojí južný múr svätyne. V telese krypty sa našli sekundárne zamurované časti oltárnej menzy vyrobenej z vápenca červenej farby, ktorá bola zrejme súčasťou staršej sakrálnej stavby.
V nároží druhého piliera sa objavil veľký kamenný článok s plastickým výzdobným motívom, ktorý môže pochádzať z portálu staršieho kostola. Okolo objavených základov sa preskúmalo 63 hrobov, datovaných mincami od začiatku 17. do konca 18. stor. Staršie hroby uložené v smere Z - V, čiže s hlavou na západnej strane, boli bez nálezov, resp. sa v nich a v ich blízkosti našli iba črepy datované do 15. stor. Najhlbšie uložené hroby ležali na deštrukcii južného múru staršej svätyne a tak je pravdepodobné, že k nej muselo prísť už pred 15. stor., najskôr v priebehu 14. stor.
Terajší kostol stojí priamo na základoch objavených počas archeologického výskumu. Na východnej strane pravouhlej svätyne staršieho kostola sa našla aj dodatočne budovaná polkruhová apsida, ktorá sa stala súčasťou staršej stavby niekedy koncom 13. až začiatkom 14. stor. Miesto spojenia apsidy a pravouhlej svätyne spevňuje práve spomínaný mohutný pilier, ktorý museli postaviť až po vybudovaní apsidy, pretože jeho severná stena sa pripína k južnej stene apsidy aj k juhovýchodnému nárožiu pravouhlej svätyne.
Časová postupnosť budovania základov zistených počas výskumu je pravdepodobne takáto: v polovici 13. stor. Po roku 1270, z ktorého existuje údaj o zničení Žiliny, rozšírili jestvujúcu stavbu smerom južným o 100 - 110 cm, čo sa zistilo práve počas výskumu, že pravouhlá svätyňa bola najmenej raz prestavaná. Po roku 1300, keď už bola Žilina mestom (prvýkrát je to písomne doložene v listine až z roku 1312) a v meste sa natrvalo usadili nemeckí hostia z Tešína, pristavali polkruhovú apsidu podobnú aké sú známe z viacerých kostolov v Sliezsku. Až následne pristavali oporné piliere k južnej stene staršej svätyne, aby sa zabránilo jej porušeniu.
Súčasný farský kostol je trojloďovou bazilikou s polygonálnym presbytériom a jemu podobný kostol v Liptovskom Mikuláši postavili niekedy po roku 1300. Na severnej stene terajšej svätyne sa nachádzajú anjouovské ľalie v páse asi 50 cm pod zachovalou korunou múru. Tieto sem najskôr namaľovali asi v čase vlády Anjouovcov v Uhorsku, čiže medzi rokmi 1308 - 1387. Karol Róbert udelil Žiline prvé písomne doložené výsady, Ľudovít I. udelil Žiline právo jarmokov, a Slovákom v Žiline Privilégium, že majú mať rovnaké zastúpenie v mestskej rade ako Nemci. Za všetkých troch panovníkov sa mohli na korune svätyne namaľovať anjouovské ľalie.
Je pravdepodobné, že terajší farský kostol stál už v 14. stor. aj keď sa výslovne spomína až v prvej tretine 15. stor. Žilina mala v 14. stor. asi 700 obyvateľov a spolu so služobníctvom a pomocným personálom v meštianskych domoch 800 - 900 obyvateľov, ktorým už zrejme jednoloďový kostol nemohol vyhovovať. Aj mestská pečať, kde je hlavným symbolom dvojramenný kríž, prevzatý z oficiálneho znaku uhorských kráľov Arpádovcov hovorí, že sa tak muselo stať ešte za ich panovania pred rokom 1301.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1400 | Prvá písomná zmienka o kostole |
| 1423 | Prvá zmienka o kostole zasvätenom Panne Márii |
| 1530 | Burian Světlovský z Vlčnova dal postaviť vedľa kostola vežu |
| 1678 | Kostol zhorel pri požiari |
| 1762 | Pristavená Kaplnka sv. Jána Nepomuckého |
| 1848 | Obrovský požiar zničil takmer celú Žilinu vrátane kostola |
| 1858 | Zemetrasenie dokonalo skazu kostola |
| 1870 | Jozef B. Klemens namaľoval obraz Najsvätejšej Trojice na hlavný oltár |
| 1888 | Nové strechy pre obe veže |
| 1890 | Prestavba, pri ktorej veža dostala súčasný charakter |
| 2000-2001 | Archeologický výskum odhalil staršie stavebné fázy kostola |
Obsah kapsúl z veže Katedrály Najsvätejšej Trojice v Žiline
Gréckokatolícka cirkev v Žiline
Gréckokatolícka farnosť v Žiline patrí pod Protopresbyterát Žilina a tá pod Bratislavskú eparchiu. Svätý Otec Benedikt XVI. zriadil 30. januára 2008 Gréckokatolícku metropoliu so sídlom v Prešove a zároveň ustanovil Bratislavskú eparchiu.
Bohoslužby sa slávia v chráme Narodenia presvätej Bohorodičky na sídlisku Vlčince. V prikázané sviatky, ak je aj štátny sviatok alebo sobota sv. liturgia 8:00, ak nie je štátny sviatok alebo sobota sv. liturgia 9:00.
Eparchia je rozčlenená na štyri protopresbyteráty (dekanáty): Banská Bystrica, Bratislava-Trnava, Nitra-Trenčín a Žilina. Eparchiu tvoria gréckokatolíci v diaspóre, ktorí sa v minulosti prisťahovali z východného Slovenska z dôvodu štúdia, za prácou, rodinou, či z iných dôvodov.