Kresťanské kostoly sa začali budovať na základe duchovnej interpretácie kostola (chrámu) ako symbolu Božieho príbytku, kde sa stretáva spoločenstvo cirkvi (kresťanské spoločenstvo; → eklézia, význam 2); preto je v niektorých jazykoch pomenovanie kostola totožné s termínom cirkev (napr.: novogr. ekklisia, špan. iglesia, tal. chiesa, angl. church, nem. Kirche, rus. cerkov).
Každý kostol je možné vnímať vo dvoch rovinách - symbolickej a funkčnej. V symbolickej rovine je súhrnom symbolov, vo funkčnej rovine tvorí predovšetkým rámec liturgie (jeho architektonická štruktúra zodpovedá dynamike kolektívnej modlitby). Obidve roviny sú neoddeliteľne späté (napr. najčastejšie sa vyskytuje pôdorysné usporiadanie v tvare kríža).
V symbolickej rovine predstavuje kostol model kozmu i ľudského mikrokozmu, spravidla je orientovaný podľa osi západ - východ, t. j. smerom k vychádzajúcemu Slnku (symbolu vzkrieseného Krista a nádeje), pričom vstup sa nachádza na západe (v západnom priečelí). Táto orientácia umožňuje, aby do kostola vstupovali prvé (z východu) i ako posledné (zo západu) slnečné lúče. Poloha kostola vzhľadom na svetové strany zároveň symbolizuje smerovanie ľudstva v ústrety sláve Kristovho návratu.
Západné priečelie môže byť poňaté reprezentačne a máva bohatú výzdobu. Vchádza sa ním do chrámovej predsiene (pronaos, → nartex) - miesta, kde sa v minulosti zdržiavali katechumeni a kajúcnici či osoby hľadajúce azyl; obdobou je podvežie (tzv. babinec, aj pitvor, pritvor; dnes často koncipovaný ako zádverie). Za predsieňou nasleduje priestor na zhromažďovanie laických veriacich (zvyčajne označovaný ako loď), na východnej strane kostola (chrámu) sa nachádza vyvýšený priestor určený pre kňazov, presbytérium (nazývaný aj svätyňa, kňazište, chór; chór pôvodne predstavoval samostatný priestor určený pre kňazov, rehoľníkov, príp. aj pre spevácky zbor, postupne splynul s presbytériom; → chór, význam 1), kde kňazi počas bohoslužby vykonávajú obradné náboženské úkony (v kostoloch byzantského obradu nazývaný oltár).
Orientácia kostolov podľa pôdorysu
Podľa pôdorysného usporiadania sa budovy kostolov (chrámov) delia na pozdĺžne a centrálne, vyskytujú sa však i zmiešané formy.
- Pozdĺžne stavby (longitudálne), ktoré sa stavali najmä na kresťanskom Západe, vychádzajú z rímskej profánnej baziliky. Ich pôdorys má tvar obdĺžnika a hlavnými časťami sú presbytérium a chrámová loď (aj loď; priestor určený na zhromažďovanie veriacich), pričom podľa počtu lodí sa rozlišuje jednoloďový (sálový), dvoj-, troj- a viacloďový kostol. Pri viacloďových kostoloch sa stredná loď, ktorá býva najširšia a najvyššia (v prípade baziliky), označuje ako hlavná. Pozdĺžne kostoly mali často pôdorys v tvare latinského kríža, ktorý vznikol vložením transeptu (priečnej lode) kolmo medzi hlavnú loď, bočné lode a presbytérium.
- Centrálne stavby (→ centrála) vychádzajú z architektúry Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme i z ranokresťanských kruhových martýrií a uplatňujú sa najmä na kresťanskom Východe. Najčastejšie majú pôdorys v tvare kruhu (napr. rotunda) a kruhu vpísaného do štvorca alebo do elipsy, mávajú však aj oktogonálny pôdorys, pôdorys gréckeho kríža, trojlístka (→ trikoncha) alebo štvorlístka (→ tetrakoncha). Sú postavené na princípe stredovej (centrálnej) súmernosti, t. j.
Kostoly sa v závislosti od obdobia, regiónu, štýlu a účelu budovali najmä z nekresaného a kresaného kameňa, z tehál (v kombinácii s ušľachtilými stavebnými materiálmi) a z dreva (→ drevené kostoly). V minulosti boli často ohradzované múrom, pričom priestor okolo nich bol pokladaný za posvätný a využíval sa na pochovávanie. Mohli plniť aj svetské funkcie, napr. obranné (opevnený kostol, nazývaný aj kostolný hrad, sa často nachádzal na hradiskách), poskytovať ochranu (azyl) prenasledovaným alebo slúžiť na cirkevnopolitické účely (ako korunovačný kostol, napr. Dóm sv. Martina v Bratislave či Westminsterské opátstvo v Londýne v Spojenom kráľovstve), ich súčasťou mohla byť aj klenotnica, prípadne knižnica v špeciálnej prístavbe k budove kostola.
Význam orientácie na východ
Smer modlitby, to, že všetci spoločne, na čele s kňazom, sa obracajú k oltáru - od prvej chvíle som vedel, že tak to jednoducho má byť. Kňaz musí byť obrátený tvárou k oltáru, k svätostánku umiestnenému na oltári - a ja, stojac alebo kľačiac, musím byť za ním. On je ten, kto sprostredkúva. Ako výstižne napísal Stefan Heid: Vo funkčnom zmysle je oltár spätý s modlitbou. Táto modlitba je však orientovaná pokiaľ ide o úmysel aj priestor: človek sa modlí v stoji s rukami zdvihnutými k nebu a s pohľadom upretým na Boha. Hoci je Boh všadeprítomný, nie je mimo priestoru.
Presne tak. Keď som sa od detstva modlil: „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, nemyslel som na Otca, ktorý je pod zemou alebo na zemi. Keď som hovoril o nebi, hneď som v symbolickom zmysle ukazoval nahor. Slová modlitby, ktoré nám dal Kristus, nie sú ľubovoľné. Keď sa modlím, obraciam sa hore, k nebu. Nie tak, ako by to mohli chápať neznalí ľudia, že si Boha predstavujem niekde v oblakoch, ale v tom zmysle, že nebo je symbolom a znakom Božej prítomnosti - je čisté, bezhraničné, vznešené, nekonečné, a preto je v duchovnom zmysle tým pravým miestom pre Boha.
A tak ako sa modlím k Otcovi, ktorý je na nebesiach, tak sa v chráme obraciam k nemu, kde je On, v stánku, na oltári. Oltár je vyčleneným miestom Božej prítomnosti. Boh je Duch a je všade, ale na oltári je priestorovo. Boh nie je abstrakcia, nie je to neurčitosť, neobmedzenosť, svojvoľnosť. Ako je Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba, tak je prítomný aj na oltári, na ktorom kňaz, druhý Kristus, prináša obetu. Obrátený ku Kristovi, on aj veriaci.
Prví kresťania robili to isté: vždy sa spoločne modlili jedným smerom: na východ. Od samého začiatku nespočetné svedectvá (historicky nespochybniteľné svedectvá od druhého storočia po Kristovi) naznačujú, že kresťania sa modlili obrátení smerom na východ, pretože z východu sa má vrátiť Kristus, lebo je Slnkom spravodlivosti, pretože východ bol znamením Božej prítomnosti. Preto bola väčšina kresťanských kostolov od začiatku orientovaná takto: duchovným centrom bol oltár v apside, nad ktorým sa týčila postava Krista. Tam sa obracia pohľad kňaza, tam sa pozerajú veriaci: jedným spoločným smerom. Kňaz-sprostredkovateľ a ľud.
Vysvetlenie všetkých kresťanských denominácií za 12 minút
Kultúrne a historické aspekty
Výzdoba interiéru a exteriéru kostolov výtvarnými dielami (obrazy, sochy, nástenné maľby, mozaiky, tapisérie) sa uplatňuje od najstarších čias (figurálne sochárske diela vo väčšej miere až od 12. stor.) a úzko (tematicky) súvisí s patrocíniom kostola, prípadne s jeho dejinami alebo s dejinami diecézy. Umelecké diela umiestňované v kostole mali najmä v minulosti predovšetkým didaktickú funkciu (biblia pauperum) a podobne ako architektúra kostola aj funkcia a formy výtvarnej výzdoby boli určené teologickými predpismi a odporúčaniami (napr. v novoveku odporúčaniami tridentského koncilu, 1545 - 63). V určitých obdobiach sa pri koncipovaní výzdoby používali ikonografické motívy, z ktorých viaceré sa uplatňovali počas stáročí (napr. v krížení lode a transeptu boli umiestnené obrazy štyroch evanjelistov).
Výzdoba interiéru (fresky, nástenné maľby, štuky) je sústredená predovšetkým na hlavný oltár a jeho okolie, ako aj na bočné oltáre a stropy. Jej súčasťou sú aj hnuteľné (prenosné) predmety ako liturgické nádoby a zvyčajne náročne umelecky stvárnené relikviáre.