Gréckokatolícka farnosť v Martine prešla zaujímavou cestou od svojich skromných začiatkov až po súčasnosť, kedy má svoj vlastný chrám a aktívne spoločenstvo veriacich.
Založenie a vývoj farnosti
Gréckokatolícka farnosť v Martine bola oficiálne zriadená dekrétom prešovského vladyku Mons. Jána Babjaka, SJ, dňa 15. júla 2004. Dovtedy bol Martin filiálkou gréckokatolíckej farnosti v Žiline.
No už krátko po roku 1989 sa sporadicky slúžili sväté liturgie v našom meste. Pomaly sa vytváralo malé spoločenstvo gréckokatolíkov, ktorí sa sem prisťahovali za prácou z východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi v rôznych obdobiach od päťdesiatych rokov 20. storočia - strojári, nábytkári, vojaci, lekári…
Sväté liturgie tu prichádzali slúžiť kňazi z našich farností v Telgárte či Šumiaci, neskôr z Banskej Bystrice a Žiliny. A dokonca z Prešova prichádzal vtedajší pomocný biskup vladyka Milan Chautur, CSsR, košický emeritný eparcha.
Po vzniku gréckokatolíckej farnosti v Žiline koncom deväťdesiatych rokov sa začalo v Martine s pravidelným slúžením svätých liturgií v nedele, a to najskôr vo farskom rímskokatolíckom kostole sv. Martina, neskôr vo filiálnom kostole Povýšenia sv. Kríža, patriacom vrútockej rímskokatolíckej farnosti v martinskej mestskej časti Priekopa.
Svojou prácou tu na formovaní spoločenstva prispeli najmä kňazi o. Peter Sabol a o. Emil Turiak.
V roku 2003 bol pre Martin ustanovený kňaz - kaplán žilinskej gréckokatolíckej farnosti, ktorý býval v Martine. Sväté liturgie sa začali slúžiť v kostole Povýšenia sv. Kríža v Martine - Priekope každú nedeľu a aj raz v týždni.
Po oficiálnom zriadení farnosti Martin v roku 2004, ktorá bola vyčlenená z gréckokatolíckej farnosti v Žiline a v sebe zahŕňala územie Turca, Oravy a Liptova, bol od 15. júla 2004 za jej prvého správcu farnosti ustanovený dovtedajší kaplán v Žiline o. Miroslav Macko.
Neskôr, v roku 2013, bol bratislavským eparchom vladykom Petrom Rusnákom menovaný za farára gréckokatolíckej farnosti v Martine.
Farnosť mala spočiatku dve filiálky - Ružomberok a Liptovský Mikuláš. Tie dnes tvoria samostatnú gréckokatolícku farnosť Liptovský Mikuláš.
Takisto sa od roku 2004 začali pravidelne slúžiť sv. liturgie v UPC na Katolíckej univerzite v Ružomberku a začala tiež duchovná služba pre gréckokatolíckych študentov, ktorí študujú medicínu na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine.
Gréckokatolícke spoločenstvo veriacich v Martine bolo spočiatku počtom neveľké a väčšinu členov tvorili starší ľudia, ktorí sa sem prisťahovali v období socializmu. Sväté liturgie sa slúžili v rímskokatolíckom kostole Povýšenia sv. Kríža v Martine - Priekope a raz v mesiaci v nedeľu poobede v rímskokatolíckom farskom kostole sv. Martina.
V danom období boli veľmi nápomocní rímskokatolícki kňazi pôsobiaci tak v Martine ako aj vo Vrútkach.
Ak sa mala gréckokatolícka farnosť rozvíjať, potrebovala pre svoj duchovný život nájsť vhodnejšie priestory, keďže kostol v Priekope nebol vykurovaný a v chladných mesiacoch tam bola zima, taktiež sa nachádzal na nie celkom vyhovujúcom mieste a boli tam nevyjasnené vlastnícke vzťahy.
Kaplnka v Univerzitnej nemocnici Martin
Preto sa farníci spolu so svojim farárom a so súhlasom nemocničného rímskokatolíckeho kaplána rozhodli „presídliť“ v roku 2009 do vhodnejších priestorov rímskokatolíckej nemocničnej kaplnky v Univerzitnej nemocnici Martin.
Tam sa opäť mohol viac rozvíjať liturgický život farnosti a postupom času začali prichádzať na sväté liturgie aj mladé rodiny s deťmi a farnosť sa tým pádom začala rozrastať.
Patrocínium Všetkých svätých a súčasné priestory
V roku 2014 bol vladykom Petrom Rusnákom, bratislavským eparchom, vydaný dekrét, kde bolo ustanovené patrocínium gréckokatolíckej farnosti v Martine - Farnosť Všetkých svätých.
Aj keď priestor nemocničnej kaplnky vyhovoval liturgickým potrebám farnosti, pre jej ďalší rozvoj a pastoračné potreby nepostačoval. Farníci spolu so svojim kňazom zvažovali rôzne možnosti.
Keďže stavba vlastného chrámu či zakúpenie nejakého objektu z finančných dôvodov neprichádzali do úvahy, nakoniec padlo rozhodnutie o „presídlení sa“ do prenajatých priestorov budovy Vinoterra neďaleko nemocnice, v blízkosti centra mesta na ulici Jesenského 11. Tu našla naša farnosť od roku 2015 svoj domov.
V nedeľu 28. novembra 2015 tieto priestory slávnostne posvätil bratislavský eparcha vladyka Peter Rusnák za hojnej účasti kňazov obidvoch katolíckych obradov a veriaceho ľudu.
V priestoroch budovy sa nachádza Chrám Všetkých svätých s ikonostasom a plným chrámovým vybavením. Taktiež je tu spovedná miestnosť pri vstupe, toalety a kancelária farského úradu spojená so sakristiou.
Ku chrámu prináleží vyvýšená drevená terasa, kde sa konajú rôzne podujatia farského spoločenstva. V priestoroch farského úradu má svoje sídlo aj nezisková organizácia EZRA, n.o., ktorej zriaďovateľom je Gréckokatolícka farnosť Všetkých svätých v Martine. Tá zastrešuje svojou činnosťou pastoračné a katechetické aktivity farnosti - Nedeľná škola, pôstne katechézy, prípravy na prijatie sviatostí, duchovné prednášky a pod.
Veríme, že patróni farnosti - všetci svätí - sa za nás neustále prihovárajú u všemohúceho Boha a vyprosujú našej farnosti požehnanie. Vidíme to na vekovom zložení farnosti, kde neustále pribúda viac mladých rodín, detí, ktoré sú iste prínosom aj pre budúce fungovanie a existenciu gréckokatolíckej farnosti v Martine.
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
Bohoslužby
- Utorok - 16:30
- Štvrtok - 16:30
- Nedeľa - 9:00
Ak pripadnú sviatky na pondelok, stredu či piatok, svätá liturgia sa koná podľa dohody.
Dobrota svätého Martina z Tours, biskupa, bola známa už jeho súčasníkom. Ľudia vtedy i dnes obdivujú šľachetnosť jeho srdca. Až natoľko, že Tours už stáročia patrí popri Ríme, Jeruzaleme či Santiagu de Compostela k najnavštevovanejším pútnickým miestam kresťanského sveta.
Hrob obľúbeného svätca sa stal cieľom duchovného putovania aj pre pápežov. V ľuďoch všetkých čias i zemepisných šírok vzbudzuje sv. Martin sympatie. Martin sa narodil v roku 316 v posádkovom meste na hranici Západnej ríše, vtedajšej panónskej Sabarii (súčasné Szombathely v Maďarsku), kde na mieste jeho rodného domu stojí kostol. Zdržiaval sa i v Miláne a v Ríme. Pravdepodobne v Pavii prvýkrát počul o kresťanstve. Pokrstený bol zrejme ešte ako vojak a náklonnosť, ktorú mu prejavil ľud pri voľbe biskupa, naznačuje, že kňazskú vysviacku mu udelil práve biskup Hilár.
Pri porovnávaní jeho životopisných údajov s údajmi svätého Benedikta je zrejmá istá podobnosť. Nedávne archeologické objavy potvrdzujú, že založil viaceré významné kláštory: najstarší kláštor v Európe - Ligugé v blízkosti Poitiers a Marmoutier (maius monasterium - veľký kláštor). V Ligugé prežil Martin približne desať rokov. Keď ho dal otec vyhľadať vojakmi, traduje sa, že Martinov úkryt vyzradili husi, čím sa neskôr jeho sviatok začal symbolicky spájať s tradičnou „svätomartinskou husou“. V nemecky hovoriacich krajinách sa už v tento deň začína príprava na Vianoce.
V roku 371 bol Martin vysvätený za biskupa Tours. Mal však aj neprajníkov. No ľud neustúpil, a tak sa museli pred vôľou ľudu skloniť. Martin pôsobil v biskupskej službe 26 rokov. Zostal taký ako predtým: s rovnakou pokorou v srdci a skromnosťou v obliekaní.
Martin žil už v čase (po vydaní Milánskeho ediktu v roku 313), keď bolo kresťanstvo zo strany štátnej moci uprednostňované. V Cirkvi sa začal prejavovať duch triumfalizmu. Zároveň zakúsil vplyv miešania politickej moci do cirkevných záležitostí. Cisársky dvor Konštantína Veľkého chránil Ária, ktorého bludné učenie sa nebezpečne rýchlo rozšírilo po celej Rímskej ríši, aj v rodnej Panónii svätca. A hoci Cirkev žila v relatívnej slobode, Martin, ako aj jeho učiteľ biskup Hilár museli stráviť nejaký čas vo vyhnanstve.
Biskup Martin začal pastoračné návštevy v diecéze. Spočiatku si síce zriadil veľmi skromné sídlo v Tours, no neskôr býval na malej pustej nížine, kde sú ešte dnes zvyšky spomínaného opátstva Marmoutier. Okrem toho počas pastoračných ciest Martin zakladal kláštory pre tých, čo túžili žiť podľa jeho príkladu. Založil aj niekoľko ženských kláštorov. Evanjelizácia galského vidieka vo 4. a 5. storočí je v značnej miere jeho zásluha.
Avšak ani v živote svätého Martina nebola duchovná cesta priamočiara. Bol ešte pohan - vojak, keď sa podelil o plášť a podal z neho polovicu núdznemu. Mnohí v tom vidia symboliku: jeho srdce ešte nebolo úplne oddané Kristovi. Tí, čo boli pri jeho smrteľnom lôžku, ho prosili, aby ich neopúšťal. Nič nedelil na polovicu, ale dával sa celý.
Martin bol misionár usilujúci sa o dobro celej Cirkvi až do svojej smrti 8. novembra 397. Zomrel pri ceste do Candes, kde mal zmieriť duchovných.
Na Martinovom hrobe čoskoro vystavali svätyňu, ktorá sa stala cieľom pútnikov. Bola viackrát zničená a nanovo postavená, kým v roku 1562 hugenoti, prívrženci kalvinizmu, jeho telo nerozprášili. Rovnomenná bazilika má tak už len veľmi málo relikvií sv. Martina.
Mnohé kostoly a kláštory na celom svete nesú jeho meno. Len vo Francúzsku je 3 602 farností, ktoré sú mu zasvätené. Svätý Benedikt postavil na vrchu Monte Cassino kostol zasvätený sv. Martinovi; v dolnej časti Baziliky sv. Františka v Assisi je tiež kaplnka nazvaná podľa sv. Martina.
Pri Palerme vďaka sv. Gregorovi Veľkému vzniklo opátstvo San Martino delle Scale. V zahraničí sú najznámejšie opátstva sv. Martina v Beuron a v Pannonhalme.
Dobrota tohto svätca isto fascinovala aj našich predkov a nielen preto, že pochádzal z územia, ktoré máme na dosah ruky. Medzi nimi aj dva katedrálne chrámy - v Bratislave a v Spišskom Podhradí. V ľuďoch všetkých čias a zemepisných šírok vzbudzuje sv. Martin všeobecné sympatie. K tomu sa pridáva obdivuhodná, skutočne žitá askéza, prostota a sila charakteru, otcovská starostlivosť o mnohých, spojenie práce a modlitby počas celého dlhého života zasväteného službe Bohu cez blížnych.
Všimnime si na sv. Martinovi aj to, že je jeden z prvých vyznávačov. Sviatok sa slávi 11. novembra. Ide o deň jeho pohrebu v roku 397 a prakticky začiatok jeho glorifikácie.
Cirkev po rokoch nepriazne a prenasledovania získala aj na Slovensku slobodu. Cirkev sa nemôže zriecť tohto poslania ani dnes. Aj u nás na Slovensku musí byť Cirkvou „svätých Martinov“ - Cirkvou vyznávačov, Cirkvou, ktorá slúži.
Martin nás tak pozýva rásť v hodnote, ktorej nebude vo svete nikdy dosť. Z hľadiska večnosti - ako nám to dokazuje obľúbený svätec dobrého srdca - nie je zbytočné nič, čo je vykonané z lásky.