Pripomíname si Sviatok všetkých svätých. Kto je to vlastne svätec? A čo je to svätosť?
Svätosť v biblickom slova zmysle je bezúhonnosť a nepoškvrnenosť (1 Pt 1, 19). Nadobúda sa životom „božích detí“ (Rim 8, 16 - 21). Teda aj svätý je ten, kto je bezúhonný a nepoškvrnený týmto svetom a hriechom. Cirkevní otcovia používali aj termín neskorumpovaný, čiže v kom obraz Boha (človek stvorený na Boží obraz) nebol pokrivený hriechom, ten je svätý. V nebi sú tí, ktorí „si oprali rúcho v baránkovej krvi“, teda ho zbavili všetkých škvŕn nadobudnutých páchaním zla počas pozemského života (Zjv 7, 13 - 17).
Ikona Sviatku všetkých svätých
Kritériá svätosti v priebehu dejín
Menia sa v priebehu dejín kritériá svätosti? Bol by napríklad svätý Štefan, uhorský kráľ, svätcom aj dnes?
Spočiatku bolo hlavným kritériom svätosti mučeníctvo, odmietanie modloslužobníctva a jeho prejavov či aktívna misijná činnosť. Od konca 12. storočia cez IV. lateránsky koncil 1215 až po pápežské dokumenty Gregora IX. (†1241) sa v duchu plentitudo potestatis (plnej pápežskej autority) stanovili presné legislatívne kritériá kanonizačných procesov, v ktorých sa pod dohľadom delegátov z pápežskej kúrie posudzovali jednotlivé aspekty života kandidáta beatifikácie, respektíve kanonizácie (povesť svätosti, fama sanctitatis). Dodnes sa na tom principiálne prakticky nič nezmenilo.
Do prelomu 12. a 13. stor. mali právo svätorečiť biskupi a opáti. Tieto kanonizácie sa chápali často lokálne, teda úcta dotyčnej osoby sa automaticky neodzrkadlila v univerzálnom liturgickom kalendári, ale iba v regionálnom, respektíve národnom. Takto bol napríklad kanonizovaný Karol Veľký pápežom Paschalom III. na žiadosť Fridricha Barbarossu v roku 1165, ale len pre miestnu cirkevnú provinciu.
Nuž a vzhľadom na skutočnosť, že kritériá svätosti sa v minulosti neposudzovali tak podrobne ako od 13. O všetkých svätých, samozrejme, nevieme, ak hovoríme o svätcoch, tak najčastejšie o tých, ktorí boli vyhlásení za svätých oficiálne.
Pravdou je, že krvavý teror ľavicových totalít v 20. storočí nemá v dejinách ľudstva obdobu v počte zmasakrovaných kresťanov, ale nie každý zavraždený musí byť vyhlásený za svätého. V minulosti sa k oficiálnym kanonizáciám pristupovalo skôr opatrne a zriedka. Poslední traja pápeži sú v počte kanonizácií asi rekordéri. Najmä pápež František stihol kanonizovať už bezmála 900 ľudí, aj keď sa na tomto počte najväčšou mierou podieľa jedna kanonizácia 813 mučeníkov z Otranta v roku 2013. Napríklad Ján Pavol II. Na Slovensku téme svätorečenia alebo blahorečenia nevenujeme veľký priestor, určite nie v porovnaní s Poľskom dnes alebo Talianskom a Francúzskom v minulosti.
Aký zmysel má pre miestnu cirkev "stopovať" a pripomínať si svätcov na danom území? Svätec vystupuje ako vierohodný svedok viery, v živote ktorého bol Kristus prítomný mimoriadnym spôsobom (tzv. imitatio Christi). Takíto ľudia sa môžu stať vzormi pre ostatných v tom, že v určitej dobe s jej konkrétnymi ťažkosťami bolo možné naplno žiť dôveryhodný kresťanský étos vo vzťahu k Bohu a človeku aj za cenu obetí. Tento pastoračný aspekt je dobre viditeľný aj v posledných kanonizáciách, keď boli svätorečení na prvý pohľad obyčajní ľudia ako rodičia či kresťansky angažovaní mládežníci.
Preto by malo byť aj v záujme slovenskej partikulárnej cirkvi, aby tieto vzory cnostného života sprítomňovala súčasníkom prostredníctvom vhodnej propagácie.
Cirkevní otcovia
Výraz Cirkevní Otcovia sa ustálil až v 4. storočí po Kristovi. Označoval Cirkevných spisovateľov doby antického kresťanstva, teda prvej doby, ktorá je hodnoverným svedkom viery. Mohol to byť aj laik, ale iba muž. Písali hodnotné diela, z ktorých sa niektoré zachovali. Medzi spisovateľmi rozlišujeme medzi Cirkevným Otcom a doktorom Cirkvi. Doktori Cirkvi, ktorým sa u nás hovorí aj učitelia Cirkvi, pretrvali až do dnešnej doby a prezentujú nejaké učenie, ktoré je Cirkvou veľmi ocenené. Na rozdiel od Cirkevných Otcov, ktorí boli v prvotnej dobe a mohli byť zároveň aj doktormi Cirkvi, mohli byť učitelia Cirkvi aj ženy (napr. Terezka Ježiškova.).
Aby mohol byť niekto Cirkevným Otcom musel splniť tieto 4 podmienky :
- pravovernosť viery,
- svätosť života,
- schválenie Cirkvi a
- dávnosť, starobylosť.
Prví Cirkevní Otcovia pochádzali z Východu a písali po grécky. Až neskôr po nich sa objavili na Západe a tí písali po latinsky. Niektorí z Cirkevných Otcov písali ale aj po sýrsky a aramejsky. Sú však spoloční pre všetkých, pre celú Cirkev, čo má veľký význam v ekumenizme.
Obdobie Cirkevných Otcov na Západe končí pápežom Gregorom Veľkým (540-604) a Izidorom Sevilským (560-636). Na Východe sa za posledného Cirkevného Otca považuje Ján Damascénsky (675-749), ktorý je považovaný aj za posledného Cirkevného Otca všeobecne v celej Cirkvi.
Apoštolskí Otcovia
Máme troch Apoštolských Otcov, a to Klementa Rímskeho, Ignáca Antiochijského a Polycarpa. Nazývajú sa tak z toho dôvodu, že poznali niektorého z apoštolov. Môžeme ich zaradiť do obdobia približne od roku 90 po Kristovi až do konca 1. ½ 2. storočia. V širšom slova zmysle do tohto obdobia siahajú aj List Barnabáša, Hermasov Pastier, List Diognetovi od neznámeho autora, Popias, Didaché a Ódy Šalamúnove. Tieto spisy upadli rýchlo do zabudnutia a k životu boli prebudené až po reforme, keď protestanti vytýkali katolíkom, že sa odvrátili od pravej viery. Tieto spisy obsahujú živý obraz rodiacej sa Cirkvi- inštitúcie, hierarchizácia, nebezpečenstvo prenasledovania, heroizmus, mučeníctvo i nebezpečenstvo židovstva a heréz.
Sv. Klement RímskyDoba jeho pontifikátu nie je úplne jasná. Sú dve tézy ohľadne poradia prvých pápežov. Podľa prvej, ktorú prezentoval sv. Irenej Lyonský, nasleduje Klement po Petrovi, Línovi a Klétovi (Anaklétovi). Tertulián, ktorý sa z veriaceho stal heretikom však kladie Klementa hneď za sv. Petra. Ten ho aj vysvätil za biskupa. Z jeho listov vyplýva, že bol rímskym diadochom, človekom pokorným, skromným, vyrovnaným, ktorý má rád poriadok. Prezentuje pokoj, múdrosť, umiernenosť, inteligenciu a lásku. Hodne cituje Bibliu.
List KorinťanomTento list vznikol, keď sa ľud v Korinte vzbúril proti kňazom. V 65 kapitolách sa snaží potlačiť ich žiarlivosť voči kňazom, káže im, aby boli k nim poslušní a žiada ich o podporu a aby držali spolu. Je tiež dôležitý z hľadiska dogmy, histórie liturgie a Cirkvi. Poskytuje dôkaz o rímskom primáte. Bol napísaný pred rokom 110 po Kristovi, po prenasledovaní Neróna.
Na začiatku listu je krátky úvod : 1.-3. kapitola, v ktorej pripomína svätosť Cirkvi v Korinte. Nasleduje 1. časť : 4.-38. kapitola, v ktorej vymenúva cnosti a nabáda na pokoj. Je to skôr exortácia. Nabáda na veľkú vieru a chce, aby ju Korinťania oživili. Nemajú pochybovať, lebo je normálne, aby bola naša viera skúšaná. Zárukou zmŕtvychvstania je Ježiš Kristus. 39-61. kapitola tvoria 2. časť listu. Tu navrhuje liek na nepokoje v Korinte a tým je rešpektovanie cirkevného poriadku. Ježiš Kristus bol poslaný od Boha. Ježiš poslal apoštolov, aby hlásali dobrú zvesť. Apoštoli ustanovili biskupov a tí kňazov. Toto všetko je poriadok Božej vôle. Končí krásnou modlitbou, ktorá je považovaná za vôbec najstaršiu modlitbu (59.-61. kapitola) Záver tvorí 62.-65. kapitola. Aby si ľudia uvedomili dary od Krista, najskôr musia zahnať žiarlivosť.
Význam cirkevných otcov
V skutočnosti existuje iba veľmi málo otázok, ktoré by najvýznamnejší kresťanskí autori neboli vo svojich dielach riešili. Niektoré z nich sú mimoriadne aktuálne pre dnešného človeka. Napríklad aj voči Cirkvi veľmi kritický kultúrny historik Johan Huizinga vo svojej knihe „Jeseň stredoveku“ poznamenáva, že pápež Gregor Veľký hlásal prirodzenú rovnosť všetkých ľudí - „Omnes namque homines natura aequales sumus“.
Klement Alexandriský, znalec gréckej filozofie, v ôsmej knihe „Stromat“ (alebo „Stromateis“) predstavuje zárodky náuky o príčinnosti, ktoré sa stratili vo víre histórie medzi veľkosťou Aristotela a sv. Tomáša. Svätý Augustín v jedenástej knihe „Vyznaní“, v pojednaní De vera religione, v nedokončenom komentári ku Knihe Genesis a predovšetkým v Božom štáte predstavuje pojem času a večnosti, ktorý je dnes atraktívny pre kozmológov.
Pre čoraz väčší počet ľudí pociťujúcich taedium vitae (omrzenosť životom), unudených, či nachádzajúcich sa v podobných stavoch sú veľmi hodnotné myšlienky ďalšieho učiteľa Cirkvi, Jána Kasiána, ktorý priniesol do západnej cirkvi učenie Evagria z Pontu. Evagriove myšlienky o ôsmich zlých duchoch sa stali základom pre neskoršiu doktrínu siedmich smrteľných hriechov (treba dodať, že Ján Kasián bol kodifikátorom mníšskej spirituality a spomedzi mnohých svätcov ho pri vypracovaní jeho reguly inšpiroval Benedikt z Nursie). Najťažším zlým duchom, ktorého treba premôcť, je duchovná prázdnota, o ktorej hovorí Evagrius a po ňom Ján Kasián - démon acedie, tiež nazývaný démonom juhu, ktorý zatemňuje myseľ a dotýka sa celej duše. Tento duch spôsobuje nespokojnosť so životom a túžbu rýchlo zmeniť jeho vonkajšie okolnosti a zároveň sa snaží dosiahnuť šťastie, ktoré však na tejto ceste nemožno dosiahnuť. Nápravou je svedomité plnenie povinností a sebaobmedzovanie životných očakávaní, ako aj trpezlivé pozorovanie seba samého, ktoré tak ako vo všetkých ostatných veciach musí začínať modlitbou za rozlišovanie. „Sadni do cely!“ - hovoria Otcovia ľuďom, ktorí podľahli acédii a boli pokúšaní ku zmene. Nie je prekvapujúce, že Evagria a Jána Kasiána čítajú súčasní psychológovia a psychoterapeuti.
Svätý Augustín
Všetky tieto príklady, ako aj tisíce ďalších, sú však druhoradé oproti hlavnému účelu, kvôli ktorému cirkevní Otcovia písali svoje diela. Tu sa ukazuje stará pravda, že Cirkev buduje civilizáciu akoby mimochodom a „náhodou“ a zameriava sa na čosi úplne iné - na šírenie evanjelia.
Kňaz Franciszek Drączkowski píše: „Univerzálnosť kerygmy a jej univerzálne zameranie na všetkých ľudí a na všetky národy celej Zeme, uznávali všetci cirkevní Otcovia, a preto bola implementovaná do evanjelizačnej praxe“ („Sakramentologia“, Pelplin 2014, s. 101 -102). A ďalej, odvolávajúc sa na zdroj termínu „Otcovia“: „V Cirkvi staroveku bolo bežné identifikovať učenie viery s duchovným otcovstvom“ („Patrologia“, Pelplin 2012, s. 12). Základným biblickým odôvodnením mena „otcovia“ je prvý list Korinťanom, v ktorom sv. Pavol píše: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4, 15).
Cirkevných Otcov nie je mnoho, predstavujú iba neveľkú časť kresťanských apologétov a spisovateľov. Aby bol niekto uznaný za cirkevného Otca, musí splniť štyri kritériá: 1) pravovernosť učenia (doctrina ortodoxa); 2) svätosť života (sanctitas vitae); 3) starovekosť (antiquitas) 4) schválenie zo strany Cirkvi (approbatio Ecclesiae).
Osobitne problematické v patristike je najmä tretie kritérium - dátum narodenia (prakticky do konca ôsmeho storočia po Kristovi). Má byť rozhodujúci pre to, aby daná osoba bola uznaná za Otca a po tomto období môže získať „nanajvýš“ titul učiteľa Cirkvi? Potrebujeme teologický iunctim medzi apoštolským obdobím a posledným z Otcov - zdá sa, že Joseph Ratzinger ho vidí v tom, že všetci boli teológmi ešte nerozdelenej Cirkvi.
Ján Pavol II. v apoštolskom liste Patres Ecclesiae, napísanom k 1600. výročiu smrti sv. Bazila Veľkého to vysvetľuje ešte dôkladnejšie: „Cirkev dnes žije životom, ktorý jej odovzdali jej Otcovia a na základoch, ktoré položili prví stavitelia, je dnes budovaná uprostred protivenstiev sprevádzajúcich jej cestu a jej každodenné úsilie. Takže boli a zostanú vždy Otcami, pretože sú akoby stálou štruktúrou Cirkvi a Cirkvi po všetky veky verne slúžia. Preto každé následné hlásanie evanjelia a učenie, ak má byť autentické, musí byť v zhode s ich učením, každá charizma a každý úrad musí čerpať zo živého zdroja ich otcovstva, každý nový kameň pridaný do posvätnej budovy, ktorá neustále rastie a rozširuje sa, musí zapadnúť do základov, ktoré oni položili, a musia byť s týmito základmi spojené.“
Znie to veľmi podobne ako encyklika Aeterni Patris Leva XIII. z roku 1879, ktorá ex officio vyhlásila učenie sv. Tomáša za kľúč k pochopeniu katolíckej teológie. Po vyzdvihnutí cirkevných Otcov a ich diela (nezabudnúc ani na Origena taktným vyjadrením „hoci tieto diela nie sú úplne bez chýb, ako je nám to aspoň dnes známe, ich myšlienky majú ohromnú silu, ktoré obohacujú prirodzené pravdy počtom aj neotrasiteľnosťou“), Lev XIII. vymenúva zásluhy sv. Tomáša, medzi ktorými je na prominentnom mieste fakt, že „ako roztrúsené údy tela zhromaždil teórie Otcov Cirkvi do jedného celku, obdivuhodným spôsobom ich systematicky usporiadal a tak znamenite dopracoval, že si tým zaslúžene a spravodlivo získal titul vynikajúceho obhajcu a ozdoby katolíckej Cirkvi.“ Tento „druhotný“ charakter zásluh sv. Tomáša a ďalších scholastikov je v encyklike viackrát zdôraznený.
Pozoruhodná je rozmanitosť literárnych žánrov, ktoré používali Otcovia - boli ich desiatky. Duchovná autobiografia patrí k najoriginálnejším - autormi tohto typu diel boli Gregor Naziánsky, čiže jeden z tzv. kapadóckych otcov, a samozrejme sv. Augustín (a po nich sv. Patrik, ktorý však medzi Otcov nepatrí). Poslední dvaja západní Otcovia boli v tomto ohľade veľmi všestranní, ale každý z nich vošiel do dejín literatúry predovšetkým vďaka jednému dielu: Izidor zo Sevilly vďaka svojim encyklopédiám, Beda Venerabilis, ktorého klasifikácia ako cirkevného Otca je taktiež kontroverzná - vďaka dejinám Cirkvi (Historia ecclesiastica gentis Anglorum).
V dvadsiatom storočí pápeži vypracovali príležitostné dokumenty pripomínajúce okrúhle výročia narodenia alebo úmrtia niektorého z Otcov - napríklad vyššie citovaný list Jána Pavla II. Jedinečná je však iniciatíva Benedikta XVI.: súčasný emeritný pápež v rokoch 2007 - 2008 počas generálnych audiencií mal pravidelné katechézy o cirkevných Otcoch; ako vynikajúci teológ vedel, aké je dôležité pripomínať ich osobnosti a dielo širokým zástupom veriacich.
Ostáva dúfať, že pre ľudí, ktorých v zhone dnešného sveta trápia pochybnosti a prepadávajú smútku, budú diela Otcov ako to dieťa, s ktorým sa stretol svätý Augustín, a ktoré odkazujúc na evanjeliá z hlbín storočí opakuje: „tolle lege, tolle lege!
22. Gilbert Keith Chesterton v Ortodoxii napísal, že „človek, ktorý verí v živú Cirkev a žije s ňou v spojení, sa podobá človeku, ktorý sa každé ráno môže stretnúť s Platónom a so Shakespearom pri raňajkách.“ Na inom mieste a v inom kontexte tvrdil, že všetky súčasné diskusie o spoločenských otázkach má katolícka Cirkev už dávno za sebou. Tieto dva postrehy je možné v plnej miere aplikovať aj na stále živé, hoci veriacimi čoraz viac zabúdané diela cirkevných Otcov.
Posledná otázka bude osobná. Modlíte sa vy osobne k nejakému svätcovi alebo svätcom? Už viac ako dve dekády si pravidelne každý týždeň vykonávam súkromné pobožnosti k úcte svätého Dominika, svätej Kataríny Sienskej a svätého Jozefa. Okrem toho sa pomerne často utiekam ku svätému Albertovi Veľkému a svätému Gabrielovi archanjelovi, môjmu rehoľnému patrónovi. Svätého Alberta považujem za najkomplexnejšieho učenca stredoveku, bez ktorého by nebol ani jeho žiak svätý Tomáš Akvinský a ako sa hovorí, nie je žiak nad učiteľa.