Chrámy vytesané do skaly: História a architektúra

Chrámy vytesané do skaly sú fascinujúce architektonické divy, ktoré svedčia o zručnosti a oddanosti starovekých civilizácií. Tieto stavby, často ukryté v odľahlých oblastiach, kombinujú náboženský význam s ohromujúcou krásou prírodného prostredia.

Kláštor Noravank v Arménsku

Noravank: Skvost arménskej architektúry

Stáročia starý arménsky kláštor známy ako Noravank je strašidelne zachovaný náboženský komplex v malebnom údolí. Ohromujúca architektúra kláštora úžasne kontrastuje s červenými skalnými útesmi, ktoré ho obklopujú. Kláštor postavený v 13. storočí je krásnym príkladom bohatej architektúry tohto obdobia. Čo ho robí obzvlášť unikátnym, je fakt, že Noravank je jedným z mála kláštorov na svete, ktoré pozostávajú z dvoch poschodí.

Areál pozostáva z troch zachovaných kostolov, z ktorých každý je ozdobený zložitými vzormi a náboženskými reliéfmi. Sochárom najveľkolepejších častí Noravanku bol muž menom Momik, ktorý vytvoril nádherné kamenné diela, ktoré sa zachovali dodnes. Vytesal aj množstvo jedinečných arménskych náboženských pamiatok známych ako “chačkary“, ktoré zvyčajne zobrazovali obraz kríža prekrývajúceho kruhový symbol.

Východzím bodom k návšteve nádherného kláštora Noravank je tridsať kilometrov vzdialené mesto Jegegnadzor. Hlavná cesta lemuje vysoké skaliská a odrazu sa pomedzi ne objaví cesta. Na jej konci stojí Noravank, no krajina naokolo je natoľko fascinujúca, že človek na chvíľku zabudne kam smeruje a oddáva sa krásam prírody. Vysoké skalnaté bralá sa zužujú, vytvárajú kaňon a keď sa konečne rozostúpia, objaví sa silueta kláštora a skaly dýchajúce červenkastým až sýto červeným zafarbením. To len podčiarkuje jedinečnosť celého miesta.

Noravank, alebo v preklade Nový kláštor založil ešte v roku 1105 biskup Hovhannes, ale častejšie sa spája s menom geniálneho architekta Momika, ktorý vdýchol obom stavbám nezameniteľnú pečať. Miestna legenda hovorí, že kláštor vybudoval pre panovníka za to, že mu na oplátku dá ruku jeho dcéry. Keď však bol Momik hotový, panovník cúvol a odplatil sa mu zhodením z veže pri ktorom mal prísť architekt o život. Jeho náhrobok leží v tesnej blízkosti katedrály.

Vchod do katedrály strážia kamenná podoba Ježiša Krista, sv. Petra aj Pavla vytesaných do chladnej steny. Miestni zvyknú katedrálu prezývať aj Burtelashin podľa svojho patróna Burtela Orbeliana. Ten tu spoločne s rodinou našiel posvätný spánok. Aj to prečo je stavba vyššia ako ostatné má svoje opodstatnenie a podľa historikov má pripomínať ranné stavby kresťanov slúžiace ako pohrebné veže.

Menší kostol Karapet stojací hneď vedľa sa výzorom katedrále nemôže vyrovnať, zato má čosi, čo by sme inde márne hľadali. Nechal ho postaviť samotný biskup Hovhannes, aby sa do neho mohol ukryť kus svätého kríža s Kristovou krvou, ktorý získal od neznámeho pocestného. Najzaujímavejším kúskom stavby je však kamenný reliéf nad vstupnou bránou. Len tu sa dá zahľadieť do očí samotného Boha. Kým väčšina umelcov pri zobrazovaní Boha využívalo len symboly, Momik sa rozhodol ukázať ho ako staršieho bradatého muža. V ľavej ruke drží Adamovu hlavu a pod pravou sa odohráva scéna ukrižovania Krista. Obrázok Boha robí z Noravanku výnimočné miesto. Dnu do kostola sa prebíjajú posledné slnečné lúče a nádherne osvetľujú chačkar opretý o stenu.

Noravank je nevyhnutnou zastávkou nielen pre svoj kultúrny význam, ale aj pre svoju nádhernú polohu. Ohromujúca architektúra kláštora úžasne kontrastuje s červenými skalnými útesmi, ktoré ho obklopujú.

Legenda o záchrane kláštora

Avšak pri všetkej svojej rozpadávajúcej sa historickej kráse sa Noravank takmer nedostal zo stredoveku. Keď Mongoli v 13. storočí dobyli Arménsko, pustili sa do plienenia mnohých historických chrámov krajiny. Podľa sprievodcov v kláštore bol Noravank ušetrený tohto osudu vďaka reliéfu samotného Boha, zobrazeného s veľkými mandľovými očami. A je to aj dobre, pretože existujúce ruiny kostolov sú jednou z najkrajších historických pamiatok v súčasnom Arménsku.

Petra: Ružové mesto v Jordánsku

Tisícročné skalnaté mesto, ktoré niektorí považujú za zázrak a patrí k novodobým siedmim divom sveta, je Petra. Státisíce turistov ročne chodí za ním až do Jordánska. Malo svoj biblický význam a má čo povedať aj dnes. Písali o nej slávni básnici a natáčali tam i známy film. Legendárne kamenné mesto Petra Vám otvára svoje brány.

Po grécky skala, po arabsky Al-Butrá, to sú niektoré z označení slávneho a historického mesta. Nachádza sa na juhu Jordánska. Biblia označuje Petru ako Choréb a ďalej sa v nej píše, že práve na území dnešného Jordánska, na miestach, kde je postavená Petra, udrel vodca Izraelitov - Mojžiš do skaly, aby z nej vytryskla voda. Stalo sa to 40 rokov potom, keď izraelský národ odišiel z Egypta.

Vedecké bádania zistili, že mesto existovalo už v dobe kamennej. Rozkvet však zažilo asi od 3. storočia pred Kristom za vlády Nabatejcov. Nabatejci boli jedným z arabských kmeňov a patrili v tých časoch k významným obchodníkom a založili na tú dobu stabilné a prosperujúce kráľovstvo. Petra sa dokonca stala hlavným mestom kráľovstva.

Už vtedy bolo obdivuhodné, že sa rozprestierala medzi strmými údoliami v horách, ktoré ale na druhej strane poskytovali jej obyvateľstvu spoľahlivú ochranu. Mala až 40-tisíc obyvateľov, bola dôležitým obchodným uzlom, a práve vtedy tam začali stavať pamiatky, ktoré návštevníci obdivujú dodnes. Nabatejci boli totiž vynikajúcu sochári.

Rozkvet Petry trval približne 4 storočia. Ani strategická poloha nezabránila tomu, aby ju v 1. storočí po Kristovi obsadila vtedajšia svetová veľmoc - Rímska ríša. Potom sa jej rozvoj spomalil. V 6. storočí ju postihlo ničivé zemetrasenie a následne ju opustili aj poslední obyvatelia. Neskôr ju dobyli expanzívne arabské kmene. To už mesto upadalo a v stredoveku sa naň zabudlo. Prebývali v ňom sporadicky iba beduíni a tí predsa vedia strážiť tajomstvá, niekedy poriadne dlho.

Kláštor v Petre

Zázračný objav

Stáročné, akoby symbolické prekliatie do zabudnutia prelomili Európania. V roku 1812 ju znovuobjavil švajčiarsky cestovateľ Johann Ludwig Burckhardt. Na cestách do Sýrie a Egypta sa v prezlečení za Araba dostal až do Jordánska. Bol prvý zo starého kontinentu, ktorý uvidel v Petre slávnu Kráľovskú hrobku. Potom sa do skalnatého mesta začali stále viac sťahovať beduínske kmene.

Petru spopularizovali moderné objavy, konkrétne filmový priemysel. Výraznejšie do povedomia sveta vstúpila vďaka obľúbenému filmu Indiana Jonesa posledná krížová výprava. Aj preto chcú zahraniční turisti prechádzať po miestach, po ktorých putoval herec Harrison Ford alias Indy na ceste za zlatým grálom. A aj preto za vstup do brány v Petre, kde sa scéna odohrávala, zaplatíte najviac spomedzi všetkých pamiatok v celom meste.

Na to, aby ste navštívili Petru nepotrebujete cestovať priamo do Jordánska. Mnohé cestovné kancelárie ponúkajú turistom návštevu tohto jordánskeho kamenného pokladu počas ich dovolenky v Egypte. Odtiaľ trvá cesta do Jordánska niekoľko hodín. Ak si zvolíte tento spôsob, budete prechádzať izraelským územím. V Jordánsku Vás bude v putovaní do Petry sprevádzať púšť. Arabi ju volajú Wadí Rum. Pohľad na ňu mnohých uchvacuje. Piesok a pozoruhodné tvary skál vyvolávajú dojem akoby ste išli krajinou z ríše fantázie.

Petra leží v bode, v ktorom sa spájajú tri údolia: Vadí al-Araba. Pre farebné skalnaté územia, ktoré návštevníci uvidia, ju volajú Ružové mesto. Farba skalných útesov je neobyčajne červená a ružová. Petra sa nachádza za vstupnou bránou nazývanou siq. K nej sa však dostanete len, ak prejdete asi kilometer dlhé údolie Báb al-Sík. Cestou tam môžete obdivovať rysy Obeliskovej hrobky a Tricliniuma. Ide o hrobku z čias starovekého Egypta. Triclinium je tzv. pohrebná jedáleň s antickými prvkami. Okrem toho môžete uvidieť aj iné monumenty vytesané do skál. Ide o akési hrobky - džiny, v ktorých podľa arabských povestí stále žijú duchovia.

Po prejdení vstupnou bránou sa dostanete do mesta, ktoré sa rozprestiera v údolí. Kolonády, hrobky, amfiteáter pre takmer 10 - tisíc ľudí, to je len časť architektonického bohatstva, ktoré tam na návštevníkov čaká. Podľa sprievodcov by na dokonalú prehliadku Petry bolo treba niekoľko dní. Azda najobdivovanejšia je monumentálna stavba Pokladnica. Je to staroveký chrám famózne vytesaný do skaly. Vynímajú sa na ňom perzské motívy. Vo vnútri stavby, ktorú strážia vojaci je modlitebná sieň a za ňou sa nachádzajú rituálne kúpele. Na hore al Chubta sú vytesané ďalšie významné pamiatky Petry, ktoré by ste mali vidieť. Reč je o Kráľovských hrobkách. Tvoria ich tri hrobky - Vázová, Korintská a Palácová. Sú obrovské a boli postavené pre vplyvné a bohaté persóny alebo členov kráľovskej rodiny. Veľmi krásnou je aj Hodvábna hrobka. K ďalším skvostom patrí palác faraónovej dcéry Kasr al. Bint al Firaum. Podľa niektorých prameňov bola táto impozantná stavba hlavným chrámom mesta. Medzi ďalšie poklady sa dajú zaradiť kláštor, Áronová hrobka, hrobka Sexta Florenta, Dorotheov dom a mnohé ďalšie...

Pri prehliadke Petry čakajú na turistov náruživí obchodníci. Ponúkajú rozličné suveníry či dopravu na ťave. Je na každom ako sa rozhodne. Pri nákupe treba dávať pozor, keď si raz vyberiete tovar, pretože tamojší predavači sú neodbytní. Ale cena sa v týchto končinách ako vždy dá dohodnúť a o dosť znížiť. Platiť môžete v dolároch, eurách alebo v jordánskych dinároch. V letných mesiacoch Vám budú spoločnosť v Petre robiť i mnohé jordánske deti.

Okrem pohľadu na veľkolepé kamenné stavby a sochy sa môžete pokochať nádherným výhľadom na rozľahlú púšť. Denne navštívi Petru údajne až 3-tisíc turistov a zo siedmeho divu sveta majú zážitok na celý život.

Chrám Kailasa v indickom komplexe Elora

Hinduistický chrám Kailasa sa nachádza v indickom štáte Maháráštra. Je súčasťou archeologického náleziska Éllóra a dodnes sa pokladá za jeden z veľkých zázrakov architektúry. Najlepšie spojenie je cez mesto Bombaj, ktoré je odtiaľ vzdialené 340 kilometrov. Majestátna stavba Kailasa pozostáva z niekoľkých menších miestností. Tie vytesali do jednej obrovskej skaly. Podľa historických dokladov prebiehala výstavba v 8. storočí a trvala len neuveriteľných 18 rokov. Keď si to porovnáte s inými stavbami, tento čas je nepredstaviteľne krátky. Historici to vysvetľujú ako také malé klamstvo, ktoré časom prekrylo rúško dejín. Podľa odborníkov postavili v priebehu tohto obdobia len nejaké základne miestnosti. Preto označili osemnásť rokov ako čas vzniku tejto pamiatky. V skutočnosti museli ostatné časti pribúdať postupne.

Podľa príbehu tradovanom domácimi ľuďmi vznikol chrám na popud bývalej kráľovnej. Jej manžel vážne ochorel a jeho život visel na vlásku. Zúfalá panovníčka sa po celý čas modlila k bohovi Šiva, ktorému sľúbila v prípade vyzdravenia jej partnera veľkú odmenu. Kráľ nakoniec ťažkú chorobu prekonal a čoskoro sa venoval svojim povinnostiam. Jeho manželka ho vtedy požiadala, aby jej pomohol splniť sľub a rozkázal vybudovať v blízkom kopci chrám zasvätený tomuto bohu.

Keďže to bola veľmi náročná úloha, nechcel sa na to podujať žiaden architekt. Chrám vznikol ešte v časoch, keď robotníci nemali k dispozícii žiadne technické pomôcky. Rozsiahlu stavbu vybudovali len za pomoci kladív a dlát. Ich práca bola veľmi ťažká a zomrelo počas nej množstvo mužov. Celá výstavba začala na vrchole skaly, odkiaľ postupne hĺbili smerom nadol dieru, ktorú tvarovali do podoby chrámu. Jedna časť robotníkov pracovala na odstraňovaní kameňa, druhá sa venovala výzdobe vonkajších stien a prácam na drobných detailoch. Ako posledné urobili chodníky a podlahy v jednotlivých miestnostiach.

Chrám Kailasa

Súčasťou chrámu je množstvo zaujímavých sôch. I tie boli vytesané do toho jedného kusa kameňa, z ktorého vznikol celý komplex. Vďaka tomu priamo nadväzujú na jednotlivé budovy a vytvárajú tak veľmi zaujímavú scenériu. Niektoré z nich majú len pár centimetrov, iné sú vysoké niekoľko metrov a majestátne strážia okolité budovy. Väčšina z nich nadväzuje na duchovné posolstvo chrámu. Zobrazujú rôzne výjavy z hinduistizmu a venujú sa poslaniu boha Šiva. Šikovným architektom sa podarilo do výzdoby zapracovať aj niekoľko pikantných detailov. Pár sôch má erotický charakter a zobrazuje dvojice počas dvorenia a pri sexuálnych hrách.

Bývalý panovník Aurangzeb zničil v období medzi 17. a 18. storočím množstvo hinduistických chrámov. Tŕňom v oku mu bol aj Kailasa, do ktorého poslal vyše tisíc svojich robotníkov, ktorých úlohou bolo úplne zdemolovať toto majstrovské dielo. Po troch rokoch ich úsilia vzniklo iba niekoľko kozmetických poškodení, ktoré mu vo väčšej miere neublížili. Kvôli tomu nadobudli domáci obyvatelia pocit, že chrám je nezničiteľný a vďaka ochrane bohov mu nemôže nikto ublížiť.

Skúsení cestovatelia odporúčajú vyhradiť si pre Kailasu pokojne aj celý deň. Keď si chcete obzrieť jednotlivé miestnosti a preskúmať všetky významné sochy, zaberie vám to veľa času. Navyše ak si chcete dopriať niečo iné ako väčšina návštevníkov, mali by ste zájsť na vrch tejto skaly. Cesta nie je veľmi náročná a odmenou za vaše úsilie vám bude nádherný výhľad na celý komplex. Takto ho môžete sledovať presne z toho istého pohľadu, ako to bolo v minulosti umožnené robotníkom. Taktiež si viete predstaviť, koľko úsilia museli vyprodukovať počas jeho budovania.

Najlepším obdobím na návštevu chrámu Kailasa je december, pretože v tomto čase sa v tejto časti Indie organizuje veľký hudobný festival.

Abu Simbel: Chrámový komplex v Egypte

Aj v krajine plnej úžasných chrámov je Abu Simbel niečo zvláštne. Chrámový komplex umiestnený v Núbii na západnom brehu Nílu dal postaviť Ramzes II. ako pamiatku na seba a svoju manželku. Oba chrámy vytesávali robotníci priamo do skaly, čo už samo o sebe nebola ľahká práca. Napriek tomu vyzerajú chrámy absolútne kolosálne. Pôsobivá je aj dvadsať metrov vysoká socha Ramzesa II. stojaca pred chrámom. Už sama o sebe upozorňuje na pôsobivosť vnútorných priestorov. Miestnosti sú lemované sochami a basreliéfmi.

Abu Simbel je však známy aj pre takmer nepredstaviteľný čin - premiestnenie oboch chrámov v roku 1960. Egypťania museli nájsť nové miesto, pretože hrozilo, že ich zaleje jazero Nasser pri budovaní Asuánskej priehrady. Celá operácia trvala štyri roky.

Pripomína vám pohľad naň tak trochu Indianu Jonesa? Nečudujte sa, vo filme Dobyvatelia stratenej archy boli použité kulisy, ktorým bol predlohou Abu Simbel. Hoci chrám turisti navštevujú počas celého roka, 22. februára a 22.

Abu Simbel

Chrám Abu Simbel je obrovský kamenný chrámový komplex, ktorý sa nachádza na hraniciach medzi Egyptom a Sudánom a za starých dôb ležalo toto územie v Núbii. Pre Egypťanov Novej ríše, kedy bol tento chrám postavený (13. storočí pred n.l.) to bol dôležitý kultúrny a náboženský bod. Chrám dal postaviť jeden z najvýznamnejších panovníkov v starovekom Egypte, významný faraón Ramzes II., známy tiež ako Ramzes Veľký. Bol tretím panovníkom Novej ríše, 19. dynastie, ktorú datujeme od 15. - 10. storočia pred n.l. Faraón mal viacero mien ako bolo zvykom v tej dobe - Usermaatre alebo Ozymandias a je často považovaný za najväčšieho a najmocnejšieho z vládcov celého Egypta. Ramzes II. je synom ďalšieho významného faraóna Sethiho I. a jeho manželky Tuje. Na svoju dobu sa dožil úctyhodných 96 rokov a na tróne vládol vyše 70 rokov, čo bolo na tú dobu veľmi nevídané, keďže priemerný vek v tom čase dosahoval 25-30 rokov. To znamená, že v Egypte vládol po viac ako 2 generácie a bol vskutku považovaný za priamych potomkov Boha. Čo je tiež zaujímavé, bol veľmi vysoký na svoju dobu, dosahoval výšku 175 cm, čo vieme podľa jeho múmie ležiacej v káhirskom múzeu, v porovnaní s priemernou výškou tej doby 150 cm. Podľa podrobných výskumov, ktoré boli prevedené začiatkom 20. storočia, Ramzes II. bol plešatý, mal mierne vystúpenú čeľusť, trpel artritídou a aterosklerózou.

Abu Simbel pozostáva z dvoch chrámov a v oboch sú vyobrazené bojové výjavy oslavujúce víťazstvo Ramzesa nad Chetitmi v bitke pri Kádeši v roku 1275 pred n.l. Aj keď tento historický fakt je značne nepresný, keďže táto vojna skončila prvou mierovou zmluvou zaznamenanou na kamenných doskách, ktorá momentálne visí v priestoroch OSN v New Yorku. Podľa záznamov, stavba tohto chrámu začala počas 10. roku vlády Ramzesa II. a bola dokončená v 24. roku jeho vlády. Chrám sa v tom období nazýval „Slnečný chrám“ a dosahoval skutočne gigantických rozmerov 33 m na výšku, 65 m na hĺbku a dĺžka priečelia dosahovala 38 m. Bol vytesaný do krehkého pieskovca a v dobách svojej najväčšej slávy bol pomaľovaný žiarivými farbami až nevídanými na tú dobu.

Chrám lemujú štyri obrovské kolosy sediaceho Ramzesa Veľkého dosahujúce výšku 20 m. Medzi týmito sochami sa nachádzajú vyobrazenia kráľovskej rodiny samotného panovníka, naľavo je vytesaná faraónova matka Tuja, napravo jeho manželka Nefertari a medzi nohami sú situované menšie postavy jeho detí princezien Bintanat a Nebettaui a princa Amona-her Khepeshefa. Chrám je zasvätený samotnému bohovi Slnka RE-HORachtea, ktorý je tiež zobrazený na priečelí chrámu nad hlavným vstupom so slnečným kotúčom na hlave.

Po vstupe do chrámu sa nachádzame vo „Veľkej stĺpovej sále“, ktorá je schematicky rozdelená na dve časti, v ktorej z každej strany sa nachádzajú štyri 10 m sochy Ramzesa Veľkého spolu v tzv. Osirisovom postavení so skríženými rukami. Na stenách sa nachádzajú už spomínané bojové výjavy a reliéfy z vojenských výprav v Núbii a Sýrii. V tejto sále sa taktiež nachádza osem bočných komnát, ktoré pravdepodobne slúžili na kultové účely. Všetky tieto miestnosti sú vyzdobené nádhernými ozdobnými scénami z obetovania kvetov a esencií bohom. Na reliéfoch jednej z miestností sú vyobrazení, napríklad, samotný Ramzes II. s manželkou Nefertari ako obetujú bohovi Slnka Re kvety lotosu, papyrusu, a tiež pália kadidlo. Väčšina reliéfu však zobrazuje bojové scény panovníka a jeho vojsk.

K najzaujímavejším aspektom tohto chrámu však rozhodne patrí tzv. „Centrálna svätyňa“, ktorá sa nachádza v najhlbšej časti chrámu. Na tomto mieste sa nachádzajú štyri kultové sochy, pôvodne zlaté, dnes už z časti zničené, položené vedľa seba, jedna vedľa druhej - slnečný boh RA-HORachte, Amon-ra, postava Ptaha a samotný Ramzes. Chrám bol postavený tak, že dvakrát do roka 21. februára a 21. októbra slnečné lúče prenikali priamo do svätyne a osvetľovali 2 sochy slnečných bohov a panovníka Ramzesa. Socha Ptaha teda v preklade „skrytého“, ktorý reprezentoval podsvetie a posmrtný život ostala ako jediná zahalená v tieni. Dokonca aj po prenesení chrámu v 70. rokoch sa tento úkaz opakuje s minimálnymi odchýlkami. Reliéfy z veľkého chrámu sú príbehom Ramzesa II.

Po pravej strane od Slnečného chrámu sa nachádza síce menší, ale stále pozoruhodný chrám faraónovej manželky Nefertari. Ramzes II. nariadil jeho stavbu, aby vyjadril úctu svojej milovanej manželke, ktorá je tu stotožňovaná s bohyňou Hathor, bohyňou lásky a plodnosti. Chrám je vytesaný do skaly do výšky 24 m a do hĺbky okolo 35 m. Reliéfy a maľby sú veľmi dobre zachované. Priečelie chrámu opäť tvoria monumentálne sochy samotného panovníka a jeho manželky dosahujúce výšku 9 m. Pri každej soche sú vyobrazené 2 menšie postavy detí kráľovského páru, ktoré im siahajú zhruba po kolená.

Samotný chrám je jednoduchší a obsahuje len jednu menšiu stĺpovú sieň so šiestimi piliermi, ktoré sú na vrchole vyzdobené hlavami bohyne Hathor. V strede ľavej steny sa nachádza reliéf zobrazujúci Ramzesa Veľkého, ktorý je korunovaný dvoma bohmi Horom a Setom. Ďalšia scéna zobrazuje panovníka ako obetuje víno a kvety bohovi Slnka Ra a Nefertari obetuje esencie bohyni Hathor. Po stranách každého stĺpu je zobrazený kráľovský pár v spoločnosti odlišných bohov. Chrám sa skladá tiež z dvoch postranných komôr, ktoré slúžili podobne ako vo Veľkom chráme k posvätným a okultným účelom.

Svätyňa, ktorá sa nachádza v najhlbšej časti chrámu slúžila ako obetná miestnosť a volali ju „Sanctun Santorun“. Je v nej zobrazený kráľovský pár ako prináša kvetiny a víno bohovi Slnka RA a jeho manželke bohyni Hathor.

V 60. rokoch bol chrám ohrozený výstavbou Asuánskej priehrady a tak minister zahraničných vecí požiadal UNESCO o pomoc pri záchrane chrámu, lebo hrozilo jeho úplne zatopenie. Organizácia rozhodla, že sa o pamiatky postarajú, a tak mohla začať v roku 1964 jedna z najväčších archeologických záchranných akcií vôbec. Po tom, čo vznikla ochranná stena, jemný vápenec bol napustený syntetickou látkou kvôli stvrdnutiu a následne rozobraný na 1041 kúskov, ktoré boli dôsledne očíslované. Niektoré časti vážili až 30 ton. Aby bolo možné chrámy opäť vystavať, najdôležitejšia bola presnosť pri rezaní, maximálna povolená nepresnosť bola 6 mm. V súčasnosti chrám stojí o 65 m vyššie od pôvodného umiestnenia a 210 m ďalej na západ. Celý projekt vzbudil mnoho obdivu a v prípade záujmu sa dá po prehliadke chrámov navštíviť turistické centrum, kde sa nachádzajú staré záznamy a čiernobiele videá z tejto operácie. Určite jeho návštevu odporúčam.

Tabuľka: Kláštory a Pamätihodnosti v Arménsku

tags: #chram #vytesany #do #skaly