Životopis Jána Francisciho: Cesta slovenského národovca

Milostivý Pane Bože! naproti každému a všetkému. Amen. Predstavujeme vám životný príbeh Jána Francisciho, významnej osobnosti slovenského národného obrodenia.

Narodil som sa dňa 1. júna 1822. Podľa rodného listu pokrstený som bol 2. urbariálnej dedine, menovanej po slovensky Hnúšťa v Gemersko-Malohontskej stolici. Podľa rodného listu pri krste dali mi mená Ján Samuel.

Moje po rodičoch a prarodičoch zdedené rodinné meno je: Francisci, ktorého brehu som sa narodil. Osebe užívané, ostalo mi až dosiaľ. Matka bola dcéra Jána Chrapana, mešťana a podľa povolania súkenníckeho majstra v Tisovci.

Otec zomrel vo veku, vprostred najzdarnejšej činnosti a pri vynikavej sile telesnej i duševnej 30. 1836 na sporadickú choleru. Bol vyučeným tenkým krajčírom. Vyučil sa tomu remeslu u istého Labáta v Lučenci. Bol poctivec i po svojich rodičoch, i po svojej domácej výchove i po zložení svojej duše, ako tiež obcovaním s kňazmi, učiteľmi a inými inteligentnými ľuďmi okolia. Bol vážený nielen vo svojom rodisku a bydlišti v Hnúšti, ale i všade, kde ho poznali.

Matka bola duševnej povahy, ktorej čiastku som i ja po nej zdedil. Bohabojná materinská duša hrozné navštívenia pretrpieť menovite roku 1848 a 1849. Nás, svoje deti, hoci to nejako okázale neukazovala, nekonečne rada mala. Boh ju k sebe povolal po krátkej nemoci 7. vtedy bývala, ju doopatroval. Obyvatelia hnúšťanskí. Lebo sme ju radi mali a ctili si všetci, i ja, i moja žena, i moje deti. Odpusť, ó, odpusť, čo som sa proti nej či vedomky, či nevedomky a bezúmyselne previnil.

Starý otec narodil sa 28. v Novohrade, ktorého roku 3. októbra jeho otec Ján Francisci tam bol pochovaný. Bol pokojamilovný a znášanlivý, ale povahy rozhodnej, usilovný, pracovitý a skromný. Viac ráz povedal, že ja, keď budem starý, budem taký, ako môj starý otec vtedy bol. Chanas, mojej starej matke. Narobili, ako i všelijakým debnárskym riadom breznianskych a tisovských debnárov. Starý otec takýto riad od dorábateľov skupoval a u seba napohotove držiaval. Mu ho „vrškovskí“ furmani, t. j. obyvatelia takzvaných „vrškov“, t. j. Lipovec, Drienčany, Hoštišovce atď. atď. kraje.

V zámenu za všelijakú úrodu, zbožie, slaninu, strovu, med atď. na úver a keď sa z cesty navrátili, vyplatili mu hotovým alebo dovezenými článkami. A často brávala i mňa ako chlapca so sebou na takú cestu. Ale nebol taký nemilosrdný, aby hneď dlžoby súdnou cestou vymáhať. Hovoril: „Čo som raz prepustil, nech som na tom i dal zarobiť.“ A značná časť jeho požiadaviek takým spôsobom hynula a pohynula. Bola silná, pracovitá, skromná, hospodárlivá, ale naskrze nie skúpa. Vedela s peniazmi dobre nakladať. Chudobný nadarmo neprišiel do jej domu.

Jej homrania nepresahova1a hranice ženskosti, ani slušnosti. Nik neopatril robotníkov ako ona. Sama varievala, lebo moja matka robievala v poli. Cez prázdniny pomáhaval pri zapisovaní do knihy a pri účtovaní s dorábateľmi obchodných článkov a s kupcami. A Pán Boh im pomáhal! Stoličného prísažného, čo veľmi málo donášalo. Susedov pozvolávať, aby mu luteránske nábožné piesne spievali. Pre pokoj znášali starí rodičia to všetko, až kým starý otec na základe zákonného článku VII:1840 neodkúpil sa za päťsto zlatých v striebre od urbariálnych dávok a služobnosti. Ale zato rekvizície neprestali. Roku 1851 zomreli obaja starí rodičia, najprv starý otec 9. júla. Pán Boh ich osláv! Z detinstva pamätám sa ešte i na prastarú matku po otcovi, t. j. Za mojej pamäti, ako staručká, len pod kachľami sedávala. Opatroval ju verne až do jej smrti. Staroby a smrti verne opatroval. Neprišiel, alebo mi ho do škôl posielala.

Tisovci, a Judita Chrapan, rodená Cibur z Jelšavy. Otcov staručký otec, teda môj prastarý otec, Ján Chrapan, človek veľmi nábožný. Biblii, v postilách a iných nábožných knihách. Zime so svojou takmer plešivou hlavou. Kostole mať na hlave. Moji rodičia na výročité sviatky chodievali k starým rodičom do Tisovca. Sebou, v zime ukrúteného do perín. Ja starým rodičom a prastarému otcovi, tomuto osobitne, odrectúval. Mojej matkina sestra Judka za Rosiara. Viem písať, a keď som odpovedal, že viem, kázal mi napísať moje meno. Francisci ,áno‘ roku Páne 1827.“ Tiež jedna rozpomienka z môjho detinstva. Môj otec mal dvoch bratov, Pavla a Daniela. Daniel umrel ako dieťa.

Pavol bol mäsiarstvo a mäsiaril najprv na Píle, potom v Tisovci, naposledy v Hnúšti. Bol strednej, ale svalovitej a obrovskej sily. Súdok, plný vínom, v rukách zodvihol a napil sa z neho vránkou vína. Strýcovi do „tótov“; strýc, vystrúc ruku, „či vidíš, vraj, ty Maďar, túto medvediu labu? Capnem, že nevstaneš viacej“. Maďar naľakaný odišiel. Divochov, t. j. volov z pustatiny, ktoré nikdy neboli pod strechou. Vpratali do chlieva. Krm im len z povaly metali do jasieľ. Ho za roh strýca už-už mal pritisnúť. A celou silou a prudkosťou zvrtol mu hlavu. Ležať. Tohoto strýca som veľmi rád videl a on rád videl mňa. Týždňoch. Potokoch, hrach pozerať, na postriežku atď. atď., čo sa mi veľmi páčilo. Takmer priučil mäsiarstvu, takže som už vedel barana zarezať a celkom obriadiť. Žena, bola ohomraná, kyslá a nesympatická osoba. Uľkou, boli sme veľmi zadobre, ako rodní bratia a rodná sestra. Samojediný pustil do bitky s tamojšími parobkami. Čecha, učiteľa v Kameňanoch, a dosiaľ tam žije ako vdovica.

Ja som mal dvoch mladších bratov, Karola a Ferka. Karol vyučil sa krajčírstvo. Slovenského Ústavu. Ľudovíta Štúra a oduševneného slovenského národovca. V spoločnosti Ľudovíta Štúra ako skromný účastník, pozorovateľ a obdivovateľ. Najprednejší Štúrovi žiaci vysťahovali sa z Prešporka do Levoče. Sa na každého z nich a rozpráva, čo s ktorým príjemného a zábavného zažil. Najradostnejších rozpomienok a oduševnených rozhovorov. Rozhodného, činného a odhodlaného slovenského národovca. A 1849, pre čo bol so mnou pred štatárium postavený a i odsúdený na ťažký žalár v okovách. Dokázal to i v posledných bojoch cirkvi hnúšťanskej, keď svojvoľné cirkevné predstavenstvá nechceli dopustiť, aby Žigmund Križan bol jej farárom. A poľného hospodárstva. Prežíva privčasnú starobu v rezignácii a skromnosti. Učiteľom nateraz v Ochtinej. 1845/46. Počúvaním rečí starších žiakov prijal dosť dobrú prípravu za slovenského národovca. Mäsiarskeho učňa. Stalo sa tak. Synkov. I začal sa s týmito kamarátiť. Manipulanta. Kroku následkom bola jeho privčasná smrť. Manipulanta dreva pri tamojšej sklenej hute. Podkopalo jeho tuhé zdravie. A priniesol si zapálenie pľúc. Marca 1881 v Hriňovej. Brat Samo Francisci niekoľkými črtami.

Vyteká v tisovských vrchoch, na ráztoke gemersko-, užšie rečeno malohontsko-zvolenskej a tečie od polnoci k juhu. V Hnúšti, kde tieto dve Rimavy spolu tvoria dva rovné uhly. Brehoch Klenovskej, akoby len opretá o Rimavu Tisovskú. Ale vrchy a tiahnu sa nepretržene až za Rimavskú Sobotu. Rimavskobansko-kokavskou dolinou. Bývali orané, alebo kosené. Prekrásny. Vepra, Oltárneho, z hnúšťanskej i Ostrej a zo Sinca. Povedali: „Hľa, Janko! Vrchy v povetrí? Bože môj! So svojimi vrstovníkmi a známymi. Zrodil… Tiež rád som chodieval na starého otcovu paseku pod Sincom ku Jánošíkovej skale. Tej paseke veľký hrab s rozvetvenou korunou. Skala. Ovčích stupají, dvoch krpcov a návlakov, a oproti hrabu priehlbina, akoby od chlapovho chrbta. Premoknuté krpce a okolo neho po skale že jeho kozy skákali. Akoby ich teraz videl pred sebou. Jánošíka ako hrdinu a martýra ľudu slovenského.

Z predškolského detinstva svojho pramálo pamätám. Lebo ma sused Jano Sudor rád mal. Nezapriahnuté. Jeden z volov že ma vzal na rohy a prehodil cez seba. Nemala škodlivého následku pre mňa. Oral. Keď oranie dokončil, pošli sme domov a strýc vysadil ma na ksebného koňa, aby som sa na ňom domov doniesol. Oblačilo sa a muchy štípali kone. Šťastlive, že mi ani kone neublížili, ani pluh, ktorý cezo mňa prešiel. Nebolo dobre, takže ma doma uložili do postele. Ale pamätám sa, že som raz v lete bol sám doma s matkou, ostatní domáci boli v poli. Postavila krčah na dvor, kde som, neznám, čo robil. Hôrka, od polnoci Haviarka a od západu v takzvanom Kotlišti Mujdečka. Poslednej nosievali vodu. I ja som teda mal ta ísť na vodu s krčahom. Prečo nie, nechal som krčah stáť na dvore a nešiel som na vodu. Dobrej matke takou zrejmou neposlušnosťou až do jej skonania bol previnil. Bosý; len v nedeľu a vo sviatok mával som čižmičky obuté a nohavičky oblečené. Ma dobre obliekali. A so sivým kozľacím grznom, z ktorého kozie nôžky dolu chrbtom viseli. Nehodu, onedlho ako som ju bol dostal. Vyhňu. Ja som rád ta chodieval mechy ťahať. Sa. Pripätá, takže spodok bol samá biela vlna. Hodne namočil a taký som išiel do susedovej vyhne mechy ťahať. Začiernil. Som síce domov, ale veru ani následok takého previnenia nevystal. Do smrti môjho starého otca, do roku 1851. Si ju zahodil na plecia, keď z postele vstal. Žiadostivým poslucháčom prostonárodných našich rozprávok. Príležitosť. Priestranná izba, s praslicami na priadky. Neďaleko nej, útulným kútikom oddelený, kozub. Hnúšti „košok“ volaný) polienka prikladajúc, svetlo udržoval. Večer. Košík jabĺk a hrušiek „na slinky“. Školy. Horlivosťou a zaľúbením oddával. Do školy ma dali dosť zavčasu. Mal som ešte len päť rokov a tri mesiace. 1827. Dali ma, rozumie sa, do školy domácej, dedinskej. Wittenberger. Čiernej tvári, pre čo ho i Čiernym alebo Rapavým Janom volali. Rybárom; ale i veľkým milovníkom vína a pozdejšie obecnej pálenky. Si neslušné reči. Ináče konal svoje povinnosti. Alebo trepal po klávesoch tak horlive, že klávesy vozvysok vyskakovali. Nevynikal; ale školy nezanedbával a naučil deti, čo naučiť mohol, vedel a vládal. Ba i niečo čítať po maďarsky, potom krát a rátať, i keď nie úplne. Výpovede z Písma svätého a cirkevné piesne spievať a niektoré i naspamäť. Som v pitvore a zaspieval som prvý verš pesničky. Boli: „Hospodine, uslyš hlas můj“, „Na lože jdouce“, „Jezu Kriste, Pane milý“ atď. Tejto poslednej som si často i poplakal. Bůh náš“ a „Všickni, jenž skládají v Pánu své doufání“. Vzácna, menovite v prešporských štúrovských časiech, a je mi taká až dosiaľ. Pri stole pred počiatkom obeda prečítať nedeľný text z Nového zákona. Do kostola som rád chodieval, obyčajne s rodičmi alebo so starým otcom. Tichý a pozorný býval. Na bielo olúštenú, vari i na dve siahy dlhú lieskovicu. Nevedel som, načo je tam. To vysvetlil kostolník. Začiahol, všade ťahal samopašníkom po hlavách. Potreby, taká disciplína; v škole lieskovička, v kostole lieskové štiapy. Maďarčine. Tým zodpovedajúcich slov slovenských. Rodičia a poslucháči sa smiali bezmála takej smiešnej a hlúpej komédii. Dožijú. Aké prostriedky ľudia ku svojej a iných ochrane vedeli, takých upotrebúvali. Bola na všetkých vchodoch postavenými strážami proti príchodu cudzích zavretá. Kúriac z fajky, na voze vyvážal do cmitera, len tak pochovávali. Vykiadzali. Práškami atď. Neochorel na choleru. Čítať, podal mi bol raz otec akúsi maďarskú knižku a kázal mi z nej čítať. Neznám prečo a z akej príčiny, nechcel a nechcel som čítať. Nevzbudili vo mne nechuť. Ani neposlušný a zaťatý som nebol. Maďarskej knižky. Nuž i tak sa stalo! Ešte mi len osem rokov bolo minulo, už ma otec v jeseň roku 1830 zaviedol do Oždian. V Ožďaniech na ten čas bola ev. a. v. povýšenom kopci nad dedinou, vdovica Korponay, mnohonásobným spôsobom podporovala. Budova bola vprostred dediny pri hradskej a v susedstve veľkého hostinca. Z dreva vystavených priestranných izieb a z pitvora medzi izbami. Profesorovi. Obed i na večeru chodieval do kaštieľa ku patrónke Korponayčke, aspoň s mojimi dvoma profesormi tak bolo.

Rodičov postihlo veľké nešťastie. Ich celý dom i s hospodárskymi staviskami zhorel. Podložené, lebo že videli v noci, ako oheň zo zadnej čiastky budov vybúšil. Veľká; ale prenasledovanie bolo ešte väčšie. Istý Daňo Madarás, zeman, surový, náruživý človek a na ten čas „hadnaď“, t. j. pandúr. Škody. Robotách s flintou. Moju matku, keď ju raz vo mlyne pri mletí našiel, sekerou poudieral. Do oždianskej školy vodievali menovite malohontských a hornonovohradských žiakov. Volali aj „Turčianskou akadémiou“, pretože i turčianski žiaci chodili ta „na maďarčinu“. Profesorovi a všetkých vtedajších klás, až po rétoriku a poéziu záverečne, ak boli až toľkí žiaci. Syntaxista; novitius rhetor, veteranus rhetor - spolu poeta. Gymnaziálnym triedam. Syntaxe, v gramatike J. Rhenia už v šiestom roku alebo v šiestej triede. Chlapci-počiatočníci naspamäť učiť a naučiť! Odtiaľ-potiaľ. Kto sa nenaučil, toho dal vyťať „škutikou“. - Ale o disciplíne nižšie. Zdravovedu, a čo ja viem čo. Obyvateľstvo dediny bolo číro-čisto maďarské a v škole učenie tiež také. Slobodno chlapcom ani medzi sebou, ani s nikým iným inak prehovoriť, len po maďarsky. Výstrahu a pokutu bolo zavedené signum, to jest drevené koliesko s rúčkou. Tri „sententie“ po latinsky, po maďarsky a Slovák i po slovensky. Napr.: „Ad calendas Graecas. Soha napján. Na svätého Vida, což nebude nikda.“ Kto sa to okrem lekcie nenaučil, dostal korbáčom. Čo len slovo prehovoriť, zaklopali na oblok. „Hic habes signum,“ položili signum na oblok a ušli. Chlapcov-žiakov. Býval často chorľavý. Jeho chorľavosti a či vlastnosťou jeho prirodzenej surovosti. Bolo možné bývalo. Vystretých. Účastníkom takej barbarskej školskej disciplíny. Lekciu a k tomu niekedy aj pokutu za signum?! Osinelé pásy, zamlčala sa a rozplakala sa rozžialená. Okrem škutiky bolo i signum nástrojom školskej disciplíny. Prstoch, do podoby hrušky zložených. Pokuty nedostal. Lucze bol človek krotkej povahy a humánny. Uňho korbáč celkom vyšiel z užívania. V prvý rok jeho profesorovania bol som akoby premenený. A nie prvým len preto, že ten, ktorý bol prvým, t. j. kňazským z Uhorského v Novohrade. Gazdu, v slušnej gazdovskej rodine. Otec sedemdesiat zlatých v šajnoch. A mal som v každom ohľade dobrú opateru. Kukuričného „málé“ a „görhő“ dosiaľ znám sa rozpamätať. Mojom živote bolo prihodilo, že som bol opitý. Hostina. Gazdiná uvarila hriateho s medom. Neopil, a to ako! Banskej Bystrici, od piva. Nezabudnem. Po štyroch rokoch odišiel som z Oždian. Vysvedčenie v Oždaniech. V nasledujúci školský rok, t. j. Nemeckú reč“. Ale som Hozneka už tam nenašiel, bol medzitým zomrel. Klasy syntaxis ako novitius. Okovanou. Profesor Osterlamm bol dobrý učiteľ, svojmu povolaniu celou dušou oddaný a súci. Človek mal dobré vlastnosti. V škole mu v istej miere prekážala značná krátkozrakosť. Som sa po prvý raz začal učiť nemeckú gramatiku. Naučil, lebo okrem lekcií z nemeckej gramatiky nebolo žiadneho nútenia. Latinákovci Janko a Rudo z Ploského a Kubinyiovci Peter a Gida z Hodejova. Ale Osterlamm počiatkom môjho druhého školského roku v Levoči zomrel. T. j. docielil značných výsledkov. Priostrilo pamäť. A ja, bez samochvály rečeno, som Rhenii syntaxi...

Mapa rozšírenia slovenského jazyka

tags: #pravoslavny #patriarcha #ilja #ii