Christianizácia a cirkev v stredoveku

V 1. storočí v rímskej provincii Judea (územie dnešnej Palestíny) vzniklo ďalšie monoteistické náboženstvo - kresťanstvo (christos - pomazaný), ktoré založili Židia a uznali Ježiš Krista.

Základné princípy kresťanstva:

• Viera v jedného Boha
• Láska k blížnym
• Nádej na posmrtný život

Základnou knihou je Biblia, ktorá sa skladá zo Starého zákonu (židovská kniha) a Nového zákona.

Biblia - základná kniha kresťanstva

Postavenie kresťanov a vznik cirkvi

Postavenie kresťanov bolo spočiatku veľmi zlé. Boli prenasledovaní, mučení, odsúdení na smrť - lebo sa nechceli klaňať cisárom ako bohom, ale to sa zmenilo:

• 313 - Milánsky edikt, ktorý vydal Konštantín a v ktorom zrovnoprávnil kresťanov s inými veriacimi.
• Theodosius dokonca kresťanstvo povýšil na štátne náboženstvo.

Začala vznikať organizácia, čiže cirkev, na báze biskupstiev ešte z rímskych čias.

V roku 476 padla Západorímska ríša, kde cirkev tiež padla, ale na východe ríši pokračovala cirkev a kresťanstvo prežilo aj vpády barbarov, čo ukázalo silu kresťanstva. Chlodovik založil štát a ako základný piliér použil kresťanstvo.

Prvým biskupom bol sv.

V roku 1054 nastal rozkol medzi Západrímskou ríšou a Východrímskou ríšou - schizma - a cirkvy sa oficiálne oddelili. V západnom kresťanstve mal pápež najvyššiu autoritu.

Cirkev a moc

Vo Franskej ríše za vlády Karolovcov - bola podporovaná christianizácia, upevnili kresťanstvo a ono zas upevnilo ich moc. Chlodovik prijal kresťanstvo a jeho nástupcovia stavali kláštory.

Pri silných cisároch, ktorý chceli riadiť pápežov a z toho v stredoveku nastal spor: boj o investitúru v roku 1077 - 1122. Začal za cisára Henricha IV. a pápeža Gregora VII..

Henrich musel ísť prosiť Gregora o odpustenie a zrušenia kliatby a uvedomil si, že nemôže rozkazovať pápežom a biskupom (musel „ísť do Canossy“, „podstúpiť Canossu“ = ťažká cesta).

Skončilo to dohodou: wormský konkordát (Worms = mesto, konkordát = dohoda medzi cirkvou a svetskou mocou). Vyhrala cirkev, ale spravila si aj zle, lebo mala úlohu aj v politike = mocenská inštitúcia - začala sa éra pápežskej svetovlády, napr. Inocent III (významná osobnosť).

Fungovanie kresťanskej cirkvi v stredoveku

Cirkev sa vážne podieľala na zachovaní kontinuity antického dedičstva v podmienkach barbarizovanej Európy. Diecézy ako jednotky organizácie sa stali základom budovania nových štátov. Od 4.storočia na území Rímskej ríše kláštory, ktoré boli najvýznamnejšími centrami civilizácie. Pre rozvoj rehoľníctva bola významná činnosť Benedekta z Nursie. Kláštory boli prvými nemocnicami i nocľahárňami. Ich vplyvom sa zvyšovala poľnohospodárska produkcia. Výrazne ovplyvnili aj socialno -kultúrny ekonomický vývoj.

Stredoveký kláštor - centrum vzdelania, kultúry a hospodárstva

Konflikt medzi kresťanstvom a islamom

Reconquista

V roku 711 napadli moslimovia zo severnej Afriky kresťanmi obývaný Pyrenejský polostrov. Moslimovia porazilo domáce kresťanské kráľovstvo Vizigótov a zabrali tak takmer celý polostrov: moslimskej invázií odolali len malé územia na severe polostrova(Astrúria, Kantrábia, Baskicko).

Na severe vytvorené kresťanské štáty bojovali o znovzískanie pre kresťanov stratených území od moslimov. Na začiatku 11. storočia kalifát (alebo nezávislý emirát moslimov na Pyrenejskom polostrove) vojensky a politicky zoslabol, čo umožnilo kresťanským kráľovstvám Astúrií, Leónu, Kastílii, Aragónsku a Navarre získať mocenskú prevahu a postupne rozšíriť svoje územia.

V polovici 11. storočia boj medzi kresťanmi nadobudol charakter náboženskej vojen, ktorá sa v ničom nelíšia od neskorších križiackych ťažení na východ. Po vojnách sa územie ovládané Maurami výrazne zmenšilo. V 12. Storočí sa kráľovstvá Kastílie a Aragónska stali vedúcimi krajinami v reconquiste. Jej cieľom bolo úplne vyhnanie Maurov z Pyrenejského polostrova.

Prvý krok k zjednoteniu Španielska urobil Ferdinand II. Aragónsky, ktorý sa roku 1469 oženil s Izabelou Kastílskou. Spojením dvoch kráľovstiev sa moc Španielska posilnila. Izabela a Ferdinand II. Boli zbožní katolíci a za ich vlády pôsobila inkvizícia, čiže cirkevná inštitúcia, ktorá prenasledovala ľudí podozrivých z kacírstva.

V roku 1492, po 14 rokoch po nastolení španielskej inkvizície získali Aragónsko a Kastíliu späť maurskú Granadu. Dobytím Granady sa reconquista skončila. No aj po zániku emirátu malo Španielsko s maurskými obyvateľmi veľké problémy, ktoré trvali viac ako jedno storočie.

Pôvodne dohodnutá sloboda vierovyznania pre moslimov bola v roku 1502 zrušená a všetci islamskí obyvatelia Španielska museli prijať kresťanstvo, alebo sa vysťahovať. Veľa Maurov migrovalo do severnej Afriky.

Križiacke výpravy

Jeruzalem bol v roku 638 dobytý Arabmi, tí sa však voči kresťanským pútnikom zachovávali zhovievavo a podporovali ich. Tento pokojný stav skončil v roku 1071, keď kočovné kmene Turkov, ktoré prijali islam, porazili Byzantínok. Cesta do Jeruzalema bola uzavretá a prechody nepovolovali.

Podnet na križiacke výpravy dal pápež Urban II: na koncile v Clermonte.(1088-1099). Vyzval kresťanov, aby oslobodili Boží hrob od moslimov, seldžuckých Turkov, ktorí dobyli Jeruzalem. Križiaci prišli do Svätej zeme na žiadosť byzantského cisára Alexia I.Komnena.

Účastníkmi výprav boli rytieri , chudobný ľud, neskôr aj mestské obyvateľstvo(obchodníci, ktorým Turci uzavreli cestu do Stredomoria)Ciele výprav: Založiť nové štáty, túžba po sláve, po bohatstve, koristi, obchodné mestá Benátky a Janov chceli spojenie s Orientom, čiže Indiou a Čínou.

Prehľad križiackych výprav:

• 1. výprava (1096-1099): Križiaci z Francúzska, Nemecka a Sicílie dobyli Jeruzalem a založili Jeruzalemské kráľovstvo. Zabitých veľa ľudí, hlavne ženy a deti.
• 2. výprava (1147-1149): Príčinou jej zvolania bol pád Edessy. Skončila absolútnym neúspechom a padol aj Jeruzalem.
• 3. výprava (1189-1192): Bojovníci pod znamením červeného kríža, ktorý mali na štítoch a odeve, získali čiastočné úspechy. Dobyť sa im Jeruzalem síce nepodarilo. Výpravu viedol Fridrich Barbarossa, francúzsky kráľ Filip II. Augustus a anglický kráľ Richard I. Levie srdce.
• 4. výprava (1202-1204): Chcela zaútočiť na Egypt, pretože ten sa považoval za kľúč k Palestíne. účastníci mali byť prevezení na benátskych lodiach cez Stredozemné more. Rytierom nestačili finančné prostriedky na zaplatenie cesty. Benátsky dóža Dandolo im ponúkol, aby za prepravu zaplatili bojom: Zničiť a dobyť obchodného konkurenta Benátok, dalmátsky Zadar. Križiaci nakoniec obľahli Konštantínopol, dobyli ho a ustanovili Latinské cisárstvo.
• Detská výprava (1212): Pápež ju nepodporoval a oficiálne nikdy nevyhlásil . Náboženské nadšenie detí bolo také obrovské, že uverili organizátorom, že sa pred nimi rozostúpi more a oni slávne suchou nohou vkročia do Svätej zeme a oslobodia sväté miesta. Uverili obchodníkom, ktorí mali ich bezplatne previesť na lodiach do Svätej zeme. Väčšina detí však bola predaná do otroctva do Egypta.
• 5. výprava (1228-1229): Bezvýznamná výprava, kedy len križiaci na krátko dobyli prístav Damietta. Cisár Fridrich II. Vyjednávaním získal 3 mestá: Jeruzalem, Betlehem a Nazaret.
• 6. výprava (1248-1254): Viedol ju Francúzsky kráľ Ľudovít IX: Svätý (meno podľa výpravy), ktorý padol do zajatia v Egypte.

Jeruzalemské kráľovstvo padlo v roku 1291 a posledné zvyšky obrancov sa stiahlo na Cyprus.

Križiacke výpravy - náboženské vojny medzi kresťanmi a moslimami

Výsledky križiackych výprav:

Dobyť a udržať Svätú Zem sa nepodarilo, napriek tomu mali tieto výpravy veľký význam pre budúci vývoj Európy. Križiackymi výprava vzrástol vplyv a bohatstvo cirkvi a pápeža. Západoeurópske krajiny sa zmocnili obchodných ciest po stredozemnom mori, ktoré boli predtým v rukách hlavne Byzancie.

Prístavné talianske mestá Benátky a Janov, ktorým už Byzancia nemohla konkurovať, zaznamenalo veľký rozvoj, čo uľahčilo vznik prvých kapitalistických vzťahov v týchto mestách. Európania sa za križiackych výprav oboznámili s vyspelou arabskou kultúrou a výrobou: nové poznatky o výrobe skla, hodvábu, kobercov, stavbe veterných mlynov, či zavlažovacích polí. Novými plodinami pre Európanov boli špenát, citrusy, ryža a mak. Získali sa aj nové vedomosti z rôznych vied a začalo sa viac dbať podľa arabského vzoru o hygienu.

Vzniklo niekoľko križiackych rádov:

• Templári
• Johanisti
• Rád nemeckých rytierov
• Rytieri božieho hrobu

Vojna s Turkami

Osmanská ríša zabrala územie predtým samostatných kresťanských štátov v juhovýchodnej Európe( Bulharsko, Srbsko, Valašsko, časť Uhorska,...). V porovnaní s Európou však boli Turci viac tolerantní voči slobode náboženského vyznania a kultúrnej identite na zabranom území, kde bola ponechaná určitá voľnosť.

Osmanská ríša vrhla na severné územie Bulharska. Časť bulharského obyvateľstva prijala toto náboženstvo dobrovoľne alebo donútením. Pravoslávne náboženstvo nebolo zakázané, ale kresťania boli podrobení radom obmedzením a ponižujúcim nariadeniam, ktoré vytvárali podmienky pre náboženskú diskrimináciu v ríši.

Srbsko sa po bitke na Kosovom poli v roku 1389 postupne dostalo pod nadvládu Osmanskej ríše.

Lutherova reforma cirkvi

V 16. Storočí vzrástol odpor ku katolíckej cirkvi, ktorej stav bol v protiklade s jej ideálmi, hlásal skromnosť, ale žil v bohatstve. Cirkevní a svetskí feudáli zvyšovali peňažné dávky, ktoré im mali poddaní odovzdávať ako rentu. Cirkev sa snažila zvýšiť svoje prijmi zavedením rozličných poplatkov. Vzrástla nedôvera v nich. Zhoršovalo sa postavenie poddaných. Zväčšovali sa sociálne rozdiely. A to viedlo k všeobecnej nespokojnosti. Najvýraznejšie sa to prejavilo v Nemecku. Iniciatíva vyšla z radov samotnej cirkvi.

Za deň začiatku reformácie sa všeobecne považuj 31- október 1517, keď augustiánsky mních a kazateľ Martin Luther, ktorý stál na čele reformácie pribil na zámocké dvere kostola vo Wittenbergu 95 téz proti odpustkom. Takto verejne vystúpil proti predávaniu odpustkov, ktoré podľa neho nemohli zabezpečiť spasenie človeka a skritizoval aj viaceré dôležité dogmy oficiálneho cirkevného učenia. Hlásal, že človek neôže dosiahnuť odpustenie hriechov pomocou cirkevných úkonov, ale na základe úprimného osobného vzťahu k Bohu. Zaujalo nielen šľachtu, ale podnietilo aj mnohých mníchov a mníšky, aby utiekli z kláštora a dokonca sa chopili zbraní.

V roku 1520 Luther vydal spis Kresťanskej šľachte nemeckého národa, v ktorom vyložil svoje myšlienky a za ochrancov kresťanstva označil ríšske kniežatá. Pápež tento spis odsúdil kliatbou, no Luther pápežskú bulu na protest spálil a v r. 1521 na ríšskom sneme vo Wormse odmietol odvolať svoje tvrdenia, čím na seba privolal aj kliatbu ríšsku, do ktorej ho uvrhol cisár Karol V. Na Lutherovu stranu sa však postavilo mnoho ríšskych kniežat, lebo jeho učenie im vyhovovalo v sporoch s cisárom aj pápežom.

Reformácia poznačila mnohé oblasti života u väčšiny národov Európy, pravdepodobne urýchlila prechod od feudalizmu k trhovo ekonomickému mysleniu. Reformačná teológia zdôrazňovala podiel zodpovednosti jednotlivých veriacich na chode náboženskej obce.

Jednotlivé cirkevné zhromaždenia, zbory či obce, sa stávali vnútorne súdržnejšími. Zároveň sa zvýšil stupeň ich autonómie. Tak sa narúša totalizmus a centralizmus cirkevnej hierarchie a zvýrazňuje pluralitu cirkvi. Toto vnímanie sa prenáša následne do oblasti svetského fungovania.

Kresťanstvo na Slovensku

Kresťanská viera bola v priestore strednej Európy prítomná už v 2. storočí, no o systematickej christianizácii ako činnosti cirkvi alebo jednotlivcov s cieľom obrátiť pohanov na kresťanstvo možno hovoriť až od konca 8. storočia. V roku 796 sa konala synoda biskupov na brehoch Dunaja, ktorú usporiadal syn franského kráľa Karola Veľkého (742/747 - 814, kráľ od roku 768, cisár od roku 800) Pipin.

Okrem bavorských biskupov sa jej zúčastnil aj aquilejský patriarcha Paulinus II. (787 - 802/804) a zaoberala sa christianizáciou na území dobytom od Avarov. Z kontextu dochovaného zápisu jasne vyplýva, že na území ovládanom Avarmi prebiehalo intenzívne, no neorganizované šírenie kresťanskej viery. Práve od tejto synody sa začala cieľavedomá christianizácia tohto regiónu, kde možno zaradiť aj oblasť Slovenska.

Unikátna je zmienka v kronike Conversio Bagoariorum et Carantanorum o vysvätení kostola pre knieža Pribinu salzburským arcibiskupom Adalrámom (821 - 836) na mieste zvanom Nitrava, pretože je prvým svedectvom o existencii sakrálnej stavby nielen na Slovensku, ale aj na území na sever od Dunaja. Aj keď zápis o tejto udalosti neinformuje o presnom dátume, všeobecne sa akceptuje rok 828.

Cyril a Metod

Nielen pre pokračovanie christianizačného procesu u Slovanov, ale aj na ich kultúrny vývoj malo nesmierny význam rozhodnutie kniežaťa Rastislava (846 - 869), ktorý nastúpil vládnuť po Mojmírovi I. Tento panovník sa snažil získať nielen misionárov, ktorí by hlásali kresťanskú vieru v slovanskom jazyku, ale aj vytvoriť samostatnú cirkevnú organizáciu, ktorá by bola nezávislá od prevládajúceho franského kléru.

Najskôr sa s touto prosbou neúspešne obrátil na pápeža Mikuláša I. (858 - 867) niekedy medzi rokmi 858 - 862. Následne vyslal v roku 862 k byzantskému cisárovi Michalovi III. (842 - 867) posolstvo so žiadosťou o vyslanie biskupa a učiteľa, ktorý by hlásal pravú kresťanskú vieru v slovanskom jazyku a usporiadal zákony.

Svätí Cyril a Metod - vierozvestcovia a šíritelia kresťanstva medzi Slovanmi

Cisár na rozdiel od pápeža na prosbu reagoval pozitívne, hoci súčasťou vyslanej misie nebol biskup, ale dvaja nesmierne vzdelaní a skúsení misionári - sv. Konštantín-Cyril a Metod. Obidvaja boli v úzkom kontakte s vtedajšími byzantskými elitami.

Informácie obsiahnuté v hagiografických spisoch udávajú rozličné údaje o dĺžke pôsobenia na Veľkej Morave. Život Konštantína (Žitije Konstantina) obsahuje zmienku, že solúnski bratia tu pôsobili približne 40 mesiacov, počas ktorých obidvaja pokračovali v prekladateľskej činnosti a učili žiakov, ktorých im pridelil Rastislav.

Svätý Štefan a Slovensko

V slovenskom národe a v národne orientovanom prostredí sa často stretávame vo vzťahu ku svätému kráľovi Štefanovi z dynastie Arpádovcov s tromi negatívnymi prístupmi: s dešpektom, s obviňovaním či dokonca s hanobením.

Dešpektný prístup spočíva v tom, že sa niektorí Slováci tvária, akoby svätý Štefan nebol až taký celkom plnohodnotný svätý, lebo ho Maďari používajú ako symbol vlastného nacionalizmu. Preto v očiach Slovákov ide o akéhosi svätca druhej ba až tretej kategórie, voči ktorému je možné prechovávať vlažnosť, nevšímavosť a ľahostajnosť. Tento prístup je pasívny a týka sa väčšinou katolíkov.

Horšie je to s prístupom obviňujúcim, ktorý znamená posun od nedobrej ľahostajnosti k horšiemu a aktívnemu negatívnemu posudzovaniu a zo svätca robí žalovanú osobu, ktorej vina má spočívať v tom, že:

1. založila údajný tisícročný žalár Slovákov, čiže Uhorsko a tým vlastne ujarmila Slovákov;
2. stala sa politickým symbolom aktívnej maďarizácie v 19. a 20. storočí.

Tento prístup je skôr typický pre slovenských evanjelikov, nacionalistických agnostikov, ale, bohužiaľ, aj pre niektorých katolíkov.

Aj my Slováci si teda máme svätého Štefana ctiť a vážiť a to hneď z niekoľkých dôvodov:

1. Svätý Štefan Uhorský je skrátka katolíckou Cirkvou kanonizovaný svätec, so všetkým právom na úctu a zbožnosť, aká z toho vyplýva. Preto hneď prvým, neodškriepiteľným a najzrejmejším dôvodom nato, aby si ho Slováci vážili a ctili ho, je práve tento fakt.
2. Druhým dôvodom je fakt, že svätý Štefan bol a je patrónom na území, ktoré obývali naši predkovia a na ktorom žijeme my, ich potomkovia. Naši predkovia ho ako patróna ctili a modlili sa k nemu, je preto správne, aby sme ich v tom nasledovali. To, že bola Panna Mária Sedembolestná ustanovená za patrónku Slovenska neznamená, že svätý Štefan už nie je naším patrónom. Je aj naďalej spolupatrónom našej krajiny. S Pannou Máriou, aj svätými Cyrilom a Metodom. Rovnako ako je patrónom Severného Írska svätý Patrik, aj keď ide o odlišný štát ako o Írsku republiku, alebo tak, ako je svätý Vladimír patrónom tak katolíkov ruských, ako aj ukrajinských, aj keď možno teraz proti sebe bojujú.
3. Svätý Štefan sa zasadil o christianizáciu národov, ktoré žili v Karpatskej kotline. A to nielen Maďarov, alebo ďalších turkických kmeňov, ktoré sa nachádzali na území vtedajšieho Uhorska, ale aj tých, ktoré tu už boli. Christianizácia nie je totiž proces, ktorý trvá 50 alebo 100 rokov. Ako môžeme dnes pozorovať: tisíc rokov po christianizácii to s naším národom nevyzerá po tejto stránke príliš optimisticky. Ako teda asi vyzerali naši predkovia-kresťania po necelých 50 rokoch christianizácie skrze cyrilo-metodskú misiu?
4. Svätý Štefan našich predkov nasmeroval jednoznačne k latinskej tradícii a k Rímu. To je síce pre luteránov, pravoslávnych alebo novodobých rodovcov-pohanov to najväčšie zlo, ale pre nás rímskych katolíkov to najväčšie dobro. Nejde len o civilizačné výdobytky latinskej civilizácie, tak ako sa konštituovali už od čias Rímskej ríše až do nedávnej minulosti. Ide predovšetkým o to, že nám tým zabezpečil príslušnosť k jedinej, svätej, apoštolskej a katolíckej Cirkvi, mimo ktorej niet spásy.
5. Svätý Štefan bol nitrianskym kniežaťom, kým sa stal uhorským kráľom a tento fakt je dnes plne akceptovaný aj v maďarskej historiografii vrátane faktu kontinuity Nitrianskeho kniežatstva z Pribinovho obdobia až do 12. storočia. Súčasní maďarskí historici dnes uvádzajú, že aj Štefanov otec Gejza bol nitrianskym kniežaťom a po jeho smrti sa stal Štefan kniežaťom v Nitre, pričom zvyšok krajiny, teda Karpatskej kotliny vtedy ovládali ostatní maďarskí náčelníci a kmeňové zväzy. Z toho logicky vyplýva, že Nitrianske kniežatstvo, ako kontinuálny predveľkomoravský územný prvok z čias kniežaťa Pribinu a katolícky územný prvok s inklináciou k Rímu, bol územným a ideovým jadrom centralizácie Uhorska. Tým je prisúdená slovenskej Nitre a Nitrianskemu kniežatstvu lokálna kontinuita presahujúca efemérnu existenciu Veľkej Moravy.
6. Je ním práve mariánska úcta, ktorá je s menom svätého Štefana spojená. Svätý Štefan býva najčastejšie zobrazovaný ako kľačí pred Pannou Máriou držiacou malého Ježiška a odovzdáva im kráľovskú korunu, čiže - zasväcuje svoje kráľovstvo Matke Božej. Taká je najrozšírenejšia stredoveká legenda. Z nej pochádza označenie Regnum marianum - Mariánske kráľovstvo pre Uhorský štát. A aj keď môžeme spochybňovať, či k priamemu zasväteniu Uhorska Panne Márii skutočne došlo už za vlády svätého Štefana, táto veľmi živá legenda nakoniec pripravila pôdu pre skutočné rozšírenie vysokej mariánskej úcty medzi všetkými obyvateľmi Uhorska rôznych národností a následne aj k predstave Panny Márie ako krajinskej patrónky, ktorou je na Slovensku dnes v podobe Panny Márie Sedembolestnej.
7. Ak by aj k priamemu zasväteniu Uhorska Panne Márii z rúk svätého Štefana nedošlo, máme tu priame svedectvo pápeža Gregora VII., ktorý písal a tvrdil, že svätý Štefan zasvätil svoju krajinu a teda aj súčasné Slovensko a v každom prípade aj Nitrianske kniežatstvo, ako svoje údelné územie svätému Petrovi. Vďaka svätému Štefanovi sme sa teda týmto aktom nielen šťastlivo dostali skrze svätého Petra pod správu pravovernej katolíckej latinskej Cirkvi, ale získali sme popri Panne Márii, svätých Cyrilovi a Metodovi, Štefanovi, Gorazdovi, Svoradovi, Andrejovi, Bystríkovi, Emerichovi - Imrichovi, Ladislavovi, svätej Alžbete Uhorskej a ďalších krajinských patrónoch ešte aj patróna z najmocnejších - prvého pápeža a apoštola svätého Petra.
8. Svätého Štefana pokrstil podľa stredovekých prameňov svätý Vojtech, potomok slovanských kniežat a biskup, po ktorom je pomenovaná najstaršia katolícka ustanovizeň Slovákov - Spolok svätého Vojtecha. Aj z úcty k tomuto svätcovi, ktorý je tým pádom ďalším krajinským patrónom, ktorý sa za nás spolu so svätým Štefanom prihovára, si máme ctiť toho, ktorého pokrstil a ktorý ho teraz sprevádza v Nebeskom kráľovstve.
9. Svätý Štefan christianizoval Uhorsko nielen v zmysle evanjelizácie, ale aj v zmysle budovania konkrétnej cirkevnej organizácie, štruktúry a hierarchie. Založil arcibiskupstvo v Ostrihome, ktoré bolo takmer desať storočí centrom cirkevného života aj pre slovenských katolíkov. A bolo sídlom arcibiskupov aj slovenského pôvodu, akým bol aj posledný arcibiskup starého Uhorska, skalický rodák Ján Černoch, ktorý sa nikdy nezbavil vo svojej maďarčine slovenského prízvuku.
10. Svätý Štefan podporil šírenie kresťanstva výstavbou sakrálnych budov a tým sa stal jedným z ich najagilnejších budovateľov v karpatskom priestore. Nariadil, že každých desať dedín v krajine musí postaviť svoj kostol. Tým, že vytvoril tieto, na danú dobu husto rozosiate oporné body kresťanstva, vykonal v praxi pre jeho zakorenenie možno viac ako samotní kňazskí ohlasovatelia.

tags: #christianizacia #a #cirkev #stredoveku