Chválospev Anny v Biblii: Výklad a Kontext

V židovskom prostredí bola neplodnosť istým znakom prekliatia alebo hriechu.

Za príklad neplodnosti je nám židovský vzťah Abraháma a Sáry. Abrahám a Sára boli starí, pokročilí vekom, Sáre sa už nestávalo, čo sa stáva ženám. Preto sa Sára sama v sebe zasmiala… Tu Pán povedal Abrahámovi: „Prečo sa Sára smeje…? Je azda Pánovi nejaká vec nemožná?“ (Porov. Gn 18,10-14)

Tematicky príbuzný je aj príbeh o narodení proroka a sudcu Samuela. Jeho matka Anna bola neplodná. Po jej naliehavej modlitbe jej kňaz Eli prisľúbil, že Boh splní jej prosbu. Otehotnela a svojho syna Samuela zasvätila Bohu (Porov. 1 Sam 1).

Podobne v novom zákone nájdeme zmenu v plodnosti aj u matky Jána Krstiteľa, kde môžeme vidieť zázračný dotyk Boha a taktiež aj táto matka zasväcuje svojho Syna úplne Bohu.

Tento hymnus radosti a oslavy Boha, ktorý miluje ponížených, je variáciou na ďakovnú modlitbu, ktorou sa dovtedy bezdetná Samuelova matka Anna poďakovala za dar syna, ktorým Pán obrátil jej trápenie na radosť a zaspievala Pánovi chválospev.

Anna sama nadchnutá prorockým duchom vo svojom chválospeve ospevuje v druhej kapitole Samuelovej knihy kráľa ktorý prichádza, ale je možná aj hypotéza, že táto časť tam bola neskôr pridaná.

Evanjelista tak znova siaha po súvislosti medzi rozprávaním o Samuelovi a rozprávaním o Ježišovom detstve, ktorá sa predtým objavila v Máriinom chválospeve Magnifikát pri stretnutí s Alžbetou. K slovám o Ježišovom raste a múdrosti a veku pripája Lukáš formuláciu z Prvej knihy Samuelovej, ktorá sa tam vzťahuje na mladého Samuela (Porov. 1 Sam 2,26): Rástol v obľube (milosti zaľúbení) u Boha i u ľudí.

Počas svojho života bol veľmi odvážny a vytrvalý, keď oznamoval Božie rozhodnutia, oddaný pravému uctievaniu a navyše bol poctivý aj vo vzťahu k druhým ľuďom. Keď Samuel nakoniec zomrel, celý Izrael ho oplakával a nakoniec ho pochovali u jeho domu v Ráme (Porov. 1 Sam 25,1). Samuel po celoživotnej službe zomrel ako schválený Boží služobník, tak ako o tom hovorí Biblia napríklad v Hebr 11,32 alebo v Žalme 99,6.

O knihách Samuelových

Samuelove knihy sa týkajú dejín spásy v dobe okolo roku 1000 pred naším letopočtom. Samuel nie je autorom týchto kníh, len vynikajúcou osobou tejto dejinnej doby. Autori a redaktori Samuelových kníh sa odvolávajú na rôzne dejinné tradície a písomné pramene, ktoré sú už neznáme. Aj doba písania Samuelových kníh je neznáma, leží medzi rokmi 932 a 586 pred Kristom.

Pravý autor Samuelových kníh ostáva anonymný. Samuelove knihy boli pôvodne jednou knihou, v gréckom a latinskom preklade (Septuaginta a Vulgáta) sú označené ako 1. a 2. kniha kráľovská. Kniha je pomenovaná podľa všetkého podľa prvej postave o ktorej kniha rozpráva, t.j. o Samuelovi. Samuelovo narodenie je zmienené v prvej kapitole prvej knihy a smrť v dvadsiatej piatej vylučuje možnosť, aby Samuel túto knihu napísal. Nie je vylúčené, že do svojej súčasnej podoby vznikli omnoho skôr. Prvá kniha končí Samuelovou smrťou a je venovaná zväčša Dávidovej vláde.

V poslednom polstoročí sa venovalo bádanie práve historickým knihám proroka Samuela. Môžeme tu rozlíšiť pozadie rôznych historických biblických metód. Wellhausen identifikoval dva pramene, závisle predovšetkým na ich postoji ku kráľovstvu. Starší prameň bol priaznivo naklonený kráľovstvu, a mal väčšiu historickú hodnotu. Neskorší prameň odrážal skúsenosti Izraela počas exilu. Odrážali sa tu postoje Deuteronomistu, a bol svojim tónom protikráľovský, pretože sa jedná o neskorší prameň nemá až takú historickú hodnotu. Napríklad správa o Šaulovom mocenskom vystupovaní pôsobí nepriaznivo na ponímanie kráľovstva.

Z hľadiska tradícií bádatelia zaberajúci sa dejinami podania biblického textu zistili, že miesto dvoch paralelných prameňov môžu izolovať staršie zbierky prameňov, zamerané na jednotlivé témy. L. Od metódy dejín podania biblického textu sa redakcia snažila zistiť metódy editácie redakčných vrstiev. M. Noth dokončil metodologický obrat, ktorý predtým zastával Rostov prístup k rozprávaní o nástupníctve. Noth v roku 1943 oddelil Deuteronómium od Pentateuchu a označil ho ako ideologický základ a literárny počiatok jednotlivých dejín Izraela, siahajúcou až po knihu kráľov. Táto deuteronomistická história (DH) bola pre Notha prácou jedného autora píšuceho v zajatí, aby vysvetlil, prečo Boh Izrael zavrhol. Noth taktiež identifikoval niektoré pasáže ako voľne doplnené autorom. Podľa jeho teórie, bol Deuteromista absolútne negatívny, lebo sa chcel priblížiť vysvetleniu zajatia a neponúkal žiadnu nádej na budúcnosť.

Zo Samuelových kníh vyplýva z opisu života a činnosti Samuela a najmä Dávida. Samuel je v nich predstavený nielen ako ideálny typ nábožného človeka a muža modlitby, ale predovšetkým ako Bohom vyvolený sudca a prorok, ktorý po celý život ostal nekompromisne verný svojmu poslaniu (Porov. 1 Sam 12). Dávidova osobnosť je zložitejšia, ale bohatšia na poučenia. V opise udalostí Dávidovho života v 2 Sam 10 - 20 je kľúč k pochopeniu jeho duchovnej veľkosti, ale aj ľudskej slabosti. Musel znášať neblahé následky svojich hriechov, ale aj ľútosť a návrat k Bohu sa stali klasickým príkladom obrátenia pre ľudí všetkých čias. Z jeho kladných vlastností stačí spomenúť veľkodušnosť a odpúšťajúcu lásku voči svojmu prenasledovateľovi Šaulovi. Dávidov význam pre dejiny spásy spočíva v tom, že sa stal nositeľom mesiášskeho pôsobenia.

Šaulove hriechy niesú o nič väčšie ako Dávidove, no práve Dávida opisuje písmo ako „muža podľa Pánovho srdca“ (Porov. 1 Sam 13,14) Izrael prihliadal na Saulovu výšku a svaly - lebo nik nebol v celom ľude ako on. Boh síce vyvolil Šaula, no vedel čo je v jeho srdci.

Jedným z opakujúcich sa tém v knihách Samuela je odkaz na „Pánovho pomazaného“ a hebrejské slovo mášiah znamená „pomazaný“. Predstava o Spasiteľovi pre Izrael vzrastá z Izraelských predstáv o spravodlivom kráľovi, ktorý by bol ako Dávid. Izrael sa kryštalizoval okolo príchodu nového Dávida (Porov. Ez 34,23). Toto zvláštne očakávanie ukazujú texty kráľovské texty žalmov a Izaiáš.

Jeho vojská sú anjeli, nebeské telesá a tiež vojská Izraelitov, ktoré chodili do boja pod vedením. V Samuelovej knihe sa hneď v prvej kapitole a treťom verši spomína prvýkrát označenie Boha ako Pána zástupov, vojsk (Sabaoth). Samuel ako levita mal byť v službe Pánovej, ale len od 25. alebo 30. roku do 50. roku, no Anna ho zasvätila chrámu už od útleho detstva. Okrem toho sa jeho matka zaviazala, že bude nazirejcom, t.j. zloží nazirejský sľub.

Samuel bol Héliho syn, mal aj bratov, ale jeho bratia nedodržiavali svoju kňazskú povinnosť ako on, písmo hovorí, že sa často podnapili počas slúženia v Pánovom chráme. K Hélimu prichádza Boží muž, ktorí mu vyčíta, že sa viac zamiloval do svojich synov ako samého Boha. Oznamuje mu tiež, že mu odtne rameno, čo v prenesenom význame znamená, že mu predčasne umrú jeho potomkovia. Posledným zvestovaním Hélimu je oznámenie nového Pánovho pomazaného, pred ktorým bude kráčať veľkňaz a bude kráľom nad Izraelom.

Samuel sa stáva prorokom ešte ako chlapec, keď mal oznámiť Hélimu Božie posolstvo. Toto proroctvo sa naplnilo (Porov. 1 Sam 3,2-21), a tak sa začala Samuelova práca ako proroka a celý Izrael si potom uvedomil, že Samuel je naozaj Božím prorokom. Okrem toho sa stal i sudcom.

Keď Božie svetlo ešte nevyhaslo a Samuel spal v chráme sa mu Boh prihovára a volá ho po mene. Samuel, ochotný vždy a všade slúžiť sa rozbehne k Hélimu, a Héli nechápe čo sa deje, takto sa to opakuje dvakrát, no potom dáva Héli radu Samuelovi, aby odpovedal hlasu: „Hovor, tvoj sluha počúva!“ (Porov. 1 Sam 3,10) a Samuelovi sa dostáva proroctvo od Pána, ktoré nie je veľmi priaznivé pre jeho otca a bojí sa mu ho oznámiť. Héli ho v prenesenom význame preklína ak mu nepovie znenie Pánových slov. Samuel vo všetkej poslušnosti nakoniec otcovi oznamuje proroctvo a veľmi ho tým zarmucuje.

Samuelova kniha nám vynecháva značnú časť Samuelovho života, v tretej kapitole v devätnástom verši zisťujeme len, že Samuel dorastal, Pán bol s ním a ani jednému z jeho slov nedal padnúť na zem, takže sa celý Izrael od Danu až po Bersabe dozvedel, že Samuel ako Pánov prorok je spoľahlivý. Nový výskum prorokov ohraničil tri rôzne druhy prorokov, a to: proroci spoločenstiev, chrámoví proroci a slobodný proroci. Samuel patril do prorokov spoločenstiev, zvaných tiež bené hannebiím. Príslušníci prorockého konventu mali isté občianske povolanie.

Samuel je jednou z najväčších postáv izraelských dejín. Spojili sa v ňom kňazské rysy (pomazal na kráľa Šaula a Dávida), prorocké (bol uznávaným učiteľom ľudu) a vládne (bol posledným sudcom).

Samuel a Šaul

V tejto kapitole sa pozrieme na povolanie Šaula, môžeme si všimnúť rozdiely medzi prorokom Samuelom a kráľom Šaulom. Kráľovi Šaulovi sú všetky jeho posty dávané len cez proroka Samuela. Samuel má s Bohom hlbší vzťah a stáva sa jeho rukou na zemi.

Šaul vyrastá v období prvých neúspešných pokusov samozvanca Abimelecha (Sdc 9) o vytvorenie centrálnej inštitúcie s dlhodobejším trvaním sa v izraelských kmeňoch prvý raz stretli so širokým porozumením na prelome tisícročí (okolo r. 1000 pre Kristom). Úspešným zjednocovateľom bol práve Šaul, Kišov syn. Šaul kraľoval 40 rokov. Pochádzal z najmenšieho izraelského kmeňa, z Benjamína. Podľa biblického opisu bol do úlohy vodcu povolaný na spôsob charizmatického vodcu, akými boli sudcovia (Porov. 1 Sam 10,1-8). Neskôr sa v jeho panovaní pokúšajú kmene kráľovskú moc oslabiť a právomoc „kráľa“ a udržať ideál slobodnej spoločnosti, ktorej jediným Pánom je JHWH.

Pevnú pôdu pod nohami Šaulovi vytvárala iba jeho vlastná rodina a rod. Abner, bol jeho jediným vodcom bojovníkov z izraelských kmeňov (Porov. 1 Sam 10,27). Nemal vybudovaný nejaký štátny aparát. Počas Šaulovho pôsobenia nastáva sociálna zmena v spoločnosti Izraela. Keď Šaul vládol, jeho nástupca už bol zvolený, Boh nariadil Samuelovi, aby išiel k Jišajovej rodine z Betlehema (Porov. 1 Sam 16,1).

Šaulova manželka sa volala Achinoam, bola to dcéra Achimása (Achimácova). (Porov. 1 Sam 14,50) Porodila Šaulovi štyroch synov Jonatána, Melchisua, Aminadaba (Porov. 1 Sam 31,2) a Ješui a dve dcéry Merob a Michol. (Porov. 1 Sam 14,49) Šaulovi traja synovia padli v boji s Filištíncami. Šaul bol zasiahnutý šípom z luku a keď videl, že neunikne nepriateľom vrazil si svoj meč do brucha. Keď ho na druhý deň Filištínci našli, odťali mu hlavu a jeho telo a telá jeho troch synov pribili na múr v Betsane (Bét-šáne). Keď sa izraelskí bojovníci dopočuli, čo urobili ich kráľovi a jeho synom, prišli do Betsanu (Bét-šánu), sňali mŕtve telá Šaula a jeho synov a spálili ich. Nakoniec vzali ich kosti a pochovali ich pod stromom v Jábese (Jábeši).

Šaula by sme mohli označiť ako charizmatika na kráľovskom tróne (Porov. Od začiatku 11. stor. Filištínci začali výrazne ohrozovať egyptskú kontrolu na území Palestíny a penikali hlboko do území obývaných Izraelitmi (Porov. 1 Sam 10,5). Negatívne dôsledky na Izraelské kmene boli veľké ako nám prezrádza 1 Sam 13, 19-22. V 1 Sam 10,24 bol Šaul pomazaný otvorene za kráľa. Oficiálne ho uviedli ako kráľa na zhromaždení Izraelskej pospolitosti v Masfe (Mispe, Micpe), ktoré zvolal Samuel, no nemal stopercentnú podporu zhromaždených.

Prehlásenie zo strany ľudu a pomazanie prorokom, chápané ako prejav Boha, sa považovalo za založenie Izraelského kráľovstva. V tejto počiatočnej fáze, musel byť kráľ ak chcel byť legitímny povolaný samotným Bohom JHWH. Samuelovi synovia Joel a Abijah však neboli ako Samuel, ľud nechcel ani jedného z nich za Samuelovho nástupcu (Porov. 1 Sam 8,2-5) a žiadal Samuela, aby im ustanovil kráľa tak, ako to bolo vtedy bežné u iných národov. Samuel sa v súvislosti s tým modlil k Bohu, aby vedel ako sa má zachovať. Izraeliti totiž doposiaľ nemali žiadneho ľudského kráľa, lebo ich kráľom bol sám Boh. Boh síce vypočul ich žiadosť, ale vopred varoval, aké to bude mať aj negatívne následky, keď bude nad nimi vládnuť len človek.

Samuel dostal presné pokyny, ako postupovať. V Šaulovom prípade sa jeho pomazanie vykresľuje zaujímavým spôsobom. O pomazaní vedia len tri „osoby“ a to: Samuel, Šaul a Boh. Stáva sa tak kráľom „tajomného spoločenstva“, o ktorom ľudia nevedia.

Vyvolenie zo strany Boha nevylučovalo vznik kráľovskej dynastie: Boh mohol predurčiť ku kraľovaniu jeden rod - Dávidov. Po prvých víťazstvách začali úspechy Šaula opúšťať. Pred rozhodujúcou bitkou s Filištíncami prepadá Šaul malomyseľnosti a strachu a uchyľuje sa k praktikám veštby. Veštba je monoteistickým náboženstvom zakázaná a charakterizuje sa ako hriech. Hriechom na seba Šaul sťahuje prekliatie a stáva sa z neho osamelý človek.

Táto kapitola sa bude zaoberať vzťahmi medzi týmito dvoma osobnosťami starého zákona, tieto vzťahy budú pripomínať spočiatku rozprávku, kde sa kráľ dostane ku kráľovstvu ani nevie, ako potom sa príbeh bude odohrávať akčne, kde Šaul bude dobývať mestá a národy. Na sklonku jeho života to bude pripomínať drámu, kedy Šaul stratí poznanie, že je sním Boh a stáva sa bezradným. Samuel zomiera a Šaul robí zúfalý krok, pokúša sa vyvolať Samuela zo záhrobia. Šaul znamená vyprostený od Boha .

Samuelovým mestom je Ráma. Šaul vedel podľa všetkého o Samuelovi a podľa miestneho zvyku ho prosil o radu. Ak niekto chcel od proroka alebo mudrca radu, musel mu priniesť nejaký dar. Šaul sa utieka k „Božiemu mužovi“ čo je zriedkavý výraz na označenie proroka. Šaul je poslaný od otca aby našiel oslice, išiel si pre radu k prorokovi a stretol dievčatá, ktoré mu dali radu, aby šiel na výšinu za prorokom. Výšina vtedy predstavovala v Kanánskej tradícií svätyňu zriadenú na veľkom kopci. Posvätná hostina bola podstatnou časťou obety spoločenstva. Samuel stretáva Šaula a Boh mu oznamuje: „Pozri, to je ten človek, o ktorom som ti hovoril. On bude súdiť môj ľud.“(Porov. 1 Sam 9, 17) Šaul sa približuje k Samuelovi a on ho dáva mu prvé proroctvo, kde nájde oslice a čo bude robiť v nasledujúcom čase sním Boh a oznamuje mu jeho vyvolenie.

Rozprávanie v 9,-10,16 nemá spojitosť s predchádzajúcim. Pochádza z Rámy a predpokladá, že Šaul bol pomazaný ešte mladý a že toto pomazanie zostalo tajné, tak ako u Dávida (Porov. 1 Sam 16). Ale pomazanie je spojené s prevzatím moci. Je isté, že Šaul bol pomazaný. Je pravdepodobné, že to urobil Samuel, ale nevieme, za akých okolností.

Prípad je zameraný na Šaula a Samuel nie je predstavený ako sudca, ale ako prorok, ktorého Šaul stretne náhodou. Deň po víťazstve nad Amončanmi ľud vyhlasuje Šaula za kráľa nad Izraelom. Ale podľa paralelného rozprávania bol Šaul vyhlásený za kráľa už v Micpe (Porov. 1 Sam 10,24). Šaula za kráľa neuznali všetci (Porov. 1 Sam 10,27), jeho intronizáciu treba obnoviť. Samuel odchádza, no podobne ako Jozue a Mojžiš a v knihe je opísaná jeho rozlúčková reč.

Na začiatku každého úseku dejín - dobývanie, sudcovia, monarchia - veľká osobnosť tej doby, ktorá sa končí, pripomína veľké Božie skutky v minulosti a sľubuje Božiu pomoc pre budúcnosť, ak...

tags: #chvalospev #anny #biblia