Chváľte Meno Pánovo: Žalm a Jeho Hlboký Význam

Žalm 113 je jedným z tzv. alelujových žalmov, ktorý patrí do zbierky nazývanej „egyptský Hallel“. Oficiálny slovenský katolícky preklad dáva tomuto žalmu názov „Chválospev na meno Pánovo“.

Žalm začína (aj končí) výzvou (či skôr príkazom) „Aleluja“ (hebr. hal´lu Jah), t.j. „Chváľte (oslavujte) Pána (Jahveho)!“.

Židia tento žalm dodnes spievajú spolu so Ž 114-118 (t.j. celý veľkonočný Hallel) pri veľkonočnej večeri (pred jedlom Ž 113-114 a ostatné žalmy tohto Hallelu, ako aj Ž 136, po jedle). Je možné, že tento žalm spolu s ostatnými spieval aj Pán Ježiš s apoštolmi pri Poslednej večeri.

Žalm je pomerne krátky (v hebrejskom origináli má iba 60 slov), má len 9 veršov, z ktorých 7 veršov tvorí obsah nášho responzóriového žalmu.

Žalm môžeme rozdeliť do troch celkov:

1. Prvé tri verše vyzývajú k chvále Božieho mena (Chváľte meno Pánovo, hebr. hallú et-šem Jahve) najprv služobníkov Pána, medzi ktorých môžeme zarátať nielen kňazov a národ Izrael, ale všetkých zbožných, ktorí si ctia Pána, ale následne aj všetkých ľudí všetkých čias.
2. Druhá časť žalmu (verše 4-6) ospevuje dve z Božích vlastností; prvou je transcendentnosť či „vyvýšenosť“, resp. „Božia sláva“ a druhou láskavosť, resp. milosť či zľutovanie, ktorá sa prejavuje Božou dobroprajnou pozornosťou aj voči nepatrným veciam a ľuďom.
3. Tretia a záverečná časť žalmu (verše 7-9) je skoro doslovne prevzatá z chválospevu Anny, matky proroka a „sudcu“ Samuela z 1Sam 2, 8.5, z ktorého čerpá aj Máriin Magnifikat, preto tento žalm môžeme nazvať aj „starozákonným Magnifikat“.

Idea Božieho sklonenia sa k „chudobným“ dosiahla svoj historický vrchol v zostúpení Božieho Syna na zem. Ž 113 je kňazom a duchovným osobám všeobecne známy aj ako prvý žalm prvých nedeľných vešpier tretieho týždňa žaltára Liturgie hodín.

Responzóriový žalm tejto nedele je vybraný (ako zvyčajne) vzhľadom na obsah prvého čítania z Knihy proroka Amosa, v ktorom nachádzame kritiku ponižovania chudobných a bezbranných mocnými a bohatými.

Prorok Amos od Jamesa Tissota

Prorok Amos a Jeho Posolstvo

Dve nedele po sebe budeme počúvať úryvky z knihy proroka Amosa. Hlavnou témou tejto knihy je ohlásenie súdu nad Izraelom kvôli jeho nevernosti Jahvemu a porušovaniu zmluvy s Bohom zo Sinaja.

Príčinou tohto odsúdenia je najmä falošný kult, ktorý Izrael koná vo svojich svätyniach, a to najmä v severnom Izraeli, v ktorom Amos krátky čas pôsobil, hoci bol pôvodom z južného, judského kráľovstva.

Dôvod, prečo Amos kritizuje kult Jahveho v severnom Izraeli však nie je pozoruhodne v prvom rade v tom, že ide o kult odtrhnutý od kultu Jahveho v jeruzalemskom chráme, ale kvôli rozporu uctievania Jahveho s každodenným životom izraelskej spoločnosti.

Obsahom sinajskej zmluvy totiž nie sú len kultové, ale aj sociálne predpisy, ktoré majú z Izraela vytvoriť Boží ľud zjednotený v láske. Avšak každodenná sociálna skutočnosť v Izraeli je s týmto ideálom v hrubom až brutálnom rozpore.

Náboženský kult má byť úzko spätý s každodenným životom viery. Preto aj prorok Amos v Božom mene ostro zavrhuje formalistický a bezduchý kult severného Izraela, ktorého strediskami boli Bét-El (Betel=Boží dom), Gilgál (Galgala) a Dan.

Dnešný úryvok pochádza z tretej časti tejto knihy (Am 7 - 9), ktorá obsahuje 5 Amosových videní, pričom dnešný text je zo štvrtého videnia „o koši s ovocím“.

Nasleduje dnešná perikopa prvého čítania, ktorá uvádza dôvod tohto „konca“, ktorý príde na Izrael, predovšetkým na severný Izrael, proti ktorému bol Amos poslaný prorokovať, hoci všetky výstrahy sa týkali rovnako aj južného Izraela - Judska, kde náboženská situácia napriek vykonávaniu navonok „pravého kultu“ Jahveho v Jeruzaleme, kde stále vládla dávidovská dynastia, bola v podstate rovnaká - náboženský život bol napriek svojej vonkajšej okázalosti formálny, povrchný, neprenikal spoločenský život ani severného ani južného Izraela.

8. storočie pred Kristom bolo totiž na jednej strane obdobím prosperity, ale táto prosperita sa podobne ako dnes týkala hlavne úzkej vrstvy bohatých a neprejavovala sa natoľko v živote väčšiny spoločnosti, kde bolo stále veľa chudobných až bedárov.

Celý spoločenský život však bol preniknutý vzťahmi, ktoré sa točili len okolo peňazí a blahobytu, čiže išlo v podstate o taký istý konzumizmus ako dnes, hoci zahalený do navonok náboženského rúcha, keďže táto prosperita (časti spoločnosti) bola v tej dobe ešte pripisovaná požehnaniu Jahveho, pričom dnešná materialisticky a ateisticky založená spoločnosť sa už celkom zriekla náboženského myslenia.

Staroveká spoločnosť bola ešte prirodzene náboženská, ale navonok prejavované náboženské cítenie neovplyvňovalo dostatočne, ba niekedy vôbec, sociálny život spoločnosti, najmä vzťahy medzi bohatými a chudobnými.

Národné svätyne sa tešili veľkej pozornosti, boli bohato vybavené a prúdili do nich zástupy ľudí, ale praktický náboženský život v spoločnosti bol viac-menej nedotknutý vierou v Pána - Jahveho.

Veriaci aj v tej dobe žili v každodennom živote ako praktickí materialisti, ich duchovný život sa obmedzoval len na náboženské sviatky.

Viera v jediného pravého Boha v Izraeli upadla na úroveň pohanstva, takže úlohou rituálov a obetí prinášaných v chrámoch bolo už len „udržiavať“ priazeň božstva, aby božstvo udržalo a rozmnožilo blahobyt svojich „uctievačov“.

Amos, poslaný upozorniť Boží ľud na potrebu nápravy, sa zastáva chudobných a bohatých a mocných upozorňuje na požiadavku starostlivosti o blížnych.

Nehlása násilnú revolúciu, ani povrchný sociálny humanizmus, ale dodržiavanie Božieho zákona. Bohatí svoje bohatstvo nedostali od Pána len pre seba, ale aby cez nich Pán sýtil svoj ľud a dával mu všetko potrebné pre každodenné živobytie.

Skutočné náboženstvo nemá byť len bezduchým ritualizmom zameraným na naklonenie si priazne božstva pre vlastné účely, ale má aj usmerňovať medziľudské vzťahy v každodenných situáciách, aj v oblasti sociálneho zmieru.

Žalm 113: Text

Žalm 113:

1. ALELUJA. Chváľte, služobníci Pánovi, chváľte meno Pánovo.
2. Nech je velebené meno Pánovo odteraz až naveky.
3. Od východu slnka až po západ nech je oslávené meno Pánovo.
4. Vyvýšený je Pán nad všetky národy a jeho sláva nad nebesia.
5. Kto je ako Pán, náš Boh, čo tróni na výsostiach,
6. a predsa dbá o všetko nepatrné na nebi i na zemi?
7. Z prachu dvíha chudobného a zo smetiska povyšuje bedára
8. a dáva mu sedieť vedľa kniežat, vedľa kniežat svojho ľudu.
9. Neplodnej dáva bývať v dome ako šťastnej matke detí.

Mnoho problémov, ktoré v kresťanskom svete aj živote prežívame vyplývajú zo skutočnosti, že Božiu veľkosť a veľkoleposť dostatočnej nedoceňujeme. Preto je dôležité , aby naše predstavy o veľkosti Boha boli uvedené na správne miesto.

Keby sme totiž Boha poznávali skrze Písmo, mali by sme pred ním náležitú bázeň. Pristupovali by sme k nemu s omnoho väčšou úctou a chvením. Uvedomili by sme si aký je Boh mocný a my slabí. On je svätý, my sme hriešni. On vie a pozná všetko, naše znalosti, poznanie a chápanie je obmedzené. On je večný a nesmrteľný, my sme obmedzení časom, sme zraniteľní a smrteľní, môžeme sa stať obeťami nešťastia a choroby.

Pre pravého Boha nie je nič neprekonateľné a nikto pre neho nie je bezvýznamný.

Žalm 113 môžeme rozdeliť na dve hlavné časti. V prvej časti sme vyzvaní, aby sme Boha chválili a v druhej časti máme poznať aký je dôvod našej chvály.

Každý z nás by mal vedieť, že sme stvorení preto, aby sme vzdávali Bohu česť a slávu. Tomu, kto si uvedomí, čo pre nás Boh vykonal, milosrdenstvo, ktoré nám preukázal a múdrosť, s ktorou všetko riadi, nám poskytujú veľa dôvodov prečo a ako vyjadrovať chválu a vďakyvzdanie.

Boha môžu chváliť len jeho služobníci. Boží služobníci, Boží ľud, sú všetci, ktorí boli vykúpení krvou Pána Ježiša Krista. Každý, kto poznal Spasiteľa Ježiša Krista a prijal ho ako svojho Pána, stal sa Božím služobníkom.

Objektom našich chvál je Boh sám. Hlavnou náplňou obecenstva s Bohom je, že vzdávame česť a chválu Božiemu menu.

Žalmista píše, prečo máme Boha chváliť dňom aj nocou. Nikto nie je ako On. Jeho milosrdenstvo a láska ku strateným ide ruka v ruke s trpezlivosťou a spravodlivosťou voči zatrpknutým.

To, že Boh sídli vysoko je dôkazom jeho výnimočnosti. On kraľuje celému stvoreniu. Boh od nás nie je nikdy ďaleko. Vládne nie len na zemi, ale aj na nebi. Sídli mimo nás, ale svojou mocou riadi a udržuje každý atom. Nič sa nestane, nič sa nezmení bez Božieho dovolenia.

Keby bol Boh len všemohúci, so strachom by sme sa pred ním triasli a nemali by sme odvahu k nemu pozdvihnúť svoj zrak. Boh je milosrdný. Boh vo svojej veľkosti nezabúda na najslabších a najúbohejších. On je darcom aj udržovateľom života. Každý deň nám preukazuje milosrdenstvo skrze svoju trpezlivosť a veľkorysosť. Pomáha tým, ktorí k nemu volajú.

Ako málo si uvedomujeme a ďakujeme za každý nový deň, za každé požehnanie, ktoré nám deň čo deň daruje. Je to On, kto nás pozdvihuje z duchovnej biedy a chudoby, kto nám odpúšťa naše hriechy, omyly a slabosti.

Z Písma poznáme desiatky zlomených a skrúšených ľudí, ktorých Boh v ich trápení pozdvihol a veľa mocných a slávnych, ktorých ponížil. On sám skrze svojho Syna ukázal, že nikto z nás sa sám nezachráni, že všetci potrebujeme odpustenie, zmierenie a spasenie.

Pretože Boh je neobyčajný, môže vo svojej zvrchovanosti pripraviť životné okolnosti tak, že zmení život aj najzatrpknutejšieho človeka.

Kto v stvorením nevidí ruku Stvoriteľa, je bez výhovorky. Nikto na svete nie je ako náš Boh a Pán. Nikto nebol, nie je a nebude dôležitejší, mocnejší a milosrdnejší k bezmocným, chudobným a chorým.

Veľkoleposť Božej existencie spočíva predovšetkým v tom, že pre záchranu hriešnikov vydal svojho jediného Syna, ktorý niesol trest smrti za nás. Prijal poslušne poslanie od Otca, ktoré ho priviedlo až na kríž, kde prelial svoju krv za nás hriešnikov.

Človek hľadá Boha. Stvorením Boh povoláva každé bytie z ničoty k jestvovaniu. Človek je schopný uznať, že Pánovo meno je „vznešené… na celej zemi“.

Boh prvý volá človeka. Či už človek zabudne na svojho Stvoriteľa alebo sa skrýva ďaleko od jeho tváre, či sa už ženie za svojimi idolmi, alebo obviňuje božstvo, že ho opustilo, živý a pravý Boh neúnavne volá každého človeka k tajomnému stretnutiu v modlitbe.

Modlitba sa javí ako vzájomné volanie, ako dráma zmluvy. Táto dráma prostredníctvom slov a skutkov angažuje srdce.

Človek sa modlí, vychádzajúc predovšetkým zo skutočností stvorenia. Abrahám sa vydáva na cestu, „ako mu to rozkázal Pán“. Počúvanie srdca, ktoré sa rozhoduje podľa Boha, je pre modlitbu podstatné, kým slová majú význam iba vo vzťahu k nemu.

Pretože patriarcha Abrahám uveril Bohu a kráča v jeho prítomnosti a podľa zmluvy s ním, je pripravený prijať do svojho stanu svojho tajomného Hosťa. Boh obnovuje svoje prisľúbenie Jakubovi, praotcovi dvanástich kmeňov Izraela.

Boh prichádza prvý. Volá na Mojžiša z horiaceho kra. Táto udalosť zostane jedným z prvotných predobrazov modlitby v židovskej i kresťanskej duchovnej tradícii. Veď ak „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba“ volá svojho služobníka Mojžiša, je to preto, že je živým Bohom, ktorý chce, aby ľudia žili.

Pán sa rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom. Mojžišova modlitba je typická pre kontemplatívnu modlitbu, vďaka ktorej je Boží služobník verný svojmu poslaniu.

V tomto dôvernom vzťahu k vernému Bohu, ktorý je zhovievavý a veľmi milostivý, Mojžiš čerpal silu a húževnatosť na svoje orodovanie. Modlitba Božieho ľudu sa bude rozvíjať v tieni Božieho príbytku, t. j. Archy zmluvy a neskôr Chrámu.

Dávid je v plnom zmysle slova kráľom „podľa Božieho srdca“, pastierom ľudu, ktorý sa modlí za svoj ľud a v jeho mene, je ten, ktorého oddanosť Božej vôli, oslava Boha a kajúcnosť budú vzorom modlitby pre ľud. V žalmoch je Dávid, inšpirovaný Duchom Svätým, prvým prorokom židovskej a kresťanskej modlitby.

Jeruzalemský chrám, dom modlitby, ktorý chcel vybudovať Dávid, bude dielom jeho syna Šalamúna. Modlitba posviacky chrámu sa opiera o Božie prisľúbenie a o Božiu zmluvu, o účinnú prítomnosť Božieho mena uprostred svojho ľudu a o pripamätanie si obdivuhodných skutkov pri východe z Egypta (exodus).

Chrám mal byť pre Boží ľud miestom jeho výchovy k modlitbe: púte, sviatky, obety, večerná obeť, kadidlo, „predkladné“ chleby, všetky tieto znaky svätosti a slávy najvyššieho a celkom blízkeho Boha boli výzvami na modlitbu a cestami modlitby. Eliáš je otcom prorokov, je z pokolenia tých, ktorí hľadajú Boha, ktorí hľadajú jeho tvár. Proroci čerpajú svetlo a silu na svoje poslanie v samote s Bohom.

Žalmy živia a vyjadrujú modlitbu Božieho ľudu ako zhromaždenia pri príležitosti veľkých sviatkov v Jeruzaleme a každú sobotu v synagógach. Táto modlitba je nerozlučne osobná i spoločná. Týka sa tých, čo sa modlia, i všetkých ľudí. Vystupuje zo Svätej zeme a zo spoločenstiev v diaspóre, ale objíma všetko stvorestvo. Pripomína minulé spasiteľné udalosti a siaha až do zavŕšenia dejín. Pripomína Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a očakáva Mesiáša, ktorý ich definitívne splní. Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, zostávajú základné pre modlitbu jeho Cirkvi.

Žaltár (zbierka žalmov) je kniha, v ktorej sa Božie slovo stáva modlitbou človeka. V Knihe žalmov slová žalmistu, spievané Bohu, vyjadrujú jeho spasiteľné diela. Ten istý Duch inšpiruje Božie dielo i odpoveď človeka. Kristus oboje spojí.

Mnohotvárne výrazové formy modlitby žalmov nadobúdajú svoju podobu v chrámovej liturgii a zároveň v srdci človeka. Žalmy, či už ide o chválospev, žalospev alebo vďakyvzdanie, o individuálnu alebo spoločnú prosbu, o kráľovský alebo pútnický spev, o poučné (sapienciálne) rozjímanie, sú zrkadlom veľkých Božích skutkov v dejinách jeho ľudu i zrkadlom ľudských situácií, ktoré žalmista prežíva.

V žalmoch sú niektoré stále črty: jednoduchosť a spontánnosť modlitby; túžba po samom Bohu prostredníctvom všetkého a so všetkým, čo je vo stvorení dobré; nepríjemná situácia veriaceho, ktorý vo svojej uprednostňujúcej láske k Pánovi je vydaný napospas množstvu nepriateľov a pokušení a v očakávaní toho, čo urobí verný Boh, je istý o jeho láske a odovzdaný do jeho vôle. Modlitba žalmov je vždy preniknutá chválou, a preto názov tejto zbierky dobre zodpovedá tomu, čo nám ponúka: „Chvály“.

Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, sú základným a trvalým prvkom modlitby jeho Cirkvi.

Vybrané responzóriá

Tabuľka: Vybrané responzóriá z Liturgického spevníka II

ALELUJA. Chváľte, služobníci Pánovi, chváľte meno Pánovo.

tags: #chvilte #meno #panovo #zalm