Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom.
Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie. A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi.
Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi.
Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Dejiny ukazujú, že kráľovstvo božie sa od niektorých odníme, i keby tam bolo predtým prekvitalo. Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín.
Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi.
V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu.
Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života.
Každá doba má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“.
Reformácia a jej vplyv
Keď Martin Luther dňa 31. októbra 1517 pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi, začala sa reformácia. Atmosféru strachu chcel opäť nahradiť atmosférou lásky, ako to bolo v dávnych časoch prvej cirkvi. Pôvodná snaha Martina Luthera o nápravu - reformáciu cirkvi tak nečakane viedla k zrodu novej cirkvi, ktorá sa od tej vtedajšej v mnohom líšila.
Lutherova ruža - symbol luteránstva
Biblia sa čítala po nemecky, ľudia spievali piesne, Večeru Pánovu prijímali všetci a hlavne sa kázalo o láske, milosti a odpustení. To boli veľké zmeny, ktoré zasiahli nielen oblasť náboženstva, ale aj školstva, umenia a mnohé iné. Svoje učenie Luther a jeho spolupracovníci spísali do vyznania, ktoré 25. júna 1530 prečítali cisárovi Karolovi V.
Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici preto právom hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek. Reformačné myšlienky sa šírili nielen na pôde cirkvi, ale aj univerzity. Osvojovali si ich profesori, kniežatá i umelci a pretvárali ich do podôb, ktoré im boli vlastné.
Reformácia sa podpísala aj pod vývin architektúry. Reformátori totiž odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali skôr praktické než umelecké vybavenie kostolov a nepriamo tak dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu - klasicizmu. Šírenie vzdelanosti sa stalo pre Luthera veľmi dôležitým a trval na tom, aby pri každom evanjelickom kostole, bola zriadená aj škola.
Vystúpenie Martina Luthera neostalo miestnou záležitosťou, naopak, reformačné myšlienky sa rýchlo rozšírili, a to nielen v Nemecku, ale aj do iných krajín, teda aj do Uhorska a všade našli živý ohlas. Dôležitým činiteľom boli mestá a kraje, v ktorých malo nemecké obyvateľstvo silnú pozíciu, teda nemecká reformácia stala sa im blízka národne i jazykovo.
Len čo sa správa o reformačnom hnutí rozšírila aj mimo hraníc, vzbudila reformácia aj u nás veľkú pozornosť. Keď sa reformačné myšlienky stali známymi v našich mestách a dedinách, vedychtivá mládež začala vyhľadávať wittenberskú univerzitu, aby priamo od Luthera a Melanchtona prijala autentické reformačné učenie. Treba zvlášť vyzdvihnúť, že prvými študentmi zo Slovenska bolir. 1522 Martin Cyriak z Levoče a Juraj Baumheckel z Banskej Bystrice.
Vývoj cirkevného zriadenia a Prešovská synoda
Na samostatné zriadenie neboli vytvorené hneď podmienky, trvalo niekoľko rokov, kým reformácia nadobudla širšiu platnosť a bolo možné prikročiť k vytvoreniu samostatného cirkevného zriadenia. Cirkevné obce, reformačné zbory totiž práve podliehali pod právomoc katolíckej hierarchie, resp. V tomto medziobdobí, t. j. od začiatku reformácie až po zriadení samostatnej evanjelickej a. v. cirkvi, reformačné učenie sa uplatňovalo v rámci katolíckeho cirkevného zriadenia, pravda, s istými kompromisnými znakmi (reformami). Konečne ani mnohí kňazi neboli myšlienkove a vzdelanostne pripravení, „aby sami prispeli ku kryštalizácii protestantizmu.“ Spočiatku išlo len o zavádzanie hlavných zásad cirkevnej reformy, ako kázanie na základe evanjelií, prijímanie pod obojím a o niektoré zmeny v bohoslužobných obradoch.
Jednako za takého stavu sa ukázala potreba riešiť niektoré dôležité otázky na vyššom fóre. Takýmto fórom boli zasadnutia farárov piatich slobodných kráľovských miest: Bardejova, Košíc, Levoče, Prešova a Sabinova. Dôležité je, že na tých zasadnutiach rokovali účastníci o cirkevných i organizačných otázkach a uzavretie podpísali zúčastnení synodáli. Tieto zasadnutia sa konali v spomenutých mestách, spravidla každý rok. Mimoriadny význam má Prešovská synoda r.
V reformačnom úsilí sa stal Prešov významným centrom. Podnet na zvolanie synody dali Bardejovčania, ktorý listom z 27. októbra 1546 požiadal Prešovčanov, aby zvolali synodu, na ktorej by spoločne riešili cirkevné a bohoslužobné záležitosti. Na synode sa zúčastnili vyslanci piatich miest: farári cirkevných zborov, rektori škôl (okrem Prešova a Levoče), resp. kantori. Podľa uzavretia synody v 16-tich článkoch synodálneho kánonu boku formulované v duchu reformačného učenia základné a zásadné pravidlá cirkevného poriadku. Kánony sa opierajú o Augsburské vierovyznanie a Melanchtonové Loci communes (=Všeobecné zásady) a týkajú sa dôležitých a zásadných otázok cirkevnej správy a cirkevného učenia.
V záujme správneho pochopenia zväzku spomenutých slobodných kráľovských miest treba poznamenať, že tieto mestá ešte pred reformáciou vytvorili združenie na ochranu svojich prác, najmä hospodárskych záujmov, známe pod názvom Pentapolitana, t.j. Päťmestia patrili aj cirkevné záležitosti a zbory boli podriadené seniorovi alebo archidiakonovi. Prvým seniorom sa stal Michal Radašin, bardejovský farár.
Roku 1548 zasadal v Bratislave krajinský snem, ktorý mal na programe usporiadanie náboženských a cirkevných záležitostí. Zákonný článok V/1548 ustanovil reštitúciu katolíckeho učenia a obradov. Bol to vlastne začiatok úsilia proti protestantizmus, začiatok rekatolizácie alebo protireformácie.
Päťmestie z obavy, aby ich nepovažovali za stúpencov nezákonného učenia, na podnet Prešovčanov poverili Leonarda Stockela, aby pripravil vierovyznanie Päťmestie. Stockel v spolupráci s Martinom Cyriakom zostavil vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana dôsledne spočíva na reformačnom, evanjelickom učení a opiera sa aj o kánony Prešovskej synody. Confessio Pentapolitana bola r. Confessiou Petapolitanou sa Päťmestie dostalo do úzkeho spojenectva a stala sa základom seniorátu, piatich slobodných miest. Prvým seniorom ostal Michal Radašin, vyvolený ešte na Prešovskej synode. Napokon Confessia Pentapolitana sa stala vzorom vierovyznania banských miest, tzv. Confessie Heptapolitany a Spiša.
Vieroučné diferenciácie a ich vplyv
Reformácia priniesla so sebou individualizmus a vo svojich dôsledkoch parikularizmus. Pokiaľ ide o vieroučnú diferenciáciu, podstatné odchýlky od evanjelického učenia zastávali menovite helvéti, hlavne o krste a Večeri Pánovej. Tieto tendencie našli už v 30-tych rokoch prívržencov, proti ktorým cirkevná i svetská vrchnosť na základe nariadenia Ferdinanda I. z r. 1527 tvrdo zakročili.
Matej Bíró Dévai, Lutherov a Melanchtonov žiak, r. 1531 sa stal košickým kazateľom. Už vtedy sa prikláňal v otázke sviatosti k helvétskemu učeniu. Keďže Prešovčania chceli mať jasno v tejto otázke, obrátili sa priamo listom na Luthera o poučenie.
Luther: Život a odkaz nemeckého reformátora (celý dokumentárny film)
Ekumenické spoločenstvo v Košiciach
Ekumenické spoločenstvo vzniklo r. 1994 dobrovoľne, neformálne. Sú to tieto subjekty: Apoštolská cirkev, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská, Československá cirkev husitská, Evanjelická cirkev a.v., Gréckokatolícka cirkev, Reformovaná kresť. cirkev a Rímskokatolícka cirkev. Stretávania sú pravidelné. Miestom stretnutí býva Teologická fakulta v Košiciach, Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Každoročne konáme niekoľko významných bohoslužieb a aktivít. Sú to Ekumenická bohoslužba koncom januára, Pašiový sprievod na Veľký piatok a ďakovná bohoslužba slova za úrodu v jeseni. Mesto Košice už tradične pripravuje Festival sakrálneho umenia, do ktorého aktívne vstupujeme koordinovanými bohoslužbami v rámci každej cirkvi.
Ekumenická ruža - symbol ekumenizmu
Na návrh Komisie cirkví schválili poslanci Mestského zastupiteľstva a primátor mesta cenu mesta Košíc, ktorá bola odovzdaná spoločenstvu dňa 7. mája 1998 o 15.hod. pri príležitosti osláv Dňa mesta Košice. Ekumenické spoločenstvo spoločne s Centrom excelentnosti pri TF KU je zároveň aj pracoviskom Teologickej fakulty v Košiciach, Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Sedemročná história ekumenického spoločenstva je počtom rokov malá, ale významom veľmi bohatá. Nechceli, aby prežité udalosti upadli do zabudnutia. Rozhodli sa všetko knižne zachytiť. Kniha vznikla aj vďaka finančnému prispeniu ERC v SR a Nadácii Procassovia.
Mimoriadne udalosti v USA podnietili predstaviteľov Ekumenického spoločenstva cirkví a náboženských spoločností na území mesta Košice, aby sa stretli a spoločne aj so svojimi veriacimi sa modlili za pokoj vo svete. Okrem všetkých kresťanských cirkví pôsobiacich v Košiciach prišli na túto mimoriadnu ekumenickú bohoslužbu slova aj židovskí predstavitelia.
Ekumenické Veni sancte má svoje hlboké opodstatnenie. Nadväzuje na tradíciu európskych univerzít, ktoré vznikali s prispením cirkvi a v ktorých univerzitas professorum et scholarium znamenalo spoločenstvo učiteľov a študentov s cieľom hľadať pravdu. Dnešná spoločnosť sa stala pluralistickou. Tým viac je potrebný vzájomné spoznávanie, rešpekt, spolupráca.
Člen ES pán Bohumil Kaman z Cirkvi československej husitskej privítal prítomných veriacich z rôznych cirkví a vzácnych hostí. Medzi nich patrili: ThDr. Jan Hradil, ThD. - biskup Cirkvi československej husitskej, ktorý predniesol aj hlavný príhovor a J.E. Vladyka Milan, biskup Gréckokatolíckej cirkvi, košický exarcha. Spoločne recitované Verím v Boha silne umocnilo nadprirodzenú jednotu veriacich z rôznych cirkví.
Atmosféra týchto bohoslužieb je z roka na rok krajšia a nie je ju možné slovami dobre opísať. Pri malom ľudskom snažení o zbližovanie je odmena, ktorú dáva iba Boh, stonásobná. Moderátor spoločenstva Mons. ThDr. Anton Konečný v krátkosti predstavil históriu a činnosť ES. Potom nám vzácni hostia hovorili o rozvoji ekumenického dialógu vo svete.
Tretia misijná cesta sv. Pavla Apoštola
Tretia misijná cesta Apoštola Pavla (približne roky 53-58 po Kr.) bola významnou etapou v jeho živote. Jej hlavnými cieľmi bolo upevniť už existujúce kresťanské spoločenstvá a prehĺbiť teologickú diskusiu. Táto cesta je opísaná v Skutkoch apoštolov (Sk 18,23 - 21,17). Sv. Apoštol Pavol začal svoju tretiu cestu v Antiochii, kde sa zdržiaval medzi druhou a treťou cestou.
Valentin de Boulogne a jeho predstava sv. Pavla Apoštola pri písaní svojho teologického diela
Z Antiochie v Sýrii prešiel do tureckej Galácie a Frýgie (dnešné Turecko), kde navštívil kresťanské komunity, ktoré založil počas predchádzajúcich ciest, a povzbudzoval ich vo viere (porov. Sk 18,23). Odtiaľ prešiel do Efezu a tam strávil tri roky, čo z tejto zástavky urobilo kľúčový bod celej cesty. Sv. Pavol kázal o Kristovi, robil zázraky, uzdravoval chorých a vyháňal démonov.
Pavlov list Rimanom je najkomplexnejším vyjadrením jeho teológie a má katolícky univerzálny charakter. Sv. Pavol Apoštol v ňom píše o základných princípoch viery, ktoré sú platné pre všetkých kresťanov.
Kvôli intrigám a sprisahaniu Židov, ktorí sa usilovali o život sv. Pavla nakoniec Apoštol zmenil svoje plány a vrátil sa cez Macedónsko (porov. Sk 20,3-6). Počas svojej zástavky v Troade sv. Pavol oživil mladíka Eutycha, ktorý zomrel pri páde z okna, keď počúval jeho kázeň. Následne sa sv. Pavol stretol s presbytermi z Efezu, dal im svoje povzbudenie a varoval ich pred falošnými učiteľmi (porov. Sk 20,17-38). Po tejto dojemnej rozlúčke pokračoval sv. Pavol na ceste do Jeruzalema.
Napriek varovaniam Pavol pokračoval do Jeruzalema, kde jeho cesta skončila naozaj jeho zatknutím. Túto cestu možno vnímať ako prípravu na budúce utrpenie, sv. Pavol Apoštol vedome kráčal smerom k nebezpečenstvu a smrti, pričom prijal možnosť utrpenia a smrti ako súčasť svojej apoštolskej misie, pretože sa chcel ešte viac priblížiť ku Kristovi a jeho mučeníckej smrti na kríži.
tags: #cirkev #a #jej #vyznamny #predstavitelia