Stredoveká katolícka cirkev bola zmesou korupcie, presviedčania a vyvolávania strachu. Existuje veľké množstvo historických faktov, ktoré veľa ľudí odmieta a vníma ich ako jedno veľké klamstvo. Stredovek bol naozaj temným čiernym obdobím histórie a platí to aj pre pôsobenie Cirkvi, ktorá využívala pomerne veľkú negramotmosť ľudí v kombinácii s ich poverčivosťou. To im umožnilo celkom úspešne s nimi manipulovať. Cirkev mala v Európe veľkú moc, ktorú si aj chcela za každú cenu udržať.
Veriaci v stredoveku pociťovali veľký strach a úzkosť už len pri predstave, že by ich duša mala po smrti skončiť v očistci. Keďže kňazi, mníšky aj mnísi museli dodržiavať celibát, potrebovali nájsť spôsob ako rozširovať svoje rády a úplne najideálnejšie pre nich bolo získať ešte deti, aby ich mohli formovať na svoj obraz. Ako to vnímali deti? Na jednej strane boli radi, že mali miesto na spanie a teplé jedlo, no mnohé sa stávali obeťami cirkevných predstaviteľov a to rôznymi spôsobmi.
Dnešný človek by hneď pochopil, že ide o podvod a obyčajnú manipuláciu. V minulosti sa však ľudia oveľa viac báli. A tak, keď sa objavili správy o sochách, ktoré plakali alebo im z rán vytekala krv, zľakli sa! Áno, počas stredoveku bolo naozaj možné kúpiť si od Cirkvi odpustenie. Nech ste vykonali akýkoľvek hanebný hriech za správnu sumu peňazí vám bol opustený. Vyhovovalo to bohatým, ktorí sa takýmto spôsobom mohli zbavovať aj posledných kúskov pocitu previnenia, a taktiež to vyhovovalo cirkevným predstaviteľom, ktorí touto cestou získali ohromné kopy zlata a striebra.
Umiestnené boli na dobre viditeľných miestach, napríklad nad dverami kostola, kde strašili ľudí a nútili ich k slepej poslušnosti. Rovnako hrôzostrašné boli aj výjavy hriešnikov zvíjajúcich sa v pekle vo vnútri kostola pri oltári.
Michelangelov Posledný súd v Sixtínskej kaplnke.
Reformácia a jej vplyv
Po reformácii vr. 1610 prichádza prvý evanjelický farár, Jan Molitóris. Po 300 rokoch tak dochádza k zániku katolíckej farnosti. Po reformácii vr. 1610 prichádza prvý evanjelický farár, Jan Molitóris. Terézie a Jozefa II. vrcholia r. definite rozhodnutie o evanjelickej farnosti v Uhorskom.
Od nástupu nového ev. farára J. Molitórisa v r. niekoľko renovácií a prestavba pôvodnej kat. farnosti. Vr. 1824 bola vybudovaná nová evanjelická fara aj nová cirkevná škola /Vyšná škola/. V nej už bolo aj sídlo učiteľa a kantora ev. cirkvi. V r. 1870 sa fara zrenovovala. ,,Prvej ev. a. v. ľudovej školy" je potvrdené, že vznikla okolo r. Prvým zaznamenaným učiteľom bol Tomáš Králik od r. Ondrej Fidicínius od r.1756. Tretí učiteľ Jan Uhliari vr. nastúpil syn ev. farára D. Stráňavský od r. 1758-1769. V rokoch 1769 - 1771 vyučoval Jan Kocián a potom Jan Benický od r. r. 1784. Machník.
Celkom 40 rokov učil v ev. škole Ján Cirák /1898 - 1938/. Do toho prichádza ďalšia ťažká rana evanjelickej cirkvi. 9. 6. blesku do veže a kostola úplne vyhorela veža aj kostol. strechu a klenbu bolo treba v rokoch 1836 - 37 opraviť. Až o 50 rokov neskôr vr. vybudovaná nová, mohutná, múraná - vysoká 32 m. V roku 1919 boli vyrobené 2 nové zvony a umiestnené do veže. V r. vyrobený a umiestnený aj veľký zvon. Kostol a veža boli v rokoch I. renovované.
Narastajúca aktivita ev. vyvrcholila 11. 10. 1932 zvolením p. Uznesením presbytéria ev. a. v. cirkvi 30. 6. učiteľka p. Magda Hamarová. Po r. 1942 bola Evanjelická škola premenovaná na Obecnú školu. Od r. 1948/49 mení Nový školský zákon názov školy na Národná škola. Od r. rozhodnutím KNV zmenená na Strednú školu v Uhorskom. zriadená Základná deväťročná škola, ktorej riaditeľom sa stal Pavel Sabó.
Martin Luther, jeden z hlavných iniciátorov reformácie.
Sociálna práca a cirkev
V stredoveku poznáme formy solidarity a to najmä medzi ľuďmi spoločensky handicapovanými, ktoré spadajú do oblasti etiky, morálky (vychádzajúc z náboženských východísk, správne konanie, myslenie, autorita - na základe tradícii). Ježiš z Nazaretu vystúpil v dobe, keď bol Izrael pod nadvládou Rimanov a keď niektorí Izraeliti túžobne očakávali príchod Mesiáša. Ježiš vyzdvihuje prikázanie lásky: „Milovať Boha nadovšetko a milovať blížneho ako seba samého. Kresťanstvo je sociálne náboženstvo, lebo nie je orientované iba na vzťah jednotlivého človeka k vyššej moci, ale snaží sa aj o zlepšenie medziľudských vzťahov a podmienok života spoločenstva.
Korán je pre moslimov až zákonom. Podľa islamského učenia Alláh stvoril celý vesmír. Kládol od počiatku dôraz na dávanie almužien, starostlivosť o starých ľudí, vdovy, siroty, žobrákov a k slišnému zaobchádzaniu s otrokmi. Ustanovil almužnu povinnú (zákat) a dobrovoľnú ( sadaka). Sadaka sa dáva dobrovoľne, najčastejšie žobrákom. Zákat je súčasť náboženských povinností (platil sa raz ročne). Dôležitú úlohu hrali aj mešity, ktoré boli nielen miestom uctievania Boha, ale i dobročinným zariadením.
Polyteistické náboženstvá nemali učenie, v ktorom by bola zdôraznená súcitnosť a pomoc trpiacim. Až kresťanské učenie formulovalo pomoc blížnemu ako cnosť, ktorá bola zapracovaná do pravidiel správania, ktorým jedinec môže dosiahnuť spasenie a večnú blaženosť. J. Hus (1373 - 1415 ) vypracoval program, ktorý sa neorientoval len na náboženskú otázku, ale aj na národnú a sociálnu. Martin Luter (1483 - 1546) mal súcit s utrpením chudobných a požadoval, aby obce a mestá sa starali o svojich chudobných.
Organizovaná sociálna práca a cirkev
Začiatky sociálnej práce v jej náhodnej neuvedomelej forme by sme v európskom kontexte našli predovšetkým v spojení s kresťanstvom, ktoré prinieslo myšlienky lásky a pomoci blížnemu. Praktická činnosť prvých kresťanov sa vyznačovala najma starostlivosťou o chorých, o otrokov, starých a opustených, siroty a pod. Táto činnosť, ktorá mala vo svojich počiatkoch charakter individuálnej, neorganizovanej pomoci prerástla do jedného zo základných princípov kresťanstva. Rehoľné spoločenstvá, ktoré začali postupne vznikať po celej Európe, sa vo svojej činnosti zaoberali charitatívnymi ošetrovateľsko-opatrovateľskými aktivitami vo vzťahu k sirotám, vdovám, odsúdeným, a prenasledovaným. Pravé kláštory ako prvé organizované spoločenstvá začali poskytovať pomoc aj zdravotne handicapovaným jednotlivcom.
Starostlivosťou sa zaoberali kláštory, rehole, mestá -útulky, sirotince, mestské nemocnice. DSP o chorých a umierajúcich- aj v oblasti SP o chorých a umierajúcich môžeme nájsť príklady starostlivosti práve v dejinách kláštorov, pri ktorých často vznikali nemocnice, či opatrovne. V 18 a 19. stor. sa rozvinula aj spolková činnosť- či už na náboženskom alebo pracovnom- cechy.. Spolky sa orientovali aj na pomoc ťažko chorým, umierajúcim, vdovám a pod.
Kláštory sa stali pre mnohých z nich útočiskom. Niektorým poskytovali možnosť práce a zárobku, iným aspoň chlieb a šatstvo. Starostlivosť o chudobných popri kláštoroch na seba brali aj niektorí cirkevní hodnostári, ako aj zástupcovia šľachty , ba aj samotní panovníci. Starostlivosť o chudobu patrila k morálnym povinnostiam obci a miest. Od 16. stor. sa v Európe vyvíja zákonodarstvo na ochranu chudobných. V tomto období bolo bežné, že odsúdení boli okrem trestu, straty a slobody, trestaní bičovaním, okovaní, pôstom a pod. Koncom 18. stor. sa v penitencionárnej starostlivosti objavujú čoraz častejšie myšlienky o prevýchovnom účinku trestu.
Pravoslávna cirkev a práca
Príspevok sa venuje čiastočnému obnoveniu pravoslávnej cirkvi na našom území v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď bola po vzniku ČSR v životoch občanov reálne uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920. Na základe toho sa obyvatelia niekoľkých obcí, prevažne na severovýchode Slovenska, z rôznych príčin pokúsili o návrat k „viere svojich otcov“ a predchodkyni gréckokatolíckej cirkvi - pravoslávnej cirkvi.
Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Vasiľ Zbihlej a Ladislav Tutko, ktorí do USA odišli ako gréckokatolíci a vrátili sa na začiatku 20. storočia ako pravoslávni, so sebou do Becherova priniesli aj americko-rusínsku tlač, náboženské knihy a spolkové odznaky.
Aj keď bola aktivita pravoslávnych navrátilcov na našom území eliminovaná hneď na počiatku a postup voči obyvateľom Becherova poslúžil ako odstrašujúci príklad, na vtedajšej Uhorskej Rusi sa pravoslávne hnutie šírilo úspešnejšie a získavalo medzi tamojším obyvateľstvo oveľa väčšiu podporu. Aktivizácia pravoslávneho hnutia na našom území teda súvisí až so vznikom ČSR, keď sa „uvoľnilo“ ovzdušie a bola uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920.
V danej situácii sa v roku 1920 vracia z USA do svojho rodného Becherova pravoslávny kňaz Grigorij (Gregor) Varchol (1858 - 1928), ktorý sa stal vôbec prvým pravoslávnym kňazom pôsobiacim na východnom Slovensku po zániku Rakúsko-Uhorska. 24. marca 1922 bola v Becherove usporiadaná prvá organizačná schôdza pravoslávnej farnosti, na ktorej boli zvolení členovia zboru pravoslávneho farského úradu. Po tejto schôdzi bola 18. mája 1922 oficiálne zaregistrovaná a založená Pravoslávna cirkevná obec v Becherove, ktorá sa zároveň stala prvou oficiálnou pravoslávnou farnosťou na východnom Slovensku.
Dňa 25. novembra 1923 bol za účasti vikárneho biskupa pre Podkarpatskú Rus a Slovensko Venjamina (Fedčenkov) a archimandritu Vitalija (Maximenka) vykonaná posviacka becherovského pravoslávneho chrámu zasvätenému Pokrovu (Plášť) Presvätej Bohorodičky. Najvýznamnejšou lokalitou medzivojnového slovenského pravoslávia sa stala obec Ladomirová (okres Svidník). Pravoslávie je tu spájané s osobou senátora pražského Národného zhromaždenia za Československú sociálno-demokratickú robotnícku stranu, Juraja Laža.
Svätý Cyril a Metod, apoštoli Slovanov.
Cirkevné dejiny a ich význam
Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života. Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť.
Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“.
Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Pojemc. d.Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín. Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom. Definíciac. d.Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva.
Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť. Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Štúdiumc. d.Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi.
Záver
tags: #cirkev #a #praca #prepojenie