V apríli 1950 bola gréckokatolícka cirkev na Slovensku s 300-tisíc veriacimi, 2 biskupmi a asi 311 kňazmi zrušená a nútená pripojiť sa k pravoslávnej cirkvi. Viac ako 70 kňazov spolu s rodinami, ktorí odmietli prestúpiť na pravoslávie, bolo vysídlených do českého pohraničia. Biskup Gojdič bol odsúdený na doživotie s tým, že kedykoľvek prestúpi na pravoslávie, bude hneď ustanovený za pravoslávneho metropolitu. Zomrel v roku 1960 vo väzení. Biskup Hopko bol odsúdený na 15 rokov väzenia, rovnako mnohí kňazi z tejto cirkvi.
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku si v utorok pripomenula okrúhle, 70. výročie udalosti, ktorou štátny aparát vedený komunistickou stranou zrušil gréckokatolícku cirkev. V sále Čierneho orla bol na sobore prijatý manifest, podľa ktorého sa gréckokatolíci mali vrátiť do lona pravoslávnej cirkvi.
Prešovský diecézny biskup Ján Hirka a podpredseda vlády pre ľudské a menšinové práva a regionálny rozvoj Pál Csáky v predvečer 50. výročia prešovského soboru podpísali dva dokumenty. Prvý dokument je vyhlásenie Vlády SR a gréckokatolíckej cirkvi, ktorý v piatich bodoch definitívne ruší rozhodnutie komunistickej štátnej moci spred 50 rokov. Dokument ďalej potvrdzuje, že v súčasnej demokratickej spoločnosti má cirkev zaručený priestor pre pôsobenie a vzájomné rešpektovanie medzi štátom a cirkvou. Druhý dokument sa týka majetkového vysporiadania štátu a gréckokatolíckej cirkvi.
Prešovský sobor v roku 1950.
Ideové východiská a ciele komunistov
Na ceste za touto utópiou o šťastí možno použiť násilie, prevychovávať ľudí, likvidovať staré symboly a podobne. Toto sa týkalo všetkých krajín, ktoré ovládol komunizmus. Mocenská ambícia marxizmu bola „svetová revolúcia“, ktorá umožní víťazstvo komunistickej spoločnosti na celom svete. Na tejto ceste jej jasne odporovalo kresťanstvo. Osobitne katolícka cirkev. Komunizmus bol podobne štruktúrovaný ako táto cirkev na čele s pápežom vo Vatikáne a biskupmi na čele diecéz. Ideové východiská, presvedčenie a vízie, s ktorými komunisti pracovali na poli náboženstva a cirkví, tvorili podstatu ich zápasu s nimi a menili sa podľa doby, sily komunistov a odporu cirkví i veriacich.
Mýtus č. 1: Náboženstvo je ópium ľudstva
Tento výrok pochádza od Karla Marxa a nachádza sa v jeho diele Úvod ku kritike Hegelovej filozofie práva: „Náboženská bieda je jednak výrazom skutočnej biedy, jednak protestom proti skutočnej biede. Náboženstvo je povzdych utláčaného tvora, cit bezcitného sveta, duch bezduchých pomerov. Je to ópium ľudstva. Zrušiť náboženstvo ako iluzórne šťastie ľudu znamená žiadať jeho skutočné šťastie. Požiadavka vzdať sa ilúzií o svojom postavení je požiadavka vzdať sa postavenia, v ktorom je potrebná ilúzia. Kritika náboženstva je teda v zárodku kritikou tohto slzavého údolia, ktorému náboženstvo vytvára svätožiaru... Zrušiť náboženstvo ako iluzórne šťastie ľudu znamená žiadať jeho skutočné šťastie.“
Karl Marx, autor výroku "Náboženstvo je ópium ľudstva".
Mýtus č. 2: Vatikán plánuje zotročiť našu zem
V duchu tohto mýtu sa niesli všetky politické procesy s katolíckymi biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a veriacimi v Československu i iných komunistických krajinách. Súčasťou tohto pohybu bol pokus vytvoriť v týchto krajinách tzv. národnej cirkvi. Ako príklad môžeme uviesť obžalobu v monsterprocese Bárta a spol. na konci októbra 1952, kde bolo súdených tridsaťjeden kňazov a laikov. V obžalobe sa píše: „... Vatikán mal v úmysle pomocou zradnej časti vysokej cirkevnej hierarchie a jej oddaných nižších cirkevných hodnostárov prevádzať frontálny útok, jeho plánom bolo masové štvanie z kazateľníc pomocou pastierskych listov a nakoniec i vyhrážkami exkomunikácie poštvať veriacich proti vláde, vyprovokovať náboženské vzbury a potom pomocou vojenského útoku amerických imperialistov zotročiť našu zem...“ Dvadsaťsedem obžalovaných bolo obvinených z velezrady, z nich štrnásť aj z vyzvedačstva. Celková výška trestov odňatia slobody v tomto procese činila 330 rokov a 8 mesiacov.
Zo zahraničia treba spomenúť príbeh gréckokatolíkov v Rumunsku, ktorí boli v októbri 1948 zrušení a pripojení k ortodoxnej cirkvi. Všetci biskupi a mnohí kňazi verní Rímu boli postupne zatknutí a uväznení. Rumunská gréckokatolícka cirkev verná Rímu predstavuje jedno veľké martyrológium.
Mýtus č. 3: Pokrokoví duchovní
Tento mýtus slúžil na ovládanie všetkých cirkví a náboženských spoločností po roku 1948. Mýtus o pokrokových duchovných mal deklarovať, že tí duchovní, ktorí vyjadrujú podporu novému zriadeniu, majú možnosť plne realizovať svoju pastoračnú prácu. V katolíckej cirkvi po krátkom období pokusu o „rozkolnícku Katolícku akciu“ dochádza z vôle komunistov k založeniu Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (MHKD). Združovali sa v ňom katolícki kňazi z Čiech a Slovenska. V čase, keď mnohí biskupi, stovky kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok i laikov boli vo väzení a v pracovných táboroch, oni verejne deklarovali svoj pozitívny postoj k socialistickému zriadeniu a jeho cirkevnej politike. Nemožno im uprieť, že aj vďaka nim život cirkvi v Československu inštitucionálne, aj keď v najmenšej možnej miere, ale predsa existoval.
V roku 1971 vzniká z vôle komunistov v Československu hnutie katolíckych kňazov Pacem in terris, ktoré prevzalo názov zo známej encykliky pápeža Jána XXIII. Toto hnutie nadväzovalo na prácu a zmysel MHKD, síce v iných politických podmienkach, ale rovnako lživo. Následne nato vydala v marci 1982 Kongregácia pre klérus vo Vatikáne z poverenia pápeža Jána Pavla II. dekrét Quidam episcopi, ktorým bola činnosť Pacem in terris v Československu cirkevne zakázaná. V evanjelickej cirkvi bola situácia taká istá. Štátne orgány rozpustili v marci 1950 Spolok evanjelických kňazov a v septembri toho istého roku založili v Komárne Ústredie slovenských evanjelických kňazov (ÚSEK), ktorého hlavnou náplňou a zásluhou mala byť spolupráca s politickými vrchnosťami.
Mýtus č. 4: Vedecký svetonázor
Učenie marx-leninského svetonázoru malo poprieť existenciu Boha a potvrdiť človeka ako autonómnu, aktívnu a zodpovednú bytosť. Komplikovanejšie to bolo v školstve, humanitných vedách a v riadiacich funkciách spoločnosti. Najmä v 50. i 60. rokoch sa v mene marx-leninského svetonázoru udialo na školách mnoho neprávostí. Veľké množstvo pedagógov a študentov bolo nespravodlivo vylúčených zo škôl. Na mnohých školách nútilo vedenie školy podpisovať učiteľov vyhlásenie, že budú vychovávať žiakov v duchu marx-leninského svetonázoru. Túto dilemu si musel každý veriaci učiteľ vyriešiť sám.
Mýtus č. 5: Náboženská sloboda je zaručená
Tento mýtus existoval vďaka Ústave ČSSR z roku 1960, kde v druhej hlave v článku 32 stálo: „Sloboda vyznania je zaručená. Ešte predtým, v prvej hlave ústavy v článku 16 ale stálo: „Všetka kultúrna politika v Československu, rozvoj vzdelania, výchova a vyučovanie sú vedené v duchu vedeckého svetonázoru, marxizmu-leninizmu a v úzkom spojení so životom a prácou ľudu.“ Vzhľadom na to, že v Československu do pádu komunizmu neexistoval Ústavný súd, dialektiku týchto dvoch článkov ústavy mali na starosti komunistickí mocipáni alebo pracovníci Štátnej bezpečnosti. Mýtus o náboženskej slobode v Československu sa stal skutočnosťou 29. novembra 1989, keď bol medzi inými zrušený článok 16 v prvej hlave ústavy.
Obnova gréckokatolíckej cirkvi
Keď 10.04.1968 došlo k rehabilitácii Gr.kat. cirkvi v ČSSR a k uznaniu tejto obnovy aj ÚV KSČS pod vedením p. Alexandra Dubčeka , a najmä po vyhlásení vládneho nariadenia z 13.06.1968, číslo 70, Zb. z. ČSSR o hospodárskom zabezpečení Gr.kat. cirkvi štátom, pokúsil sa vdp. O. Mikuláš Čudaky o návrat na svoje pôvodné pôsobisko do M. Zaužic, odkiaľ bol nezákonným spôsobom odstránený. Avšak pre odpor určitej malej skupiny ľudí z Malých Zálužic, ktorí sa po roku 1955 pridali na stranu pravosl. cirkvi a ktorí boli zámerne zavádzaní pravosl. kňazmi, vdp.o. Po dlhých a mnohých rokovaniach na cirkevnej i štátnej úrovni o obnove Gr.kat. cirkvi v M.Zalužiciach bolo nakoniec rozhodnuté príslušnými orgánmi, že dňom 23.01.1969 zriaďuje sa v obci M.Zalužice, okr. Michalovce, samostatná Gr.kat. farnosť s filiálnými obcami : Veľlé Zalužice, Hažín, Lúčky a Čečehov okr. Michalovce. Odvtedy gr.kat. veriacich z uvedených obcí malozalužickej gr.kat. farnosti obsluhoval náboženskými úkonmi vdp. dekan o. Ján Krlička správca gr.kat.
Po rozdelení Československa na dva nezávislé štáty (Česká republika a Slovenská republika) prešovský biskup Ján Hirka ustanovil 1. Za biskupského vikára bol vymenovaný Ivan Ljavinec a za kancelára Ján Eugen Kočiš. Sídlo vikariátu bolo umiestnené v časti farského domu sv. Haštala v Prahe (dnes sídlo exarchátu), ktorý darovala latinská cirkev v roku 1989. Pätnásteho marca 1996 pápež Ján Pavol II. bulou Quo aptius consuleretur spirituali saluti založil apoštolský exarchát (Apoštolský exarchát řeckokatolické církve v České republice) a vymenoval prvého exarchu Ivana Ljavinca (1923-2012), pražského vikára, ktorý prijal biskupskú vysviacku 30. marca 1996 v Bazilike sv.
Väznice Uherské Hradiště, miesto utrpenia mnohých kňazov a veriacich.
Pápež František vyhlásil v júni 2019 v rumunskom meste Blaž za blahoslavených sedem gréckokatolíckych biskupov, ktorí boli v období komunizmu zabití pre vieru.